Nemecko

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Nemecká spolková republika
Vlajka Nemecka Znak Nemecka
Vlajka Znak
Národné motto:
Einigkeit und Recht und Freiheit
(nem. Jednota a právo a sloboda)
Štátna hymna:
Das Lied der Deutschen (tretia sloha)
EU-Germany.svg
Miestny názov  
 • dlhý Bundesrepublik Deutschland
 • krátky Deutschland
Hlavné mesto Berlín
52°31′ .š. 13°24′ .d.
Najväčšie mesto Berlín
Úradné jazyky nemčina
Demonym Nemec, Nemka
Štátne zriadenie
spolkový prezident
spolková kancelárka
parlamentárna spolková republika
Joachim Gauck
Angela Merkelová
Vznik Verdunská zmluva (843)
18. január, 1871
rozdelenie 23. máj 1949
zjednotenie 3. október 1990
Susedia Francúzsko, Česko, Holandsko, Rakúsko, Švajčiarsko, Luxembursko, Belgicko, Dánsko, Poľsko
Rozloha
 • celková
 • voda (%)
 
357 021 km² (62.)  
7 798 km² (2,2 %)
Počet obyvateľov
 • sčítanie (2014)
 • hustota ()
 
81 084 000
227/km² (58.)
HDP
 • celkový
 • na hlavu (PKS)
2008
3667 miliárd $ (4.)
40875 $ (16.)
Index ľudského rozvoja (2013) 0.920 (5.) –
Mena Euro (€) (= 100 centov) (EUR)
Časové pásmo
 • Letný čas
(UTC+1)
(UTC+2)
Medzinárodný kód DEU / DE
Medzinárodná poznávacia značka D
Internetová doména .de
Smerové telefónne číslo +49
Gramotnosť: 99,9%

Nemecko, dlhý tvar Nemecká spolková republika[pozn 1], skr. NSR, (nem. Bundesrepublik Deutschland, BRD; v rokoch 1949 – 1990 skrátene neoficiálne ale často aj Západné Nemecko) je spolkový stredoeurópsky štát. Na severe susedí s Dánskom, obmýva ho Severné more a Baltské more, na východe susedí s Poľskom a Českom, na juhu s Rakúskom a Švajčiarskom a na západe s Francúzskom, Luxemburskom, Belgickom a Holandskom. Rozloha Nemecka je 357 021 km², pričom územie štátu sa nachádza v miernom podnebnom pásme. Úmerne k výsledkom sčítania ľudu v roku 2011 malo Nemecko k 30. septembru 2014 81,084 miliónov obyvateľov,[2] čo z neho robí najľudnatejší štát Európskej únie. Jeho populácia už v rokoch 2003 až 2010 klesla kvôli dlhodobej veľmi nízkej pôrodnosti o skoro 800 000 obyvateľov, čo z neho robí jednu z mála západoeurópskych krajín s negatívnym prírastkom obyvateľstva.[3] Tento vývoj prebieha napriek tomu, že Nemecko je zároveň domovom tretej najväčšej populácie imigrantov na svete.[4] Výsledok sčítania ľudu 2011 znamenal zníženie úradného odhadu stavu obyvateľstva o zhruba 1,1 milióna ľudí.

Podľa známych dokumentov bolo územie s názvom Germánia osídlené niekoľkými germánskymi kmeňmi už pred rokom 100 n. l. Od 10. storočia tvorilo nemecké územie jadro Rímsko-nemeckej ríše, ktorá existovala až do roku 1806. V 16. storočí sa severné oblasti stali centrom reformácie. Ku zjednoteniu Nemecka došlo po Prusko-francúzskej vojne v roku 1871. V roku 1939 rozpútalo Nemecko 2. svetovú vojnu, ktorá trvala do roku 1945 a bola najväčšou vojnou histórie. V roku 1949 bolo Nemecko rozdelené na dva štáty, Nemeckú demokratickú republiku a Nemeckú spolkovú republiku a jeden zvláštny politický útvar Západný Berlín. K ich zjednoteniu došlo v roku 1990. Západné Nemecko bolo v roku 1952 zakladajúcim členom Európskeho spoločenstva pre uhlie a oceľ a v roku 1957 zakladajúcim štátom Európskeho spoločenstva. V súčasnosti je Nemecko súčasťou Schengenského priestoru. Nemeckou menou je euro, ktoré v roku 2002 nahradilo nemeckú marku.

