Neil Armstrong

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Neil Armstrong
Neil Armstrong

Neil Armstrong v roku 1969
Armstrongov podpis

astronaut USAF/NASA
Št. príslušnosť Spojené štáty Spojené štáty
Stav zomrelý
Dátum narodenia 5. august 1930
Wapakoneta, Ohio, Spojené štáty
Dátum úmrtia 25. august 2012 (82 rokov)
Cincinnati, Ohio, Spojené štáty
Predchádzajúce
zamestnanie
pilot U.S. Navy, skúšobný pilot
Čas vo vesmíre 8 dní, 14 hodín, 12 minút, 30 sekúnd
Čas výstupov do
otvoreného vesmíru
2 hodiny, 31 minút
Kozmonaut od 25. júna 1958 (krátko, USAF),
apríla 1960 (USAF Dyna-Soar),
17. septembra 1962 (NASA)
Misie Gemini 8, Apollo 11
Znaky
misií
Ge08Patch orig.png Apollo 11 insignia.png
Kozmonaut do apríla 1970

Pozri aj Biografický portál

Neil Alden Armstrong (* 5. august 1930, Wapakoneta, Ohio, Spojené štáty – † 25. august 2012, Cincinnati, Ohio, Spojené štáty) bol americký astronaut a prvý človek, ktorý vstúpil na povrch Mesiaca.

Predtým, než sa stal astronautom, slúžil ako pilot v námorníctve Spojených štátov amerických, pričom bojoval vo vojne v Kórei. Po odchode z námorníctva vyštudoval letecké inžinierstvo na Purdueovej univerzite a stal sa skúšobným pilotom Národného poradného výboru pre letectvo (NACA) v dnešnom Armstrongovom leteckom výskumnom stredisku, kde sa pri viac než 900 letoch zúčastnil testov mnohých typov lietadiel. Od roku 1958 sa postupne zapojil do programu letectva Spojených štátov amerických, Man In Space Soonest (Človek vo vesmíre čo najskôr), testovania raketového lietadla North American X-15 a vývoja raketoplánu Boeing X-20 Dyna-Soar.

V roku 1962 prešiel do oddielu astronautov NASA. Jeho prvým kozmickým letom bola misia Gemini 8 v marci 1966. Počas nej sa loď Gemini 8 stretla a spojila s bezpilotným raketovým stupňom Agena TV-8. Astronauti Armstrong a David Scott tak uskutočnili prvé spojenie dvoch telies na obežnej dráhe. Druhým a posledným letom Armstronga bola misia Apollo 11. Zatiaľ čo Michael Collins krúžil vo veliteľskom module okolo Mesiaca, Neil Armstrong a Buzz Aldrin 20. júla 1969 ako prví ľudia pristáli na Mesiaci. Armstrong 21. júla vystúpil ako prvý človek na jeho povrch, čím sa stal svetovo známou osobnosťou.

V roku 1971 odišiel z NASA a vyučoval na univerzite v Cincinnati, potom bol hovorcom a členom správnych rád niekoľkých spoločností. Zomrel v roku 2012 na komplikácie po operácii srdca.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť, štúdium, vojenský pilot[upraviť | upraviť zdroj]

Neil Armstrong sa narodil 5. augusta 1930 v meste Wapakoneta v štáte Ohio. Jeho rodičmi boli Stephen Koenig Armstrong a Viola Louise Engelová[pozn. 1], mal dvoch mladších súrodencov, June a Deana. Jeho otec bol audítorom pracujúcim pre ohijskú vládu, rodina sa preto často sťahovala. Už v detstve sa zapálil pre lietanie, prvýkrát videl lietadlá ako dvojročný, keď ho otec vzal na letecké preteky. V lietadle sedel prvýkrát v šiestich rokoch pri vyhliadkovom lete vo Forde Trimotor.

V siedmich rokoch si zarobil prvé peniaze – za sekanie trávy na cintoríne, neskôr si privyrábal pochôdzkami pre miestnu drogériu. Staval letecké modely, roku 1944 dochádzal do leteckého kurzu a v pätnástich rokoch získal pilotný preukaz, skôr než vodičské oprávnenie. Bol aktívnym skautom[pozn. 2]. Neskôr pri lete k Mesiacu poslal pozdrav práve prebiehajúcemu národnému stretnutiu skautov; skautský emblém bol medzi osobnými vecami, ktoré si vzal do lode.

V roku 1947 začal študovať na Purdueovej univerzite, odbor letecké inžinierstvo. Bol len druhým členom rodiny, ktorý študoval na vysokej škole. Bol tiež prijatý na Massachusettskú technickú univerzitu (MIT), ale jeden jeho známy – absolvent univerzity – ho presvedčil, že pre kvalitné vzdelanie nemusí odchádzať do Massachusetts. Na Purdueovej univerzite lietal v tamojšom leteckom klube a v druhom ročníku hral v univerzitnom koncertnom súbore na barytónový roh; k súboru sa hlásil aj po odchode z NASA a poskytol mu nemalý finančný dar. Armstrongovo vzdelanie financovalo námorníctvo Spojených štátov amerických v rámci tzv. Hollowayovho plánu. Podľa plánu mal za úhradu nákladov štúdia študent medzi druhým a tretím ročníkom školy odslúžiť tri roky v námorníctve.

