Napoleon Bonaparte

Napoleon Bonaparte
Francúzsky cisár a Taliansky kráľ
Panovanie
Dynastia	Bonapartovci
Korunovácia	2. december 1804 (Francúzsky cisár) 26. máj 1805 (Taliansky kráľ)
Biografické údaje
Pôvodné meno	Napoleone di Buonaparte
Narodenie	15. august 1769 Ajaccio, Korzika
Úmrtie	5. máj 1821 (51 rokov) ostrov Svätej Heleny
Pochovanie	Invalidovňa, Paríž, Francúzsko
Rodina
Manželka	Joséphine de Beauharnais Mária Lujza Habsbursko-lotrinská
Potomstvo	Napoleon II. (1811 – 1832) Alexandre (1810 – 1868) Charles Léon (1806 – 1881)
Otec	Carlo Buonaparte
Matka	Letizia Ramolino
Ďalšie tituly
Francúzsky cisár Napoleon I.
18. máj 1804 – 11. apríl 1814 20. marec 1815 – 22. jún 1815
Predchodca	on sám ako Prvý konzul 1. francúzskej republiky; posledným absolutistickým vládcom bol Ľudovít XVI.
Nástupca	Ľudovít XVIII. (de iure od roku 1818)
Taliansky kráľ
17. marec 1805 – 11. apríl 1814
Predchodca	on sám ako Prezident Talianskej republiky; posledným vládcom bol cisár Karol V.
Nástupca	nikto (republika bola rozpustená, ďalší kráľ Talianska bol až Viktor Emanuel II.)
Odkazy
Projekt Guttenberg	Napoleon Bonaparte (plné texty diel autora)
	Napoleon Bonaparte (multimediálne súbory na commons)
Historický portál  Francúzsky portál  Biografický portál

Veľký znak Napoleona I., cisára Francúzov, od roku 1804

Napoleon Bonaparte alebo Napoleon I. (franc. Napoléon Bonaparte; * 15. augusta 1769 Ajaccio – † 5. mája 1821 Svätá Helena, južný Atlantik) z rodu Bonaparte bol francúzsky vojvodca a štátnik, cisár v rokoch 1804 – 1814 a potom sto dní na prelome jari a leta 1815. Počas Veľkej francúzskej revolúcie urobil závratnú kariéru: v 24 rokoch bol generálom, krátko po tridsiatke prvým mužom v štáte a na vrcholu svojej moci ovládal väčšinu západnej Európy. Rýchly bol aj jeho pád; záver života strávil vo vyhnanstve. Napoleon býva vzorom vojvodcovských schopností a cieľavedomosti, na druhú stranu však prejavoval ľahostajnosť k ľuďom, v ktorých videl iba prostriedky svojich cieľov. Svoj národ dokázal vybičovať k nesmiernemu úsiliu, avšak za cenu obrovských obetí na ľudských životoch. Len francúzskych občanov počas napoleonských vojen zahynulo viac než milión.

Napoleon sa narodil v meste Ajaccio na ostrove Korzika rodičom zo starej šľachtickej rodiny pôvodom z Janova. V deviatich rokoch odcestoval do Francúzska, kde sa ako štipendista vzdelával na vojenských školách. Po smrti otca, vo svojich 16tich rokoch, prevzal starostlivosť o rodinu, predčasne dokončil štúdium a v hodnosti podporučíka vstúpil do armády. Ako delostrelecký dôstojník sa v roku 1793 zaslúžil o dobytie pevnosti Toulon, vďaka čomu bol povýšený do hodnosti brigádneho generála. V roku 1795 úspešne potlačil roajalistické povstanie v parížskych uliciach a stal sa divíznym generálom. Nasledujúci rok bol direktóriom vyslaný do vojny s Rakúskom a poverený velením nad francúzskou armádou v Taliansku. Tu sa chopil ponúknutej príležitosti a mnohými víťazstvami prinútil Rakúsko požiadať o mier.

V roku 1799, po nie príliš vydarenom ťažení do Egypta, sa Napoleon zapojil do politického prevratu, ktorý mal obmedziť moc dvoch zákonodarných snemovní v prospech omnoho silnejšej výkonnej moci. To ho vynieslo do pozície vodcu z troch vládnucich konzulov. Od roku 1800 zastával doživotnú funkciu prvého konzula a o štyri roky neskôr prinútil senát, aby ho zvolil francúzskym cisárom. Vládu si za takmer nepretržitého vojnového stavu podržal až do roku 1814, keď bol po krachu ťaženia do Ruska vojskami VI. koalície zatlačený až k francúzskej metropoli a vlastnými maršalmi prinútený abdikovať. Neskôr bol poslaný do vyhnanstva na ostrov Elba, odkiaľ po necelom roku utiekol, vrátil sa do Francúzska a bez jediného výstrelu opäť obsadil cisársky trón. Francúzsko sa však dostalo do vojenskopolitickej izolácie a obnovené cisárstvo pretrvalo cca 100 dní. Napoleonova vláda skončila porážkou v bitke pri Waterloo, po ktorej abdikoval po druhý krát a vydal sa do rúk spojencov. Tí ho odsúdili na doživotné vyhnanstvo na ostrove Svätá Helena, kde po necelých šiestich rokoch pobytu vo veku pätdesiatjeden rokov zomrel. Po jeho smrti v roku 1821 pitva stanovila ako príčinu smrti rakovinu žalúdka. Tento záver vyvolal dlhotrvajúce diskusie, pretože niektorí vedci sa domnievajú, že sa v skutočnosti stal obeťou otravy arzénom.

Počas svojho života Napoleon zviedol okolo šesťdesiat bitiek, teda viac než Alexander Macedónsky, Hannibal, Caesar a Alexandr Suvorov dokopy, a po takmer celé ďalšie storočie bola vojenská teória aj prax posudzovaná podľa jeho pravidiel a prispôsobovaná jeho pojatiu bojovania. Počas Napoleonovej éry sa Francúzsko zmenilo zo stavovského feudálneho štátu v sociálne aj občiansky novo štrukturovanú spoločnosť a určovalo politický trend v značnej časti Európy. Okrem iného uskutočnil aj rozsiahlu reformu vnútornej správy krajiny a v roku 1804 vydal nový občiansky zákonník (Code civil), ktorý sa stal vzorom pre ďalšie európske krajiny a francúzske právo naň dodnes nadväzuje.

Vzostup

Mladosť

Kresba kriedou talianskeho umelca Pantorniniho: prvý známy Napoleonov portrét z roku 1783 (1785)

Napoleonov otec Carlo Buonaparte bol zástupcom Korziky na dvore Ľudovíta XVI.

Napoleon Bonaparte (rodným menom Napoleone di Buonaparte) sa narodil v utorok 15. augusta 1769 v korzickom meste Ajaccio ako druhý syn nie príliš zámožného príslušníka úradníckej šľachty advokáta Carla Buonaparta a jeho ženy Laetitie rod. Ramolino. V mladosti ho ovplyvnili korzickí nacionalisti, ktorí Francúzov považovali za cudzích utlačovateľov. Ostrov bol totiž vojensky pripojený k Francúzsku len tri mesiace pred Napoleonovým narodením a obyvatelia ľutovali straty politickej samostatnosti. V porovnaní s francúzskou aristokraciou rodina Buonapartovcov žila vo veľmi skromných pomeroch, núdzou však netrpela. Korzickí Bonapartovci pochádzali z malého talianskeho šľachtického rodu s pôvodom vysledovateľným až k Longobardom, ktorí prišli na Korziku z Ligúrie v 16. storočí. Testy DNA z roku 2012 ukázali, že niektorí predkovia rodu pochádzali z oblasti Kaukazu, dokonca až zo severnej Afriky z obdobia 1 200 rokov pred Kristom. Otec bol asesorom (poradcom) kráľovského súdu a vo voľnom čase sa venoval hlavne literárnej činnosti. Mal staršieho brata Jozefa a mladších súrodencov Luciena, Elisu, Ľudovíta, Paulinu, Karolinu a Jérômeho. Dve ďalšie deti, chlapec a dievča, sa narodili ešte pred Josephom, no zomreli ešte ako malé. Napoleon bol pokrstený ako katolík tesne pred svojimi druhými narodeninami, 21. júla 1771 v miestnej katedrále. Na výchovu ôsmich detí dohliadala matka, ktorá ich vychovala s láskou, aj keď pomerne tvrdo. K tomu mala svoje dôvody, ako neskôr dosvedčil sám Napoleon:

„	Nič mi neimponovalo, mal som sklon k hádkam a k bitkám, nebál som sa nikoho. Jednoho som bil, druhého som škrabal a všetci sa ma báli. Najviac odo mňa zakúsil môj brat Jozef. Bil som ho a hrýzol. A ešte ho za to vyhubovali, pretože než sa spamätal zo strachu, utekal som už matke žalovať. Táto šikovnosť mi prinášala značný prospech, pretože inak by ma matka bola za moju záľubu v bitkách prísne potrestala a nikdy by nestrpela moju útočnosť.	“
– Napoleon Bonaparte

Keď bolo Napoleonovi deväť rokov, odviezol ho otec aj s jeho starším bratom Jozefom do Francúzska. Tu ho najprv umiestnil na internát v meste Autun, avšak ešte ten istý rok bol ako štipendista prijatý na vojenské učilište v Brienne-le-Château. Napoleon tam potom strávil päť rokov. Podľa neskoršieho ministra Bourrienna, ktorý bol vtedy jeho priateľom, Napoleon prejavoval mimoriadne nadanie v matematike a bol v tomto predmete vždy prvý. V tejto škole si však vytrpel mnoho od študentov, ktorí sa mu posmievali pre jeho malú výšku a zlú francúzštinu, na čo Napoleon reagoval slovnými aj fyzickými útokmi. Aj cez túto nepriazeň usilovne študoval a okrem matematiky mal výborné známky taktiež aj zo zemepisu, dejepisu aj iných predmetov s výnimkou latinčiny a nemčiny.

V pätnástich rokoch Napoleon svoje vzdelávanie v Brienne-le-Château úspešne ukončil a v októbri 1784 bol prijatý na prestížnu vojenskú školu v Paríži (franc. École militaire). Špecializoval sa tu v odbore delostrelectva, po jednom roku štúdia úspešne zložil skúšky a bol poslaný ako podporučík do pluku ležiaceho vo Valence neďaleko Lyonu. Avšak už vo februári 1785, teda ešte v Paríži, k nemu dorazila správa, že jeho otec zomrel. Napoleon začal svojej matke, ktorá zostala s malými deťmi takmer bez prostriedkov, finančne vypomáhať. Po desiatich mesiacoch služby vo Valence si presadil v septembri 1786 dovolenku na cestu na Korziku, kde zostal viac než rok. Kvôli vybavovaniu súdnych sporov svojej matky síce odišiel v októbri 1787 do Paríža, ale v januári 1788 sa opäť vrátil do Ajaccia. K svojmu pluku La Fère–Artillerie, ktorý se medzitým premiestnil do Auxonne v Burgundsku, sa dostal naspäť až v júnu 1788. Počas služby v tomto pluku, ktorý bol teraz posádkou pri delostreleckej škole, Napoleon posielal značnú časť svojho platu matke na podporu rodiny. Vo voľnom čase sa venoval súkromnému štúdiu vojenskej histórie, matematiky, zemepisu, filozofie a osvietenskej literatúry 18. storočia.

Začiatok vojenskej kariéry

Nacionalistický korzický vodca Pasquale Paoli, portrét Richarda Coswaya z roku 1798

Antoine-Jean Gros: Napoleonov portrét urobený v roku 1802, teda v období, keď pôsobil vo funkcii prvého konzula Francúzskej republiky

23-ročný Napoleon Bonaparte, podplukovník práporu korzických republikánskych dobrovoľníkov

V Auxonne zastihli Napoleona udalosti Veľké francúzskej revolúcie. Jeho pluk franc. La Fère–Artillerie sa pripojil k povstalcom. Napoleon pochopil, že sa mu otvorila cesta pre politickú kariéru a dva a pol mesiaca po vzbure jednotky požiadal o ďalšiu dovolenku. Do Ajaccia dorazil opäť koncom septembra 1789 a bezodkladne sa zapojil do miestneho politického diania. Spolu so svojim bratom Jozefom stál na začiatku revolučného hnutia na ostrove. Na ich písomnú výzvu Národné zhromaždenie odsúhlasilo zrovnoprávnenie Korziky s ostatnými časťami francúzskeho kráľovstva. Súčasne boli udelené amnestie všetkým, ktorí kedysi bojovali za nezávislosť ostrova. To umožnilo návrat aj niekdajšiemu vodcovi protifrancúzskeho odboja Pascalovi Paolimu, ktorý bol pre Napoleona po celé jeho detstvo ústredným hrdinom. Avšak starší muž, ktorého Korzičania čoskoro zvolili predsedom direktória departmentu a vrchným veliteľom ozbrojených síl ostrova, vystupoval voči svojmu obdivovateľovi veľmi chladne a veľmi skoro sa ukázalo, že ich cesty sa nezhodujú. Snahou Paoliho bola korzická samostatnosť, naproti tomu Napoleon videl v revolúcii nové možnosti nielen pre rozvoj ostrova, ale taktiež aj pre svoju kariéru. Keď teda mladý delostrelecký dôstojník po niekoľkomesačnom pobyte vo svojom rodisku zistil, že všetky jeho snahy zostávajú bez väčších výsledkov, odcestoval naspäť do Auxonne. Aby matke uľahčil v rodinných výdajoch, odviezol so sebou aj mladšieho brata Ľudovíta.

Priečelie Napoleonovho rodného domu v Ajacciu

U svojej jednotky bol v júni 1791, po šiestich rokoch služby, povýšený na poručíka a zároveň prevelený k 4. delostreleckému pluku vo Valence. V meste, ktoré stalo na začiatku jeho vojenskej kariéry, ako jeden z prvých vstúpil do jakobínskeho Spolku priateľov konštitúcie a vzápätí sa stal jeho tajomníkom. Tri mesiace po povýšení požiadal o ďalšiu dovolenku, tentoraz dvanásťtýždňovú. Opäť sa vrátil na Korziku, kde sa nechal zvoliť podplukovníkom práporu dobrovoľníkov (čo malo za následok jeho odchod z delostreleckého pluku) a definitívne sa odcudzil s Pascalom Paolim. Naviac sa 8. – 12. apríla 1792 Bonapartovi dobrovoľníci stretli s riadnou armádou, pričom straty boli ako v radách vojakov, tak aj medzi civilistami.

Kvôli tejto akci, pri ktorej sa dokonce pokúsil obsadiť pevnosť v Ajacciu, bol Napoleon povolaný do Paríža, aby sa po udaní svojich nepriateľov zodpovedal na výbore vojenského ministerstva. Do francúzskej metropole dorazil koncom mája a bez väčších problémov sa mu podarilo dosiahnuť to, že proti nemu vedená záležitosť bola zamietnutá. Vďaka skvelej politickej reputácii bol na svoju žiadosť opäť umiestnený ku 4. delostreleckému pluku a neskôr povýšený do hodnosti kapitána. Tento rok, nedlho potom, čo sa 10. augusta stal náhodným svedkom útoku na Tuilerijský palác, si vyžiadal ešte jednu dovolenku a opäť sa vrátil na rodný ostrov, kde zostal plných osem mesiacov. Opäť sa chopil velenia pluku dobrovoľníkov a zúčastnil sa nevydarenej invázie na Sardíniu. Priebeh akcie, ktorá bola podniknutá z iniciatívy parížskych vládnych činiteľov, bol však značně zmätený a jediný profesionálny výkon podal Napoleon, ktorý svojimi batériami umlčal pevnosti na ostrove La Maddalena.

Po tejto vojenskej operácii, ktorá bola vďaka politickej motivácii popredných korzických predstaviteľov predom odsúdená na nezdar, Napoleonov brat Lucien označil v jakobínskom klube v Toulone korzického predsedu direktória za zradcu republiky, načo parížsky Konvent vydal rozkaz k Paoliho zatknutiu. Na reakciu na toho rozhodnutie korzický vodce vyzval ľud k vojne za nezávislosť a bratia Buonapartovci boli odsúdení k verejnému prekliatiu. Ich rodný dom bol vydrancovaný a Napoleonovi, ktorého zakrátko nasledovala aj matka spolu s jeho bratmi a sestrami, sa len za veľkých problémov podarilo emigrovať do Francúzska. Mladému utečencovi tak nezostalo nič, než sa zo svojho nedostatočného platu postarať o celú rodinu a žiť v ešte väčšej núdzi.

Édouard Detaille: Napoleon pri Toulone

Krátko po svojom poslednom návrate z Korziky bol Napoleon prevelený k francúzskej armáde operujúcej v Taliansku. Cestou na nové pôsobisko navštívil svojho politického ochrancu a priateľa Salicettiho. Ten bol jedným z dvoch politických komisárov pri armáde obliehajúcej francúzske prístavné mesto Toulon, kde za podpory anglického a španielskeho vojnového loďstva vypuklo povstanie proti parížskej vláde. Aj keď bol počas bojových akcií zranený veliteľ delostrelectva Dommartin, Salicetti ponúkol uvoľnený post Napoleonovi. Mladý Korzičan s týmto zaradením súhlasil a 18. septembra 1793 sa pred Toulonom ujal svojich nových povinností. Avšak obliehanie pod vrchným velením generála Carteauxa prebiehalo značne amatérskym spôsobom, Bonaparte sa teda na prekonanie nepriateľského odporu pokúsil navrhnúť novú koncepciu. Návrh nebol vrchným veliteľom prijatý, povolenie na jeho uskutočnenie Napoleon obdržal až vo chvíli, keď ho podporil vplyvný komisár Konventu Gasparin, ktorý stal za vystriedaním Carteauxa generálom Dugommierom. 14. decembra 1793 začali Napoleonom nové rozmiestnené batérie paľbu na britské opevnenie Fort Mulgrave, Francúzmi prezývanom Malý Gibraltar, a v noci zo 17. na 18. decembra došlo ku generálnemu útoku. Úvodný nápor troch prúdov, ktorým velil generál Dugommier, bol obrancami odrazený, až nápor štvrtej kolóny pod priamym Bonapartovým velením priniesol úspech, hoci pri postupe bol pod Napoleonom zastrelený kôň a pri záverečnom útoku utŕžil ranu bodákom na stehne. Anglické a španielske lode, ktoré boli v dôsledku tejto akcie vystavené streľbe republikánskych diel, odplávali preč z mesta. Boje síce trvali ešte celý nasledujúci deň, ale to už nič nezmenilo na skutočnosti, že Toulon padol.

Generál

Charles Monnet: 13. vendémiaire

Úspech, ktorý Napoleon dosiahol pri Toulone, sa stal pre vtedajšiu mladú generáciu symbolom náhleho a rýchleho obratu na životnej dráhe. V dvadsiatichštyroch rokoch mu vyniesol hodnosť brigádneho generála a taktiež dôveru vtedy vládnuceho politického klubu jakobínů.

6. februára 1794 bol Napoleon vymenovaný veliteľom delostrelectva v talianskej armáde, v tejto pozícii však pôsobil len necelých šesť mesiacov, pretože 9. thermidoru r. III^franc. (27. júl 1794) došlo v Paríži k prevratu, počas jeho priebehu prevzal politickú moc Konvent a poprední vodcovia jakobínů boli pozatýkaní a na ďalší deň popravení. Spolu s touto akciou došlo k vlne zatýkania osôb blízkych popraveným jakobínom a 11. augusta bol zatknutý aj Napoleon. Komisári, ktorí ho vyšetrovali, však nezistili na jeho osobe nič kompromitujúceho, a preto bol po štrnástich dňoch väznenia prepustený. Neskôr sa ako veliteľ delostrelectva zúčastnil expedície, ktorej úlohou bolo dobyť z rúk paolistov Korziku, avšak výprava narazila na britské námorníctvo, ktoré ich prinútilo vrátiť sa. Bonaparte teda odcestoval do Paríža, kde mu bola urobená ponuka stať sa generálom pechoty vo Vendée. Túto alternatívu uplatnenia však odmietol, predĺžil si zdravotnú dovolenku a zotrval vo francúzskej metropoli. Tu v obnosenej uniforme navštevoval miesta, kde sa stretávala politická elita, a snažil sa na seba upozorňovať predkladaním plánov a návrhov, avšak vzhľadom k jakobínskej minulosti bolo pre neho veľmi zložité sa presadiť. Jeho memoranda, v ktorých navrhoval novú strategickú koncepciu pre Taliansku armádu, však nakoniec zaujali vplyvného politika Douleceta de Pontécoulant, vďaka nemu bol Bonaparte 19. augusta 1795 vymenovaný šéfom topografického oddelenia Výboru verejného blaha.

Horace Vernet: Napoleon v bitke pri Arcole

Ďalší obrat v Napoleonovej kariére nastal v druhej polovici toho istého roku, keď vo väčšine parížskych sekcií došlo k veľkej roajalistickej revolte. 13. vendémiairu r. IV^franc. (5. októbra 1795) bol narýchlo zaradený do Vnútornej armády pod velenie Paula Barrasa, čo mu umožnilo dať rozkaz Joachimovi Muratovi, aby sa na čele 21. pluku jazdeckých poľovníkov zmocnil štyridsiatich diel z vojenského tábora Sablons pri Neuilly. Väčšinu týchto zbraní potom rozmiestnil severne od sídla Konventu v Palais des Tuileries a ešte ten istý deň nimi úplne rozvrátil útok štvornásobnej presily povstalcov. Tento čin mu vyniesol hodnosť divízneho generála a velenie nad Vnútornou armádou.

V nasledujúcich mesiacoch Napoleon vyvinul značné úsilie, aby mu bolo zverené velenie nad Talianskou armádou. Svoje strategické zámery predložil členovi Výkonného direktória Lazare Carnotovi, ktorý pochopil, že ide o ambiciózny projekt, ktorý má nádej na úspech. 23. februára 1796, po niekoľkých rozhovoroch s Napoleonom, Carnot navrhol Bonapartovo vymenovanie aby bol na čele Talianskej armády. Tento post bol Napoleonovi pridelený po demisii jej doterajšieho veliteľa generála Schérera 2. marca. Nasledovali prípravy na odchod, počas jeho priebehu (8. marca) si Napoleon vzal za manželku o šesť rokov staršiu Joséphine de Beauharnais, s ktorou sa zrejme zoznámil krátko po udalostiach z 13. vendémiairu. Už tri dni po svadbe kvapne zamieril do hlavného stanu Talianskej armády v meste Nice, kam dorazil 27. marca. Na druhý deň potom vydal svoju prvú a zrejme aj najslávnejšiu preklamáciu, akú ku svojim vojakom kedy predniesol:

„	Vojaci, ste skoro nahí, zle živení; vláda vám dlží mnoho a dať vám nič nemôže. Vaša trpezlivosť a odvaha, ktorou ste uprostred týchto skál preukázali, sú obdivuhodné, avšak nepokrývajú vás slávou ani leskom. Chcem vás doviesť do najúrodnejšej roviny sveta. Bohaté provincie, veľké mestá upadnú do vašej moci. Nadobudnete česť a slávu a bohatstvo. Talianski vojaci, bude vám chýbať odvaha alebo vytrvalosť na to?	“
– Napoleon Bonaparte

V niekoľkých nasledujúcich dňoch Napoleon v rýchlosti skonsolidoval a zrevidoval sily vojska a 5. apríla vyrazil proti nepriateľov. Na talianske územie vstúpil po štvordňovom pochode alpskými priesmykmi a jeho vojaci sa zanedlho zapojili do bojových operácií. Počas nasledujúcich dvoch týždňov zviedol šesť víťazných bitiek s rakúsko–piemontskými zbormi, pričom prejavil pohŕdanie pred osobným nebezpečím a odvahu hraničiacou s drzosťou. Bleskovým postupom prinútil Piemont uzavrieť s Francúzskom mier a skoro potom (7. mája) sa jeho muži prepravili cez rieku Pád, aby mohli pokračovať v boji s Rakúšanmi. Napoleon dosiahol ďalšie víťazstva v bitke pri Lodi, obsadením Milána, v bitke pri Castiglione, v bitke o arcolský most, v bitke pri Rivoli a iné a postupne zatlačil rakúske jednotky až k Viedni. Na cisárskom dvore blízkosť Francúzov vyvolalo paniku, v ktorej dôsledku sa cisár František rozhodol 7. apríla 1797 požiadať o prímerie. To nebolo prerušené ani po jeho vypršaní a po sérii rokovaní obe strany podpísali konečnú mierovú zmluvu (17. októbra). Napoleon sa vrátil do Paríža, kde bol na jeho počesť v Louvri usporiadaný banket a naviac bol vymenovaný za člena matematickej sekcie francúzskej Akadémie.