Nemecko je federatívnou demokratickou parlamentnou republikou tvorenou šestnástimi čiastočne suverénnymi spolkovými krajinami (Bundesländer). Hlavným a zároveň aj najväčším mestom je Berlín. Nemecko je členským štátom OSN, NATO, G8 a signatárom Kjótskeho protokolu. Na základe nominálnej hodnoty HDP je nemecká ekonomika štvrtou najväčšou na svete a v roku 2007 bola najväčším svetovým exportérom. Nemecko je druhým najväčším svetovým poskytovateľom rozvojovej pomoci[5] a jeho výdaje na obranu sú šieste najväčšie na svete.[6] Životná úroveň je v Nemecku vysoká a funguje tam veľmi rozvinutý systém sociálnej pomoci. Nemecko je jedným z kľúčových aktérov európskej aj celosvetovej politiky.[7] V mnohých vedeckých a technologických odboroch je Nemecko považované za svetového vodcu.[8]

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Na výslovnú žiadosť nemeckej strany sa v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckou spolkovou republikou a Slovenskou republikou používa podoba Spolková republika Nemecko, v ostatných prípadoch podoba Nemecká spolková republika. Toto je záväzný predpis Úradu geodézie a kartografie SR[9] a Pravidiel slovenského pravopisu (SAV). V 70. a 80. rokoch 20. storočia sa v slovenčine bežne používal tvar Nemecká spolková republika (na rozdiel od tvaru Spolková republika Nemecko), ale ako ústupok na základe zmluvy medzi ČSSR a NSR zo začiatku 70. rokov 20. storočia sa formálne za správnejší tvar považoval tvar Spolková republika Nemecka (posledné slovo bolo v genitíve).[10]

Štandardizovaný krátky tvar oficiálneho názvu štátu znie podľa ÚGK SR „Nemecko“. V rozpore s týmto štandardizovaným tvarom sa ale vyskytuje aj krátky tvar „Spolková republika“, ktorý vznikol skrátením dlhého tvaru oficiálneho názvu štátu.[11]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Dejiny Nemecka

Prehistoria[upraviť | upraviť zdroj]

Disk z Nebry je okolo 3 600 rokov starý.

Nález čeľuste Mauer 1 v roku 1907 ukazuje, že pravekí ľudia boli na území Nemecka prítomnom už pred 600 000 rokmi.[12] Najstaršie doteraz nájdené kompletnú lovecké zbrane boli objavené v uhoľnej bani v Schöningenu v roku 1995. Išlo o tri 380 000 rokov staré drevené oštepy 6-7,5 stopy dlhé.[13]V údolí Neandertal bola v roku 1856 objavená vôbec prvá fosílie nemoderného človeka. Tento nový druh človeka bol pomenovaný Neandertálec. O týchto fosíliách nazvaných Neandrtal 1 je dnes známe, že sú 40 000 rokov staré. Dôkazy o moderných ľuďoch podobne starých boli nájdené v jaskyniach v pohorí Švábska Alba neďaleko Ulmu. Nájdené boli tiež 42 000 rokov starej flauty, vyrobené z vtáčích kostí a mamutie slonoviny, ktoré sú najstaršími nájdenými hudobnými nástrojmi,[14] ďalej 40 000 rokov stará soška levieho muža,[15]a 35 000 rokov stará Venuša z Hohle Fels, ktoré sú doteraz najstarším objaveným sochárskym umením.[16]Disk z Nebry je vyrobený z bronzu a nájdený blízkosti, ako názov napovedá, Nebry v krajine Sasko-Anhaltsko. Svetový register programu Pamäť sveta (UNESCO) tento nález nazval "jeden z najvýznamnejších archeologických nálezov 20. storočia."[17]

Germánske kmene a Franská ríša[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v článkoch: Germáni a Sťahovanie národov
Migrácia v Európe medzi 2. a 5. storočia