Lietadlá F9F-2 Panther nad Kóreou. Neil Armstrong pilotuje stroj vľavo

Námorníctvo ho povolalo do služby v januári 1949. Na základni Pensacola prešiel 18-mesačným leteckým výcvikom, počas ktorého získal kvalifikáciu námorného letca, schopného slúžiť na lietadlových lodiach. Dňa 16. augusta 1950, dva týždne po jeho dvadsiatych narodeninách, námorníctvo Armstronga informovalo, že je plne kvalifikovaný námorný letec. Pridelený bol na základňu v San Diegu, o dva mesiace neskôr prešiel k 51. stíhacej peruti (VF-51) vyzbrojenej prúdovými stíhačkami F9F Panther. S týmto lietadlom po prvýkrát vzlietol 5. januára 1951. V júni 1951 po prvýkrát pristál na lietadlovej lodi USS Essex. Koncom júna eskadra na palube lietadlovej lode Essex vyrazila do kórejskej vojny.

K prvému bojovému letu v Kórei vzlietol 29. augusta 1951; sprevádzal prieskumné lietadlo pri fotografovaní Sŏngdžinu. O päť dní neskôr, 3. septembra, pri bombardovaní skladov západne od Wonsanu v nízkej výške jeho lietadlo zasiahla paľba severokórejskej protilietadlovej obrany. Keď sa snažil získať kontrolu nad strojom, vrazil krídlom do asi 6-metrovej tyče, ktorá na krídle prerazila asi metrovú trhlinu. Aj napriek tomu sa dokázal vrátiť nad vlastné územie a katapultovať.

Počas nasadenia v Kórei vykonal 78 bojových letov s celkovou dĺžkou 121 hodín, napospol v januári 1952. Získal Leteckú medailu (Air Medal) za dvadsať bojových letov, Zlatú hviezdu (Gold Star) za ďalších dvadsať a Medailu za službu v Kórei (Korean Service Medal). Od námorníctva odišiel 23. augusta 1952 v hodnosti mladšieho poručíka (Lieutenant (junior grade), LTJG). Ešte osem rokov zostal v zálohe, do 21. októbra 1960.

Po skončení služby u námorníctva sa vrátil na univerzitu, dokončil ju v roku 1955 s titulom bakalár (Bachelor of Science). Neskôr, v roku 1970, absolvoval na Univerzite Južnej Kalifornie (University of Southern California) magisterské štúdium (s titulom Master of Science) v rovnakom odbore, leteckom inžinierstve. Na univerzite sa zoznámil so študentkou ekonómie Janet Elizabeth Shearonovou, s ktorou sa oženil v januári 1956. Janet s ním odišla do Kalifornie a nedokončila štúdium, čoho neskôr ľutovala.

Skúšobný pilot[upraviť | upraviť zdroj]

Neil Armstrong vo veku 26 rokov v čase, keď pracoval ako skúšobný pilot NACA na Edwardsovej leteckej základni v Kalifornii

Po dokončení univerzity sa rozhodol stať civilným skúšobným pilotom Národného poradného výboru pre letectvo (NACA, predchodca NASA): zažiadal si o zamestnanie v High-Speed Flight Station (dnes Armstrongovo letecké výskumné stredisko) na Edwardsovej leteckej základni v Kalifornii. Nebolo tu voľné miesto, preto prijal miesto v inom stredisku NACA, Lewisovom laboratóriu leteckého pohonu v Clevelande, kde pracoval od marca 1955. V júli 1955 prešiel na Edwardsovu základňu.

Na Edwardsovej základni spočiatku pilotoval sprievodné lietadla, ktoré sledovali experimentálne lietadlá. Lietal aj na upravených bombardéroch, pri jednom z týchto letov sa stala jeho prvá letecká nehoda. Dňa 22. marca 1956 mala posádka Boeingu B-29 Superfortress, s Armstrongom ako druhým pilotom, vypustiť podvesené experimentálne prúdové lietadlo Douglas D-558-2 Skyrocket. Potom, čo vystúpili do výšky 9,1 km, motor č. 4 Boeingu zlyhal. Pristáť s podveseným Skyrocketom nemohli a nemali dostatočnú rýchlosť (338 km/h) k jeho vypusteniu. Kapitán Boeingu, Stan Butchart, preto stočil lietadlo do klesania, keď získali rýchlosť, vypustili Skyrocket, v tej chvíli sa vrtuľa štvrtého motora rozpadla a jej úlomky poškodili motor č. 3 a trochu aj č. 2. Butchart a Armstrong museli vypnúť poškodený motor č. 3 a aj kvôli vyrovnaniu momentu motora č. 1. S iba jedným motorom v chode potom pomaly krúživým letom znížili výšku a bezpečne pristáli.

Prvého letu v raketovom lietadle sa Armstrong dočkal 15. augusta 1957, kedy v Bell X-1B vyletel do výšky 18,3 km. Pri pristátí odlomil predné koleso podvozku, čo bola nehoda, ktorá sa u X-1 už skôr stala asi dvanásťkrát. Jej príčinou bola chyba konštrukcie lietadla.

Od októbra roku 1958 sa zúčastnil testovania raketového lietadla North American X-15. Od novembra 1960 do júla 1962 uskutočnil s lietadlami X-15 celkovo sedem letov, na stroji X-15-3 dosiahol výšky 63,2 km a na stroji X-15-1 dosiahol rýchlosť Mach 5,74 (t. j. 6 615 km/h).