François Bouchot: Štátny prevrat z 18. – 19. brumairu^franc.

Napoleon 3. júla 1798 vstupuje do Alexandrie; Guillaume-François Colson, 1800

Jean-Léon Gérôme, Napoleon pred Sfingou

V roku 1798 bol Napoleon poverený velením pripravovanej invázie do Veľkej Británie. Túto akciu však vzhľadom k sile anglického loďstva pokladal za hazard, namiesto nej navrhol Direktóriu expedíci do Egypta, ktorej realizáciu už skôr načrtol minister zahraničia Talleyrand. Francúzsku malo dobytie tejto krajiny otvoriť cestu k Orientu a pripraviť mu pozíciu k možnému vyhnaniu Britov z Indie. Oficiálne velenie výpravy Napoleon obdržal 5. marca a už 19. mája flotila lodí s jeho mužmi zamierila cez Maltu k africkému pobrežiu. Pri plavbe sa Francúzom podarilo so šťastím uniknúť britskému loďstvu pod velením admirála Nelsona a 1. júla celé zoskupenie dorazilo k Alexandrii. Toto pobrežné mesto padlo do Napoleonových rúk už nasledujúceho dňa, čím sa mu otvorila cesta na Káhiru. 21. júla sa za pochodu víťazne stretol s Egypťanmi v bitke pri pyramídach a ďalšieho dňa sa zmocnil aj samotnej egyptskej metropole. Nadšenie z dosiahnutých víťazstiev na súši však skalil neúspech na mori, lebo 1. augusta sa admirálovi Nelsonovi podarilo poraziť francúzsku flotilu v bitke pri Abú Kíre, čím sa Napoleon dostal do úplnej izolácie. 31. januára 1799 teda zahájil ofenzívu do Sýrie a postupne dobyl El Arish a Jaffu a obliehal Akkru. Vojsko však bolo pred hradbami mesta postihnuté morovou epidémiou a Napoleonovi nezostalo nič len ustúpiť naspäť ku Káhire. 25. júla síce porazil turecké vojsko ohrozujúce Alexandriu v pozemnej bitke pri Abú Kíre, ale už v tejto chvíli mu bolo zrejme, že egyptské ťaženie sa stalo slepou uličkou ako zo strategického, tak aj z jeho osobného hľadiska. A to tým skôr, že po stretnutí pri Abú Kíre obdržal informácie, že Francúzsko utrpelo od spojených rusko-rakúskych síl zdrvujúce porážky a domáca politická scéna speje k ďalšej nezadržateľnej kríze.

Napoleon v bitke pri pyramídach poráža egyptských mamlúkov

Všetky tieto okolnosti nakoniec stáli za Napoleonovým rozhodnutím ráno 22. augusta 1799 tajne odplávať do Francúzska a& zanechať celé vojsko v Afrike. V Paríži ho búrlivo vítali davy občanov ako hrdinu a dobyvateľa, ktorý prišiel, aby zachránil svoju krajinu. Najhoršia tieseň však už pominula, a tak sa vzápätí stal účastníkom politického prevratu zorganizovaného členom Direktória Emmanuelom Josephom Sieyèsom, ktorý zamýšľal obmedziť moc dvoch zákonodarných snemovní v prospech omnoho silnejšej výkonnej moci. Naivne sa domnieval, že sa Napoleon uspokojí iba s rolou povoľného vojenského nástroja. Sám Bonaparte nič ohľadne prevratu nenavrhoval, pretože plán už bol pripravený do najmenších podrobností. Obratne však využil ponúknuté príležitosti a po udalostiach 18. – 19. brumairu r. VIII^franc. (9. – 10. novembra 1799), keď za dramatických okolností zanikli ako Direktórium, tak aj Rada starších a Rada päťsto, bol po novom a zinscenovanom zasadaní Rady päťsto vymenovaný prvým z troch konzulov. V jeho právomoci bolo iniciovať tvorbu všetkých zákonov, vymenovať ministrov a činiteľov, vyhlasovať vojnu a uzatvárať mier. Funkcia ďalších dvoch konzulov bola iba poradná a konzultatívna. Aj keď sa Sieyès, ktorý sa snažil ústrednú vládu získať pre seba, pokúšal limitovať Bonapartovu moc formálnymi obmedzeniami, nič nedosiahol, pretože za tridsaťročným Korzičanom stála armáda. Taktiež francúzsky národ túžiaci po objavení stability vyjadril v plebiscite zo 7. februára 1800 Napoleonovi aj novej ústave výraznú podporu (za hlasovalo 3 011 007 voličov, nesúhlas ich vyjadrilo 1562).

Prvý konzul

Jacques-Louis David: Bonaparte pri prechode Álp (Museé de Versailles). Námet tohto idealizovaného plátna Napoleona v priesmyku Svätého Bernarda vyjadruje protiklad medzi kľudnou energiou jazdca a bujným pohybom koňa, ktorý sa zľakol priepasti krok od jeho nôh

Spolu s vypracovaním novej ústavy čakalo na Napoleona mnoho ďalších úloh spojených s rekonštrukciou Francúzska. Na domácom fronte to bola hlavne finančná situácia. Vyprázdnenú štátnu kasu postupne zacelil dôsledným sporením, kontrolou vynaložených financií, daňovou politikou, ktorá mala úplne jasne vymedzený obsah a vysokými pôžičkami získanými v Nizozemsku a Taliansku. Pokiaľ ide o samotné dane, Napoleon ich značne zvýšil nepriamou daňou, zato výrazne znížil priamu daň. Uvedomoval si aj to, že pre štát je prospešná podpora podnikania, pričom za prvoradý záujem považoval rozvoj priemyslu. Súčasne dôkladne zreorganizoval celý centrálny systém štátnej správy, 1. januára 1800 založil Francúzsku banku, na boj proti roajalistom a jakobínom vytvoril silný a rozvetvený policajný aparát (dlhoročným ministrom polície bol Joseph Fouché) a kritiku umlčal opatrením z 27. nivôsu r. VIII^franc. (17. januára 1800), ktorým zastavil tlač šesťdesiatich z celkových sedemdesiatich troch vychádzajúcich novín a časopisov. Počas prvého pol roka sa taktiež vysporiadal s rastúcou vlnou lúpežníctva pozdĺž pozemných komunikácií a výrazne utlmil stále tlejúce roajalistické povstanie vo Vendée.

V rámci vnútroštátnych aktivít, ktoré súviseli so správou štátu, sa Napoleon pustil aj do budovania vojenskej moci, lebo armády II. koalície získali späť celé Taliansko a stáli na hraniciach Francúzska. Už od 1. januára, oficiálne až od 7. marca 1800, začal s najvyšším možným utajením vytvárať novú, takzvanú Záložnú armádu (franc. Armée de Réserve). Miestom zhromažďovania vojsk bolo mesto Dijon a jeho blízke okolie. Zároveň s organizovaním novej údernej sily prvý konzul posilňoval Rýnsku armádu generála Moreaua a vydal pokyny veliteľov Talianskej armády André Massénovi, aby iba odvracal pozornosť Rakúšanov. Osobne sa odobral do Dijonu 6. mája, odkiaľ zamieril do Ženevy, kam smerovali jednotlivé celky Záložnej armády. 14. mája vojaci dostali povel vyraziť na pochod, aby nepriateľovi vpadli do tylu priechodom Álp skrz Veľký Svätobernardský priesmyk a Svätogotthardský priesmyk. Medzi 17. – 22. májom dosiahli hlavné francúzske sily Lombardsko a 2. júna vstúpili do Milána. V ďalších dňoch potom Napoleon rozptýlil svoju armádu v domnienke, že sa nepriateľ bude snažiť vyčistiť Alessandriu a ustúpi smerom cez rieku Pád. Jeho protivník barón Michael von Melas však namiesto ústupu sústreďoval svoje sily a 14. júna udrel na značne oslabenú francúzsku armádu pri hospodárskej usadlosti s názvom Vella di Marengo. Úplne zaskočený Napoleon nemohol silnejšiemu súperovi vzdorovať a zdalo sa, že Bitka pri Marengu sa stane jeho výrazným neúspechom. Po piatej hodine popoludní však na bojisko dorazilo 5 000 mužov generála Desaixa, ktorý osobne zvrátil priebeh stretu vo francúzske víťazstvo. Nasledujúci deň podpísali obe strany prímerie, podľa ktorého sa mali Rakúšania stiahnuť severne od rieky Pád. Napoleonovi, ktorý sa krátko po víťazstve vrátil do Paríža, dopomohol triumf upevnenie jeho pozície prvého konzula aj napriek tomu, že bitka pri Marengu vojnu neukončila. Nepriateľstvo medzi oboma stranami bolo v novembri toho istého roku obnovené a k definitívnemu rozhodnutiu došlo až po víťazstve generála Moreaua v bitke pri Hohenlindene (3. decembra). A až potom bola 9. februára 1801 medzi Francúzskom a Rakúskom v Lunéville podpísaná mierová zmluva.

Paul Delaroche: prvý konzul prekračuje Alpy. 20. mája 1800 pri legendárnom prechode Álp Napoleon prekonal Veľký Svätobernardský priesmyk. Výstup podnikol na mule, ktorú viedol za ohlávku miestny horský vodca menom Dorsaz.

11. januára 1802 dorazil prvý konzul Bonaparte do Lyonu, kde bolo začaté zasadnutie Poradného zhromaždenia Cisalpínskej republiky. V jeho priebehu predniesol prejav, v ktorom zhromaždeným delegátom navrhol zriadiť Taliansku republiku. Medzi prítomnými tým vzbudil značné nadšenie a po ukončení zasadnutia bol zvolený talianskym prezidentom. 11. floreálu roku X^franc. (1. mája 1802) vydal zákon o verejnom vyučovaní, ktorým zriaďoval verejné lýcea na území celého Francúzska, čím položil základ štátneho vzdelávacieho systému (Université de France). Na diplomatickom fronte urovnal pomery s Veľkou Britániou, s ktorej zástupcami uzavrel v Amiense 22. marca 1802 mierovú zmluvu. V rámci vzájomného vyrovnania boli Francúzsku vrátené zámorské kolónie, ktoré predtým na krátko obsadili britskí vojaci (Saint-Domingue, Malé Antily, Maskarény a pobrežie Guyany). Po formálnom prevzatí týchto území sa Napoleon postavil na stranu francúzskych plantážnikov, ktorí sa nedokázali zmieriť s rozhodnutím Konventu o prepustení otrokov, a obnovil otrokárske zákony tam, kde boli zrušené. Už predtým vyslal 20 000 vojakov Rýnskej armády pod velením svojho švagra, generála Leclerca (manžela svojej sestry Pauliny), aby potlačili povstanie černochov vedených Toussaintom Louverturom v kolónii Saint-Domingue (dnešné Haiti).

Napoleon sa naďalej venoval aj upevňovaniu svojej pozície na čele republiky, pričom sa mu podarilo zbaviť Štátnu radu všetkých právomocí podieľať sa na príprave zákonov. Onedlho pomocou neústavných machinácií zorganizoval referendum, v ktorom bol 29. júla 1802 zvolený doživotným konzulom a 2. augusta bol vyšachovaný senát nútený ho do tohto úradu potvrdiť. 24. decembra toho istého roku bol na Napoleona spáchaný atentát, keď odchádzal na predstavenie do opery. Následné vyšetrovanie preukázalo, že za výbuchom pekelného stroja neďaleko jeho kočiaru stali príslušníci strany Šuanů.

Vo februári 1803 Napoleon vyvinul mocenský nátlak na švajčiarskych povstalcov, ktorí sa po podpísaní lunévillského mieru a odchode francúzskych vojsk ozbrojenou mocou postavili proti usporiadaniu krajiny podľa diktátu Direktória, a po podpísaní listiny Acte de médiation sa stal protektorom (sprostredkovateľom) Helvétskej republiky (19. februára).

Napoleon v bitke pri Marengu

Po diplomatickej roztržke Francúzsko vstúpilo v máji toho istého roku do vojnového stavu s Veľkou Britániou, čo Napoleona prinútilo vzdať sa plánov súvisiacich s doterajšou koloniálnou politikou. Aj cez prvotné úspechy nedokázalo jeho vojsko potlačiť povstanie v Saint-Domingue. Napoleon poznal, že Francúzsko nebude schopné udržať námorné spojenie so svojimi dŕžavami na rieke Mississippi, a preto odpredal 30. apríla francúzsku časť Louisiany Spojeným štátom americkým za čiastku 15 miliónov dolárov.

Hoci pre nadchádzajúci konflikt Británia disponovala značnou námornou prevahou, Napoleon sa veľmi intenzívne zaoberal prípravou invázie cez Lamanšský prieliv. Bol si úplne istý svojim víťazstvom, a preto začal aj vo zvyšku Európy uplatňovať agresívnu politiku. 5. júna 1803 anektoval Hannoversko a 21. marca 1804 nechal z územia Bádenska uniesť a po zinscenovanom procese popraviť blízkeho príbuzného bývalého francúzskeho kráľa Ľudovíta XVI., vojvodu Antoina d'Enghien. K tomuto skutku ho viedli hlavne indície, ktoré naznačovali, že mladý príslušník rodu Bourbonovcov je zapletený do spiknutia pripravovaného britskými agentami, ktorého cieľom bol štátny prevrat a Napoleonova násilná smrť. Ten istý mesiac Napoleon vydal nový občiansky zákonník Code civil alebo aj Code Napoleon, ktorý cez mnohé novely zostáva doposiaľ základom francúzskeho občianskeho práva a silno ovplyvnil právnu vedu.

Na uskutočnenie ďalších ambícií Napoleonovi dopomohli obe odhalené spiknutia usilujúce sa o jeho život. Pod zámienkou, že ma v úmysle zmariť pokusy budúcich atentátnikov zavedením dedičného následníctva, prinútil senát, aby ho 18. mája 1804 vymenoval cisárom. Impozantná korunovácia sa uskutočnila 2. decembra toho istého roku v prítomnosti pápeža Pia VII. v katedrále Notre–Dame v Paríži. Keďže Napoleon dobre chápal dôležitosť symbolov, vystúpil pri cirkevnom obrade k oltáru, uchopil korunu ležiacu na podstavci, otočil sa chrbtom ku všetkým asistujúcim vrátane pápeža a za cisára Francúzov sa sám korunoval. Potom položil korunu na hlavu svojej manželke Josefíne a po oficiálnom uvedení na trón prevzal tradičné symboly panovníckej moci: ríšske jablko, žezlo a meč.

Cisárstvo

Nástup na trón a víťazstvo nad Rakúskom

James Gillray: Vianočný puding v ohrození alebo štátni labužníci si pochutnávajú na un Petit Soupe. Karikatúra z roku 1805 poukazujúca na územnú chamtivosť britského premiéra Williama Pitta a francúzskeho cisára Napoleona.

Jacques-Louis David: epizóda z Napoleonovej korunovácie

Napoleon v Bitke pri Slavkove, autor François Gérard, 1805. Bitka pri Slavkove, tiež známa ako Bitka troch cisárov, bola jeho najväčším víťazstvom.

V júni 1804 Napoleon k Francúzsku pripojil Ligúrsku republiku a v máji 1805 podnikol víťaznú cestu po Taliansku a nechal sa korunovať talianskym kráľom (26. mája). Avšak jeho územná rozpínavosť a bezohľadné počínanie už dlhodobo vzbuzoval hnev a nespokojnosť u cára Alexandra I., ktorý sa od roku 1803 zatiaľ neúspešne pokúšal uzavrieť protifrancúzsku útočnú alianciu s vládcami Rakúska a Pruska. K najvýraznejšiemu ochladeniu francúzsko-ruských vzťahov došlo po poprave vojvodu d'Enghien v druhej polovici roku 1804, napriek tomu Napoleon nechápal dôvod cárovho jednania a spoločne so svojimi diplomatmi sa domnieval, že ide len o dočasnú záležitosť. Ruský panovník sa však tvrdohlavo usiloval o spojenectvo s niektorou z európskych veľmocí a nakoniec sa jeho poverencom podarilo dosiahnuť úspech vo Veľkej Británii, s ktorou uzavrel dohodu 30. marca 1805. K aliancii sa po diplomatickom nátlaku následne pripojil aj rakúsky cisár František I., ktorého proti Francúzsku popudila hlavne Napoleonova anexia Janovska a Luccy. K podpísaniu britsko-rusko-rakúskej spojeneckej deklarácie, už vznikla III. koalícia, došlo 28. júla toho istého roku.

Aby sa Napoleon vyhol obrannej vojne na niekoľkých frontoch, rozhodol sa zaútočiť na najbližšieho nepriateľa, ktorým bolo Rakúsko, a neskôr sa vysporiadať s Rusmi. Ťaženia sa zúčastnilo 200 000 francúzskych vojakov bývalej Anglickej armády (zbory, ktoré boly pripravené pri Lamanšskom prielive na inváziu do Británie), ktorá pre túto kampaň niesla nové Napoleonovo priezvisko franc. Grande Armée d'Allemagne – Veľká nemecká armáda (všeobecne sa nazýva len franc. Grande Armée – Veľká armáda). Francúzski vojaci teda namiesto pripravovaného vylodenia vyrazili v siedmich prúdoch do Bavorska, kde svoje sily sústreďoval podmaršal Karl Mack. Pri namáhavých pochodoch sa presúvali rýchlosťou 25 – 30 km za den, bez toho aby rakúsky vrchný veliteľ tušil, kde sa objaví. Dňa 7. októbra zbory francúzskych maršalov Soulta, Davouta a Lanese a Muratovo jazdectvo dorazili k Dunaji, ktorý prekročili 60 kilometrov v Mackovov tyle. O niekoľko dní neskôr bol podmaršal aj s väčšinou rakúskej armády obkľúčený pri Ulme, kde aj 20. októbra pred svojim protivníkom kapituloval. Z obkľúčenie ho nevyslobodila ani Podolská armáda ruského generála Kutuzova, ktorých vyslal Rakúšanom na pomoc ich spojenec cár Alexander I. Počas pokračujúceho ťaženia padla do francúzskych rúk aj Viedeň a Napoleon s v stopách ustupujúcich Rusov vydal na Moravu. Tu rozdrvil vojská koalície v bitke pri Slavkove, čím Rakúšanov prinútil, aby s ním 26. decembra uzavreli tzv. prešporský mier, ktorý pre ne znamenal stratu talianskych a veľké časti nemeckých území.

Vojna v Prusku a Poľsku

Antoine Jean Gros: Napoleon v bitke pri Eylau

Po víťazstve pri Slavkove sa Napoleon ocitol na vrchole slávy. Tak ako celý francúzsky národ si aj on, z osobných aj dynastických dôvodov, úprimne prial európsky mír. Odpor zbytkov III. koalície však nebol zlomený. Ruský cár Alexander I. s Napoleonom odmietol diskutovať bez ďalšieho boja a porážka francúzsko-španielského loďstva v námornej bitke pri Trafalgare proti britskej flotile vedenej viceadmirálom Horatiom Nelsonom zmarila francúzske nádeje na inváziu do Anglicka a jeho pokorenie. Naviac aj v zatiaľ neutrálnom Prusku začali silnieť protifrancúzske vojnové tendencie. Túto situáciu v Prusku zapríčinil aj sám Napoleon. K prvému výraznému narušeniu vzájomných vzťahov došlo na jeseň roku 1805, keď zbor maršala Bernadotta s cisárovým vedomím prešiel skrz Ansbašsko a porušil tak pruskú neutralitu. Ďalšiu trhlinu vo vzájomných vzťahoch vyvolala Napoleonom dojednaná, avšak z francúzskej strany nezrealizovaná výmena švajčiarskeho kantónu Neuchâtel za Hannoversko. Tento podozrivý obchod dokonce Napoleon znesvätil tým, že v roku 1806 ponúkol ním obsadené Hannoversko anglickému kráľovi (ten bol zároveň legitímnym panovníkom Hannoverska) ako cenu za mier, čo v Prusku vyvolalo jednoznačné vojnové pohnutie. Prusko pociťovalo ďalšie znepokojenie nad vytvorením Rýnskeho spolku, čo bol Napoleonov krok smerom k upevneniu jeho nadvlády nad rozsiahlymi územiami v Nemecku. Toto opatrenie zapríčinilo definitívny zánik Svätej ríše rímskej.

Napoleon v bitke pri Jene

Svoje mocenské ambície rozšíril Napoleon taktiež aj v Taliansku, keď v prvej polovici roku 1806 nariadil maršalovi Massénovi obsadiť Pápežský štát a pevninskú časť Královstva oboch Sicílií. Smrťou jeho veľkého protivníka, britského premiéra Williama Pitta, sa Napoleonovi nakoniec otvorila možnosť rokovať s ostrovnou krajinou o mieri, ale ratifikácia tohto mieru sa ukázala byť nemožnou.

V prvých mesiacoch druhej polovice roku 1806 sa situácia v Prusku začala vyostrovať. Aj cez zjavne nepriateľské nálady medzi Francúzskom a jeho protivníkmi, Napoleon do poslednej chvíle váhal s vojenskými prípravami a veril, že kríza bude zahnaná. K tomu však nedošlo, lebo 15. septembra sa jeho nepriatelia zjednotili v IV. koalíciu, v ktorej bolo zainteresované Anglicko, Švédsko, Rusko a Prusko. Potom začiatkom jesene Prusko predložilo Napoleonovi ultimátum, ktoré bez odozvy vypršalo 7. októbra. Francúzsky cisár neváhal a na druhý deň jeho armáda prekročila hranice Saska. O týždeň neskôr (14. októbra 1806) Napoleon porazil časť pruskej armády v bitke pri Jene a hlavnú časť nepriateľských síl v rovnakú dobu rozdrvil v bitke pri Auerstedte maršal Louis-Nicolas Davout. Počas jediného dňa tak prestala pruská armáda takmer úplne existovať ako bojová sila. Jej straty boli 45 000 mŕtvych, zranených a zajatých, ďalej prišla o 200 del a porážka v nej vyvolala totálny morálny rozklad. Na reakciu na tento kolaps požiadal pruský kráľ 22. októbra o mier, Napoleon si však pri zdĺhavom rokovaní s vyslancami pruského kráľa Fridricha Viliama III., ktorý utiekol do Königsbergu, zámerne kládol nesplniteľné podmienky, pretože po prímerí ani mieru s Pruskom netúžil. 26. októbra francúzske vojská vstúpili do Berlína a počas ďalších bojov sa Francúzi prevalili cez celé Západné Prusko až k brehom Baltského mora, pričom zajali tisíce nepriateľských vojakov.