História germánskych kmeňov siaha do severskej doby bronzovej alebo predrímskej doby železnej. Z južnej Škandinávie a severného Nemecka od 1. storočia pr. n.l postupovali južnom, východnom a západným smerom a prišli do kontaktu s keltskými kmene Galov, ako aj s iránskymi, pobaltskými a slovanskými kmene vo strednej a východnej Európe.[18]Pod vládou cisára Augusta začal Rím území Germánie napádať (oblasť rozprestierajúcu sa zhruba od Rýna po Ural). V roku 9 n. l. boli tri rímske légie vedenej Varom porazené cheruským vodcom Arminom. Okolo roku 100, kedy Tacitus napísal knihu Germania, sa germánske kmene usadili pozdĺž riek Rýn a Dunaj (Limes Germanicus) a zaberali väčšinu územia dnešného Nemecka; Rakúska, južného Bavorska a západného Porýnie. Avšak spadali pod Rím ako provincie.[19]

V 3. storočí sa objavila séria západných germánskych kmeňov: Alemani, Frankovia, Chattovia, Sasi, Frisovia a Durynkovia. Okolo roku 260 začali Germáni nájazdy na rímska území.[20] Po invázii Hunov v roku 375 a s úpadkom Ríma od roku 395 sa germánske kmene presunuli ďalej na juhozápad. Súčasne niekoľko veľkých kmeňov vytvorilo približne to, čo je dnešný Nemecko, a vysídlili menšie germánske kmene. Veľká územia (známa od merovejského obdobie ako Austrázie) bola obsadená Franky a severné Nemecko bolo ovládané Sasy a Slovanmi.[19]

Rímsko-nemecká ríša[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Rímsko-nemecká ríša
Mapa Rímsko-nemecke ríše v roku 1600 (s dnešnými hranicami)

25. decembra 800 bol franský kráľ Karol Veľký korunovaný na cisára a založil Karolinskou ríši, ktorá bola v roku 843 rozdelená.[21]Svätá ríša rímska zahŕňala východná časť Karlova pôvodného kráľovstva a ukázala sa ako najsilnejší. Jej územie sa tiahla od rieky Eider na severe ku Stredozemnému moru na juhu.[21]Za vlády otonských cisárov (919-1024) bolo konsolidovaných niekoľko významných vojvodstva a nemecký kráľ Oto I. bol v roku 962 korunovaný na cisára Svätej ríše rímskej. V roku 996 sa Gregor V. stal prvým nemeckým pápežom. Menoval ho jeho bratranec Ota III., Ktorý bol krátko pred tým korunovaný cisárom Svätej ríše.[22]Za vlády sálske dynastie (1024-1125) Svätá ríša rímska pohltila severnom Taliansku a Burgundsko, aj keď cisárovi stratili kvôli boji o investitúru moc.[23]

Martin Luther, ktorý inicioval reformáciu

Pod vládou štaufov (1138-1254) posilnila nemecké kniežatá svoj vplyv ďalej na juh a na východ do oblastí obývaných Slovanmi, predchádzajúci nemeckému osídlenie do týchto oblastí a ďalej na východ (Ostsiedlung). Severná nemecká mestá rástla a prosperovala ako členovia Hanzy.[24]Počnúc veľkým hladomorom v roku 1315 a končiac čiernou smrťou v rokoch 1348-1350 sa počet obyvateľov Nemecka znížil.[25] Zlatá bula z roku 1356 zabezpečila základné ústavu ríše a kodifikovala voľbu cisára siedmich kurfirsty, ktorí vládli niektorému z najmocnejších kniežatstva a arcibiskupstva.[26]Martin Luther v roku 1517 vo Wittenbergu zverejnil 95 téz, v ktorých napádal rímskokatolícku cirkev a zahájil protestantskú reformáciu. Samostatná luteránska cirkev sa po roku 1530 v mnohých spolkových krajinách stala oficiálnym náboženstvom. Náboženský konflikt viedol k tridsaťročnej vojne (1618-1648), ktorá nemeckej krajiny spustošila.[27]Počet obyvateľov nemeckých krajín sa znížil asi o 30%.[28] Vestfálsky mier (1648) medzi nemeckými krajinami náboženskou vojnu ukončil, ale ríša bola de facto rozdelené do mnohých nezávislých kniežatstva. V 18. storočí sa Svätá ríša rímska skladala z približne 1 800 takýchto území.[29]

od roku 1740 dominoval nemeckými krajinami dualizmus medzi rakúskou habsburskou monarchiu a Pruskom. V roku 1806 bolo "Imperium" dobyté a rozpustené v dôsledku napoleonských vojen.[30]