Armstrong bol zapletený do niekoľkých incidentov, ktoré sa na Edwardsovej základni dostali do tamojšieho folklóru a spomienok pilotov. Prvý nastal počas jeho šiesteho letu s X-15 dňa 20. apríla 1962, pri ktorom testoval automatický kontrolný systém lietadla, ktorý pomáhal vyvíjať. Stúpal do výšky viac ako 63 km (najvyššia akej dosiahol pred kozmickými letmi), ale počas zostupu predok lietadla zdvihol príliš a X-15 sa odrazil od atmosféry späť do 43 km. Nad domovským letiskom preletel trojnásobkom rýchlosti zvuku vo výške 30 km, a dostal sa 64 km južne od Edwards (legendy základne hovoria, že doletel až ku štadiónu Rose Bowl v Pasadene). Po dostatočnom zostupe sa vrátil na Edwards, kde len tak tak dokázal pristáť bez nárazu do júk na južnom konci dráhy. Bol to najdlhší let X-15 ako z hľadiska času, tak vzdialenosti.

Neil Armstrong pred experimentálnym lietadlom X-15 na Edwardsovej leteckej základni, 1. január 1960

Neskôr bol Armstrong účastníkom iného incidentu, pri jednej príležitosti, kedy letel s Chuckom Yeagerom. Mali s Lockheedom T-33 zhodnotiť vhodnosť vyschnutého jazera Smith Ranch Dry Lake ako miesta pre núdzové pristátie v programe X-15. Vo svojej autobiografii Yeager napísal, že vedel, že jazero bolo po nedávnych dažďoch nevhodné pre pristátie, ale Armstrong trval na lete v každom prípade. Pri pokuse o letmé pristátie sa im kolesá zaborili do bahna a museli čakať na záchranu. Podľa Armstrongovej verzie udalostí sa Yeager nikdy nepokúšal vyhovoriť mu let a úspešne pristáli na východnej strane jazera. Potom Yeager povedal, aby to skúsili znovu, tentoraz trochu pomalšie. Pri druhom pristátí sa prilepili k povrchu a Yeager podľa Armstronga reagoval záchvatom smiechu.

Veľa skúšobných pilotov na Edwardsovej základni chválilo Armstrongove inžinierske zručnosti. Milt Thompson povedal, že bol „technicky najschopnejší z prvých pilotov X-15“. Bill Dana o Armstrongovi vyhlásil, že „jeho myseľ vstrebávala informácie ako huba“. Vojenskí piloti mali tendenciu mať iný názor, najmä ak, ako Yeager a Pete Knight nemali inžinierske diplomy. Knight sa nechal počuť, že piloti-inžinieri sa častejšie dostávali do problémov, pretože pri svojom mechanickom prístupe nemali prirodzený cit pre lietanie.

Dňa 21. mája 1962 sa Armstrong stal účastníkom nehody, ktorá vošla do folklóru Edwardsovej základne ako „Nelliská aféra“. Mal v Lockheede F-104 Starfighter obhliadnuť ďalšiu plochu pre núdzové pristátie, Delamar Dry Lake v južnej Nevade. Armstrong pri pristávaní podcenil svoju výšku a neuvedomil si, že nemá úplne vysunutý podvozok. Pri dosadnutí sa podvozok začal zaťahovať späť, podarilo sa mu prerušiť pristátie a vzlietnuť, ale s poškodeným podvozkom a nefunkčnou vysielačkou. Pristál na blízkej Nellisovej leteckej základni, pričom sa ešte poškodil o dráhu. Domov ho mal dopraviť Milt Thompson v dvojmiestnom F-104B, ktoré pilotoval prvýkrát v živote (iné viacmiestne lietadlo zrovna nebolo k dispozícii). Thompson sa s veľkými ťažkosťami dostal nad Nellisovu základňu, ale kvôli silnému bočnému vetru pristál príliš tvrdo, praskla mu ľavá pneumatika a dráha sa musela znova upratovať. Pre oboch pilotov priletel kolega Bill Dana v T-33 Shooting Star, keď nelliský riadiaci letov videl jeho (príliš dlhé) pristátie, radšej zaistil skúšobným pilotom z Edwards odvoz po ceste.

Ako skúšobný pilot sa Armstrong zúčastnil testov lietadiel F-100A Super Sabre a F-100C Super Sabre, F-101 Voodoo a F-104A Starfighter. Lietal aj na F-105 Thunderchief, F-106 Delta Dart, B-47 Stratojet, KC-135 Stratotanker, experimentálnych X-1B a X-5. Keď v roku 1962 z High-Speed Flight Station odišiel, mal nalietaných vyše 2 450 hodín. Počas svojej kariéry lietal na viac ako dvoch stovkách typov lietadiel, vrtuľníkov, kozmických lodí a iných lietajúcich aparátov.

Vo voľných chvíľach sa venoval bezmotorovému lietaniu. Koncom 50. rokov tiež viedol oddiel skautov pri miestnej metodistickej obci, sám sa však označoval za deistu.