Horace Vernet: Napoleon v bitke pri Friedlande

Dňa 21. novembra podpísal Napoleon dekréty o zavedení kontinentálnej blokády, ktorá uzatvárala prístavy Francúzskom ovládaných krajín anglickému exportu aj importu. V prvom novembrovom týždni dal svojim zborom povel vstúpiť do Poľska, kde sa chcel vojensky stretnúť s cárom Alexandrom I., ktorý sa pomalým tempom posúval na pomoc pruskému panovníkovi. Poľské vyššie vrstvy vnímali francúzskeho cisára ako možného obnoviteľa svojej stratenej samostatnosti, avšak ten sa k tejto myšlienke choval pomerne chladne. 26. decembra sa Napoleon s Rusmi stretol v bitke pri Pultusku, v ktorej zo strategického hľadiska dosiahli víťazstvo francúzske jednotky, avšak zima aj vyčerpanie vlastných vojakov prinútili Napoleona, aby armádu ubytoval do zimných kvartýrov. Sám odišiel do Varšavy, kde zavalený prácou a starosťami o armádu prežil prvú fázu svojho milostného vzťahu k poľskej vlastenkyni, grófke Márii Walewskej. Ďalšie vojenské operácie však na seba nedali dlho čakať, pretože Rusi obnovili ofenzívu už na konci januára 1807. Manévre tejto akcie vyvrcholili 8. februára nerozhodnou bitkou pri Jílovom, v ktorej cisár Francúzov ako veliteľ zlyhal, predovšetkým tým, že nedokázal včas skoncentrovať svoje vojská a niektoré jednotky do bitky nezasiahli včas alebo vôbec. V boji padlo či bolo zranených 15 000 francúzskych vojakov, takmer tretina mužov nasadených v poli. Po doznení bojov sa obe strany opäť stiahli do zimných kvartýrov a ďalšie vojnové operácie poľského ťaženia sa odohrali až v nasledujúcich jarných mesiacoch. Počas ich priebehu sa Napoleonovi 14. júna 1807 podarilo dosiahnuť dôležité víťazstvo nad Ruskom v bitke pri Friedlande, čo mu o päť dní neskôr umožnilo vstúpiť do Tylže. Vzápätí cár Alexander požiadal o mierové rozhovory, ktoré prebiehali na plti ukotvenej uprostred rieky Neman a vyvrcholili v dňoch 7. a 9. júla 1807 podpísaním tzv. tylžského mieru.

Vojna v Španielsku

Antoine Jean Gros: Napoleon prijíma kapituláciu Madridu

Napoleon sa vrátil do Paríža iba tři týždne po ratifikácii mierových podmienok (27. júna) ako vládca obrovského konglomerátu rozkladajúceho sa od Kráľovca po Pyreneje, od Varšavy až do Neapola, od Antverp až k horám severozápadného Balkánu, od Hamburgu až po ostrov Korfu. S vedomím, že jeho jediným protivníkom zostáva iba Anglicko, sa pustil do uskutočňovania svojho nového cieľa – ovládnutie Pyrenejského polostrova. V atmosfére každodenných opulentných hostín, banketov a plesov začal formovať novú armádu, ktorej velením bol poverený Napoleonov priateľ ešte z dôb obliehania Toulonu Andoche Junot. Ten 17. októbra vstúpil do Portugalska a po sérii rýchlych pochodov obsadil Lisabon (30. november), z ktorej celá kráľovská rodina utiekla do Brazílie.

Ďalším cieľom Napoleonovej územnej rozpínavosti sa stalo spojenecké Španielsko. Aj cez skutočnosť, že sa jeho južný sused pripojil k dodržovaniu berlínskych dekrétov, bolo francúzskemu cisárovi zrejmé, že obyvatelia sú do značnej miery závislí na anglickom dovoze aj vývoze a budú sa snažiť diplomatické záväzky obkľukami obchádzať. Rozhodol sa preto Španielsko úplne ovládnuť, aby krajine nezostalo nič iné, než sa systému kontinentálnej blokády úplne podriadiť. V zložitej politickej hre nakoniec dosiahol úspech, keď v marci 1808 postrannými intrigami prinútil španielskeho kráľa Karola IV. abdikovať v prospech princa Ferdinanda. Po svojom odstúpení Karol IV. odoslal sťažnosť na synove správanie priamo k Napoleonovi, ktorý ho vyzval, aby svoje nároky prišiel obhájiť do Bayonne. Do tohto juhofrancúzskeho mesta zosadený kráľ dorazil aj so svojou manželkou Máriou, namiesto sľubovaného vypočutia sa však obaja manželia dostali do zajatia (21. apríla). Súčasne s týmito machináciami Napoleon posilňoval vojenskú prítomnosť na celom pyrenejskom poloostrove a začiatkom roku 1808 francúzske ozbrojené sily mali v Španielsku okolo 80 000 mužov. Ich velením bol poverený cisárov švagor, maršál Joachim Murat.

Napoleon v bitke pri Somosierre v ktorej poľská jazda porazila španielskych obrancov priesmyku

Nedlho po svojich rodičoch bol do Bayonne vylákaný a vzápätí uväznený aj kráľ Ferdinand, na ktorého miesto Napoleon bezodkladne dosadil svojho brata Jozefa. Keď sa obyvatelia Španielska 2. mája dozvedeli, že sa do Francúzska má odobrať aj najmladší syn Karola IV. don Francisco de Paolo, vypuklo v Madride povstanie. To síce Joachim Murat potlačil, ale počas niekoľkých dní vzbura zachvátila takmer celé územie Španielska. Protifrancúzske akcie nakoniec dosiahli také rozmery, že si vyžiadali pozornosť samotného Napoleona, ktorý prvé operácie proti juntám (provinčným vládam) riadil z Bayonne. Avšak 22. júla bol kvôli cisárovmu chybnému rozkazu donútený kapitulovať zbor generála Duponta v Bailéne, čo veľmi oživilo španielsky odpor a oslabilo morálku Francúzov. Andalúzkej armáde sa v dôsledku tohto úspechu otvorila cesta na Madrid, ktorý spolu s posádkou po desaťdňovom pobyte narýchlo opustil aj kráľ Jozef Bonaparte (31. júla). Tento debakel prišiel vo veľmi nevhodnú chvíľu, lebo k Napoleonovi už dorazili prvé správy, že Rakúsko pravdepodobne zbrojí k novej vojne. Naviac 1. augusta došlo na žiadosť júnt k vylodeniu anglickej pozorovacej armády pod velením sira Arthura Wellesleyho v zálive Mondego. V nasledujúcich dňoch britský veliteľ porazil Junotov zbor v bitke pri Vimeire (21. augusta), čím Napoleona pripravil o celé Portugalsko. Všetky tieto okolnosti, hlavne hrozba boja na dvoch frontoch, nakoniec prinútili francúzskeho cisára, aby sa operáciou vzbúrenej krajine ujal osobne. Najskôr sa však pokúsil upevniť spojenectvo s cárom Alexandrom. Na stretnutie nazvanému erfurtská konferencia došlo v septembri 1808 a Napoleon dostal od ruského panovníka prísľub, že jeho krajina zostane na strane Francúzska, pokiaľ sa Rakúsko stane agresorom. 12. októbra Napoleon vydal inštrukcie na rozdelenie Veľkej armády a 5. novembra sa pripojil k svojim mužom vo Vitórii. Po necelý mesiac trvajúcom ťažení 4. decembra opäť obsadil Madrid a nasťahoval sa do paláca El Escorial. Krátko na to vydal štyri dekréty, ktorými v Španielsku zrušil všetky feudálne práva aj vrchnostenské súdy, dve tretiny kláštorov, celú Svätú inkvizíciu, a odstránil colné bariéry medzi jednotlivými španielskymi provinciami. V ďalších dňoch Napoleon so svojimi vojakmi pokračoval hlbšie do španielskeho vnútrozemia s úmyslom odrezať jednotky britského generála Moora (ktorý nahradil Wellingtona) od Portugalska. Túto vojenskú operáciu však nedokončil, pretože naliehavé správy z Rakúska a Paríža ho v prvých dňoch v roku 1809 donútili k návratu do Francúzska.

Obdobie vojny piatej koalície

Georges Rouget: Cisár Napoleon a arcivojvodkyňa Mária Lujza pri cirkevnom svadobnom obrade v Louvri. Prvá svadobná ceremónia sa uskutočnila už v Rakúsku v augustiniánskom kláštore vo Viedni a ženícha tu zastupoval arcivojvoda Karol.

Jednou zo správ, kvôli ktorej Napoleon opustil nedokončené ťaženie, bola očakávaná informácia, že na hraniciach Talianska a spojeneckého Bavorska sa zhromažďujú mohutné sily Rakúskeho cisárstva. Ďalšou znepokojujúcou zvesťou bol podozrivo tesný zväzok inokedy vzájomne nepriateľsky naladených ministrov Talleyranda a Fouchého. Napoleon dorazil 23. januára do Paríža a o päť dní neskôr si k sebe do pracovne pozval najvyšších hodnostárov cisárstva. V ich prítomnosti vytkol Talleyrandovi všetko intrigovanie proti svojej osobe a ďalej mu prestal venovať svoju pozornosť. S veľkým nasadením sa neskôr pustil do prípravy vojny v nemeckých oblastiach. Nezostávalo mu mnoho času, pretože 9. apríla rakúske jednotky prekročili rieku Inn a vstúpili do Mníchova. Tentokrát sa Napoleon nepokúšal nepriateľa predchádzať obvyklou útočnou stratégiou, keďže si z politického hľadiska prial vyhovieť podmienkam erfurtskej dohody. Po vypuknutí vojny však ihneď vyrazil do Ingolstadtu, kde osobne prevzal velenie armády (18. apríla). Ihneď vydal rozkaz na zhromaždenie roztrúsených zborov a podareným ťahom, tzv. „rezenskou operáciou“, reprezentovanou bitkou pri Teung–Hausene, bitkou pri Abensberge a bitkou pri Landshute, prinútil rakúske vojsko pod velením najskúsenejšieho cisárskeho veliteľa arcivojvodu Karila k rozhodujúcej bitke pri Eggmühle (22. apríla). Po víťazstve v tomto stretnutí Napoleon viedol svoju armádu proti Viedni, ktorej sa zmocnil 12. mája.

Charles Meynier: Napoleonov návrat na ostrov Lobau

Dobytie rakúskej metropole predstavovalo len vedľajší a skôr prestížny úspech, ktorý francúzskemu vojsku zo strategického hľadiska priniesol iba zabezpečenie pravej strany Dunaja. Napoleon mal v úmysle ďalej pokračovať v stopách arcivojvodu Karola, chýbali mu však podrobnejšie informácie, kde sa nepriateľ nachádza, nehľadiac na fakt, že Rakúšania strhli všetky mosty cez Dunaj. Rozhodol sa proto postaviť dva nové prechody cez rozvodnené riečne koryto nad aj pod Viedňou. Kvôli zarytému rakúskemu odporu však postavil most iba v priestore pri dedinke Aspern, ležiaca asi 10 km južne od okupovaného veľkomesta. 21. mája prepravil svoju armádu z ostrova Lobau na ľavý breh Dunaja a zaútočil na arcivojvodovu armádu pri dedinách Aspern a Essling. V týchto miestach utrpel prvú porážku vo svojej doterajšej vojenskej kariére (bitka pri Asperne a Esslingu) a bol prinútený sa opäť stiahnuť na ostrov Lobau. Vedený politickými dôvodmi chápal, že toto miesto nesmie opustiť, keďže verejná mienka by jeho ústup vnímala ako ďalšie veľké rakúske víťazstvo. S vedomím, že z prestížnych dôvodov musí dosiahnuť rozhodujúci obrat vo vojne, sa teda ďalších šesť týždňov s pedantskou starostlivosťou pripravoval na druhý pokus o prekročenie rieky.

Dňa 4. júla francúzsky cisár previedol svojich 134 000 pešiakov, 27 000 jazdcov a 433 diel opäť cez Dunaj, pričom sa snažil vyvinúť nápor do ľavého boku nepriateľského postavenia. Po dvojdňovom zápolení jeho muži obrátili bitku pri Wagrame vo svoj prospech. Samotné stretnutie znamenalo pre Napoleona obrovský triumf, pre Európu návrat pod jeho žezlo. Okázalo potom oslavoval víťazstvo, ťaženie však stále ešte neskončilo. Už na druhý deň po bitke vyrazili francúzske zbory ďalej za ustupujúcimi Rakúšanmi smerom do Čiech a na Moravu. O ďalších päť dní neskôr, v priebehu bitky pri Znojme, navrhol arcivojvoda Karol uzavrieť prímerie. To Napoleon prijal a 14. októbra bolo potvrdené podpísaním schönnbrunnskej zmluvy, ktorá Rakúsku priniesla ďalšie územné straty a nutnosť Francúzsku vyrovnať vojenské náhrady v hodnote 85 miliónov frankov.

Napoleonovo impérium po podpísaní schönnbrunnskej mierovej zmluvy

     Francúzske cisárstvo

     Francúzske satelitné štáty

     Aliančné štáty

Počas rokovaní v Schönbrunne dorazila za Napoleonom grófka Walewská a ešte ten istý rok mu oznámila, že čaká jeho dieťa. Nie dlho po tejto novinke sa francúzsky cisár rozhodol, že sa rozvedie s Jozefínou. Jeho úmyslom však nebolo pokračovať vo vzťahu s poľskou šľachtičnou, ktorá mu v roku 1810 porodila syna menom Alexandre, ale jeho zrak sa upol k neveste z urodzenejšieho a dynasticky silnejšieho rodu. Tou sa mala stať Mária Lujza, dcéra rakúskeho cisára Františka I. 15. decembra sa rozviedol s cisárovnou Jozefínou a 1. apríla 1810 v Saint-Cloud pri občianskom obrade pojal za manželku habsburskú princeznú. Nasledujúci deň došlo v Louvri k cirkevnému obradu. 20. marca 1811 Mária Lujza porodila syna, ktorý obdržal titul rímskeho kráľa a pri krste uskutočnenom 9. júna v katedrále Notre-Dame dostal meno Napoleon František.

Po podpásaní schönnbrunnskej zmluvy sa Napoleon začal plnou mierou zaoberať bojom proti Veľkej Británii a Španielsku. Pracoval od šiestej ráno do neskorého večera. Vojna na Pyrenejskom polostrove však aj cez jeho všetku snahu pohlcovala ďalšie francúzske vojská a aj financie. Po bitke pri Wagrame uvažoval o tom, že situáciu na južnom fronte vyrieši osobne, ale k tomuto kroku sa neodhodlal, hoci mu v tom nebránili žiadne závažné politické či strategické dôvody. Voči Británii sa pokúšal stupňovat predovšetkým ekonomický nátlak prostredníctvom kontinentálnej blokády, ktorá, ako dúfal, mala ostrovnú veľmoc dohnať k finančnému krachu a mierovej kapitulácii. Jeho snaha však dosiahla len čiastočný úspech, pretože hlavne kvôli pašerákom sa anglické tovary aj naďalej dostávalo k svojim európskym zákazníkom. V rokoch 1810 – 1811 sa Francúzsko naviac dostalo do hospodárskej krízy, ktorá v prvej fázy zasiahla veľké banky a obchodníkov a neskôr sa rozšírila aj na výrobné odvetvia. Napoleon musel podniknúť mnoho opatrení, aby dôsledky krízy zmiernil, avšak chápal, že k úplnému ekonomickému zotaveniu môže dôjsť iba po zrušení berlínskych dekrétov. Zrealizovať akt takéhoto významu si však mohol dovoliť až po porazení Britov, ktorým aj napriek dohode vyjednanou v Tylži stále častejšie otváral prístavy ruský cár Alexander I.

Ruské ťaženie

Robert Alexander Hillingford: Napoleon so svojimi vojakmi v bitke pri Borodine

Prvá vážnejšia roztržka medzi vládcami Ruska a Francúzska sa datuje na jeseň v roku 1810, keď cár Alexander I. ignoroval dohodu o kontinentálnej blokáde a umožnil 1200 britských obchodných lodí vyložiť tovar v pobaltských prístavoch. Napoleon odvetou anektoval Oldenburské vojvodstvo, čo pre ruského vládcu predstavovalo veľmi výraznú urážku, pretože manželkou oldenburského nasledovníka trónu bola Alexandrova sestra. Cár kontroval novou colnou tarifou, ktorá zvyšovala sadzby na dovoz luxusného francúzskeho tovaru a vína. Napoleon začal teda na ruského panovníka vyvíjať diplomatický nátlak, ten však zlyhal. Rozhodol sa preto pre dôraznejšie opatrenie – o vojnu.

Na tento účel zhromaždil doposiaľ najväčšiu armádu, čo kedy na európskom bojisku operovala, ktorá obsahoval 440 000 mužov. Z tohto počtu bolo 125 000 rodených Francúzov, zbytok tvorili kontingenty viac či menej lajálnych spojencov. Sústreďovanie vojsk trvalo takmer celú prvú polovicu roku 1812. Dňa 9. mája o šiestej ráno sa Napoleon v doprovode cisárovnej odobral z paláca Saint-Cloud k Veľkej armáde. 16. mája dorazil do Drážďan, kde sa okolo neho zhromaždili panovníci väčšiny jeho podrobených národov. Nasledujúcich štrnásť dní pobytu v saskej metropole, ktoré sú označované ako Drážďanská apoteóza, sa stalo vrcholným okamihom Napoleonovej vlády. Bol pánom nad Európou, cisárom nad cisármi a kráľmi, korunované hlavy z celej Európy tvorili jeho dvor a sprievod! Z Drážďan cisár Francúzov odišiel do Kráľovca, odkiaľ 17. júna zamieril do Wikowischki, kde vydal pre vyčkávajúcich vojakov proklamáciu o nadchádzajúcom ťažení. 24. júna dal týmto mužom pokyn k pochodu cez rieku Neman (došlo k nemu po postavení troch mostov pri Jurburku, Kovni a Olite). Napoleon plánoval vojnu v Rusku čo najrýchlejšie ukončit tým, že vnutí nepriateľovi rozhodujúcu bitku. Avšak jeho protivník generálporučík Barclay de Tolly, vedomý si skutočnosti, že proti Francúzom môže postaviť iba 256 000 mužov rozdelených do dvoch armád, sa rozhodol uplatňovať taktiku spálenej zeme a vťahovať francúzske vojská hlbšie do rozľahlého ruského vnútrozemia. Napoleon sa teda pokúsil obe nepriateľské armády obísť z rôznych strán, ale ani táto stratégia neslávila úspech. Nakoniec sa protivníkove rozdelené sily spojili pri Smolensku (3. augusta), kde došlo k prvému väčšiemu stretu vojny. Generálporučík Dochturov s 20 000 mužmi dva dni bránil mesto, aby kryl ústup celého vojska a Rusom sa opäť podarilo vykĺznuť (17. – 18. augusta). V dobytom Smolensku sa musel Bonaparte rozhodnúť, či má zastaviť postup alebo tiahnuť až k Moskve. Pre prvú alternatívu hovoril hlavne zlý stav zásobovania, dĺžka komunikačných línií, na ktorých postupne drolil svoje sily, chýbajúce kone pre kavalériu a pokles morálky zapríčinený hladom. Súčasne začali prepukať epidémie červienky a týfu. Na druhú stranu si francúzsky cisár nemohol dovoliť stratiť tvár pred Európou, pretože v stávke bola jeho povesť. Počítal s tým, že síl má ešte dosť a veril vo svoju šťastnú hviezdu. Priklonil se preto k voľbe pokračovať ďalej k ruskej metropoli, avšak toto rozhodnutie bolo podľa mnohých historikov hlavnou príčinou jeho neskoršej porážky.

Adolf Northern: Napoleonov ústup od Moskvy

V noci z 24. na 25. augusta Francúzi vyrazili v stopách ustupujúcich Rusov a čoskoro obsadili Viazmu, kde našli značné množstvo zásob, ktoré nestačil protivník zničiť. Cár Alexander medzitým odvolal z postu vrchného veliteľa ruskej armády Barclaya de Tollyho a nahradil ho generálom Kutuzovom. Ten, prinútený politickými okolnosťami, dal Napoleonovi vytúžené generálne stretnutie. K bitke pri Borodine došlo 7. septembra, avšak žiadnej strane nepriniesla rozhodujúcu prevahu. Napriek tomu o týždeň neskôr Napoleon vstúpil do Moskvy. Ubytoval sa v Kremli a rovnako ako po celé ťaženie aj tu (podľa rozprávania očitých svedkov) písal sto dopisov denne, riadil všetky štátne záležitosti svojej rozsiahlej ríše, zaoberal sa diplomaciou aj problémami v Španielsku a súčasne riešil otázky, ktoré mu prinášalo ruské ťaženie. Mohutné požiare, ktoré od prvých dní zachvacovali celé veľkomesto, ho 17. septembra donútili kremeľskú rezidenciu opustiť, na druhý deň sa však oheň umiernil a umožnil mu návrat späť.

S pribúdajúcimi dňami si francúzsky cisár začínal uvedomovať, že Moskva je len ďalšou slepou uličkou jeho kariéry. Niektorí z jeho maršalov a generálov mu radili vo veľkomeste prezimovať, avšak Napoleon dobre chápal, že jeho pozícia v krajinách spojencov nie je tak pevná, aby si mohol na dlhšiu dobu dovoliť zostať mimo európske dianie. Naviac na neúnosnú mieru sa začali množiť súboje, na dennom poriadku boli výtržnosti a kázeň aj morálka vojakov a poddôstojníkov rapídne poklesla. Pokúsil sa preto ponúknuť Alexandrovi I. mier, ten však Napoleonovu ponuku prijať nemohol a ani nechcel. 14. októbra vydal cisár Francúzov dispozície nasvedčujúce skorú evakuáciu, avšak 18. októbra maršal Murat utrpel porážku v bitke pri Tarutine a Napoleon sa rozhodol vyraziť z Moskvy naproti Kutuzovovi v smere na Kalugu. 24. októbra bol však francúzsky predvoj zastavený v bitke pri Malojaroslavci, čo prinútilo Napoleona vydať rozkaz na návrat naspäť k Smolensku tou istou cestou, ktorou už armáda počas ruskej kampaně išla.