Nemecký spolok a cisárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodná čierno-červeno-žltá vlajka, marcová revolúcia v Berlíne, 19. Marca 1848)
Založenie nemeckého cisárstva vo Versailles 1871. Bismarck uprostred v bielej uniforme.

Po páde Napoleona bol v roku 1814 zvolaný Viedenský kongres a bol založený nemecký spolok ("Deutscher Bund") - voľná liga 39 suverénnych nemeckých štátov. Nesúhlas s reštaurátorskú politikou čiastočne viedol k vzostupu liberálnych hnutia, ktorý nasledovali nové represie zo strany rakúskeho štátnika kniežaťa Metternicha. Colnej únie Zollverein podporovala hospodársku jednotu v nemeckých štátoch.[31]

Národne a liberálne ideály francúzskej revolúcie získali rastúcu podporu medzi mnohými, najmä mladými, Nemci. Festival Hambach bol v máji 1832 hlavný udalostí v podpore zjednotenie Nemecka, slobody a demokracie. Vo svetle revolúciou v Európe, ktoré pomohli založiť francúzsku republiku, začali intelektuáli i prostí občania revolúciu v nemeckých krajinách. Kráľovi Fridrichovi Viliamovi IV. Bol ponúknutý titul cisára, ale so stratou moci; korunu a navrhované stanovy odmietol, čo pre hnutie viedlo k dočasnému zádrhelu.

Nemecké cisárstvo (1871-1918) s dominantným Pruskom (modro))

Kráľ Viliam I. v roku 1862 vymenoval Otto von Bismarcka novým pruským ministerským predsedom. Ten úspešne viedol druhou šlezvickú vojnu v roku 1864 a pruskej víťazstvo v prusko-rakúskej vojne v roku 1866 mu umožnilo vytvoriť severonemecký spolok ("Norddeutscher Bund") a Rakúsko z jeho záležitosti vylúčiť. Po francúzskej prehre v Prusko-francúzskej vojne bolo v roku 1871 vo Versailles vyhlásené nemecké cisárstvo, združujúca všetky rozptýlené časti Nemecka s výnimkou Rakúska. Prusko bolo dominujúcou zložkou nového štátu; pruský kráľ z rodu Hohenzollernovcov vládol súčasne ako cisár a hlavný mestom sa stal Berlín.

V období Gründerzeit po zjednotení Nemecka zaručila Bismarckova zahraničná politika (Bismarck sa za cisára Viliama stal nemeckým kancelárom) Nemecku postavenie ako veľkému národu, diplomatickou cestou izolovala Francúzsku a vyhýbala sa vojne. V dôsledku berlínskej konferencie v roku 1884 Nemecko nárokovalo niekoľko kolónií vrátane východnej Afriky, juhozápadnej Afriky, Toga a Kamerunu.[32]

Pod taktovkou Viliama II. sa Nemecko, rovnako ako ostatné európske mocnosti, ubralo novoimperialistickým smerom, čo viedlo k treniciam so susednými krajinami. Väčšina aliancií, v ktorých bolo Nemecko predtým členom, nebola obnovená a nové aliancie ho nikam "nepustili".[33]

Atentát na Františka Ferdinanda d'Este 28. júna 1914 spustil prvú svetovú vojnu. Nemecko ako súčasť ústredných mocností utrpelo od štátov Dohody porážku. Približne dva milióny nemeckých vojakov za prvej svetovej vojny padlo.[34]

Nemecká revolúcia vypukla v novembri 1918 a cisár Viliam II. so všetkými vládnucimi kniežatami abdikoval. Prímerie 11. novembra vojnu ukončilo a Nemecko v júni 1919 podpísalo versailleskou zmluvu. Nemci zmluvu vnímali ako ponižujúce a nespravodlivú, čím mala neskôr, podľa mnohých historikov, vplyv na Hitlerov vzostup.[35][36][37]

Weimarská republika (1919 – 1933)[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Weimarská republika
Nemecké štáty za čias Weimarskej republiky, na modro je vyznačený Slobodný štát Prusko.