Astronaut[upraviť | upraviť zdroj]

Vojenské programy, príchod do NASA[upraviť | upraviť zdroj]

Prototyp raketoplánu Boeing X-20 Dyna-Soar

V júni 1958 bol vybraný medzi desať budúcich astronautov programu letectva Spojených štátov amerických, Man In Space Soonest (Človek vo vesmíre čo najskôr), ktorého cieľom bol skorý – v roku 1960 – pilotovaný kozmický let v malej jednomiestnej kozmickej lodi. V júli 1958 ale bol Národný poradný výbor pre letectvo (NACA) reorganizovaný v Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA), ktorému prezident uložil zodpovednosť za prvé pilotované kozmické lety. Vojenské letectvo preto v auguste 1958 svoj program Man In Space Soonest zrušilo.

Od apríla 1960 patril Armstrong do skupiny siedmich astronautov zaradených do programu vojenského letectva, ktorého cieľom bolo vyvinutie raketoplánu Boeing X-20 Dyna-Soar. Armstrong sa pri letoch s upravenými stíhačkami F-102A Delta Dagger a F5D Skylancer podieľal na určovaní spôsobu pristátia raketoplánu.

Za perspektívnejší však považoval kozmický program NASA, preto sa v lete 1962 prihlásil do jej oddielu astronautov. Neskôr spomínal, že rozhodovanie nebolo jednoduché. V programe X-15 mal reálnu šancu stať sa hlavným pilotom a X-20 sa z „papierovej“ lode mohlo stať skutočnou. U kozmických letov bolo zase podľa Armstronga menšie riziko, v kozmonautike bolo viac bezpečnostných opatrení, záloh a analýz, kdežto skúšobní piloti lietali na hraniciach možností svojich strojov.

So žiadosťou sa oneskoril týždeň po poslednom termíne, ale mal šťastie – priateľ, s ktorým predtým spolupracoval na Edwardsovej základni, presunul v nestráženom okamihu jeho prihlášku na správnu kôpku. Úspešne prešiel lekárskymi testami, ktoré neskôr opísal ako ťažké a občas zdanlivo zbytočné, a stal sa jedným z deviatich astronautov druhého výberu NASA (tlačou nazvaných „Nová deviatka“, prvá – sedemčlenná – skupina bola vybraná v roku 1959). Oficiálne sa stali členmi oddielu NASA dňa 17. septembra 1962. Spoločne s Elliottom See, tiež bývalým námornom letcom, boli prvými civilistami medzi astronautmi NASA[pozn. 3].

V osobnom živote postihla Armstronga v roku 1962 ťažká strata. S Janet mal tri deti – Erica (1957), Karen (1959) a Marka (1963). V júni 1961 lekári u Karen diagnostikovali nádor v strednej časti mozgového kmeňa, liečba neuspela a v januári 1962 Karen zomrela.

Gemini[upraviť | upraviť zdroj]

Neil Armstrong sa pripravuje na štart misie Gemini 8, 16. marec 1966

Vo februári 1965 NASA oznámila jeho vymenovanie veliacim pilotom (t. j. veliteľom lode) záložnej posádky misie Gemini 5, jeho kolegom v posádke bol Elliott See. Let Gemini 5 úspešne prebehol v auguste 1965.

V septembri 1965 NASA zverejnila zloženie hlavnej a záložnej posádky letu Gemini 8. Hlavnú posádku tvoril Armstrong (veliaci pilot) a David Scott (pilot), záložnú posádku Pete Conrad a Richard Gordon. Let mal byť komplexnejší než doterajšie, plánovalo sa uskutočnenie prvého stretnutia a spojenia s iným vesmírnym telesom – raketovým stupňom Agena TV-8 – a potom mal Scott vykonať druhý americký výstup do otvoreného vesmíru. Let mal trvať 75 hodín, t. j. 55 obehov Zeme. Agena odštartovala 16. marca 1966 o 15:00:03 svetového času (UTC), Gemini 8 s astronautmi o necelé dve hodiny neskôr, o 16:41:02 UTC. Stretnutie a spojenie bolo úspešne zavŕšené 6,5 hodiny po štarte.

Kozmická loď Gemini 8 po pristátí na hladine Tichého oceánu, 17. marec 1966

V čase, keď súlodie preletelo nad Indiou a posádka bola preto bez spojenia s riadiacim strediskom, sa začalo otáčať. Astronauti sa pokúsili rotáciu zastaviť pomocou orbitálneho manévrovacieho systému (OAMS) Gemini a vypnutím systémov orientácie Ageny, ale len s prechodným úspechom. Po obnovení rotácie sa rozhodli telesá rozpojiť, načo rotácia Gemini začala rásť až na rýchlosť jednej otáčky za sekundu. Vzniknuté preťaženie bolo na hranici únosnosti a mohlo viesť k strate vedomia astronautov. Armstrong so Scottom sa rýchlo rozhodli aktivovať motory systému riadenia lode počas návratu do atmosféry (RCS) a stabilizovali loď. Následne skúšaním zistili, že problém spôsobila zaseknutá tryska č. 8 systému OAMS.

Riadiace stredisko nariadilo zrušenie ďalšieho programu – Scottovho výstupu – a predčasné pristátie. Pristátie prebehlo hladko v Tichom oceáne, približne 800 km východne od ostrova Okinava. Let trval 10 hodín, 41 minút a 26 sekúnd. Po lete bol Armstrong deprimovaný zo skrátenia letu, nedosiahnutia väčšiny cieľov misie a zrušenia Scottovho výstupu.