Dňa 30. októbra udreli prvé mrazy, ktoré predznamenali atmosféru nasledujúceho exodu. Napoleon znášal útrapy spoločne s vojakmi, ktorých sa snažil osobným príkladom povzbudiť. Celé hodiny sa brodil opretý o palicu snehom a rozprával sa s pochodujúcimi, viezol sa v kočiari alebo pochodoval uprostred vojakov gardy. Do Smolenska dorazil v noci z 8. na 9. novembra. V meste strávil štyri dni, zhromaždil rozptýlené zbytky mužov, a neskôr vyrazil smerom k mestu Orša. Medzi 15. – 18. novembrom bol, zle tiesnený z niekoľkých strán, prinútený k trojdňovej bitke pri Krasného. Aj keď utrpel značné straty, podarilo se mu postúpiť až k Berezine. Keď sa sapérom podarilo postaviť dva mosty cez vodný tok a cisár s gardou sa prepravili na druhý breh, za dramatických okolností oba prechody zapchali davy nedisciplinovaných vojakov a doprovodných civilistov, ktorých panické správanie viedlo k ďalším vysokým stratám na ľudských životoch. Od Bereziny Napoleon pokračoval k Vilniusi, kam dorazil 6. decembra. Odtiaľ inkognito prechádzal Európou, aby v polovici decembra dorazil na hranice Francúzska. Vierohodné štatistiky hovoria, že z 680 000 mužov, ktorých Napoleon postupne zapojil do ruského ťaženia, sa ich do svojich vlastí vrátilo 93 000.

Vojna šiestej koalície a abdikácia

Auguste Raffet: 1813

Napoleon do Paríža dorazil 18. decembra 1812. Aj cez utrpenú porážku si bol istý, že čoskoro bude mať k dispozícii armádu, ktorá svojimi počtami predbehne franc. Grande Armée v počiatkoch ruského ťaženia. Optimisticky veril, že do začiatku jary zhromaždí vrátane spojeneckých kontingentov aź 450 000 mužov, pričom predpokladal, že Kutuzovova armáda bude značně preriedená a vyčerpaná a nebude schopná sa s Francúzami merať. Ako vždy v podobnej situácii sa preto od rána do večera venoval otázkam výzbroje, výstroje a výcviku armády. Medzitým boli zbytky franc. Grande Armée vytlačované z Poľska a Pruska. Za tohto vývoja konfliktu pruský kráľ Fridrich Viliam III. podpísal 15. marca 1813 s Rusmi spojeneckú zmluvu a nasledujúci deň vyhlásil Francúzsku vojnu. Taktiež rakúsky cisár bez ohľadu na príbuzenstvo s Napoleonom uzavrel vo februári s cárom Alexandrom dohodu o prímerí. 28. apríla zomrel v sliezskom Bolesławieci maršal Kutuzov, ktorého nahradil gróf Wittgenstein.

Karikatúra z októbra z roku 1813, ktorá stvárňuje bitku pri Lipsku ako tvrdý oriešok pre Napoleona

10. apríla 1813 cisár Francúzov vymenoval svoju manželku Máriu Lujzu regentkou, vymenoval regentskú radu a o päť dní neskôr sa odobral k novej armáde do Moháča, odkiaľ 24. apríla vytiahol proti pomaly postupujúcim spojencom. Jeho dve nové úderné armády, Labská a Mohanská mali dohromady 202 000 mužov, zrejme však boli tým najchatrnejším zoskupením, akému kedy velil. Mužstvo tvorili prevažne regrúti odvodových ročníkov 1815, dvadsaťroční mladíci, o ktorých sa sám Napoleon vyjadril, že sú to ešte deti. Dôstojníci a poddôstojníci boli väčšinou postarší alebo naopak čerstvo povýšení a bez skúseností. Najhoršia situácia bola pri kavalérii, s ktorou do budúcna mohol francúzsky cisár počítať iba s 15 000 koami, čo bola polovica stavu, ktorým disponoval nepriateľ (v začiatkoch bojov bolo proti 24 000 spojeneckým jazdcom 8 000 francúzskych kavaleristov). 2. mája sa obe strany stretli v bitke pri Lützene, pri ktorej po urputných bojoch Francúzi prinútili spojencov usporiadane sa stiahnuť z bojiska, avšak stratili 18 000 vojakov (nepriateľ zhruba 11 500). Napoleon 8. mája získal späť Drážďany a medzi 21. – 22. májom napadol koaličné armády pri Budyšíne. Dosiahol ďalšie krvavé víťazstvo, v ktorom prišiel o 22 000 vojakov. Nepriateľ opäť usporiadane ustúpil.

Potom, čo sa francúzskemu cisárovi podarilo zatlačiť sily koalície o 300 kilometrov naspäť a vydobyť dve víťazstvá, uzavrel s protivníkmi tzv. pläswitzskú dohodu o prímerí (4. júna 1813). To sa pretiahlo až do 17. augusta, aj keď väčšina historikov túto prestávku v bojoch hodnotí ako najväčšiu chybu Napoleonovho života a odklon od ním samým prijatých strategických zásad. Spojenci prostredníctvom Rakúska, ktoré vystupovalo v roli ozbrojeného prostredníka, v tomto medzičase navrhli Napoleonovi mierovú dohodu konfliktu. Francúzsky cisár bol ochotný uzavrieť mier jedine na základe status quo ante bellum, na druhej strane sa však od neho požadovali rozsiahle územné ústupky. Celé rokovanie teda stroskotalo a jediným výsledkom bol vstup Rakúska a Švédska do radov spojencov. Sotva vypršalo prímeria, Napoleon započal vojnové operácie. Pretože mu hlavné nebezpečie hrozilo od Českej armády pod velením nového vrchného veliteľa spojeneckých síl kniežaťa Schwarzenberga (ten nahradil na čele spojencov grófa Wittgensteina) blížiacich sa cez Krušnohorie k saskej metropoli (Drážďany), rozhodol sa prerušiť jej operačné línie a zaútočiť na ňu zozadu. Tento zámer však nedokončil, pretože sa nakoniec rozhodol ponáhľať sa k ohrozenému mestu na pomoc priam a 26. – 27. augusta došlo pri Drážďanoch k bitke. Spojenci utrpeli drvivú porážku a boli nútení ustupovať k českým hraniciam. Pri prenasledovaní však Bonaparte príliš vysunul zbor generála Vandamma, ktorý bol v bitke pri Chlumci a Přestanove obkľúčený a vzápätí takmer prestal existovať.

Jean-Louis-Ernest Meissonier: Napoleon a jeho muži pri francúzskej kampani v roku 1814

Podobne, viac či menej fatálne, sa darilo aj iným veliteľom zborov a Napoleonova kontrola nad ťažením sa začala rúcať. Aj naďalej zostal zovretý z troch strán; zo severu ho ohrozovala Severná armáda pod velením jeho bývalého maršala Bernadotta, terajšieho švédskeho kráľa Karola XIV., z východu Sliezska armáda generála Blüchera a z juhu Česká armáda kniežaťa Schwarzenberga. Rýnska konfederácia, ktorú vybudoval na troskách rímskonemeckej ríše, sa začala rozpadať, vojaci nemeckých kontingentov odmietali bojovať pod francúzskymi prápormi a húfne dezertovali. Po sérii nevydarených pokusov jednotlivé spojenecké armády poraziť samostatne sa Napoleon rozhodol vybudovať novú operačnú líniu, pričom však nechýbalo mnoho a zostal uväznený v kliešťach spojencov, ktorí sa ho pokúsili odrezať od zbytku Nemecka a Francúzska. Presvedčovaný svojimi maršalmi, aby sa stiahol až k prirodzeným francúzskym hraniciam a tam sústredil sily, považoval za prednejšie uchovať si zbytok politickej prestíže a rozhodol sa vybojovať bitku pri Lipsku. V tomto trojdňovom a súčasne najväčšom strete napoleonských vojen však Napoleon stratil 70 000 mužov a utrpel drvivú porážku. Dôsledky tohto debaklu ho prinútili ustúpiť až za Rýn, čím sa vojna preniesla na francúzske územie.

Obsah druhej abdikačnej listiny, v ktorej sa Napoleon vzdal následníctva francúzskeho trónu za celú dynastiu Bonapartovcov znel:

„	Pretože spojené veľmoci vyhlásili cisára Napoleona za jedinú prekážku nastolenia mieru v Európe, cisár Napoleon verný svojmu sľubu, vyhlasuje, že odmieta pre seba a svojich dedičov tróny Francúzska a Talianska a že neexistuje žiadna osobná obeť vrátane vlastného života, ktorou by nebol pripravený v záujmu Francúzska podstúpiť.	“
– Napoleon Bonaparte

Mimo obrovské straty pri samotnom ťažení franc. Grande Armée takmer z polovice zdecimovala epidémia týfusu a Napoleon bol nútený poskytnúť jej ďalšie ľudské sily. V polovici novembra sa vrátil do Paríža, avšak kvôli novým daniam a odvodom sa francúzske nadšenie začalo pomaly vytrácať a nastúpilo všeobecné volanie po miery. Ponuku na jeho uzavretie Napoleon obdržal ešte ten istý mesiac a ponechávala mu spolu s Francúzskom aj Porýnie a Belgicko, avšak prijal ju až vo chvíli, keď ju spojenci stiahli. Nakoniec sa mu podarilo pre domácu vojnu zhromaždiť zhruba 56 000 vojakov, tí však mali čeliť štvornásobnej presile. Ďalšie vojenské operácie začali 21. decembra 1813, keď 40 000 rakúskych vojakov prekročilo hranice vazalskej Helvétskej konfederácie, ktorej obyvatelia aj napriek nepriaznivý politický vývoj zachovali vernosť Francúzsku. K armáde Napoleon odišiel v noci z 24. na 25. januára 1814, a po nasledujúce štyri mesiace sa snažil len oddialiť nevyhnutelné. Napriek tomu, že bol skvelo zvládnutými manévrami schopný zasadzovať nepriateľovi rýchle porážky, koaličné vojská ho krok za krokom zatlačovali k Parížu. 7. februára mu bola na konferencii v Châtillonu (4. februára – 19. marca 1814) ponúknutá ešte jedna mierová ponuka, ktorá ponechávala hranice Francúzska v rovnakej rozlohe ako pred rokom 1792, ale aj jej prijatie cisár Francúzov odďaľoval tak dlho, až skončila jej platnosť, čím sa pripravil aj o svoju poslednú šancu udržať sa na tróne. V ďalších dňoch tak utrpel ťažké porážky v bitke pri Laone a v bitke pri Arcis-sur-Aube. Napriek tomu sa nevzdával a rýchlym manévrovaním sa pokúšal nad protivníkom získať aj keď len dočasnú výhodu. K ničomu podobnému sa však neschyľovalo, pretože spojenci po zadržaní Napoleonovej korešpondencie zmenili stratégiu, zanechali hon na hlavnú cisársku armádu a začali si raziť cestu rovno na francúzsku metropolu, ktorú im maršal Marmont formálne odovzdal 30. marca. Ešte ten istý deň Napoleon so svojou armádou prišiel k Fontainebleau, odkiaľ chcel tiahnuť Parížu na pomoc, avšak 4. apríla pred neho predstúpilo niekoľko jeho maršalov, aby vyjadrili pochybnosti o ďalšom odpore a požadovali jeho abdikáciu. Po chvíli váhania cisár uchopil brko a napísal:

„	Keďže spojenecké mocnosti vyhlásili cisára Napoleona za prekážku k nastoleniu mieru v Európe, cisár Napoleon, verný svojmu sľubu, vyhlasuje, že je pripravený vzdať sa bez ohľadu na vlastné blaho trónu a opustiť Francúzsko, ktoré je však neodmysliteľne späté s právami jeho syna a cisárovnej-regentky ako aj so zachováním zákonov cisárstva.	“
– Napoleon Bonaparte

Týmito riadkami sa oficiálne vzdal titulu cisára a svojim nasledovníkom určil syna Napoleona Františka. Cár Alexander sa však postavil proti regentstvu Márie-Lujzy a požadoval bezpodmienečnú abdikáciu, ktorou sa excisár vzdá trónu za celú dynastiu Bonapartovcov. 6. apríla Napoleon súhlasil aj s touto podmienkou a naďalej zotrval na zámku vo Fontainebleau obklopený poslednými vernými. 12. apríla sa pokúsil o samovraždu jedom, ktorý so sebou nosil od ruského ťaženia, avšak smrtiaca látka neúčinkovala a vyzvracal ju. O osem dní neskôr (20. apríla) sa rozlúčil s vojakmi gardy a sprevádzaný komisármi víťazných mocností odišiel do vyhnanstva na ostrov Elba.

Vojenstvo

Napoleonova socha v meste Cherbourg-Octeville

Napoleon v oblasti vojenstva zanechal stopu, ktorá sa premietala do vojenskej teórie a praxe ešte dlhú dobu po jeho páde. Sám bol autorom mnohých poučiek a definícií, avšak nie vždy sa nimi sám doslova riadil. Napríklad uzavretím pläswitzskej dohody o prímerí po bitke pri Budyšíne v roku 1813 vzal za svoje tvrdenie, ktorým v súlade so svojim ofenzívnym myslením presadzoval: „Začínaj ťaženie po zrelej úvahe, ale keď ho začneš, bojuj do krajnosti o to, aby si si nenechal iniciativu vytrhnúť iniciatívu z vlastných rúk“ Svoje myšlienky v tomto odbore nikdy systematicky nespísal, ale z jeho poznámok bolo vyňatých zhruba 115 pravidiel, ktoré viac menej obsahujú väčšinu jeho základných úvah o stratégii a taktike.

Napoleonova éra bola charakteristická nasadzovaním obrovských počtov vojsk a on sám preto neprestával opakovať, že masy rozhodujú všetko. V tejto viere definoval vojvodcovské umenie, ktoré podľa neho popredne spočívalo v zručnosti vojvodcu zohnať, vyzbrojiť a rýchlo vycvičiť veľké prapory a vytvoriť masové armády, v tom, aby ich mal vo chvíli rozhodujúceho úderu sústredené na potrebnom mieste, aby ich dokázal nešetriť, ak je to k víťazstvu nutné, aby sa nevyhýbal bitke a neodkládal ju, ak má svoje sily sústredené, ale aby hľadal čo najrýchlejšie rozhodnutie akonáhle sa objavia nejaké výhliadky na víťazstvo a konečne aby objavil v nepriateľskej zostave miesto, proti ktorému je potreba viesť rozhodujúci úder. Úlohu šťastia a náhody vo vojne Napoleon nepopieral, avšak skôr zastával názor, že viac záleží na vojvodcových schopnostiach, intelektu, vedomostiach, pohotovosti, vynaliezavosti a schopnosti k metodickým operáciam.

Samotná vojna mala byť podľa Napoleona metodická, to znamená hlboko premyslená a jedine vtedy mohla mať nádej na úspech. Sám rozumel mape, vedel ju používať ako nikto iný a dokázal preto ešte pred začiatkom samotného ťaženia dôkladne naplánovať pohyby jednotlivých zborov, trasy zásobovacích línií a aj odhadovaný postup nepriateľa. Takto sa snažil vyhrať ťaženie už pred prvou bitkou. Akonáhle sa potom dostal do kontaktu s protivníkom, pokúsil sa ho pre seba výhodných podmienok vmanévrovať do rozhodujúcej bitky a zničiť živú silu jeho poľných armád. A až neskôr sa zaoberal obsadzovaním najdôležitejších strategických a politických stredísk okupovanej krajiny. Svoju asi najzásadnejšiu koncepciu pre dosiahnutie výhodných podmienok prevzal od francúzskeho dôstojníka menom Pierre-Joseph de Bourcet a vlastným pričinením ju doviedol k dokonalosti. Jednalo sa o koordinované pohyby niekoľkých armádnych zborov (franc. batallion carré), ktoré samostatne operovali na širokom území a znemožňovali nepriateľovi odhadnúť, kam smeruje Napoleonov hlavný úder. Tieto zbory boli zložené z niekoľkých divízií, pričom každá z nich disponovala všetkými druhmi zbraní. V praxi bol každý zbor schopný čeliť deň alebo dva nepriateľskému náporu a poskytnúť tak čas ostatným kolónam armády zovrieť protivníka z rôznych strán.

Horace Vernet: Bitka pri Wagrame

Kedykoľvek sa Napoleonovi naskytla vhodná príležitosť, skombinoval rýchly presun s klamnými manévrami, aby obišiel krídla nepriateľskej armády a priblížil sa k jej komunikačnej línii. Následne sa stočil a prinútil protivníka na boji v nevýhodnom postavení. Týmto dokázal, že obchvat nepriateľskej armády má zmysel len vtedy, keď dosiahne protivníkov tyl a keď tento obchvat vedie k bitke, do ktorej zasiahnu aj obchvatové vojská. Takto vznikol preslávený franc. Manœuvre sur les derrières, ktorý od začiatku svojej kariéry Napoleon využil tridsaťkrát. Tento útočný prvok využíval na niekoľkokilometrovom fronte a jeho podstata spočívala v tom, že silné vojsko bojom či hrozbou útoku naviazalo hlavnú nepriateľskú líniu. Ďalšia silná kolóna tak prenikla pozdĺž protivníkovho krídla až k jeho tylu, vytvorila strategickú priehradu alebo bariéru na jeho zásobovacej a ústupovej línii, a prinútila ho k ústupu. Pokiaľ bol manéver uskutočnený včas, mohol viesť k protivníkovej porážke či úplnému zničeniu.

Napoleon v prvých svojich vojnách rozvíjal taktiku armád francúzskej revolúcie, vysielal napred pohyblivé línie strelcov, ktorí za podpory delostrelectva pripravovali hlavný úder a uvoľňovali cestu útočným kolonám. Všeobecnej verejnosti asi najznámejšiu techniku, tzv. „úder taranom“, teda útok obrovskej masy pechoty postupujúcej v zovretých radách so zámerom preraziť stred nepriateľského postavenia, Bonaparte ho po prvý krát použil v bitke pri Wagrame.

Napoleon sa veľmi dôsledne venoval aj morálke armády. Ponechal v platnosti zákaz používania telesných trestov, pretože ako hovoril: „Čo možno očakávať od zneúctených ľudí?“ a namiesto toho sa snažil apelovať na česť. Po bitke zvolával vojakov aj dôstojníkov a pýtal sa ich na tých, ktorí sa najviac vyznamenali. Tým potom buď udelil vyššiu hodnosť, rád či peniaze. Všeobecne sa skôr spoliehal na odmeny než na tresty, avšak pokiaľ došlo na ťažké previnenia, previnilci boli obvykle rýchlo odsúdení k poprave. Pocitu súnaležitosti s vlasťou, armádou a jednotkou dosahoval niekoľkými spôsobmi. Proklamáciami, osobným príkladom, keď bol sám ochotný čeliť nepriateľskej paľbe, plukovnými prápormi, ktorým vojaci kvôli orlom na ich špicoch hovorili kukučky, ale rovnako aj tým, že ako muž revolúcie dokázal prejsť medzi vojakmi, pochváliť, pripomenúť, zažartovať. Historky o tom, ako cisár prehovoril s prostým vojakom leteli od úst k ústam a on sa stával ich cisárom.

Správa Francúzska

Mince v hodnote 40 frankov z roku 1803

Už krátko po nástupe do úradu prvého konzula bol Napoleon nútený podniknúť prvé kroky, aby sa vysporiadal s dôsledkami finančnej krízy, ktorá vznikla následkom nie moc dobrého hospodárenia Direktória. Vydal nové predpisy, vďaka ktorým finanční úradníci – vyberači, daňovníci, vrchní daňovníci a riaditelia daní, boli schopní zaistiť, že peniaze daňových poplatníkov smerovali do verejných pokladní pravidelne a v presne stanovený deň. Pôvodne sa tak dialo raz mesačne, po bankovej krízy v roku 1805, každý desiaty deň. Tento nový systém vykazoval maximálne výnosy s minimálnym počtom úradníkov a počas konzulátu a aj v prvých rokoch cisárstva mohol štát vďaka jeho efektivite disponovať čiastkou 750 – 800 miliónov frankov ročne. Dozor nad peňažným aparátom robil osobne Napoleon, ktorý si od ministra financií nechával trikrát do mesiaca predkladať výkazy zo všetkých oddelení finančnej správy. Túto 35 – 40 stránkovú fóliu dôsledne prečítal a v prípade nejasností sa pýtal na vysvetlenia, čo prinútilo úradníkov, aby účtovné knihy držali v úplnom poriadku. Mimoriadne významným počinom v oblasti finančníctva, ktorý pretrval do dnešných dní, bolo založenie Francúzskej banky (6. januára 1800). Napoleonovým zámerom bolo vytvoriť inštitúciu, ktorá by byla v zásade súkromnou spoločnosťou, kde by mal štát len obmedzenú účasť a menšinový podiel, avšak zaistil by jeho legislatívu. Hlavnú iniciatívu pri jeho založení preto prevzal J. F. Perregaux, ktorý do Paríža zvolal skupinu finančníkov, ktorá navýšila základný kapitál banky na 30 miliónov frankov. Jej riadením bolo poverených pätnásť riaditeľov, ktorých volilo 200 najväčších podieľníkov, čím došlo k hmotnému zainteresovaniu francúzskej finančnej elity na prosperite projektu. Opatrením zo 7. germinalu r. XI^franc. (28. marec 1803), ktoré bolo základom menového systému, tzv. franc. franc de germinal, Napoleon prísne reguloval kovový obsah nových mincí všetkých hodnôt. Systém bol založený na bimetalickom štandarde, ktorý vymedzil pomer zlata k striebru 1:15,5. Ďalšiu veľkú finančnú reformu urobil cisár Francúzov za pomoci ministra financií Gaudina a šéfa štátnej pokladne Molliena po uzavretí mieru v Tylži v roku 1807. Súčasťou tejto reorganizácie bolo vytvorenie nového ústredného úradu franc. Cour des comptes, ktorý slúžil k účinnejším revíziám štátnych financií. Výsledkom zmien vo finančnej správe bolo, že dôchodky cisárstva plne kryli štátne výdaje, vrátane nákladov na vydržovaní armády vo vojnovom stave.

Prvá strana originálu Code Civil z roku 1804

Významným počinom v období konzulátu, bola Napoleonova iniciatíva v oblasti zákonodárstva. Už niekoľko týždňov po svojom návrate z víťazného ťaženia zakončeného bitkou pri Marenge vydal nariadenie o vytvorení komisie (12. augusta 1800), ktorá mala vypracovať znenie návrhu nového občianskeho zákonníka, ktorý sa mal stať základnou právnou normou vo Francúzku a jeho ovládaných krajinách. Nový kódex bol koncipovaný množstvom právnych expertov svojej doby (Tronchet, Bigot de Prémaneneu, Cambacérès, Malleville a iní) a Napoleon často zasahoval do utvárania jednotlivých návrhov. Po svojom vyhlásení v marci 1804 vyšiel zákonník do dejín pod názvami Code civil alebo Code Napoleon a obsahoval 2281 článkov, ktoré definitívne odstraňovali feudalizmus a akékoľvek stopy lénneho práva. Ďalej napríklad potlačil práva prvorodených a stanovil deľbu majetku medzi všetkých dedičov mužského pohlavia, formálne uznal oprávnenosť skoršieho predaje štátnych pozemkov skonfiškovaných cirkvou a emigrantov alebo stanovil ďalšie podmienky dedičstva a rozvodov. Svojim obsahom však taktiež značne posilnil moc štátu, pretože vo väčšej miere umožňoval zasahovanie do súkromných záležitostí občanov. V ďalších rokoch sa Code Napoleon stal oficiálnym pilierom francúzskej právnej vedy a aj cez mnohé novely zostáva doposiaľ základom francúzskeho občianskeho práva a ním formulované zásady ovplyvnili občianske zákonodárstvo v mnohých iných krajinách. Spoločne s prácou na občianskom zákonníku bol na Napoleonov príkaz vypracovaný aj špeciálny kódex pre obchod. Jeho ustanovenie regulovala a právne zabezpečovala obchodná transakcia, život na burze a bankovníctvo, zmenárenské aj notárske právo, pokiaľ sa týkalo obchodných operácií. Nesporným krokom vzad bol trestný kódex, ktorý zahŕňal trest smrti aj telesné tresty bičom (tie boli zrušené počas revolúcie), popálenia rozžhaveným železom a najprísnejšie tresty za delikty proti vlastníctve.