Novembrová revolúcia v roku 1918 urobila z Nemecka parlamentnú demokraciu. V januári 1919 bolo zvolené národné zhromaždenie, ktoré sa však nezišlo v tedy nepokojnom Berlíne, ale v meste Weimar. V auguste toho istého roku tu bola schválená tzv. weimarská ústava.

Vo francúzskom Versailles medzitým prebiehala mierová konferencia, jej výsledkom bola Versaillská zmluva podpísaná 28. júna 1919. Nemecko sa v nej muselo vzdať Alsaska a Lotrinska, územie okolo miest Eupen a Malmedy, Severného Šlezvicka, Hlučínska a mesta Memel. Obnovené Poľsko dostalo Poznaňsko, Západné Prusko a časť Horného Sliezska. Všetky nemecké kolónie boli odovzdané víťazným spojencom. Porýnie bolo demilitarizované a priemyselne významné Sársko bolo na ďalších 15 rokov zverené do správy Spoločnosti národov. Nemecko a jeho spojenci prijali plnú zodpovednosť za rozpútanie vojny a boli nútení zaviazať sa k plateniu vojnových reparácií.

Tieto ponižujúce mierové podmienky roznietili vlnu nevôle po celej zemi, čím bol nový demokratický režim vážne oslabený. Všeobecnú nespokojnosť s Versaillskou zmluvou využil v roku 1920 extrémne pravicový politik Wolfgang Kapp, ktorý na čele jednotiek Freikorps vstúpil do Berlína a vyhlásil sa ríšskym kancelárom. Kappov puč bol však už po niekoľkých dňoch zdolaný.

Ekonomicky sa Nemecko už od konca vojny potýkalo s vysokou infláciou, čo mu znemožňovalo uhradiť vojnové reparácie. Nemecká vláda vyzvala občanov v Porúrí na uplatnenie pasívnej rezistencie. Tým však uštedrila ranu nemeckému hospodárstvu. V nasledujúcich mesiacoch preto v zemi prepukla hyperinflácia neskutočných rozmerov. V tomto ovzduší ekonomickej a politickej nestability sa v novembri 1923 vojnový hrdina Erich Ludendorff a vodca novej extrémnej pravicovej strany nacionálnych socialistov (NSDAP), Adolf Hitler, neúspešne pokúsili urobiť v Mníchove prevrat (Pivný puč).

Krach na newyorskej burze v roku 1929 však znamenal počiatok veľkej hospodárskej kríze, ktorej drvivý dopad pocítilo tiež aj Nemecko. Hospodárska situácia krajiny rýchlo upadala. V zime 1932 – 1933 činil počet nezamestnaných viac než 6 000 000. Vzrastajúce vnútorné napätie pripravilo živnú pôdu pre rozmach rôznych extrémistických hnutí, predovšetkým komunistov (KPD) a nacionálnych socialistov (NSDAP).

V parlamentných voľbách v júli 1932 získala NSDAP 37,4 % hlasov, čo z nej spravilo najväčšiu politickú silu v krajine. Spoločne s KPD disponovali teraz nacisti v Reichstagu nadpolovičnú väčšinu poslaneckých mandátov. NSDAP vďačila za svoj úspech hlavne mladým ľuďom, ktorí neboli schopní nájsť pracovné uplatnenie. Podporu nacistom prejavovala tiež aj nižšia stredná trieda, ktorých pripravila hyperinflácia v 20. rokoch o úspory, vidiecke obyvateľstvo a veľká časť z masy nezamestnaných. V januári 1933 vyvinuli pravicoví politici na čele s bývalým kancelárom Franzom von Papenom nátlak na Hindenburga, ktorý následne 30. januára 1933 vymenoval Adolfa Hitlera nemeckým kancelárom.