Niekoľko dní po pristátí, 21. marca 1966, bol menovaný veliacim pilotom záložnej posádky letu Gemini 11. Skúsený Armstrong bol pre svojho kolegu v posádke, nováčika Williama Andersa, skôr učiteľom. Počas letu, ktorý prebehol v septembri 1966, slúžil ako „CAPCOM“ (hlavný spojár komunikujúci s posádkou kozmickej lode) v riadiacom stredisku.

Po lete bol Armstrong, kolega astronaut Richard Gordon, zástupca riaditeľa Strediska pilotovaných kozmických letov NASA v Houstone George Low a ďalší s manželkami vyslaní na niekoľkotýždňové propagačné turné po Latinskej Amerike, počas ktorého navštívili štrnásť miest v jedenástich štátoch.

Apollo[upraviť | upraviť zdroj]

V programe Apollo bol v novembri 1967 vymenovaný veliteľom záložnej posádky Apolla 9. Po zmene obsahu letov Apolla 8 a 9 kvôli problémom s výrobou lunárnych modulov prešiel (v novembri 1968) na miesto veliteľa zálohy pre Apollo 8.

Neil Armstrong klesá na padáku po katapultáži z trenažéru LLRV 1, 6. máj 1968

Podľa vtedajšieho systému nasadzovania posádok mala záloha Apolla 8 letieť v Apolle 11, ktorého úlohou bolo pristátie na Mesiaci. Oficiálne bola posádka Apolla 11 potvrdená v decembri 1968. Armstrong zostal veliteľom, jeho kolegami boli pilot veliteľského modulu Fred Haise, v januári 1969 nahradený Michaelom Collinsom a pilot lunárneho modulu Edwin „Buzz“ Aldrin.

Spočiatku novinári aj niektorí pracovníci NASA súdili, že prvým človekom na Mesiaci bude Aldrin, na základe analógie s loďami Gemini, kde výstupy do otvoreného vesmíru vykonával pilot. V marci 1969 sa však vedúci pracovníci NASA Deke Slayton, George Low, Bob Gilruth a Chris Kraft dohodli, že práve Armstrong bude prvým človekom, ktorý vstúpi na povrch Mesiaca, okrem iného aj kvôli jeho skromnosti. Na tlačovej konferencii, 14. apríla 1969, zdôvodnili Armstrongovo prvenstvo konštrukciou lunárneho modulu – vonkajší prielez sa otváral dovnútra a doprava, pre vpravo stojaceho pilota by preto v tesnom module bolo ťažké vyliezť pred veliteľom. Slayton k tomu dodal, že podľa neho by veliteľ mal byť prvý aj z protokolárnych dôvodov. Avšak v čase, keď sa štvorica rozhodla, dôsledky umiestnenia prielezu si neuvedomovala[pozn. 4].

Pri trénovaní pristátia na Mesiaci s letovým trenažérom LLRV (Lunar Landing Research Vehicle) došlo 6. mája 1968 k zlyhaniu tohto trenažéru a len pohotová katapultáž zachránila Armstrongovi život. Napriek stálemu nebezpečenstvu Armstrong trval na výcviku s LLRV s tým, že pre úspešné pristátie na Mesiaci je nevyhnutný.

Viditeľná nárazová vlna vytvorená raketou Saturn V s kozmickou loďou Apollo 11, 1 minúta a 20 sekúnd po štarte (výška 12,5 km, rýchlosť 1 600 km/h), 16. júl 1969

Misia Apollo 11 odštartovala zo štartovacieho komplexu 39A Kennedyho vesmírneho strediska v stredu 16. júla 1969 o 09:32:00 miestneho času (13:32:00 svetového času). Po necelých dvoch obehoch Zeme tretí stupeň nosnej rakety Saturn V uviedol Apollo na dráhu k Mesiacu. Astronauti prestavali loď – s veliteľským modulom pomenovaným Columbia – sa odpojili, otočili ho a pripojili k lunárnemu modulu, ktorý niesol meno Eagle (Orol). Potom odhodili nepotrebný tretí stupeň Saturnu.

Loď Apollo bola v porovnaní s malou Gemini relatívne priestranná. Snáď práve možnosť pohybu po lodi bola dôvodom, prečo nikto z posádky netrpel nevoľnosťami. Armstrong bol obzvlášť spokojný, pretože v detskom veku bol náchylný ku kinetóze a trpel nevoľnosťami, ak dlhšiu dobu cvičil leteckú akrobaciu.

Neil Armstrong opisuje mesačný povrch predtým, ako naň vkročí a prednesie pamätnú vetu: „Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.“

Let k Mesiacu trval tri dni. Vo voľných chvíľach astronauti odpočívali pri hudbe, Neil Armstrong si za týmto účelom vyžiadal dve skladby – Novosvetskú symfóniu Antonína Dvořáka, ktorú si obľúbil už keď hral v univerzitnom koncertnom súbore, a album Music out of the Moon Samuela Hoffmana. Asi v polovici cesty prišiel čas na korekciu dráhy. Po 17:21 UTC, 19. júla, nad odvrátenou stranou Mesiaca, Apollo prešlo na obežnú dráhu Mesiaca. Na druhý deň, 20. júla o 17:47 UTC, sa Armstrong a Aldrin v lunárnom module odpojili od veliteľského modulu, v ktorom zostal Collins. O 19:05 ich motor lunárneho modulu (DPS) uviedol na zostupovú dráhu s najnižším bodom vo výške 13 km nad mesačným povrchom, o 20:05 zapálili DPS druhýkrát a začali vlastný zostup.