O ďalšiu reformu sa Napoleon zasadil v oblasti vzdelávania, keď 11. floreálu r. X^franc. (1. maja 1802) vydal zákon o verejnom vyučovaní. Týmto vládnym nariadením zriaďoval na území Francúzska verejné lýcea, ktoré mali slúžiť predovšetkým na výchovu nových dôstojníkov, čím položil základ štátneho vzdelávacieho systému (franc. Université de France). Výuka v týchto inštitúciách prebiehala úplne vo vojenskom duchu, žiaci z celej krajiny a v rovnakom veku mali mať rovnakú výuku v tú istú dobu, jednotlivé hodiny ohlasoval bubeník, študenti boli oblečení v uniformách, trestalo sa zatváraním atď. Absolventi lýceí boli po zložení doplňovacej skúšky prijímaní do vyšších a odborných vojenských učilíšť alebo sa mohli uplatniť v občianskych odboroch. Zákon o verejnom vyučovaní Napoleon v období prvého cisárstva ešte doplnil dekréty z 10. mája 1806 a 7. marca 1808. Tieto nariadenia rozdelili vzdelávacie stupne na základné, stredné a vyššie, a naviac umožňovali Napoleonovi alebo jeho zástupcovi, veľmajstrovi univerzity, predpisovať osnovy a školský poriadok a menovať všetok personál školských inštitúcií.

Rozsah kontinentálnej blokády (1811)

     Francúzske cisárstvo

     Satelitné štáty

     Krajiny uplatňujúce systém blokády

Napoleon počas doby svojho panovania venoval svoju pozornosť taktiež aj hospodárskym odvetviam. Určitú rolu v rozvoji týchto oborov hralo zavedenie systému kontinentálnej blokády, ktorá Európanov odrezala od pravidelných dodávok anglického a koloniálneho tovaru. Absencia hospodársky silnejšieho konkurenta sa stala dôležitým stimulom nielen pre rozvoj francúzskeho ľahkého a ťažkého priemyslu, ale aj poľnohospodárstva. Začali sa rozvíjať cukrovary, ktoré zapĺňali dopyt trhu po trstinovom alebo koloniálnom cukru, v chemickom priemysle boli dosiahnuté pokroky prevažne vo výrobe umelých farbív a bielidiel, výroba surového železa sa medzi rokmi 1790 – 1810 viac než zdvojnásobila. V textilníctve sa podarilo odokryť tajomstvo výroby anglických krížových látok, po ktorom bolo založených takmer štyridsať pradiarní, kde bolo zamestnaných 20 000 ľudí. V rokoch 1800 – 1811 sa v Lyone ztrojnásobila výroba tkanín a v roku 1812 vo Francúzsku stalo viac než 200 mechanických pradiarní. Stroje sa zavádzali aj do výroby hodvábu, ktorého spracovanie značne urýchlil Jacquardov stav. Sám Napoleon vypísal miliónovú odmenu pre toho, kto objaví najefektívnejší stav na tkanie ľanu, čo dopomohlo k revolučnému objavu inžiniera Filipa de Girard. Napoleon na podporu výrobných odvetví v prvých rokoch po prevzatí moci usporiadal v Paríži niekoľko priemyselných výstav a dekréty z rokov 1811 a 1812 zriadil a organizoval ministerstvo tovární a obchodu. Pri známkach ekonomickej nestability často požičiaval peniaze továrňam, obchodným domom a niekedy aj robotníkom, ktorí pracovali samostatne, aby im pomohol z krízy alebo ťažkého postavenia. Napoleonova podpora domáceho priemyslu sa odrazila aj v nových departmentoch, pretože v anektovaných krajinách uplatňoval politiku, ktorá neumožňovala miestnym priemyselníkom konkurovať francúzskemu tovaru tak ako na území Francúzska, tak aj vo svojej vlasti. Týmto prístupom cisár poburoval, likvidoval a utláčal nielen priemyselníkov, ale aj obchodníkov a spotrebiteľské vrstvy vo všetkých oblastiach svojho rozsiahleho impéria, okrem územia starého Francúzska. Jeho konanie nakoniec viedlo k tomu, že v podmanených krajinách začala upadať kúpna sila, čo zapríčinilo nižší dopyt po francúzskom tovare. Výroba po hospodárskej krízy v roku 1811 preto musela byť redukována a v priemysle veľmi výrazne narástla nezamestnanosť. Celková bilancia vývozu v období Napoleonovej vlády však aj cez jeho všetku snahu nikdy nedokázala dorovnať celkové straty na mori a hodnoty zahraničného obchodu z rokov 1787 – 89 sa Francúzsku podarilo dosiahnuť až v roku 1826.

Rad čestnej légie – hodnosť rytier (1804)

V období Konzulátu a Prvého cisárstva Napoleon reprezentoval rast francúzskeho bohatstva, získaného hlavne odčerpávaním financií z podmanenej Európy, výstavbou nových ciest, honosných budov, krásnych nábreží alebo širokých parížskych mostov. Spoločne s týmto pokrokom však vo všetkých oblastiach pokračoval v zavádzaní despotických vládnych metód. Aj keď nebol ochotný akceptovať nič podobné slobode tlače, opatrením z 27. nivôsu r. VIII^franc. (17. januára 1800) zastavil tlač šesťdesiatim z celkových sedemdesiatich troch vychádzajúcich časopisov. Časom bolo zrušených ďalších trinásť a zostávajúce štyri sa ocitli pod dôkladným dohľadom ministra polície. Pri organizácii vnútornej správy ponechal rozdelenie Francúzska na departmenty, avšak v mestách a na dedinách odstránil všetky volené úrady a samosprávy. Šéfom každého departmentu bol vymenovaný prefekt, v ktorého kompetencii bolo zbavovať a menovať do úrade jemu zodpovedné municipálne rady a starostov. Jednotliví prefekti boli podriadení ministrovi vnútra, ktorý riadil všetku administratívu krajiny vrátane obchodu, priemyslu a verejných prác. Dôležité zmeny nastali taktiež aj v súdnictve, kde bol od roku 1802 zrušený porotný systém, pretože poroty často brzdili Napoleonove zámery tým, že zbavovali viny osoby, ktoré chcel vidieť za mrežami. Sám taktiež rozhodoval o menovaní a služobnom postupe sudcov. Hneď vzápätí po nástupe do úradu prvého konzula Napoleon rozpútal boj proti jakobínom a roajalistom a zároveň sa cielene pokúšal vyhladiť všetky spomienky na obdobie revolúcie. Nebolo povolené sa ani len zmieňovať napríklad o niektorej z osobností revolučného obdobia a do krajiny bolo z tohto dôvodu napríklad zakázané dovážať nemeckú tlač, ktorá síce kritizovala revolučné ideály a uznávala Napoleona za ich potlačenie, avšak aj týmto obsahom upomínal na revolučné udalosti. Boli prísne zakázané aj všetky cestopisné sprievodce, ktoré pripomínali mesiace po pádu Bastily a v tlačiarňach boli neustále uskutočňované policajné prehliadky. Od jary v roku 1807 sa Napoleon definitívne rozišiel s ideálmi revolúcie, keď okolo neho začala vznikať nová aristokracia. Súčasne zaviedol úrad cisárskeho maršála a zriadil Rad čestnej légie. Cisárovnú Jozefínu obklopili dvorné dámy zo starých šľachtických rodín, opäť boli zavedené tituly vojvodov, kniežat, grófov a barónov. Obyvatelia Francúzska sa s týmto staronovým usporiadaním zmierili pomerne ľahko, lebo chápali, že k úradu cisára patrí aj cisársky dvor.

Cirkevná politika

Súčasťou dedičstva, ktoré Napoleon získal po zmätkoch Veľkej francúzskej revolúcie, bol rozkol v rímskokatolíckej cirkvi a úplné odcudzenie Ríma. Po smrti pápeža Pia VI., ktorý zomrel vo Valence 29. augusta 1799, sa Napoleon chopil ponúknutej príležitosti a z rýdzo pragmatických dôvodov sa s novým námestníkom Ježiša Krista Piom VII. pokúsil umierniť. Pápež bol však veľmi obozretný, lebo od septembra roku 1800 boli pápežské dŕžavy okupované francúzskou armádou a k dohode došlo až po Napoleonov priamom nátlaku. Konkordát bol podpísaný 15. júla 1801 a aj cez pomernú stručnosť budil dojem rozumného kompromisu. Napoleon v ňom uznal, že katolicizmus je náboženstvo veľkej väčšiny Francúzov a ako taký mohol byť slobodne a otvorene praktikovaný v súlade s policajnými predpismi. Pius VII. formálne uznal legitimitu konzulárnej republiky a na oplátku mu bolo priznané právo kanonickej investitúry. Konkordát obsahoval množstvo ďalších ustanovení ako o biskupoch a nižšom kléru, tak o revolučnom usporiadaní vlastníctva pôdy. Do pol roka však Napoleon k listine pripojil ďalších 77 organických článkov, ktorými bola sloboda cirkvi v galikánskom duchu veľmi obmedzená. Pápež, ktorý nebol požiadaný o konzultáciu, sa cítil urazený, napriek tomu nakoniec súhlasil s účasťou na cisárskej korunovácii, lebo si od tohto kroku sľuboval posilnenie vlastnej mocenskej pozície a dúfal v obnovenie pápežského štátu v skoršom územnom rozsahu. Túto požiadavku však francúzsky cisár odmietol vyhovieť a pápež porušil ustanovenie konkordátu tým, že nepotvrdil Napoleonom vymenovaných biskupov. Zároveň sa zdráhal uzavrieť s Francúzskom spojenectvo proti Anglicku a svoje prístavy ponechával otvorené britským lodiam. Napoleon preto v roku 1808 nechal obsadiť Rím a k 2. aprílu toho istého roku anektoval v prospech talianskeho kráľovstva provincie Urbino, Macerata, Ancona a Camerino. Zo strategických dôvodov potom dekréty zo 17. mája 1809 pripojil aj zbytok pápežských dŕžav k Francúzsku. Reakciou na tento čin Pius VII. uverejnil bulu, v ktorej uvrhol Napoleona do kliatby (11. júna). Tým však docielil len to, že ho exkomunikovaný cisár nechal 6. júla zajať a odviesť do Francúzska, kde bol niekoľko rokov držaný vo väzbe. Spočiatku sídlil v Savone, od roku 1812 vo Fontainebleau, kde bol pod dohľadom žandárskeho kapitána Lagrosu, prezlečeného za komorného. V júni 1811 sa Napoleon pokúsil pápeža prinútiť k povoľnosti zvolaním národného koncilu, nič však nedosiahol. Piovi VII. preto ponúkol možnosť návratu do Ríma, pokiaľ uzná tam dosadenú svetskú moc, ale ani tento návrh nebol vypočutý. 9. januára 1813 došlo k obojstrannému formálnemu stretnutiu, pretože cisár potreboval umierniť aspoň katolíkov, ktorí nejavili pre zachádzanie s hlavou cirkvi mnoho sympatií. Obaja panovníci si preukazovali vzájomnú zdvorilosť, avšak schôdzka nepriniesla nič reálne. Cisár síce donútil Pia VII. podpísať nový konkordát, ale Rím mu nevrátil (naviac Pius VII. svoj záväzok po dvoch mesiacoch odvolal). Svojho zajatca prepustil až v samom závere prvého cisárstva 10. marca 1814. Do Ríma sa pápež vrátil 24. mája toho istého roku.

Koloniálna politika

Krátko po nástupe Napoleona Bonaparta na čelo Francúzska sa zdalo, že bude pokračovať v budovaní francúzskej koloniálnej ríše v Novom svete. Najprv prinútil Španielsko, aby Francúzsku vrátilo Louisianu, ktorej sa predtým Francúzi vzdali po prehranej sedemročnej vojne s Anglickom, čo veľmi znepokojovalo Spojené štáty. Od roku 1795, keď bol medzi Francúzskom a Španielskom uzavretý bazilejský mier, Francúzsku oficiálne patril taktiež celý ostrov Santo Domingo, dnes nazývaný Hispaniola. Do tej doby mu patrila len západná časť ostrova s francúzskym názvom Saint-Domingue. K predaniu kontroly nad územím španielskej kolónie (s názvom Santo Domingo) na východe ostrova nikdy nedošlo a španielske úrady ju naďalej fakticky ovládali. Napoleon napriek tomu zamýšľal z ostrova čoskoro urobiť jadro svojho budúceho karibského impéria.

Poliaci vo francúzskych službách bojujú proti černošským povstalcom na Saint-Domingue

Dôležitým aspektom Napoleonovej koloniálnej politiky bol jeho vzťah k černošským obyvateľom kolónií a k otroctvo. Sám Napoleon mal voči černochom predsudky. Už ako študent vojenského učilištia v Brienne šikanoval spolužiaka rasovo zmiešaného pôvodu. S jedným zo svojich generálov, Thomasom Alexandrom Dumasom, ktorý bol taktiež rasovo zmiešaného pôvodu a pochádzal z kolónie Saint-Domingue, jednal s neskrývaným pohŕdaním. Do svojich plánov s ostrovom zahrnul aj klauzulu, že biele ženy, ktoré sa dopustili rasového prehrešku tým, že mali sex s nebelošskými dôstojníkmi, mali byť deportované do Francúzska. Raz Napoleon vyhlásil: „Som pre bielych, pretože som biely; nemám iný dôvod a tento dôvod je dostatočný. Ako by mohol niekto zaručiť slobodu Afričanom, ľuďom, ktorí nemali vlastnú civilizáciu?“

Napoleonova ústava z roku 1799 znamenala pre obyvateľstvo kolónií veľkú neistotu: neobsahovala vyhlásenie práv, ktoré bolo súčasťou predchádzajúcich revolučných ústav, a článok 91 stanovoval, že kolónie budú spravované „zvláštnymi zákonmi“. To naznačovalo, že ich obyvatelia nebudú mať rovnaké práva ako obyvatelia materského Francúzska. Čo to znamenalo, čoskoro pocítili napríklad otroci v ostrovných kolóniách v Indickom oceáne: aj keď otroctvo bolo teoreticky na všetkých francúzskych zámorských územiach zrušené už v dobe prvej revolučnej republiky v roku 1794, biely kolonisti týmto snahám úspešne odporovali, až ich Napoleon nakoniec na základe zmieneného ustanovenia novej ústavy odvolal.

Napoleonov postoj k otázke otroctva v kolóniách, kde už k faktickému zrušenie otroctva došlo, však nebol úplne jednoznačný. Na prelome rokov 1799 a 1800 sa na jeho popud k otázke otroctva vyjadrilo mnoho osobností oboznámených s problematikou kolónií, pričom obdržal celé spektrum názorov od požiadaviek na obnovenie otroctva, ktoré malo pomôcť znovu postaviť na nohy miestne ekonomiky, až po tvrdenie, že návrat k predchádzajúcemu stavu je už nemožný. Cez toto váhanie sa v decembri 1799 snažil uistiť obyvateľov Santo Dominga, že princípy slobody a rovnosti černošského obyvateľstva ostrova sú pre Francúzsko sväté a nedotknuteľné. Na miestneho vodcu, bývalého otroka Toussainta Louverture, to však neurobilo veľký dojem, naopak vyhlásil, že obyvatelia ostrova za svoju slobodu nevďačia Francúzom, ktorí v niektorých kolóniách naďalej udržujú otroctvo, ale len svojej vlastnej sile. Napoleon napríklad rozhodol, že otroctvo zostane zachované na ostrove Réunion (ktorý potom v roku 1809 nechal premenovať na Île de Bonaparte),) či na Martiniku, čo malo s ohľadom na geografickú blízkosť pre obyvateľov kolónie Saint-Domingue obzvlášť veľký význam.

Napoleon zameral svoj pohľad na Karibik ešte viac potom, čo musel v roku 1801 definitívne stiahnuť svoje vojská z Egypta. Centrom jeho záujmu okrem Santo Dominga a Louisiany boli predovšetkým ostrovy Guadeloupe, Martinik a Tobago. Napoleonovej snahe o vybudovanie koloniálneho impéria v Karibiku a o to, aby sa Francúzsko stalo dominantnou silou v oblasti Mexického zálivu, spočiatku napomáhali jeho úspechy v bitkách proti britským spojencom na európskom kontinente. Vďaka ním sa mu v roku 1802 podarilo Britov prinútiť, aby podpísali amienský mier, na ktorom základe Francúzsko a jeho spojenci získali späť takmer všetky kolónie zabrané Veľkou Britániou v období francúzskych revolučných vojen, s výnimkou ostrova Cejlón (od roku 1972 štát Srí Lanka), ktorý Británia odňala Holandsku, a Trinidadu (odňatého Francúzsku).

Napoleon v roku 1803 predal francúzsku Louisianu Spojeným štátom, aby získal prostriedky na vojnu v Európe

Na Santo Domingu sa však situácia pre Napoleona začala komplikovať. Najneskôr počas roku 1801 už bolo zrejmé, že Toussaint Louverture sa usiluje o samostatnosť ostrova, na čo Napoleon v decembri zareagoval vyslaním vojenskej expedície s 20 000 mužmi. Okrem získania konečnej a úplnej kontroly nad ostrovom však expedícia mala ešte ďalší cieľ: pripraviť inváziu do Severnej Ameriky. Konsolidované územie v Louisiane potom malo zásobovať francúzske ostrovy v Karibiku.

Vyslaná expedícia narazila na silný odpor. Hoci spočiatku zaznamenala mnoho úspechov, Louverture sa nenechal prinútiť, aby sa podriadil, a to ani Napoleonovým osobným dopisom, ktorý mu poslal prostredníctvom jeho dvoch synov, ktorí vtedy študovali vo Francúzsku. Hoci sa Louvertura podarilo zajať a deportovat do Francúzska, kde krátko potom zomrel vo väzení, neskoršie Napoleonove kroky situáciu ďalej sťažili a prinútili povstalcov k ďalšiemu odporu. 10. mája 1802 Napoleon schválil zákon, ktorým definitívne zastavil rušenie otroctva v kolóniách, kde doposiaľ nebolo zrušené (ako napríklad Martinik). Jeho do značnej miery rasistický postoj sa potom znovu prejavil v dekréte z 2. júla toho istého roku, v ktorom zakázal vstup na územie metropolitného Francúzska všetkým černochom a aj ľuďom zmiešaného pôvodu. Počas roku 1802 vojenské expedície z Napoleonovho príkazu obnovili otroctvo vo Francúzskej Guayane a po krátkych krvavých bojoch taktiež aj na ostrove Guadeloupe. Nedá sa vylúčiť, že Napoleon by sa bpl pokúsil obnoviť otroctvo aj na Santo Domingu, keby to bolo v jeho silách, avšak v danej situácii to bolo len ťažko uskutočniteľné. Okrem neutíchajúceho odporu povstalcov viedli jeho činy aj k tomu, že sa na povstaleckú stranu začali pridávať aj francúzski velitelia a ich vojaci, ktorí boli čiernej pleti či zmiešaného pôvodu. Ešte viac než s povstalcami sa francúzske oddiely na ostrove avšak potýkali so žltou zimnicou, ktorej podľahla veľká časť vojska, a to vrátane jeho veliteľa, Napoleonovho švagra generála Charlesa Leclerca.

Neúspech na Santo Domingu znemožnil Napoleonovu snahu o konsolidáciu francúzskeho územia v Louisiane, a keď na jar 1803 vstúpil do vojny s Anglickom, rozhodol sa situáciu so zámorskými problémami ďalej nekomplikovať. V apríli 1803 preto predal Louisianu Spojeným štátom americkým za 15 miliónov dolárov. Vojenská expedícia na Santo Domingu prestala dostávať posily a opustené francúzske expedičné vojsko sa po porážke v bitke pri Vertières, utrpenej od černošskej armády pod velením Jean-Jacquesa Dessalinesa, nakoniec 18. novembra 1803 vzdalo Angličanom.

Napoleonov pokus o zavŕšenie dlhodobých francúzskych snáh o zámorské impérium stál život asi 50 tisíc francúzskych vojakov a námorníkov, pričom podobný počet obetí bol aj na strane vzbúrencov a civilistov, predovšetkým v kolónii Saint-Domingue. V pamätiach, ktoré Napoleon spísal po svojom pádu na ostrove Svätá Helena, označil karibské dobrodružstvo za jednu zo svojich najväčších chýb.

Záver kariéry

Panovníkom Elby

Joseph Beaume: Napoleon opúšťa Elbu

Na neveľký stredomorský ostrov s rozlohou 224 km² dorazil Napoleon 4. mája 1814, v ten istý deň, keď Paríž privítal kráľa Ľudovíta XVIII. z rodu Bourbonovcov. Podľa zmluvy z Fontainebleau zo dňa 11. apríla 1814 bol ostrov vyhlásený samostatným štátom ako kniežatstvo Elba a Napoleon bol ustanovený jeho svrchovaným panovníkom. Zároveň bol Napoleonovi udelený ročný dôchodok dvoch miliónov frankov z francúzskej štátnej pokladne, z čoho avšak jeden milión frankov patril cisárovnej Márii Luise. Napoleonovi bol tento štát prenechaný na doživotné užívanie a rovnako mu bol ponechaný jeho cisársky titul. Dohľadom nad Napoleonom bol poverený britský plukovník Neil Campbell, pre tento účel vymenovaný ako komisár spojeneckej koalície. Mal na neho dohliadať, zbierať informácie a podávať správy, nemal však žiadnu právomoc mu čokoľvek nariaďovať či možnosť ho k čomukoľvek donútiť. Bezprostredne po svojom príchode na Elbu nemal Napoleon žiadne plány do budúcna a svoj politický život pokladal za uzavretú kapitolu.

Aby svoje malé panstvo uživil, začal sa venovať hospodáreniu, rozvoju remesiel, poľnohospodárstvu, chovu oviec a ťažbe železnej rudy. Vydal pre svoje kniežatstvo novú ústavu, založil policajný zbor, nariadil očkovanie detí, povinnú školskú dochádzku, postavil dve nemocnice a zakázal hádzať odpadky z okien. Nezanedbával ani svoju miniatúrnu armádu, ktorý namiesto tristo vojakov povolených spojencami čoskoro dosiahol počet 2 000 mužov. Vo svojom sídle usporadúval audiencie aj s plesmi pre miestnu vyššiu spoločnosť, organizoval dvorský život a ukazoval sa občasným turistom, pre ktorých predstavoval veľkú atrakciu. Po dobu svojho pobytu na ostrove sa tešil z prítomnosti svojej matky Leticie, sestry Paulíny a nakrátko aj grófky Walewskej, ktorá sem prišla aj s jej synom Alexandrom. Mária Luisa s ich synom na ostrov nikdy nedorazili, aj keď to cisárovná mala v pláne a Napoleon ju k tomu v dopisoch vyzýval a jej príjazd túžobne očakával. Zabránila jej v tom rodina a agenti kancelára Metternicha, predovšetkým Adam von Neipperg.