Nacizmus (1933 – 1945)[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Nacistické Nemecko

Hitlerovým nástupom k moci začala etapa nacionálne socialistického uchopenia moci.

Führer Adolf Hitler

Zásadným krokom na ceste Nemecka k premene na totalitný štát bolo zglajchšaltovanie („usmernenie“) celého politického a správneho aparátu a všetkých oblastí hospodárskeho, sociálneho a kultúrneho života. Všetky ostatné politické strany sa buď zlúčili s NSDAP alebo boli zakázané.

Už pred uchopením moci prejavovali nacisti nenávisť k rôznym etnikám, obzvlášť voči Židom. Diskriminácia a perzekúcia Židov boli začaté v apríli 1933 vypudením židovských úradníkov zo štátnej správy. V septembri 1935 schválil ríšsky snem tzv. norimberské rasové zákony namierené proti židom. 9. novembra 1938 zinscenovali nacisti „krištáľovú noc“ – pogrom, počas neho zhorelo v Nemecku značné množstvo synagóg.

Brána do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau

Ekonomické opatrenia ako napríklad výstavba diaľničnej siete, ktorá bola pripravená už predchádzajúcimi vládami, odstránila nezamestnanosť. Vojnové prípravy zabezpečili hospodárske oživenie.

V roku 1935 bolo Sársko opäť integrované do nemeckej ríše. V tom istom roku bola znovu zavedená branná povinnosť. Hitler následne obnovil nemeckú vojenskú silu, čím bola síce flagrantne porušená Versailleská zmluva, Francúzsko a Veľká Británia sa obmedzili na protesty. Keď o niekoľko mesiacov neskôr Wehrmacht remilitarizoval Porýnie (1936), západné mocnosti proti tomu nijak nezakročili. V auguste 1936 sa konali v Berlíne olympijské hry, ktoré sa ukázali byť ďalším veľkolepým propagandistickým úspechom nacistického režimu.

Po ustanovení „osi Berlín-Rím“ s Mussolinim a po podpísaní paktu proti Kominterne s Japonskom sa Hitler cítil byť dosť silný na to, aby prešiel v zahraničnej politike do ofenzívy. 12. marca 1938 vpochodoval Wehrmacht do Rakúska.

Po Rakúsku obrátil Hitler svoj zrak na Československo, kde sa 3,3 miliónová menšina sudetských Nemcov dožadovala autonómie. V septembri 1938 sa Hitler, Benito Mussolini, Neville Chamberlain a Édouard Daladier dohodli na konferencii v Mníchove na odstúpení československého pohraničia Nemecku. Šesť mesiacov po Mníchove, 15. marca 1939, využil rozpory medzi Čechmi a Slovákmi ako zámienku na obsadenie zvyšku Česko-Slovenska a k jeho premene v Protektorát Čechy a Morava. V tom istom mesiaci obsadili nemecké vojska prístav Klaipeda v Litve. Západná politika appeasementu tak stroskotala.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Víťazný pochod nemeckých vojsk v Paríži
Ruiny Berlína po 2. svetovej vojne

Hitlerova vláda sa pripravila na inváziu do Poľska podpisom Ribbentrop-Molotovho paktu a naplánovala falošný poľský útok. 1. septembra 1939 nemecký Wehrmacht zahájil inváziu a rýchlo spoločne so sovietskou červenou armádou Poľsko obsadili. Spojené kráľovstvo a Francúzsko reagovali na inváziu vyhlásením vojny Nemecku, čím začala Druhá svetová vojna.[38]

22. júla 1940 podpísalo Francúzsko s Nemeckom prímerie potom, čo nacistické vojská obsadili väčšinu z Francúzska. Briti nemecké útoky z roku 1940 úspešne odrazili v bojoch, ktoré sú známe ako bitka o Britániu a pokračovali v boji proti mocnosťami Osi. 22. júna 1941 Nemecko vypovedalo Molotov-Ribbentropov pakt a napadlo Sovietsky zväz. V tejto dobe malo Nemecko a ďalšie mocnosti Osi pod kontrolou väčšinu Európy a severnej Afriky. Na začiatku roku 1943 začali nemecké vojska po porážke v bitke o Stalingrad ustupovať zo Sovietskeho zväzu, čo je považované za bod obratu vo vojne.[38]