Pri zostupe astronautov znepokojilo červené svetlo poplachu, ale operátor v Houstone im odporučil výstrahu ignorovať (išlo o preťaženie počítača spôsobené zapnutým stretávacím radarom, pri pristátí nepotrebným). V záverečnej fáze pristátia riadil ručne Armstrong. Bol nútený vyhýbať sa kamenistému terénu, preto o 20:17:39 UTC pristál s menej ako 30-sekundovou zásobou paliva. Pristáli v južnej časti Mora pokoja (Mare Tranquillitatis).

O šesť a pol hodiny neskôr, 21. júla 1969 o 2:56 UTC, vstúpil Armstrong ako prvý človek na povrch Mesiaca a predniesol pamätnú vetu[pozn. 5]:


Prehrať orig. „Je to malý krok pre človeka, obrovský skok pre ľudstvo.“Neil Armstrong


Armstrong ku koncu vychádzky po Mesiaci ukladá vzorky

V priamom prenose Armstrongov zostup po rebríku a prvé kroky na Mesiaci videlo a počulo približne 600 miliónov ľudí, pätina ľudstva. Za ním vystúpil Buzz Aldrin, spoločne potom vztýčili americkú vlajku a plnili pripravený program. Fotografovali, zbierali vzorky hornín (celkovo ich priviezli na Zem 21,55 kg) a rozmiestnili prístroje sady EASEP – kútový odrážač a seizmograf. Fotografovanie mal za úlohu Armstrong, preto je len na niekoľkých snímkach urobených Aldrinom, ktorému fotoaparát na chvíľu požičal. O 4:57:08 UTC Aldrin a o 05:09:33 UTC aj Armstrong sa vrátili do modulu. Od 8 do 15 hodín odpočívali (Armstrong v nepohodlnej pozícii nemohol zaspať a vrtel sa, seizmograf bol tak citlivý, že zachytil jeho pohyby) a potom už bol na programe návrat k veliteľskému modulu Columbia ku Collinsovi. Z Mesiaca odštartovali o 17:54 UTC, oba moduly sa spojili o 21:35 UTC. Nasledujúci deň, 22. júla 1969, sa vydali na spiatočnú cestu k Zemi. Všetci traja astronauti v poriadku pristáli v Tichom oceáne 24. júla 1969 a okamžite si vyslúžili celosvetové uznanie. Museli však najprv tri týždne prežiť v karanténe kvôli ochrane proti zavlečeniu mimozemských organizmov.

Druhý Armstrongov kozmický let trval 8 dní, 3 hodiny, 18 minút a 35 sekúnd. Obidva jeho lety do vesmíru celkovo trvali 8 dní, 14 hodín, 12 minút a 30 sekúnd; z toho 2 hodiny a 31 minút strávil vychádzkou na povrchu Mesiaca.

Po návrate z Mesiaca[upraviť | upraviť zdroj]

Michael Collins, Buzz Aldrin a Neil Armstrong so sombrerami obklopení davom v Mexico City, 23. september 1969

Úspech Apolla 11 vláda Spojených štátov nezabudla využiť k svojej propagácii. Astronauti precestovali Spojené štáty a koncom septembra vyrazili na „Veľký skok“, 38-denné putovanie po viac ako dvadsiatich troch krajinách sveta, ktoré malo demonštrovať dobrú vôľu Ameriky a predviesť program Apollo ako úspech celého ľudstva. Počas množstva stretnutí videlo posádku Apolla 11 približne 100 alebo až 150 miliónov ľudí, z ktorých 25 tisíc si s nimi podalo ruku alebo dostalo autogram.

Armstrong sa stal mimoriadne populárnym, aj v 21. storočí bol pre Američanov prvým z hrdinov vesmíru. Napriek svojej sláve si Armstrong zachoval pokoru a skromnosť, popularitu sa nesnažil využívať za každú cenu. Hovorili mu „zdráhajúci sa hrdina“. Nikdy nemal záujem o pozornosť médií, ani predtým, než sa stal slávnym, ani potom. Hoci jeho meno bolo slávne, on sám sa nepredvádzal, Cincinnati Post ho vystihol titulkom článku k 25. výročiu letu Apolla 11: „Cincinnatský neviditeľný hrdina“.

Na prelome mája a júna 1970 Armstrong navštívil, ako člen delegácie NASA, 13. výročnú konferenciu Komisie pre výskum vesmíru (COSPAR) v Leningrade v Sovietskom zväze. Na konferencii bol privítaný búrlivými ováciami, mal na nej prednášku o svojom lete. V priebehu konferencie bolo rozhodnuté o predĺženie návštevy. Zastavil sa v Novosibirsku, potom ho v Moskve prijal sovietsky predseda vlády Alexej Kosygin a vystúpil aj v Akadémii vied.

Krátko po návrate z Mesiaca Armstrong ohlásil, že neplánuje ďalší kozmický let. Z oddielu astronautov NASA odišiel v apríli 1970, vzápätí bol vymenovaný za zástupcu vedúceho oddelenia pre letectvo v centrále NASA vo Washingtone D.C.[pozn. 6]. Na novom mieste dohliadal na výskum NASA v oblasti letectva a v rovnakom odbore zodpovedal za koordináciu medzi NASA a priemyslom aj zainteresovanými vládnymi organizáciami. Získaná autorita mu vyniesla aj členstvo v komisii NASA, ktorá od apríla do júna 1970 vyšetrovala nehodu Apolla 13, začiatkom júna 1970 ale odišiel do Washingtonu a riešení následkov nehody už neovplyvnil. Kancelárska práca sa mu nepáčila, a preto v auguste 1971 z NASA odišiel.

Kontakt s NASA nestratil ani po rokoch, ešte v roku 1986 bol vymenovaný za podpredsedu prezidentskej komisie, ktorá vyšetrovala nehodu raketoplánu Challenger.

Učiteľ, manažér[upraviť | upraviť zdroj]

Neil Armstrong hovorí na slávnostnej večeri na Ohijskej štátnej univerzite usporiadanej k 50. výročiu kozmického letu Johna Glenna, prvého amerického astronauta, ktorý sa dostal na obežnú dráhu Zeme, 20. február 2012

V rokoch 19711979 vyučoval letecké inžinierstvo na univerzite v Cincinnati. Vybrať si mohol z množstva univerzít, na väčšine z nich však mohol očakávať miesto v správnej rade, zatiaľ čo v Cincinnati dostal profesúru (hoci nemal doktorát – všetky jeho doktorandské tituly boli iba čestné).

Mal možnosť stať sa politikom, po skončení kariéry v NASA ho oslovili zástupcovia oboch hlavných politických strán Spojených štátov – demokratickej aj republikánskej. Na rozdiel od svojich kolegov a neskorších senátorov Johna Glenna a Harrisona Schmitta všetky ponuky odmietol. Osobne sa vyjadroval v prospech práv štátov a proti úlohe Spojených štátov ako „svetového policajta“.

Po odchode z univerzity žil v meste Lebanon v Ohiu, bol tvárou reklamných kampaní niekoľkých spoločností, predovšetkým Chrysler, s ktorou spolupracoval od januára 1979, ešte pred odchodom z univerzity[pozn. 7]. Angažoval sa aj pre General Time Corporation a Bankers Association of America, vždy rýdzo americkej spoločnosti. V rokoch 1982 – 1992 viedol spoločnosť Computing Technologies for Aviation. V rokoch 1989 až 2002 bol riaditeľom AIL Technologies, spoločnosti vyrábajúcej letecké komponenty. V rokoch 2000 – 2002 predsedal správnej rade EDO Corporation. Súčasne už od roku 1972 pôsobil v správnych radách rôznych firiem, prvá bola Learjet, ďalšími, napr. Marathon Oil, Cincinnati Gas & Electric Company, Taft Broadcasting, United Airlines, Eaton Corporation, AIL Systems a Thiokol.

Rozlúčka s Neilom Armstrongom v Katedrále svätého Petra a Pavla vo Washingtone

V roku 1994 sa Armstrong po 38 rokoch manželstva rozviedol. V tom istom roku si vzal Carol Held Knightovú, ktorú spoznal o dva roky skôr. Žili v cincinnatskom predmestí Indian Hill.

V posledných rokoch žil v ústraní, prakticky nedával interview médiám a verejné dianie komentoval len zriedka. Posledným významným vystúpením bola v roku 2010 kritika zrušenia programu Constellation. V máji 2012 zverejnila organizácia austrálskych účtovných neobvykle rozsiahly, hodinový, rozhovor s Armstrongom.

O niekoľko mesiacov neskôr, 7. augusta, podstúpil operáciu srdca, pri ktorej dostal bypass. Problémy so srdcom mal dlhšiu dobu, už vo februári 1991, rok po smrti otca a deväť mesiacov po úmrtí matky, dostal slabý srdcový záchvat. Po operácii sa mu najprv darilo dobre, ale neskôr sa jeho stav zhoršil a 25. augusta 2012 v Cincinnati v Ohiu zomrel. Rozlúčka s Armstrongom za účasti rodiny, priateľov a kolegov sa uskutočnila 13. septembra v zaplnenej Katedrále svätého Petra a Pavla vo Washingtone. O deň neskôr, 14. septembra, boli Armstrongove spopolnené pozostatky rozptýlené do Atlantického oceánu počas pohrebnej ceremónie na palube raketového krížnika USS Philippine Sea.

Ocenenie[upraviť | upraviť zdroj]

Socha Neila Armstronga pred Neil Armstrong Hall of Engineering na Purdueovej univerzite

Krátko po pristátí premenovala Medzinárodná astronomická únia (IAU) kráter Sabine E neďaleko miesta pristátia Apolla 11 na Armstrong podľa astronautovho priezviska (zároveň aj ďalšie dva blízke krátery Sabine B na Aldrin a Sabine D na Collins podľa kolegov astronautov z Apolla 11). Jeho meno nesie aj asteroid hlavného pásu (6469) Armstrong objavený v roku 1982 českým astronómom Antonínom Mrkosom. V jeho rodnom meste bolo po ňom pomenované múzeum letectva a vesmíru. Vo svete je po ňom pomenované množstvo ulíc, budov, škôl a iných miest; len v Spojených štátoch nesie jeho meno viac ako dvanásť škôl. V roku 1972 prišiel na pozvanie miestnych do škótskeho mesta Langholm, tradičného centra klanu Armstrongovcov, a prijal vymenovanie občanom mesta.

Prvá žena vo vesmíre, Valentina Tereškovová, odovzdáva Armstrongovi odznak na pamiatku jeho návštevy v Stredisku prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku, 1. jún 1970

Do roku 2005 obdržal najmenej devätnásť čestných doktorátov. Bol vyznamenaný Prezidentskou medailou slobody, Kozmickou medailou cti Kongresu Spojených štátov, Zlatou medailou Kongresu Spojených štátov a množstvom ďalších cien a medailí. Má aj hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy. V Ohiu bol zapísaný do Národnej leteckej siene slávy (National Aviation Hall of Fame) a tiež do floridskej Siene slávy astronautov Spojených štátov (United States Astronaut Hall of Fame).

Purdueova univerzita sa v roku 2004 rozhodla pomenovať po ňom novo stavanú budovu, Neil Armstrong Hall of Engineering, slávnostne otvorenú v roku 2007 za účasti pätnástich ďalších astronautov – absolventov univerzity. V jeho rodnom meste Wapakoneta bolo v roku 1972 otvorené Múzeum letectva a vesmíru Neila Armstronga (Armstrong Air and Space Museum), dokumentujúce ohijský a najmä Armstrongov príspevok k letectvu a kozmonautike. Tiež letisko v New Knoxville, kde sa naučil lietať, nesie jeho meno.

V septembri 2012 námorníctvo Spojených štátov oznámilo, že prvá loď novej triedy výskumných lodí ponesie meno Neil Armstrong. Určená bude ku komplexnému vedeckému výskumu morí, vrátane mapovania najhlbších častí oceánskeho dna.

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 2010 nahovoril rolu Dr. Jacka Morrowa v Quantum Quest: A Cassini Space Odyssey, animovanom vzdelávacom dobrodružnom sci-fi filme finančne podporovanom Jet Propulsion Laboratory NASA.

V roku 1970 poslal na skautskú mohylu Ivančena, ktorá sa nachádza v Českej republike v Beskydoch, kameň z Mesiaca.

Pravdepodobne zhoda mena Armstrongovho bydliska Lebanon v Ohiu s názvom arabského Libanonu (v angličtine tiež Lebanon) viedla k vzniku fámy, rozšírenej v Indonézii, Malajzii a Egypte, že prestúpil na islam. V roku 1983 fámu v oficiálnom vyhlásení poprelo Ministerstvo zahraničných vecí Spojených štátov, napriek tomu sa objavovala aj naďalej.

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Rodina Armstrongových sa presťahovala zo Škótska do Pensylvánie na prelome 30. a 40. rokov 18. storočia. Predkovia Violy Engelovej pochádzali z Vestfálska.
  2. Ako slávny astronaut získal skautské vyznamenanie Distinguished Eagle Scout Award.
  3. Elliott See bol spoločne s Armstrongom v záložnej posádke Gemini 5. Mal letieť do vesmíru v Gemini 9, ale s kolegom z posádky zahynul pri leteckom nešťastí tri mesiace pred štartom.
  4. Marcová schôdzka a rozhodnutie, ktoré na nej padlo, zostali neznáme až do vydania Kraftových pamätí v roku 2001.
  5. V zázname nie je počuť a pred man, čo mení zmysel vety (z „malý krok pre človeka (a man)…“ na „malý krok pre ľudstvo (man), obrovský skok pre ľudstvo“). NASA aj Armstrong roky trvali na tom, že a bolo povedané, iba nie je zreteľné z nekvalitného záznamu, ale po opakovanom počúvaní nahrávky Armstrong pripustil, že a vynechal. Armstrong odporučil, aby v prepise jeho vety bolo a v zátvorke, pretože úmysel povedať vetu s ním je zrejmý.
  6. Stal sa deputy associate administrator for aeronautics for the Office of Advanced Research and Technology, vymenovanie NASA oficiálne oznámila 18. mája.
  7. Z univerzity odišiel v auguste 1979, za rok 1979 tvoril jeho univerzitný plat (18 tisíc dolárov) iba malú časť príjmu (celkovo 236 tisíc dolárov).

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Barbree, J. 2014. Neil Armstrong: A Life of Flight. 1. vyd. New York: Thomas Dunne Books, 2014. 320 s. ISBN 9781250040718, 125004071X.
  • Hansen, J. R. 2005. First Man: The Life of Neil A. Armstrong. 1. vyd. New York: Simon & Schuster, 2005. 769 s. ISBN 0-7432-5631-X.
  • Chaikin, A. 1995. A man on the moon. New York: Penguin books, 1995. ISBN 0-14-024146-9.
  • Francis, F., Burgess, C. 2007. In the Shadow of the Moon: A Challenging Journey to Tranquility, 1965-1969. Lincoln, Nebrasca: U of Nebraska Press, 2007. ISBN 987-0-8032-1128-5.
  • Kranz, G. 2000. Failure is not an Option: Mission Control From Mercury to Apollo 13 and Beyond. New York: Simon & Schuster, 2000. ISBN 0-7432-0079-9.
  • Nelson, C. 2009. Rocket Men: The Epic Story of the First Men on the Moon. United Kingdom: John Murray, 2009. ISBN 978-1-84864-291-4.
  • Thompson, M. 1992. At The Edge Of Space: The X-15 Flight Program. Washington D.C.: Smithsonian Books, 1992. ISBN 1-56098-107-5.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]