Na začiatku jesene 1814 však k nemu začali prenikať rozporuplné správy z Francúzska a neskôr sa k nim pridali aj informácie z Viedenského kongresu. K tým negatívnym patrila skutočnosť, že niekdajší Napoleonov minister zahraničia Talleyrand a koaliční diplomati uvažovali o jeho internácii na iný, vzdialenejší ostrov (najčastejšie padali mená ostrovov Svätá Helena a Svätá Lucia). Ďalej presakovali správy o pokusoch ho otráviť a Španieli navrhovali, že ostrov obsadia a francúzskeho excisára zajmú. Naviac Ľudovít XVIII. ešte stále nezačal Napoleonovi vyplácať prisľúbenú dvojmiliónovú apanáž. Na druhú stranu sa dozvedal, že vo Francúzsku pribúda veľa nespokojných hlasov, ktorým sa nepáčil návrat foriem a niektorých inštitúcií starého režimu. Predrevolučná šľachta, ktorá sa vracala z emigrácie, zabrala výnosné úrady na dvore, cisárska šľachta bola prehliadaná a ľudia sa začali búriť. Vojaci stále častejšie spomínali na Napoleona a v Bourbonovcoch zbadali len nutné zlo vynútené zvonku. Ďalším dôvodom k ich nespokojnosti bolo masové prepúšťanie do penzie alebo polovičný plat. To všetko a aj ďalšie skutočnosti z francúzskeho diania Napoleon pozorne sledoval a bol si preto dobre vedomý nálad ľudu, medzi ktorým sílil odpor ku kráľovskej dynastii a túžba po obnove cisárstva. Začal preto uvažovať o návrate do Francúzska. Definitívne sa však rozhodol až vo februári 1815, krátko potom, čo sa dozvedel, že jeho bývalý minister polície Fouché sa chystá zjednotiť opozíciu a zrejme pripravuje politický prevrat. Priaznivá situácia nastala vo chvíli, keď ostrov dočasne opustil Napoleonov dohľad plukovník Campbell. 26. februára 1815 cisár nalodil svojich 1 100 vojakov, 80 koní a 4 dela na zrekvírované lode a vyrazil s nimi k francúzskemu pobrežiu. Zhabané plavidlá sa k francúzskemu pobrežiu vydali samostatne. Už na druhý či tretí deň po vyplávaní sa však celá výprava ocitla v ohrození, pretože k Napoleonovej brige Inconstant sa priblížila fregata Zephyr. Granátníci dostali rozkaz odstrániť vysoké medvedice, ľahnúť si na palubu a pripraviť sa na zaháknutie. Keď sa kapitán Zephyru zo svojej paluby zvedavo vypytoval na to, ako sa má veľký muž na Elbe, postačila mu odpoveď, ktorú Napoleon zašepkal do ucha kapitánovi Tailladovi, že veľmi dobre. O viac sa nezaujímal a Inconstant opäť prepustil.

Sto dní

Carl von Steuben: Napoleonov návrat z ostrova Elba. Obraz zobrazuje prechod 5. radového pluku na cisárovu stranu

1. marca 1815 dorazilo sedem lodí Napoleonovej malej flotily do zálivu Juan neďaleko Antibes. Vojaci sa vylodili na pláži a okolo piatej hodiny popoludní vyrazili smerom na Paríž skrz alpské cestičky Horného Provensálska. V prímorskom kraji Napoleonova prítomnosť mnoho radosti u obyvateľov nevyvolávala, avšak čím viac postupoval do vnútrozemia, s tým väčším nadšením s stretával. K jeho vojsku sa vzápätí pridalo aj 1500 mužov, prevažne robotníkov, s vlastnými puškami či rôznymi chladnými zbraňami. Keď sa pozvoľna zväčšujúci konvoj dostal ku Grenoblu, miestny veliteľ posádky generál Marchond proti Napoleonovi ako predvoj vyslal prápor 5. pešieho pluku s rotou ženistov, ktorí mali vyhodiť do vzduchu mosty na ceste. Keď na seba obe kolóny narazili, vojaci sa začali rozvíjať do bojovej zostavy. Napoleon postupoval na čele svojich mužov a jeho protivník kapitán Randon z kráľovskej armády zavelil k paľbe. Žiadny z jeho podriadených však rozkazu neuposlúchol. „Vojaci piateho, já som váš cisár. Poznávate ma?“ zavolal Bonaparte a rozhalil svoj poľovnícky kabát. „Ak je medzi vami vojak, ktorý chce zabiť svojho cisára, tu stojím.“ Po chvíľke začali vojaci 5. radového odhadzovať pušky a za pokriku „Vive ľ Empereur“ (Nech žije cisár) prebiehali k Napoleonovi. Podobne alebo rovnako sa potom zachovali aj ostatné jednotky stojace mu v ceste. 13. marca Napoleon vstúpil do Lyonu a o deň neskôr na jeho stranu prešiel aj jeden z hlavných iniciátorov prvej abdikácie maršál Ney, ktorý v tú chvíľu tvoril jedinú vážnejšiu prekážku medzi ním a trónom. 20. marca za davového nadšenia vstúpil cisár do Paríža. Opätovnej vlády nad Francúzskom sa ujal bez jediného výstrelu.

Ernest Crofts: Napoleonov posledný veľký útok pri Waterloo

Aj keď Napoleon dosiahol víťazstvo na domácom fronte spôsobom, ktorý nemal obdobu, zahraničnopolitická situácia sa obrátila v jeho neprospech. Zástupcovia víťazných mocností na kongrese vo Viedni sa v okamihu dohodli na postupe proti jeho osobe a ako narušiteľ pokoja sveta mal byť vydaný verejnému súdnemu stíhaniu. Napoleon však nutne potreboval dlhodobý mier a medzinárodné uznanie svojho návratu. Snažil sa proto písomne kontaktovať všetky európske dvory a presvedčiť ich o svojich mierových úmysloch, avšak nikto mu na jeho dopisy neodpovedal; niektorí z panovníkov ich ani neotvorili. Za tejto situácie si bol dobre vedomý, že jediným nástrojom, ktorý ho môže udržať na tróne, je armáda. Do júna sa mu podarilo zhromaždiť 200 000 vojakov, ktorých však musel rozdeliť do ôsmich samostatných celkov. Tým najsilnejším sa stala franc. Armée du Nord – Severná armáda, ktorá niesla hlavnú ťažobu nadchádzajúcich bojových operácií. Súčasne s budovaním údernej a obrannej sily musel Napoleon skonsolidovať situáciu v krajine. Po mesačných ťahaniciach vydal ako doplnok cisárskej ústavy tzv. Dodatočný akt (Acte Additionel) a generál Grouchy potlačil roajalistické povstanie v kráľovi verných departmentoch (za tento čin obdržal maršalsku palicu).

Pre boj proti novo vytvorenej VII. koalícii sa Napoleonovi ponúkali dve možnosti. Jednak defenzívny spôsob vedenia vojny, ktorý niesol rovnaké úskalia ako stretnutie s VI. koalíciou v roku 1814, a potom ofenzívne–agresívny postup, pomocou ktorého by ničil nepriateľské armády jednu po druhej. V neprospech prvej menovanej stratégie hovoril fakt, že doposiaľ nesedel na trónu tak pevne a nebol si istý opozíciou, situácia naviac nedovolovala, aby umožnil nepriateľovi obsadiť a zničiť rozsáhle francúzske územia. Rozhodol sa proto vyraziť spojencom naproti. Vojakov národných gard zabezpečil pobrežie aj hranice s nemeckými štátmi a na čele franc. Armée du Nord sa rozhodol využiť moment prekvapenia a vklieniť sa medzi obe najbližšie spojenecké armády. 6. júna začal potajomky sústreďovať svoje zbory medzi riekami Sambrou a Másou, pričom sa inými ostentatívnymi manévrami snažil vyvolať dojem, že útok jeho ozbrojených síl bude smerovať medzi more a Brusel.

François Flameng: Napoleon po bitke pri Waterloo

Veliteľ anglo-batavskej armády vojvoda z Wellingtonu reagoval tak, ako si Napoleon prial a svoju armádu rozmiestnil v priestore Brusel - Oostende, čím sa medzi ním a Prusmi pod velením maršala Blüchera vytvorila necelých 60 kilometrov široká medzera, ktorú strážil iba I. pruský zbor pod velením, generálmajora Zietena. Za týchto okolností Bonaparte 12. júna opustil Paříž a o dva dni neskôr vyrazila do škváry medzi koaličnými armádami a franc. Armée du Nord. 15. júna Francúzi prekročili belgické hranice a počas prvých bojov so Zietenom sa zmocnili mesta Charleroi. Aj keď bol pruský generál v ďalších hodinách trvalo zatlačovaný späť, podarilo sa mu viesť majstrovský zdržovací boj, počas ktorého sa v dvoch prúdoch usporiadane sťahoval na Brusel. Svoj ústup viedol smerom cez križovatku ciest pri rovnakomennej dedinke Quatre-Bras, kde svoje sily narýchlo zhromažďoval vojvoda z Wellingtonu, a súčasne k dedine Ligny, kde sa sústreďovali zvyšné zbory maršála Blüchera. Nasledujúci deň došlo v okolí týchto miest k ťažkým bojom, pričom sa Napoleon osobně stretol s Prusmi pri Ligny a maršal Ney udrel na časť anglo–batavskej armády pri Quatre-Bras.

V oboch bitkách získali Francúzi úplné víťazstvo a spojenci boli nútení ustúpiť. Napoleon neskôr vyslal po stopách maršala Blüchera tridsaťtri tisícový zbor maršala Grouchyho a sám sa vydal za Wellingtonom smerom na Brusel. Avšak kvôli oneskorenému začatiu prenasledovania, zlému počasiu a schopnému zadnému voji anglo-batavskej armády sa britskému veliteľovi podarilo usporiadane stiahnuť a 17. júna zaujať postavenie pri statku (či hostinci) Belle Alliance, kde sa rozhodol zviesť generálnu bitku (v tej dobe si už bol istý tým, že sa k nemu stačí pruská armáda, sústreďujúca sa pri Wavre, pripojiť včas). Druhého dňa Napoleon premárnil značnú časť dopoludnia a na protivníka zaútočil až okolo jedenástej hodiny. Avšak ani cez počiatočné niekoľkotisícové prečíslenie nedokázali jeho vojaci nad Britmi získať rozhodujúcu prevahu. Keď potom v popoludňajších hodinách na francúzske pravé krídlo nečekaně zaútočilo 50 000 Prusov, bolo o výsledku bitky pri Waterloo rozhodnuté. Naposledy okolo deviatej hodiny večernej sa Napoleon pokúsil rozprášenú francúzsku armádu unikajúcu na Genape a Maison du Roi zastaviť a postaviť sa s ňou na odpor, avšak už nezostávalo mnoho tých, čo by počúvli.

Vedomý si bezvýchodnosti svojej situácie odišiel nie dlho potom francúzsky cisár z bojiska. Okolo jednej hodiny rannej dorazil ku Quatre-Bras, kde na chvíľu zostal stať nad telami mŕtvych vojakov z predchádzajúcej bitky; v tú chvíľu mu vraj tiekli slzy z očí. Po tomto súkromnom obrade sa odobral na cestu do Paríža. Bránami francúzskej metropole prešiel 21. júna a celú cestu údajne driemal. Medzitým v hlavnom meste začal minister polície Joseph Fouché ovplyvňovať poslaneckú snemovňu a snemovňu pairov, ktoré následkom týchto intríg požadovali Napoleonovu okamžitú abdikáciu. Cisár všetko prijal so zdanlivým pokojom a abdikáciu podpísal v prospech svojho syna Napoleona II. Potom ešte niekoľko dní strávil v Elyzejskom paláci, odkiaľ odišiel do Rochefortu. 15. júla odplával z Francúzska a vydal sa do rúk Veľkej Británie. Na pôdu Anglicka však nikdy nevstúpil a 28. júla bolo rozhodnuté o jeho internácii na ostrove Svätej Heleny.

Vyhnanstvo na Svätej Helene

Carl von Steuben: Napoleonova smrť

Keď sa Napoleon dozvedel meno miesta svojej internácie, protestoval, lebo sa domnieval, že s ním nikto nemá právo zachádzať ako s vojnovým zajatcom. Spolu s ním odchádzalo na Svätú Helenu len niekoľko najbližších osôb; maršal Bertrand a generál Montholon si so sebou priviezli aj svoje manželky. Spočiatku nemali Briti pre francúzskeho excisára pripravené vhodné ubytovanie, a tak sa prechodne usídlil v záhradnom domčeku „The Briars“ (Šípová ruža) na pozemkoch statku, ktorý patril anglickému veľkoobchodníkovi Belcombovi. Tu sa zoznámil so šesťnásťročnou obchodníkovou dcérou Betsy, ktorá mu bola aj v neskorších rokoch pobytu na ostrove vítanou spoločníčkou a k nej zrejme pociťoval viac než len otcovskú náklonnosť. Neskôr sa Napoleon presťahoval do vily Longwood. Svoje postavenie znášal stoicky, avšak ľudia okolo neho v jeho správaní a výrazu často pozorovali melancholické úškľabky. Veľmi veľa čítal, jazdil na koni, chodil na prechádzky a diktoval svoje pamäte grófovi de Las Cases.

Jeho voľnosť bola nečakane obmedzená, keď na ostrov dorazil nový guvernér sir Hudson Lowe. Ten bol pevne odhodlaný urobiť všetko proto, aby sa Napoleon opäť neocitol na slobode. Preto obmedzil možnosti jeho pohybu po ostrove, zvýšil priamu ostrahu, veľmi rapídne znížil výdaje jeho domácnosti a zaviedol ďalšie menšie či väčšie reštrikcie, ktoré mali jeho väzňovi, ktorého stále pokladal za generála, zhoršiť podmienky jeho pobytu. Napoleon preto začal proti Lowemu bezohľadnú kampaň a snažil sa ho vyviesť z rovnováhy malichernými otázkami ohľadne protokolu a svojich osobných výsad. Tento vzájomný spor však vyústil v stále väčšiu Napoleonovu izoláciu a návštevníci získávali len sťažka zvolenie k návštevám. 18. marca 1818 bola z ostrova, za odosielanie tajných Napoleonových správ do Francúzska, Lowom vypovedaná rodina Belcombeových a excisár sa po strate svojej mladej spoločníčky stával stále mrzutejším.

Po Loweových opatreniach sa naviac začali výrazne zhoršovať Napoleonove životné podmienky. Dom začínal byť vlhký, množili sa v ňom krysy, na tapetách sa tvorila pleseň a následkom zimy, ktorá sa zvyšovala nad únosnou medzu, a kvôli ktorej bol nútený rozštiepať aj niektorý nábytok, trpel ustavičným nachladením a reumatizmom. Takmer jedinými ľuďmi, s ktorými sa v posledných dvoch rokoch života Napoleon stýkal, boli okrem slúžiacich iba korzický rodák a lekár doktor Antommarchi, maršal Bertrand a generál Montholon. S postupujúcim časom sa jeho zdravotný stav rapídne zhoršoval a osobne predpokladal, že trpí rakovinou žalúdku. Občas o svojej chorobe vtipkoval: „Rakovina, to je Waterloo, ktoré sa dostalo do vnútra.“ Dňa 13. apríla 1821, spútaný na lôžku a trýznený stále častejšími bolesťami, začal diktovat záveť, v ktorej rozdal svoj majetok, ktorý bol 200 miliónov frankov v zlate. Polovicu rozdelil medzi vojakov, ktorí bojovali v radách jeho armád, druhú polovicu odkázal krajom, ktoré boli najviac postihnuté vojnami v rokoch 1814 a 1815. Testament dokončil na poslednú chvíľu, lebo v ďalších týždňoch ho choroba premohla natoľko, že nebol schopný sa venovať materiálnym záležitostiam.

Smrť

Napoléon sur son lit de mort (Napoleon na smrteľnej posteli), autor Horace Vernet, 1826.

Napoleonov osobný doktor Barry O'Meara informoval úrady o jeho zhoršujúcom sa zdravotnom stave, podľa jeho názoru spôsobenom hlavne nešetrným zaobchádzaním zo strany Lowea, ktoré prinútilo Napoleona sa na mesiace uzavrieť vo vlhkom a zdevastovanom sídle Longwood. O'Meara udržiaval tajný písomný kontakt s tajomníkom Admirality v Londýne, vediac, že jeho listy sa dostávajú do rúk vyšším úradníkom: dúfal, že vyvolá poplach vo vláde, no bez úspechu.

Vo februári 1821 sa Napoleonovo zdravie rapídne zhoršilo. 3. mája ho vyšetrili dvaja britskí lekári, ktorí práve dorazili na ostrov, no mohli odporučiť len podpornú liečbu. Zomrel o dva dni neskôr, po spovedi a poslednom pomazaní v prítomnosti otca Ange Vignaliho. Jeho posledné slová boli: "France, armée, tête d'armée, Joséphine."("Francúzsko, armáda, vodca armády, Joséphine.")

Napoleonova originálna posmrtná maska bola sňatá 6. mája, aj keď nie je jasné, ktorý doktor ju vytvoril. Vo svojej poslednej vôli žiadal, aby bol pochovaný na brehoch rieky Seina, ale britský guvernér rozhodol, že by mal byť pochovaný na Svätej Helene, vo „Vŕbovom údolí“ (Valley of the Willows). Hudson Lowe trval na nápise „Napoleon Bonaparte“; markíz de Montholon a Henri Bertrand chceli imperiálny titul „Napoleon“, keďže králi boli označovaní len prvými menami. Výsledkom sporu bola hrobka bez nápisu.

Napoleonov sarkofág v Invalidovni

V roku 1840 získal Ľudovít Filip Orleánsky povolenie od Britov na návrat Napoleonových pozostatkov do Francúzska. Pozostatky boli dopravené na palube fregaty Belle-Poule, ktorá bola pri tejto príležitosti natretá na čierno a 29. novembra dorazila do Cherbourgu. Tam boli presunuté na parník Normandie, ktorý ich dopravil do Le Havre, po Seine do Rouenu a do Paríža.

Napoleonove pohrebné auto prechádza cez kakos. Vyryté Louisom-Julienom Jacottetom podľa kresby Leonarda da Vinchiho.

15. decembra bol Napoleonovi vystrojený štátny pohreb. Koč s jeho pozostatkami prešiel od Arc de Triomphe cez Champs-Élysées, okolo Place de la Concorde do Esplanade des Invalides a potom do kopuly v Kaplnke sv. Hieronyma, kde boli uložené až do času, kým nebol dokončený sarkofág navrhnutý Louisom Viscontim. V roku 1861 boli uložené do porfýrového sarkofágu v krypte pod Invalidovňou.

Príčina smrti

Napoleonov lekár François Carlo Antommarchi viedol pitvu, ktorá označila za príčinu smrti rakovinu žalúdka. Antommarchi však oficiálnu správu z pitvy nepodpísal. Napoleonov otec takisto zomrel na rakovinu žalúdka, aj keď táto informácia nebola v čase pitvy známa. Antommarchi našiel vred žalúdka a to bolo pre Britov, ktorí sa chceli vyhnúť kritike ohľadne ich starostlivosti o cisára, najvýhodnejšie vysvetlenie.

V roku 1955 sa v tlači objavili denníky Napoleonovho osobného komorníka Louisa Marchanda. Jeho opis Napoleona v mesiacoch pred smrťou viedol v roku 1961 Stena Forshufvuda v článku v časopise Nature k úvahám o ďalších možných príčinách jeho smrti, vrátane zámernej otravy arzénom. Arzén bol v tom čase používaný ako jed často; pri dlhodobom podávaní bol totiž prakticky neidentifikovateľný. Forshufvud s Weiderom v knihe z roku 1978 poznamenáva, že cisárovo telo bolo v čase jeho prevozu do Francúzska v roku 1840 v pozoruhodne dobrom stave. Arzén je silný konzervant, takže aj tento fakt podporoval hypotézu otravy. Forshufvud a Weider si všimli, že Napoleon sa pokúšal tlmiť abnormálny smäd pitím veľkého objemu sirupu s vysokým obsahom výťažku z mandlí (ktorý obsahoval kyanid).

Tvrdili, že vínan draselný, ktorý Napoleon užíval, bránil žalúdku tieto jedy vypudiť a smäd bol príznakom jeho otravy. Ich hypotéza tvrdila, že kalomel bol Napoleonovi podávaný v privysokých dávkach, ktoré ho zabili a zanechali rozsiahle poškodenie tkanív. Článok z roku 2007 potvrdil, že typ arzénu, ktorý sa našiel vo vzorke Napoleonových vlasov, bol minerálneho a teda najjedovatejšieho druhu a podľa toxikológa Patricka Kintza to podporuje záver, že jeho smrť bola vraždou.

Tapety použité v Longwoode obsahovali vysokú hladinu zlúčenín arzénu, ktoré sa v britských manufaktúrach používali ako zložka farieb. Lepidlo, ktoré bolo v chladnejšom britskom podnebí neškodné, mohlo vo vlhkejšom podnebí plesnivieť a uvoľňovať jedovatý plyn arzán. Táto teória však bola vyvrátená, pretože nevysvetľovala charakter absorpčných kriviek arzénu zistené pri iných analýzach.

Existujú súčasné štúdie, ktoré podporujú pôvodné nálezy pri pitve. Vedci v štúdii z roku 2008 analyzovali vzorky Napoleonových vlasov získané z viacerých období jeho života, vzorky vlasov jeho rodiny a a ďalších súčasníkov. Všetky vzorky mali vysokú hladinu arzénu, približne 100x vyššiu ako je súčasný priemer. Podľa tejto štúdie bolo Napoleonovo telo ťažko kontaminované arzénom už v čase, keď bol chlapec a vysoká hladina arzénu v jeho vlasoch nebola spôsobená cielenou otravou; ľudia v tom čase boli trvalo vystavení arzénu z lepidiel a farieb. Ďalšie štúdie z rokov 2007 a 2008 vyvrátili dôkazy o otrave arzénom a potvrdili vred a rakovinu žalúdka ako skutočnú príčinu smrti Napoleona.