V septembri 1943 sa vzdal nemecký spojenec Talianske kráľovstvo a bolo treba mnoho ďalších nemeckých vojakov k obrane proti spojeneckým silám v Taliansku. Vylodením v Normandii sa otvoril západný front. Aj cez nemecký protiútok v Ardenách spojenecké sily v roku 1945 vstúpili na územie Nemecka. V nadväznosti na Hilterovu samovraždu a bitku o Berlín sa Nemecko 8. mája 1945 vzdalo.[39] Vojna bola najkrvavejším konfliktom v histórii ľudstva a v Európe spôsobila smrť asi 40 miliónom ľudí.[40] Straty nemeckej armády boli medzi 3 250 000 a 5 300 000 vojakov,[41]a bolo zabitých približne 2 milióny nemeckých civilistov.[42]

To, čo sa neskôr stalo známe ako Holokaust, bolo štátom uskutočňované prenasledovanie a hromadné vyvražďovanie asi šiestich miliónov Židov, medzi 220 000 a 1 500 000 Rómov, 275 000 osôb s mentálnym alebo zdravotným postihnutím v rámci Program T-4, tisíce jehovistov, homosexuálov a stovky tisíc predstaviteľov politickej a náboženskej opozície.[43] Bolo zabitých cca šesť miliónov Ukrajincov a Poliakov a odhaduje sa cez 2,8 milióna sovietskych vojnových zajatcov.

Prehra vo vojne pre Nemecko vyústila v územné straty a vysídlenie miliónov etnických Nemcov zo skorších východných území Nemecka a tiež aj skôr okupovaných území. Nemecko, rovnako ako mnoho krajín, ktoré obsadilo,[44]utrpelo masové znásilňovanie[45]a v dôsledku bombardovania počas vojny zničených miest a kultúrnych dedičstiev. Po druhej svetovej vojne boli zadržaní vrcholní nacisti súdení za vojnové zločiny a genocídu v Norimberskom procese.[46]

Východné a Západné Německo[upraviť | upraviť zdroj]

Mapa Nemecka, rok 1947, štyri okupačné zóny, časti Nemecka obsadené Poľskom a Sovietskym zväzom a Sársko

Po kapitulácii Nemecka bolo jeho územie rozhodnutím spojencov rozdelené do štyroch okupačných zón. Hlavné mesto Berlín získalo špeciálny štvormocenský status a boli v ňom vytvorené štyri sektory. Všetky zóny a sektory prijali viac ako 6,5 miliónov etnických Nemcov vyhnaných z bývalých východných oblastí Nemecka a iných oblastí do tej doby obývaných Nemcami.[47]

Západné okupačné zóny Nemecka, ovládané Spojenými štátmi americkými, Veľkou Britániou a Francúzskom, boli zlúčené 23. mája 1949 a vytvorili Nemeckú spolkovú republiku (Bundesrepublik Deutschland, neoficiálne skratka BRD, po slovensky NSR). Zo sovietskej okupačnej zóny sa stala 7. októbra 1949 Nemecká demokratická republika (Deutsche demokratische Republik, skratka DDR, po slovensky NDR). Neformálne boli tieto štátne útvary známe ako „Západné Nemecko“ a „Východné Nemecko“. Hlavným mestom NDR sa stal Východný Berlín. Spolková republika Nemecko zvolila Bonn ako dočasné hlavné mesto (vážnym kandidátom bol tiež Frankfurt nad Mohanom), čím zdôraznila svoj postoj, že vytvorenie dvoch nemeckých štátov považuje za umelé a len dočasné riešenie a že sa Berlínu v budúcnosti vráti jeho funkcie ako hlavné mesto znovuzjednoteného Nemecka.[48]

Západné Nemecko bolo založené ako federálna parlamentná republika sa "sociálnej trhovej ekonomike" ( soziale Marktwirtschaft ). Od roku 1948 sa západné Nemecko stalo hlavným príjemcom finančnej a materiálnej podpory zo strany USA pri povojnovej obnove, poskytnuté európskym krajinám podľa Marshallovho plánu, a využilo ju k rýchlej prestavbe priemyslu.[49]

Spolkovým parlamentom SRN bol v roku 1949 zvolený Konrad Adenauer prvom spolkovým kancelárom ( Bundeskanzler ) a v tomto úrade zostal až do roku 1963. Pod jeho a následne pod Erhardovým vedením krajina zažila prudký a dlhotrvajúci hospodársky rast, ktorý začal už začiatkom roku 1950. Do histórie vošiel ako "nemecký hospodársky zázrak" ( Wirtschaftswunder ). Západné Nemecko sa v roku 1955 pripojilo k NATO a bolo zakladajúcim členom Európskeho hospodárskeho spoločenstva v roku 1957.

Východné Nemecko bolo začlenené do východného bloku s politickou a vojenskou kontrolou zo strany SSSR. Zostali v ňom silnej sovietskej vojenskej jednotky a & nbsp; krajina sa stala členom Varšavskej zmluvy. Hoci Východné Nemecko vyhlasovalo, že je demokratické, politická moc bola vykonávaná len prednými členmi politbyra komunistickej strany, zvanej Jednotná socialistická strana Nemecka (SED), podporované tajnou službou Stasi (Staatssicherheit)[50] a radom čiastkových organizácií kontrolujúcich takmer všetko dianie v spoločnosti. Bola zavedená plánovaná ekonomika a krajiny sa neskôr stala členom RVHP.[51]

Zatiaľ čo východonemecká propaganda bola založená na domnelých a niektorých skutočných výhodách tamojších sociálnych programov a neustále hrozila inváziou zo strany SRN a západných " imperialistov", veľké počty občanov NDR sa snažili uniknúť do Spolkovej republiky za slobodou a prosperitou.[52]Do polovice roku 1961 to bolo ešte čiastočne možné prechodom alebo prejazdom z východnej do západnej časti Berlína. V onom roku však bola postavený Berlínsky múr, ktorá prakticky znemožnila východným Nemcom útek do Západného Berlína a odtiaľ do západného Nemecka. Tento múr naprieč Berlínom a na celej hranici Západného Berlína s územím NDR sa stala symbolom studenej vojny, a preto sa jej pád v roku 1989 stal nielen symbolom znovuzjednotenia Nemecka a zásadných zmien, ktoré sa neskôr uskutočnili v jeho východnej časti (tzv. Wende), ale aj symbolom pádu komunizmu v celej Európe a & nbsp; dokonca aj v Sovietskom zväze samotnom.

Berlínsky múr obsadený občanmi NDR v roku 1989; v pozadí je vidieť Brandenburská brána

Napätie medzi východným a západným Nemeckom bolo na začiatku 70. rokov uvoľnené kancelárom Willy Brandtom v rámci jeho tzv. Ostpolitik. V nasledujúcom období sa normalizovali vzťahy s krajinami východného bloku, s Československom 11. mája 1973 Pražskou zmluvou. V lete 1989 sa Maďarsko rozhodlo železnú oponu odstrániť a otvoriť hranice, čo spôsobilo emigrácii tisícov východných Nemcov do Západného Nemecka cez Maďarsko. To malo na NDR zničujúce dopady. Potom dochádzalo k pravidelným masovým demonštráciám, ktoré získavali čoraz viac na podpore. V deň pádu Berlínskeho múru zmiernili východonemeckej úrady nečakane obmedzenie prístupu k & nbsp; hraniciam, čo dovolilo východonemeckým občanom cestovať na Západ. Pôvodne sa plánovalo udržať Východnej Nemecko ako štát, ale otvorenie hraníc viedlo k urýchleniu zjednocujúceho reformného procesu. Ten vyvrcholil vo Zmluvu o konečnom usporiadaní vo vzťahu k Nemecku (tzv. Zmluva 4 + 2) o rok neskôr (12. septembra 1990), v rámci ktorej sa štyri okupačné mocnosti vzdali svojich práv daných v rámci bezpodmienečné kapitulácie nacistického Nemecka. