Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nemecká ríša
Deutsches Reich
 Severonemecký spolok
 Druhé Francúzske cisárstvo
1871 – 1918
Vlajka štátu
vlajka
Štátny znak
znak
Hymna: Heil dir im Siegerkranz (oficiálna, cisárska)
Das Lied der Deutschen (neoficiálna, populárna)
Die Wacht am Rhein (neoficiálna)
Motto: Gott mit uns
(Boh s nami)
Geografia
Mapa štátu
Nemecké cisárstvo (1871 – 1918)
Hlavné mesto
Rozloha
540 858 km² (v roku 1910)
Obyvateľstvo
Počet obyvateľov
1871: 41 058 792
1890: 49 428 470
1910: 64 925 993
Štátny útvar
Predchádzajúce štáty:
Severonemecký spolok Severonemecký spolok
Druhé Francúzske cisárstvo Druhé Francúzske cisárstvo
Nástupnícke štáty:
Weimarská republika Weimarská republika
Belgicko Belgicko
Alsaská republika rád Alsaská republika rád
Dánsko Dánsko
Česko-Slovensko Česko-Slovensko
Litva Litva
Druhá poľská republika Druhá poľská republika
Slobodné mesto Gdansk (medzivojnové obdobie) Slobodné mesto Gdansk (medzivojnové obdobie)
Hlučínsko Hlučínsko

Nemecké cisárstvo (oficiálny názov Nemecká ríša, nem. Deutsches Reich) bolo cisárstvo vyhlásené 18. januára 1871 v zrkadlovej sále vo Versailles po víťazstve Severonemeckého spolku v Prusko-francúzskej vojne. Jeho vládnucim rodom boli Hohenzollernovci. Prvým cisárom bol Viliam I. a prvým kancelárom bol Otto von Bismarck. Po Viliamovej smrti v roku 1888 na trón nastúpil jeho syn Fridrich III., ale ten zomrel ešte v tom istom roku. Po jeho smrti sa vlády ujal Viliam II., ktorý panoval až do roku 1918, kedy abdikoval.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Vznik cisárstva[upraviť | upraviť zdroj]

Nezhody medzi Francúzskom a Nemeckom ohľadne možného nástupníctva nemeckého kandidáta na španielsky kráľovský trón prerástli v roku 1870 v prusko-francúzsku vojnu. Na stranu Pruska sa pridali všetky ostatné nemecké štáty, a potom Prusi vpadli do Francúzska. Po niekoľkých týždňoch bojov francúzska armáda, vedená cisárom Napoleonom III., kapitulovala v Sedane. Po páde obliehaného Paríža v januári 1871 bolo Francúzsko nútená prijať mier: Nemecku musela odstúpiť územia Alsaska a Lotrinska, čím bolo ale zasiate semienko ďalších budúcich konfliktov medzi oboma krajinami.

Vyhlásenie Nemeckého cisárstva v Zrkadlovej sále vo Versailles, 18. január 1871

Ešte počas obliehania Paríža sa nemeckí princovia zhromaždili v Zrkadlovej sále Versailleského paláca a 18. januára 1871 tu prehlásili pruského kráľa Viliama I. „nemeckým cisárom“. Tým bola založená Nemecká ríša, pozostávajúca z 25 štátov. Otto von Bismarck bol ustanovený ríšskym kancelárom.

Ríšska ústava z roku 1871 zdôrazňovala monarchistickú povahu štátu. Budúcnosť Nemecka mala byť teda rozhodujúcim spôsobom závislá na osobe cisára. Silné postavenie bolo priradené Prusku, na ktoré v novom štáte pripadali dve tretiny rozlohy a obyvateľstva.

Bismarckova domáca politika bola charakterizovaná jeho bojom proti nepriateľom pruského protestantského štátu. V tzv. kultúrnom boji (Kulturkampf) sa viac-menej bezúspešne snažil obmedziť vplyv katolícke cirkvi a jej politického krídla, strany Centrum. Po atentáte socialistov na cisára Vilhelma v roku 1878 využil ríšsky kancelár súhlasu verejnosti k postaveniu sociálnej demokracie a jej tlače mimo zákon. Súčasne sa ale snažil pôsobiť proti radikalizácii pracovníkov zavedením sociálneho a nemocenského poistenia.

Zahranično-politicky bolo Bismarckovou prioritou zachovanie rovnováhy veľmocí. Nemecko sa po víťazstve nad Francúzskom stalo najsilnejším štátom na kontinente, čo ale vzbudilo obavy svojich susedov. Aby zabránil spojeniu ostatných mocností proti Nemecku, vybudoval Bismarck svoju obratnú diplomaciu spojenecký systém, ktorého cieľom bolo udržať Francúzsko, túžiace po revanši za stratu Alsaska a Lotrinska, v izolácii. V roku 1873 bola zjednaná dohoda medzi Nemeckom, Ruskom a Rakúsko-Uhorskom. Šesť rokov nato vytvoril Bismarck dvojspolok s Rakúsko-Uhorskom pre prípad útoku Ruska, ktoré nebolo spokojné s výsledkami berlínskeho kongresu. Pripojením Talianska k tomuto spojenectvu vznikol v roku 1882 trojspolok.

Bismarck sa veľmi dlho zdráhal pristúpiť na požiadavky korunného princa Viliama II., ktorý chcel z Nemecka urobiť svetovú veľmoc nabitím vlastných kolónií. Ríšsky kancelár tak chcel predísť zbytočnému vyhroteniu napätia medzi európskymi veľmocami a zachovať bezpečnosť Nemecka. Keď sa však v rokoch 18801885 javila zahraničná situácia priaznivejšia, Bismarck v tejto záležitosti ustúpil.

Cisár Viliam I.

V roku 1888 zomrel cisár Viliam I. Jeho smrteľne chorý syn Fridrich III. vládol iba 99 dní. Po ňom nastúpil na trón jeho 29 ročný ambiciózny syn, Viliam II. Politické a osobné rozpory medzi Bismarckom a novým cisárom, ktorý chcel byť „svojim vlastným kancelárom“ zapríčinili v roku 1890 Bismarckov pád.

Po Bismarckovej rezignácii Viliam II. prehlásil, že bude pokračovať v zahraničnej politike bývalého kancelára. Aj keď zmluva s Ruskom nebola obnovená, vzniklo medzi Ruskom a Francúzskom spojenectvo, ktoré bolo otvorene namierené proti trojspolku. Jeho súdržnosť navyše oslabovali vzájomné rozpory medzi Rakúskom a Talianskom. Nemecká koloniálna expanzia vo východnej Ázii (Kiautschou), a v Tichomorí (Mariány, Karolíny, Samoa) priviedla krajinu do diplomatického stretu s Veľkou Britániou, Ruskom, Japonskom a USA.

Na ochranu nemeckých zámorských kolónií a obchodu začal v roku 1898 admirál Tirpitz program výstavby nemeckého vojnového loďstva (Kriegsmarine). To však predstavovalo priamu hrozbu britskej námornej hegemóniu, čo vo svojom dôsledku zamedzilo akejkoľvek možnosti dohody medzi Nemeckom a Veľkou Britániou. Tá v roku 1904 uzavrela „srdečnú dohodu“ (Entente cordiale) s Francúzskom. Keď sa k nim tri roky potom pripojilo aj Rusko, ocitlo sa Nemecko v úplnej medzinárodnej izolácii.

Prvá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Mobilizácia v roku 1914
Pamätník vojakom padlým v prvej svetovej vojne

Imperialistická mocenská politika a rozhodné sledovanie národných záujmov viedlo v roku 1914 k vypuknutiu prvej svetovej vojny. Jej príčinou bola nemecko-francúzska nenávisť, obťažne spolužitie národov v mnohonárodnostnom Rakúsko-Uhorsku, ruská agresívna politika na Balkáne a unáhlené stanovovanie ultimát a vykonávanie mobilizácií (v dôsledku mylného presvedčenia, že eventuálna vojna bude krátka). Po boku Nemecka bojovalo Rakúsko-Uhorsko, Bulharsko a Osmanská ríša proti Francúzsku, Veľkej Británii, Rusku, Taliansku a mnoho ďalším menším štátom (Belgicko, Srbsko atď.). Boje zasiahli okrem európskeho kontinentu tiež aj Blízky východ a nemecké kolónie v zámorí.

Na západe bojovalo Nemecko vo vyčerpávajúcej zákopovej a opotrebovávacej vojne s mnohými krvavými bitkami (bitka o Verdun). Po rýchlom postupe Belgickom boli nemecké armády v septembri 1914 zastavené v bitke na Marne východne od Paríža. Na východe sa aj cez počiatočný nástup Rusov podarilo nemeckým vojskám, ktorím velili Paul von Hindenburg a Erich Ludendorff, obkľúčiť a zničiť veľké časti ruských armád, ktoré prenikli do Východného Pruska. Nemci a Rakúšania potom dosiahli mnoho menších úspechov, ktoré privodili zrútenie Ruska v roku 1917. Britská námorná blokáda v Severnom mori mala ničivý efekt na nemecké vojnové hospodárstvo a zásobovanie civilného obyvateľstva. Vstup USA do vojny v apríli 1917, nasledujúci po nemeckom vyhlásení neobmedzenej ponorkovej vojny, značí rozhodujúci bod obratu vo vývoji vojny v neprospech Nemecka.

Na konci októbra 1918 nemeckí námorníci v Kieli odmietli vyplávať na svoju poslednú bojovú misiu vo vojne, ktorá bola vtedy už očividne prehraná. Vzbura sa počas niekoľko málo dní rozšírila po celom Nemecku. Cisár Viliam II. bol 4. novembra prinútený abdikovať, a potom sa odobral do exilu v Holandsku. V ten istý deň bol v Reichstagu vyhlásený vznik nemeckej republiky. Dňa 11. novembra 1918 bolo v Compiègne podpísané prímerie, čím sa prvá svetová vojna skončila.

Zánik cisárstva[upraviť | upraviť zdroj]

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v tedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.

Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • SKŘIVAN, A. 2002. Der Untergang des alten Großmächtekonzerts – zur Außenpolitik Deutschlands und Österreich-Ungarns am Vorabend des Ersten Weltkrieges. Prague Papers on the History of International Relations. 2002, roč. 6, s. 75-89. ISBN 80-7308-042-7.
  • STELLNER, F. 1999. Na německém císařském dvoře (1871-1918). Historický obzor, 1999, 10 (7/8), s. 146-152. ISSN 1210-6097.