Osobnosť

Charakteristika

Napoleon bol statný v ramenách, jeho postava však zároveň pôsobila dojmom celkovej štíhlosti. Peknú románsku hlavu mu pokrývali hnedé vlasy, mal olivovú pleť, svetlé modrozelené oči a nad vystúpenou bradou mierne našpúlené pery. Údaje o jeho výške sa líšia, odhaduje sa, že meral približne 165 – 170 centimetrov, čo bolo na jeho dobu nadpriemerné. Vyslanec toskánskeho veľkovojvodstva ho v čase prvého talianskeho ťaženia v roku 1796 opísal nasledovne:

„	Zbadal som uprostred početného štábu človeka menšej postavy, než je zvyčajné, nezvyčajne chudého. Jeho napudrované vlasy, ostrihané zvláštnym spôsobom a pod ušami do štvorca, padali na jeho ramená ... Na prvý pohľad sa mi jeho tvár nezdala pekná, ale výrazné črty, živé a skúmavé oko, oživené a prudké gesto prezrádzali horúcu dušu a široké starostlivé čelo hĺbku myslenia.	“
– Miot de Mélito

Od roku 1808 začal mať cisár Francúzov sklon k zavalitosti a svaly v tvári mu stuhli do tvrdého výrazu. Dvorná dáma bývalej pruskej kráľovnej Alžbety Kristýny grófka von Voss, vo svojich pamätiach (Neunundsechzig Jahre am Preußischen Hofe)) po stretnutí s Napoleonom zapísala, že ho videla: „s tučnou napuchnutou tvárou, značne korpulentného, navyše ešte malého a úplne postrádajúceho eleganciu. Svojimi veľkými očami hľadí zasmušilo dookola, jeho rysy majú krutý výraz, vyzerá ako stelesnenie smrti. Len ústa má dobre tvarované a zuby má dobré.“ Pokiaľ ide o premenlivosť cisárových čŕt, osobný tajomník barón Méneval (Napoléon et Marie-Louise: Souvenirs Historiques de Baron Méneval zv. 3)) opisuje, že v okamihoch, keď sa Napoleon rozčúlil, jeho tvár získala krutý výraz. Mohutne vraštil čelo aj obočie a z očí mu sršali blesky. Zároveň sa mu pod tlakom vnútornej búrky rozširovali nosné dierky. Na druhej strane však dodáva, že za normálneho stavu bola Napoleonova tvár pokojná a vľúdne vážna. Tým najdobrotivejším úsmevom sa rozžiarila, keď mal dobrú náladu, chcel byť príjemný ľuďom okolo seba alebo pookrial..

refekt cisárskeho paláca opísal Napoleona ako štyridsaťpäťročného:

„	Jeho postava merala stop, dva palce a niekoľko čiarok; jeho hlava bola veľká; jeho oči svetlomodré; jeho vlasy tmavohnedé; jeho mihalnice boli oveľa svetlejšie než obočie, ktoré bolo tmavohnedé ako jeho vlasy; mal krásne tvarovaný nos, pôvabné a mimoriadne pohyblivé vykrojenie pier; jeho ruky boli obdivuhodne krásne a žiarili belosťou; … inak mal veľmi dobre a súmerne stavanú postavu. Jedným z jeho zvykov, ktoré som uňho najčastejšie pozoroval, bolo, že náhlym a prudkým pohybom nakláňal hornú časť tela a hlavu doprava, opierajúc sa o lakeť a ruku, akoby chcel pozdvihnúť svoju postavu. Tento mechanický pohyb bol veľmi rýchly a nebol nápadný, iba keď ho urobil počas chôdze. … Na jeho širokom a vypuklom čele prebývali génius a sila. Každému inému by toto čelo stačilo na vyjadrenie celej fyziognómie. Jeho oči sa trblietali zábleskami a prezrádzali všetky jeho myšlienky, všetky jeho city. Ale keď jeho nálada nebola zatienená, túto krásnu fyziognómiu ožiaril najpôvabnejší úsmev a vtlačil jej neopísateľné čaro, aké som u nikoho iného ešte nepozoroval…““	“
– Louis-François de Bausset

Paul Delaroche: Abdikácia vo Fontainebleau (1845). Portrét vytvorený dvadsaťštyri rokov po Napoleonovej smrti približne zodpovedá veku, v ktorom ho opísal prefekt cisárskeho paláca Bausset.

Ďalší Napoleonovi súčasníci sa čudovali žltej farbe jeho tváre, za ktorou pravdepodobne spolu so sklonom k zavalitosti stálo ochorenie pečene. Gróf de Las Cases ďalej konštatoval, že cisár mal napriek silným údov mäkké svalstvo a aj napriek značne rozložitej hrudi bol stále prechladnutý. V pitevnej správe zo Svätej Heleny britský chirurg Walter Henry (Events of a military life)) zaznamenal, že Napoleonova pokožka bola veľmi biela a jemná, na tele mal len málo chĺpkov a vlasy mal jemné a hodvábne. Jeho trup vraj bol štíhly a zženštený a jeho lonová kosť veľmi pripomínala Venušin pahorok u žien. Svaly na hrudníku boli malé, ramená úzke a boky široké. Osobné partie — semenníky a penis — vyzerali malé, takmer chlapčenské.

Z duševných schopností si Napoleon u seba najviac cenil železnú vôľu, pevnosť ducha a osobitnú statočnosť, ktorá spočívala v schopnosti prevziať najstrašnejšiu a najťažšiu zodpovednosť za rozhodnutia. Mal výbornú pamäť; sám ju označoval za pozoruhodnú vlastnosť a v tomto smere poznamenal:

„	Keď som bol mladý, poznal som logaritmy tridsiatich až štyridsiatich čísel; vo Francúzsku som si pamätal nielen mená dôstojníkov všetkých plukov, ale aj miesta, odkiaľ sa vojenské zbory regrutovali, kde sa vyznamenali; dobre som poznal aj ich zmýšľanie.	“
– Napoleon

Vraj sa dokázal naraz zaoberať aj tromi úplne odlišnými záležitosťami. Bol schopný diktovať dvom sekretárom o dvoch rôznych veciach a zároveň, bez toho, aby tým utrpela logická jasnosť jeho myšlienok alebo pozornosť, čítať o veci tretej. Často pracoval dlho do noci a spal v prerušovaných intervaloch podľa svojej potreby. Počas vojenských ťažení bol neraz okolnosťami prinútený zobúdzať sa aj niekoľkokrát za noc, a napriek tomu okamžite vstal a z jeho očí sa nedalo spoznať, že práve spal. Navyše bol schopný ihneď pracovať tak ako v ktorúkoľvek inú dennú dobu.

Antoine-Jean Gros: detail Napoleonovej tváre v čase prvého talianskeho ťaženia.

Ľudia z Napoleonovho blízkeho okolia sa zhodujú, že mal dve tváre — súkromnú a politickú. Čo sa súkromia týka, dokázal sa veľmi pripútať k osobám okolo seba. Keď si na niekoho zvykol, nenapadlo mu sa od neho odlúčiť, aj keď videl jeho chyby, odsudzoval ich a nebol so svojou voľbou spokojný. Pravdepodobne nebol ani nenávistný, ani pomstychtivý. Bol schopný rozčúliť sa, dať svoj korzický temperament a hnev najavo slovami, ale tým to aj skončilo. Cirkevný diplomat de Pradt v tomto smere poznamenal: „Hrmel síce, ale neudrel; búrkový mrak sa rozptýlil v krupobití, v lejaku slov, ktorým už o chvíľu nepripisoval najmenší význam.“ Svojmu okoliu sa javil mierny a značne zhovievavý k ľudskej slabosti. Osoby, ktorým chcel byť príjemný, rád doberal a svoj osobitý humor spestroval hlučným a žartovným smiechom. Najväčším prejavom lichôtky z jeho strany boli rôzne fyzické dôvernosti, z ktorých veľmi často používal pochvalné potiahnutie za uši alebo poplácanie po tvári. V intímnych vzťahoch sa vyznačoval dôvernosťou, láskavosťou a nehou. Násilnosť mu vraj nebola vrodená a ak sa o to usiloval, nikto sa nedokázal ovládať tak ako on. Jeho reč bola suchá, no nie nevhodná ani ponižujúca. Výraznejším spôsobom sa Napoleonova osobnosť zmenila po jeho prvej abdikácii. Historik Albert Z. Manfred v tejto súvislosti napísal:

„	Čosi sa zmenilo v Napoleonovej povahe, v jeho správaní a dokonca aj vo vzhľade. Navonok sa zdal pokojnejší a zdržanlivejší. Zmizla jeho predchádzajúca prudkosť a dynamickosť. Ale zmizla aj — alebo sa to len zdalo? — energickosť nezdolnej vôle, ktorá tak pôsobila na ostatných, neochvejná sebaistota a viera v šťastnú hviezdu.	“
– Albert Z. Manfred

Hoci si počas pobytu v poli zvykol znášať tvrdé životné podmienky, v cisárskom paláci si Napoleon užíval fyzický komfort. Svoj pracovný deň začínal na lačno poradami s najbližšími osobami alebo prezeraním dokumentov, ktoré mu boli pripravené počas noci. Raňajkoval zvyčajne sám, väčšinou však nie dlhšie než desať minút. Následne sa presunul do jednej zo svojich pracovní, kde sa venoval správe území pod jeho nadvládou. Na obed konzumoval jednoduchú stravu, ktorú zapíjal kávou a riedeným burgundským vínom. Večeral zvyčajne okolo šiestej v prítomnosti cisárovnej, s ktorou potom strávil spoločnú hodinku. Následne zavolal svojho knihovníka, ktorý mu priniesol výber najnovších kníh. O 22:00 vydal pokyny na ráno a ľahol si do postele. V tomto čase ho občas navštevovala Jozefína, aby mu z nôh jeho postele predčítala.

Ako už bolo naznačené, inú masku si osvojoval pred vonkajším svetom. Napoleonov životopisec a znalec doby Jevgenij Tarle stručne konštatuje, že Napoleonovými hlavnými vášňami boli sláva a najmä moc. Spolu s mnohými ďalšími historikmi sa zhoduje v názore, že pri dosahovaní svojich cieľov bol úplne ľahostajný k ľuďom a videl v nich len prostriedky a nástroje. Zabúdal na ohľady voči svojim spolupracovníkom i vojakom. Zároveň svojim podriadeným nikdy nedokázal úplne nedôverovať a ani im nevedel zveriť plnú zodpovednosť, neustále kontroloval, či sú jeho príkazy plnené. Napriek silnému zmyslu pre rodinu často nebral ohľad ani na city svojich príbuzných a očakával, že sa podriadia jeho vôli. Svoju nadradenosť si často presadzoval zúrivosťou, ktorú v prítomnosti ďalších prizerajúcich nasmeroval proti niektorej prítomnej osobe. V momente, keď sa začal takto prejavovať, bol veľmi vulgárny a hrubý. Vo vojne, ak to okolnosti vyžadovali, bol schopný rovnako ako ktorýkoľvek radový vojak vystaviť svoju osobu nepriateľským streľbám. Urobil tak napríklad pri Toulone, pri útoku na most pri Arcole alebo na mestskom cintoríne pri Pruskom Jílovom. Keď umývali Napoleonovu mŕtvolu, našli na nej stopy neznámych rán. Oficiálne bolo známe, že bol zranený pri Toulone, Regensburgu a Drážďanoch, no tieto novozistené jazvy svedčili o tom, že pravdepodobne neváhal skryť svoje zranenia, aby vojakov nezmiatol.

Ako panovník je Napoleon často označovaný za diktátora. Bolo pre neho typické, že sa snažil bezohľadne skoncovať so všetkou opozíciou a kritikou. Osoby podozrivé z takýchto činov nechával bez súdov zatvárať do väzenia alebo ich nútil bývať na vyhradených miestach, kde boli pod neustálym dohľadom. Pod dohľadom sa pomocou cenzúry, četníctva a informátorov snažil kontrolovať aj verejnú mienku.

Ženy a rodina

Napoleon, jediný kohút na hnojisku. Karikatúra, ktorá si berie na mušku cisárovu posadnutosť jeho druhou a oveľa mladšou manželkou.

Okrem politiky, vojen a napĺňania osobných ambícií zohrávali v Napoleonovom živote dôležitú úlohu aj ženy. Jeho prvou detskou láskou vraj bolo dievča Giacominetta ešte v rodnom Ajacciu. Prvú sexuálnu skúsenosť pravdepodobne zažil v novembri 1787 v Paríži s prostitútkou vykonávajúcou svoje remeslo v blízkosti Palais-Royal. Prvé väčšie milostné dobrodružstvo prežil s madame Naudinovou ešte v Auxonne. Ďalšou ženou v poradí bola Louise Turreau, s ktorou sa stretol v Nice, kam prišla spolu so svojím manželom. Skutočnou prvou Napoleonovou femme fatale však bola Désirée Clary, dcéra obchodníka s hodvábom v Marseille. Jej staršiu sestru si za manželku vzal jeho brat Jozef a ani Napoleon sa netajil tým, že má podobné úmysly s Désirée. V Paríži sa však Napoleon stretol s krásnou vdovou Joséphine de Beauharnais a jeho prvá láska sa čoskoro rozplynula. Désirée sa po čase vydala za Napoleonovho maršala Bernadotta a v roku 1818 sa po jeho boku stala švédskou kráľovnou.

Napoleon bol Jozefínou úplne očarený a nedlho po ich zoznámení jej požiadal o ruku. Napriek tomu, že city neboli obojstranné, súhlasila a 9. marca 1796 boli obaja zosobášení pri občianskom obrade. Krátko nato Napoleon vyrazil do Talianska, zatiaľ čo jeho manželka sa začala milostne stýkať s plukovníkom husárov Hippolytom Charlesom, s ktorým udržiavala pomer až do doby, keď jej manžel odplával do Egypta. Tam si mladý generál, deprimovaný Jozefíninými pokleskami, vyhliadol manželku jedného zo svojich dôstojníkov menom Pauline Fouresová, prezývanú Bellilote. Hoci táto avantúra trvala obom milencom približne pol roka, znamenala koniec Napoleonovej fascinácie Jozefínou. V čase, keď dosiahol post prvého konzula, mu už nerobilo problém začať si s pätnásťročnou divadelnou hviezdou, ktorú sám prezýval Georgina. Ich intímny vzťah trval dva roky a následníčkou mladučkej herečky sa stala jedna z dvoraniek jeho manželky, Antoinette Duchâtelová. Obaja milenci sa stýkali niekoľko rokov, no Napoleon nakoniec romancu ukončil, pretože jeho milenka sa svoje víťazstvo nad cisárovnou snažila verejne demonštrovať, a takéto správanie netoleroval. Ďalšou Napoleonovou významnou metresou sa stala Eleonore Dénuelle De la Plaigne, s ktorou ho zoznámila jeho sestra Karolína — jej zámerom bolo (zrejme) znepríjemniť život svojej švagrinej. Celé toto cisárovo milostné dobrodružstvo bolo založené výlučne na uspokojení jeho sexuálnej potreby (podľa niektorých monografií bolo dokonca dievčininou úlohou vyriešiť čoraz pálčivejšiu otázku, či je Napoleon plodný alebo nie), románik však netrval dlho — dievča otehotnelo a porodilo syna, ktorému dala meno Léon.

Francúzska cisárovná Mária Lujza Habsbursko-lotrinská, dcéra rakúskeho cisára Františka I.

Približne v čase, keď sa mu narodil prvý nemanželský syn, nadviazal Napoleon vo Varšave intímny pomer s grófkou Walewskou, s ktorou splodil svojho druhého potomka, pokrsteného ako Florian Alexander Jozef Walewski. Z dynastických dôvodov však cisár čoraz naliehavejšie potreboval splodiť legitímneho dediča. Po uzavretí mieru v Tylži a návrate z Poľska sa preto s konečnou platnosťou rozhodol ukončiť zatiaľ neplodné manželstvo s cisárovnou Jozefínou a oženiť sa s dievčaťom pochádzajúcim z niektorej z popredných európskych panovníckych rodín. K rozviazaniu manželstva došlo z politických dôvodov až 15. decembra 1809 a 1. apríla 1810 sa pri občianskom obrade v Saint-Cloud Napoleon oženil s osemnásťročnou habsburskou princeznou Máriou Luisou, dcérou rakúskeho cisára Františka I. Na rozdiel od svojich zvyklostí sa v prvých týždňoch a mesiacoch po uzavretí manželstva od svojej novomanželky takmer nepohol a snažil sa jej z očí čítať každé prianie ešte skôr, ako ho vyslovila. Jeho starostlivosť sa ešte znásobila, keď zistil, že Mária Luisa je tehotná. Vo zväzku s habsburskou arcivojvodkyňou, ktorá bola praneterou popravenej kráľovnej Márie Antoinetty, však Francúzi videli niečo urážlivé a žiadny Napoleonov politický čin nebol taký nepopulárny ako tento.

V období medzi sobášom s Jozefínou a Máriou Luisou žil vitálny Napoleon veľmi promiskuitným životom a vystriedal nespočetné množstvo mileniek, ktoré priťahovalo jeho charizma a nimbus cisára a neporaziteľného vojvodcu. Prozaik a Napoleonov životopisec Stendhal (Vie de Napoléon) zverejnil zaujímavý opis mnohých z týchto stretnutí:

„	Cisár, ktorý pri sebe zvyčajne nosil svoj kord, sedel pri stole a podpisoval svoje nekonečné dekréty. Keď sa u neho ohlásila nejaká dáma, požiadal ju, aby naňho počkala v posteli, bez toho, aby zdvihol zrak od svojho pracovného stola. O niečo neskôr ju so svietnikom v ruke odprevadil zo svojej spálne a vrátil sa k práci — k ďalšiemu čítaniu a podpisovaniu nekonečných dekrétov. Hlavná časť takéhoto stretnutia netrvala dlhšie než tri minúty. Návštevníčky, ktoré po týchto troch minútach posielal preč, bývali jeho správaním pobúrené...	“
– Stendhal

Pokiaľ ide o Napoleonov vzťah k ženám vo všeobecnosti, všetko nasvedčuje tomu, že pri jednaní s nimi sa nie vždy riadil zásadami francúzskej galantnosti. Dvorná dáma cisárovnej Jozefíny Claire de Rémusatová vo svojich pamätiach (Mémoires de madame de Rémusat) dokonca tvrdila, že ženami pohŕdal. Vraj ho len zriedka počula hovoriť s dámami od dvora zdvorilým tónom a podľa jej názoru bol k nim svojím spôsobom krutý. Pri oficiálnych príležitostiach kritizoval ich účesy a keď mu na otázku, či sú vydaté, odpovedali kladne, zaujímalo ho, prečo ešte nie sú tehotné. Napoleonov komorník Louis Constant Wairy vo svojich pamätiach (Mémoires de Constant, premier valet de chambre de l'empereur) v tomto smere poznamenáva, že cisár považoval ženy za obyčajný nástroj na rodenie detí a ich povinnosti videl iba v podriadenosti a závislosti.

Literárne dielo

Jean Auguste Dominique Ingres: Napoleonova apoteóza (1853)

Ak budú opomenuté Napoleonove osobné zápisky z mladíckych rokov, možno konštatovať, že po prvýkrát sa pustil do väčšieho literárneho diela v Auxonne, kde spísal niekoľko pojednaní o balistike. Medzi ne patrili napríklad Poznámky z Pamätí markíza de Vellière, Princípy delostrelectva či Zápis o rozmiestnení diel pri vrhaní bômb. V jeho zošitoch sa nachádzajú aj historické pojednania o dejinách Anglicka, poznámky o vláde pruského kráľa Fridricha II., poznámky o dejinách Sorbonny a mnohé ďalšie. Do tohto obdobia patria aj viaceré jeho beletristické pokusy a filozoficko-politické štúdie, ktoré sú veľmi rozmanité žánrom aj charakterom. Medzi nimi možno menovať napríklad novely Gróf Essex (1788), Prorokova maska (1789), Dialóg o láske (1791), Reč o láske k sláve a láske k vlasti, Traktát pre Lyonskú akadémiu (esej uchádzajúca sa o literárnu cenu), Návrhy ústavy spoločnosti Calotte (1788), filozofické Pojednanie o šťastí (franc. Discours sur le bonheur) či do veľkej miery autobiografický román Glison a Eugénie, založený na láske mladého Bonaparta k Desirée Claryovej. V roku 1789 Napoleon dokončil náčrt dejín Korziky a dočkal sa veľmi pochvalnej kritiky od populárneho spisovateľa Raynala, ktorému svoje dielo zveril na posúdenie. Za jeho najuznávanejšiu písomnú prácu sa však považuje novela Večera v Beaucairu (franc. Le souper de Beaucaire, 1793), ktorú napísal v búrlivom období pred Toulonom. Toto dielo najprv vydal z vlastných skromných prostriedkov, no krátko nato bolo publikované na štátne náklady a pritiahlo naňho pozornosť vplyvných mužov v Paríži.

Z ďalších rokov sa do histórie zachovalo nesmierne množstvo Napoleonových listov príbuzným, priateľom a najmä Jozefíne. Táto korešpondencia bola počas vlády jeho synovca Napoleona III. zhromaždená a vydaná v tridsiatich dvoch zväzkoch. Za určitú formu literárnej činnosti možno považovať aj písanie proklamácií a často veľmi propagandistických bulletinov, prostredníctvom ktorých Napoleon verejnosti predkladal svoj vlastný pohľad na dosiahnuté úspechy i neúspechy. Jednou z posledných zachovaných pamiatok na Napoleona sú jeho diktované pamäti (franc. Mémorial de Saint-Hélène), ktoré na Svätej Helene spísal a neskôr vo Francúzsku v roku 1823 vydal jeho priateľ Emmanuel de Las Cases. Toto viaczväzkové dielo však nemá objektívnu historickú hodnotu, pretože odráža Napoleonovu snahu, aby si budúcnosť vytvorila obraz udalostí podľa jeho predstáv.Zaujímavé sú však jeho početné poznámky a diktáty, ktoré počas svojho druhého exilu venoval vojnám, vojenskému umeniu iných veliteľov (Caesara, Turenna, Fridricha Veľkého) a vojenstvu vo všeobecnosti.

Celkové hodnotenie

James Gillray: karikatúra Napoleona ako pekára, ktorý z pece vyťahuje novú dávku čerstvo upečených európskych kráľov (Bavorsko, Württembersko, Bádensko). Ako palivo používa delové gule a v popredí stojí kôš s nápisom True Corsian Kinglings, čo je narážka na Napoleonovu stratégiu obsadzovať tróny podmanených krajín príslušníkmi klanu Bonapartovcov.

Osoba Napoleona Bonaparta zanechala v celosvetových dejinách nezmazateľnú stopu. Bola však značne kontroverzná — na jednej strane nadobudla podobu heroickej legendy, na druhej strane sa stala až démonickou témou. Nesporným faktom je, že pri vzniku pozitívneho Napoleonovho kultu zohrali zásadnú úlohu Pamäti, ktoré na Svätej Helene spísal gróf Las Cases. Britský historik a oxfordský profesor Geoffrey Ellis v tejto súvislosti poznamenal:

„	Mali silný vplyv na ďalších šíriteľov legendy, ktorá sa sústredila na hrdinské činy a odkaz. Všetci ho zobrazovali ako vládcu nezmernej inteligencie a múdrosti, ako silu, ktorá presadzovala dobro a nevyhnutné zmeny, silu, ktorá vo Francúzsku a pripojených územiach vymietla posledné stopy korupcie starého režimu, usilovala sa o to isté aj v podrobených štátoch a v celej Európe. Bola vraj nútená viesť čiastkové vojny, aby zaviedla všeobecný mier, no jej práca na obnove a prestavbe bola prerušená „nesvätou alianciou“ cudzích kniežat — neosvietených nepriateľov pokroku. V tomto zmysle sa naňho pozeralo ako na zázračné dieťa a dediča Francúzskej revolúcie, ktorý v plnej mužnej sile cisárskej veľkosti naplnil jej najlepšie ideály a ukončil najhoršie výstrelky. Poriadok namiesto chaosu, stabilita namiesto revolučných otrasov, jednota namiesto straníctva, sila namiesto slabosti — tento obraz sa stal takmer stereotypom medzi napoleonistami devätnásteho storočia.	“
– Geoffrey Ellis (1997)

Podobný vplyv mali aj viaczväzkové dejiny bývalého cisárskeho diplomata baróna Bignona, ktorý od Napoleona na Svätej Helene dostal úlohu spísať dejiny jeho vlády. Spisovateľ však sám, napriek počiatočnému obdivu k cisárovej osobe, priznáva, že Napoleon používal despotické metódy. Tie však považoval za nevyhnutné prostriedky, ktorými bol vo Francúzsku obnovený poriadok v občianskej správe a česť v armáde.

Za vytváraním nepriateľskej verzie Napoleonovho obrazu stáli v počiatkoch Madame de Staël a spisovateľ François Chateaubriand. Pre Madame de Staël, ktorá bola v roku 1803 vyhostená z Francúzska, bol cisár triumfujúcim generálom revolúcie, od ktorého sa veľa očakávalo, avšak všetky tieto očakávania podľa nej systematicky zdeformoval zneužitím moci. Jej útoky boli zamerané najmä na Napoleonovu bezuzdnú domýšľavosť a ambície, na detinské zaslepenie osobnou slávou, na despotické metódy a podobné prejavy. Celkovo Napoleona vykreslila ako nemilosrdného egoistu, manipulátora bez zábran, vykoreneného outsidera bez skutočného vedomia vlasti, ignoranta a zhubnú obludu dejín. Chateaubriand sa na francúzskeho cisára pozeral z pozície katolíckeho vzdelanca, ktorý bol znechutený cynickou manipuláciou konkordátu s cirkvou a uväznením pápeža Pia VII. Nielen vo svojom diele Pamäti spoza hrobu (Mémoires d’outre tombe) sa potom v období rozkvetu napoleonskej legendy viackrát pokúsil tento mýtus vyvrátiť..

Pochovávanie mŕtvych po bitke pri Waterloo

„	Nech je génius jednotlivca akokoľvek veľký, nesmierny a rozumný, nikdy mu nemožno zveriť úplné osudy jednej krajiny… Nikdy nie je možné odovzdať vlasť do rúk jedného človeka, nech by išlo o kohokoľvek a za akýchkoľvek okolností.	“
– Adolphe Thiers

Svojím postupom za hranice cisárstva vyvolal Napoleon prevažne odpor, ktorý vo svoj prospech využili rôzne nacionalistické a liberálne hnutia. Táto situácia sa však opäť líšila podľa konkrétnych území a bola úplne odlišná napríklad v Nemecku či Taliansku v porovnaní so strednou Európou. Tu ľudové vrstvy často stavali Napoleona vedľa Jozefa II., no jeho úlohu reformátora skutočne zohral len v Ilyrsku, severnom Taliansku a čiastočne v poľských oblastiach.

Pri hľadaní všestrannej odpovede, ktorá by odhalila kľúč k Napoleonovým ambíciám, sa u starších aj najnovších historikov veľmi často objavuje otázka, či jeho úmyslom nebolo postupnou integráciou podmanených krajín vybudovať celoeurópsku, prípadne celosvetovú univerzálnu ríšu. K takejto úvahe viedlo najmä jeho vyhlásenie: „Môj osud sa ešte nenaplnil. Chcem splniť to, čo doteraz bolo len načrtnuté. Chcem európsky zákonník, európsky odvolací súd, spoločnú menu, rovnaké váhy a miery, rovnaké zákony. Zo všetkých národov Európy musím urobiť jeden... Týmto slovám by zodpovedala aj jeho snaha o anexiu Španielska, Portugalska, Talianska a väčšiny Nemecka a Poľska. Podľa historika Geoffreyho Ellisa je však predstava, že Napoleon bol raným architektom modernej európskej myšlienky, pravdepodobne značne zjednodušená. Svedčí o tom jednostrannosť jeho vojenských požiadaviek, kontinentálna blokáda proti Británii, vyhradené trhy v Taliansku a zneužívanie verejnej moci v podmanených štátoch na osobné účely. O jeho postoji k tejto téme veľa napovedá aj list z augusta 1810, v ktorom bez obalu konštatuje: Francúzsko predovšetkým Všetko teda skôr naznačuje, že Bonapartove ambície neboli podriadené nejakému premyslenému plánu či veľkému ideovému konceptu, ale skôr sa rozvíjali ako súčasť postupného, pragmatického procesu.

„	„Zatvoril som anarchickú priepast a usporiadal chaos. Očistil som revolúciu, pozdvihol národy a upevnil kráľa. Rozžiaril som všetku súťaž, odmenil všetky zásluhy a posunul hranice slávy. To všetko je iste niečo. A v čom by ma mohli napadnúť, kde by ma nemohol historik brániť? V mojich úmysloch? Veď dokáže, že diktatúra bola nevyhnutnosťou. Povedia, že som brzdil slobodu? Historik preukáže, že z vôľe anarchie a ohromného neporiadku boli ešte na prahu dvere. Obviniť ma, že som príliš miloval vojnu? Ukáže, že som bol vždy napadnutý. Že som chcel univerzálnu monarchiu? Ukáže, že to bolo náhodné dielo okolností, že sami naši nepriatelia ma k tomu priviedli krok za krokom. A konečne moja ctižiadostivosť? Ach, nepochybne ju nájde a veľa; ale bola to ctižiadostivosť najväčšia a najvyššia, aká len mohla byť, totiž: založiť a zasvätiť konečne ríšu rozumu v plnom lesku slobodnej moci a využiť všetky ľudské schopnosti. A nad tým azda bude historik ľutovať, že taká ctižiadostivosť nebola naplnená, uspokojená... Málo slov — a predsa je v nich celá moja história.“	“
– Napoleon Bonaparte (na Svätej Helene)

Odraz v umení

Antoine-Jean Gros: Bonaparte u nakazených morom v Jaffe (1804; Museé Condé Chantilly). Autor obrazu, ktorý oslavuje Napoleonovu nebojácnosť, sústredil pozornosť na generálovu postavu tým, že na ňu nechal dopadať slnečné lúče. Zoskupenie a gestá postáv na pravej strane zdôrazňujú tragickú stránku výjavu.

Epocha napoleonských vojen a fenomenálna dráha Napoleonovho života zanechali svoj odraz nielen v politickej a vojenskej sfére, ale aj v oblasti umenia. Klasicistický sloh z obdobia cisárstva, ktorý sa už na samom začiatku svojho vývoja stal štýlom pamätníkov a výrazom reprezentácie cisárskej moci, bol nazvaný empír a uplatnil sa najmä v nábytku, móde a interiérovej dekorácii. V maliarstve vzniklo množstvo kľúčových diel, ktoré boli často vytvárané na objednávku samotného Napoleona – išlo mu predovšetkým o oslavu vlastnej osoby. K najvýznamnejším autorom v jeho službách patril zakladateľ klasicizmu vo francúzskom maliarstve Jacques-Louis David, ktorý ako nadšený čitateľ antickej literatúry nadobudol presvedčenie, že v Napoleonovi možno vidieť antického hrdinu, a stal sa jeho horlivým priaznivcom. V roku 1804 ho prvý konzul vymenoval za svojho dvorného maliara a v roku 1808 bol za obraz Napoleonovej korunovácie povýšený na dôstojníka Čestnej légie. K jeho známym dielam patria Bonaparte prekračujúci Alpy (1800), Rozdelenie orlov (1810) a Napoleon v pracovni v Tuilerijskom paláci (1812). K nemenej slávnym maliarom napoleonskej éry patril Davidov žiak Antoine-Jean Gros, ktorý sa s Bonapartom zoznámil v Miláne. Tam od generála Talianskej armády získal objednávku na obraz Bonaparte pri Arcole. Po návrate do Paríža bol vybraný na zobrazenie bitky pri Nazarete, ktorá mala oslavovať generála Junota, no na Napoleonovo želanie toto dielo nedokončil a namiesto toho vytvoril obraz Bonaparte pri malomocných v Jaffe. Medzi jeho ďalšie práce patria Bitka pri Abúkire (1806), Napoleon pri pruskom Jílovom (za ktorý bol vyznamenaný Čestnou légiou), Bonaparte prehovára k vojsku pred bitkou pri pyramídach či Stretnutie Napoleona s cisárom Františkom I. po bitke pri Slavkove atď. Umeleckou interpretáciou Napoleona, jeho významných činov, členov rodu Bonapartovcov aj vojakov jeho armád sa zaoberala celá plejáda domácich umelcov nielen počas éry cisárstva, ale aj v rokoch po jeho smrti. Medzi týchto maliarov patrili napríklad Ernest Meissonier, Henri Félix Emmanuel Philippoteaux, Édouard Detaille, Louis-François Lejeune, Joseph-Louis Hippolyte Bellangé, a ďalší. Rovnaké námety zobrazovalo aj mnoho zahraničných autorov, často s nacionalistickým podtónom. Ostro kritický postoj k tejto ére reprezentoval najmä odporca klasicizmu Španiel Francisco Goya so svojimi dielami (Poprava v La Moncloa, El Dos de Mayo a grafickým cyklom Los desastres de la guerra).. Dielam ilustratívneho charakteru sa venovali napríklad britská maliarka Elisabeth Thompsonová (Lady Butlerová), Poliak Jerzy Kossak, ukrajinský rodák Felician von Myrbach, Rus s bavorskými predkami Gottfried Willewalde a iné. Napoleon zanechal svoju stopu aj v architektúre. Medzi najvýznamnejšie stavby postavené na jeho počesť patria najmä Vendômsky stĺp a Víťazný oblúk v Paríži. Vendômsky stĺp nesie na svojom vrchole Napoleonovu sochu a možno ho považovať za kópiu Trajánovho stĺpa v Ríme. Návrh Víťazného oblúka vypracoval architekt Jean-François Chalgrin a najvýznamnejšie skulptúry na ňom vytvorili James Pradier, François Rude, Jean-Pierre Cortot a Antoine Étex. Toto majstrovské dielo klasicistickej architektúry je pozoruhodné nielen vernosťou antickým formám, ale aj svojím umiestnením. Medzi ďalšie významné diela patrí napríklad socha Françoisa Rudeaua Zmŕtvychvstanie Napoleonovo, ktorá predstavuje francúzskeho cisára ako postavu podobnú Kristovi. Po svojom odhalení v roku 1847 vzbudila veľký záujem a stala sa cieľom početných pútnikov.

François Rude: Zmŕtvychvstanie Napoleonovo. Originál tejto sochy stojí v burgundskom meste Fixin.

Napoleon a éra napoleonských vojen zanechali svoj odraz nielen vo výtvarnom umení, ale aj v literatúre. Zahŕňa to diela historické, biografické, memoáre pamätníkov, beletriu, poéziu aj divadelné hry. Medzi najznámejších francúzskych prozaikov, ktorí zachytili atmosféru cisárstva, patria napríklad Stendhal (Červený a čierny, Kartúza parmská, Lucien Leuwen a i.), Victor Hugo, Bernard Simiot (Carbec, mon Empereur!) či Honoré de Balzac. K zahraničným autorom nepochybne patrí Lev Nikolajevič Tolstoj (Vojna a mier) a Adam Mickiewicz (Pan Tadeáš čiže posledný nájazd na Litve).. Témam spojeným s Napoleonovou osobou sa výrazne venuje aj filmová tvorba — dokumentárna aj hraná. Jeden z prvých filmov o francúzskom cisárovi bol natočený v roku 1927. Ide o životopisnú fresku francúzskeho režiséra Abela Ganceho s názvom Napoleon. Medzi novšie kinematografické diela patria napríklad TV seriály Napoleon a jeho lásky (1974), Napoleon a Jozefína (1987), ako aj dve niekoľkodielne produkcie z rokov 2002 a 2012 s názvom Napoleon. K životopisným filmom patria drámy Monsieur N. (2003), Austerlitz (1960), Waterloo (1970) a jeden z dielov série Nesmrtelní bojovníci s podtitulom Napoleon (2007).

Historiografia

Titulná strana knihy Histoire du Consulat et de l'Empire od Adolpha Thiersa.

V oblasti historického bádania možno v súvislosti s Napoleonovou osobou a epochou hovoriť o niekoľkých tisíckach publikovaných odborných spisov. Autori týchto monografií sa, či už objektívne alebo subjektívne, snažia pochopiť Napoleonove ambície a vysvetliť príčinu jeho úspechov. Prvé práce tohto druhu vznikli ako reakcia na záplavu pamfletov, ktoré sa objavili po reštaurácii Bourbonovcov a mali značne vlastenecký až glorifikujúci ráz. Medzi rozsiahlejšie rané publikácie v tomto smere patrí dvadsaťzväzkové Dejiny konzulátu a cisárstva (franc. Histoire du Consulat et de l'Empire), ktoré veľmi kvalitne spracoval Adolphe Thiers. Hoci sa tento autor prakticky nezaoberá hospodárskymi otázkami, jeho dielo malo u verejnosti veľký ohlas a vďaka kvalitnému literárnemu štýlu bolo čitateľsky nadpriemerne úspešné. K prvým Napoleonovým životopiscom patril aj škótsky prozaik sir Walter Scott. Jeho veľmi populárne deväťzväzkové anglicko-nacionalistické dielo Život Napoleona Bonaparta (chyba, jazyk nebol zadaný Life of Napoleon Bonaparte) je voči Napoleonovi značne nepriateľské a z hľadiska dokumentácie viac než nedostatočné. Krátko po smrti bývalého francúzskeho cisára začala vychádzať aj séria memoárov, ktoré napísali jemu blízke osoby; okrem toho francúzska vláda vydala tridsaťdva kvartových zväzkov listov, dekrétov a príkazov, ktoré osobne diktoval. Vo Francúzsku, Nemecku, Taliansku aj Anglicku pribúdali práce, ktoré sa zaoberali opisom jednotlivých ťažení a bitiek, Napoleonovou diplomaciou, administratívou či jeho zákonodarstvom. Prvým autorom, ktorý sa pokúsil oslobodiť od napoleonského mýtu a nevedeckého pohľadu na napoleonskú epochu, bol francúzsky emigrant a odporca bonapartizmu plukovník Charras v diele o ťažení v roku 1815 (Histoire de la campagne de 1815: (franc. Histoire de la campagne de 1815: Waterloo). Proti napoleonskej legende sa vo svojom poňatí snažil vystúpiť aj Edgar Quinet, a negatívny postoj k romantickej hrdinskej škole zaujal aj Napoleonovi nepriaznivo naklonený Pierre Lanfrey (franc. Histoire de Napoléon Ier (1867)), jktorého štúdia sa dočkala viac než desiatich vydaní. Hoci sa autor snažil bojovať proti nadšenému tónu dovtedajšej Napoleonovej historiografie, najmä proti dielu Thiersovmu, sám nevedecky zveličil Napoleonovu negatívnu historickú úlohu. Nové prúdy vo francúzskej historickej vede sa objavili po páde Druhého cisárstva. V prvých rokoch Tretej republiky, keď ešte hrozila reštaurácia Bourbonovcov, republikánsky naladení autori pokračovali v boji proti napoleonskej legende, zatiaľ čo napríklad historik Hyppolite Taine (franc. Les origines de la France contemporaine), pokladal niekdajšieho cisára za dediča talianskych kondotiérov, ktorého jediným zmyslom života bola vojna. Až prehnane pohŕdavým spôsobom kritizoval všetky Napoleonove činy, ktoré podľa neho boli dôkazom nenásytnej túžby ovládať všetko okolo seba. Osemzväzkové dielo Alberta Sorela (franc. L'Europe et la révolution française), ktoré začalo vychádzať v 70. rokoch 19. storočia, naopak vníma Napoleonove útočné vojny ako čisto obranné. Vlastenecká premisa Sorelovej teórie, ktorá vznikla po prusko-francúzskej vojne a na niekoľko ďalších desaťročí ovplyvnila francúzsku historickú vedu, sa snaží čitateľa presvedčiť, že Francúzsko na nikoho neútočí, ale iba bráni a chráni svoje „prirodzené“ rýnske a alpské hranice. Najtalentovanejším Sorelovým nasledovníkom bol Albert Vandal, ktorý v knihe (franc. Napoléon et Alexandre Ier) tvrdí, že Napoleon nenesie žiadnu vinu na vojne s Ruskom. Podobne ho hodnotí aj v dvojzväzkovej publikácii Povýšenie Bonaparta (franc. L'avènement de Bonaparte), kde dospieva k záveru, že Napoleon nenesie vinu na ničom, čo sa udialo pred 18. brumairom, a zároveň ani za zavedenie despotického režimu. Už v prvom desaťročí po svojom vzniku sa toto dielo dočkalo osemnástich vydaní. Ďalšie stovky odborných publikácií rôznych smerov vznikali aj počas celého 20. storočia, avšak európska napoleonská historiografia vždy zaostávala za publikačnou činnosťou francúzskych historikov.

Najmodernejšie odborné práce tématicky venované obdobiu napoleonských vojen v súčasnosti zastupuje dielo historika franc. Musée de l’Armée v Paríži Olega Sokolova (franc. L’Armée de Napoléon; Austerlitz – Napoléon, l’Europe et la Russie; Le Combat de deux Empires), historika Alaina Pigearda (franc. L’Armée de Napoléon), Jeana Tularda (franc. Dictionnaire Napoléon), profesora Oxfordskej univerzity Geoffreya Ellisa a iní. V českých pomeroch najnovšie odborné knihy o napoleonských vojnách publikuje historik Jiří Kovařik.

Literatúra

Primárna

• ARONSON, Theo. Napoleon a Josefína. Preklad Nora Doležalová. Praha : Iris, 1993. 224 s. ISBN 80-901268-7-1.
• BARNETT, Correlli. Bonaparte. Preklad Jan Kozák. Brno : Jota s. r. o., 2005. 422 s. ISBN 80-7217-352-9.
• BONAPARTE, Napoleon. Napoleonovy paměti. Praha : Julius Albert, 1929. 336 s.
• BOUHLER, Filip. Napoleon. Praha : Orbis, 1994. 378 s.
• CASTELOT, André. Napoleon Bonaparte. Preklad Jiří Žák. Brno : Melantrich, 1998. 560 s. ISBN 80-7023-265-X.
• ELLIS, Geoffrey. Napoleon. Praha : Paseka, 2001. 248 s. ISBN 80-7185-405-0.
• KAUFFMANN, Jean-Paul. Černý pokoj v Longwoodu : Napoleonova cesta na Svatou Helenu. Praha : Mladá fronta, 2003. 185 s. ISBN 80-204-1062-7.
• KOVAŘÍK. Bonaparte v Egyptě. Třebíč : Akcent, 2007. 470 s. ISBN 978-80-7268-466-3.
• KOVAŘÍK, Jiří. Dobyvatel Bonaparte. Třebíč : Akcent, 2009. 526 s. ISBN 978-80-7268-571-4.
• KOVAŘÍK, Jiří. Napoleonova tažení I. – Vítězné roky. Třebíč : Akcent, 2003. 485 s. ISBN 80-7268-261-X.
• KOVAŘÍK, Jiří. Napoleonova tažení II. – Nejistá vítězství. Třebíč : Akcent, 2003. 668 s. ISBN 80-7268-271-7.
• KOVAŘÍK, Jiří. Napoleonova tažení III. – Proti všem. Třebíč : Akcent, 2004. 593 s. ISBN 80-7268-296-2.
• KOVAŘÍK, Jiří. Napoleonova tažení IV. – Pád orla. Třebíč : Akcent, 2004. 571 s. ISBN 80-7268-307-1.
• KOVAŘÍK, Jiří. 100 dní z Elby k Waterloo. Praha : Elka Press, 1999. 358 s. ISBN 80-902353-9-5.
• KOVAŘÍK, Jiří. 1812 – Napoleonovo ruské tažení. Praha : Hart s. r. o., 2001. 520 s. ISBN 80-86529-20-7.
• KOVAŘÍK, Jiří. 1809 – Orel proti orlu. Praha : Hart s. r. o., 2001. 466 s. ISBN 80-86529-37-1.
• KOVAŘÍK, Jiří. Napoleonova invaze 1807-1810. Třebíč : Akcent, 2010. 590 s. ISBN 978-80-7268-683-4.
• KOVAŘÍK, Jiří. Napoleonova prohra 1810-1814. Třebíč : Akcent, 2010. 592 s. ISBN 978-80-7268-750-3.
• LACOUR-GAYET, Georges. Napoleon. Praha : F.Borový, 1931. 851 s.
• LUDWIG, Emil. Napoleon. Preklad Karel Hoch. Praha : Melantrich, 1930. 592 s.
• MANFRED, Albert Z.. Napoleon Bonaparte. Praha : Svoboda, 1990. 616 s. ISBN 80-205-0129-0.
• TARLE, Jevgenij. Napoleon. Preklad Eduard Kubala. Praha : Naše vojsko, 1950. 450 s.
• WINTR, Stanislav. Napoleon Bonaparte a jeho soupeři. Praha : Libri, 2007. 360 s. ISBN 978-80-7277-349-7.
• WINTR, Stanislav. Napoleon Bonaparte, jeho maršálové a ministři. Praha : Libri, 2009. 360 s. ISBN 978-80-7277-372-5.
• WINTR, Stanislav. Bonapartové. Praha : Libri, 2014. 160 s. ISBN 978-80-7277-525-5.
• BONAPARTE, Napoleon. LAS CASES de, Emmanuel. Memoriál ze Svaté Heleny. Praha: Academia, 2021. ISBN 978-80-200-2720-7.

Sekundárne

• Evropa králů a císařů. [s.l.] : [s.n.], 2005. ISBN 80-237-3941-7.
• Historie vojenství : Harperova encyklopedie. Od roku 1700 do války v Perském zálivu. [s.l.] : [s.n.], 1997. ISBN 80-7213-008-0.
• Francouzská revoluce. Díl 1. Od Turgota k Napoleonovi 1770-1814. [s.l.] : [s.n.], 2004. ISBN 80-7203-452-9.
• Francouzští králové a císaři v novověku : od Ludvíka XII. k Napoleonovi III. (1498-1870). [s.l.] : [s.n.], 2005. ISBN 80-7203-517-7.
• Velká kniha vojevůdců, bitev a zbraní. [s.l.] : [s.n.], 2000. ISBN 80-86367-06-1.
• Černý pokoj v Longwoodu : Napoleonova cesta na Svatou Helenu. [s.l.] : [s.n.], 2003. ISBN 80-204-1062-7.
• Napoleon a srdce Evropy. [s.l.] : [s.n.], 1971.
• A Concise History of the Haitian Revolution. [s.l.] : [s.n.], 2012. Dostupné online. ISBN 978-1-4051-9820-2. (po anglicky)

Pozri aj

• Joséphine de Beauharnais
• Napoleonské vojny
• Atentát na Napoleona Bonaparta

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Napoleon Bonaparte

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Napoleon na anglickej Wikipédii.

Napoleon Bonaparte
Vladárske tituly
Predchodca –	cisár 1804 – 1814 a 1815	Nástupca Ľudovít XVIII.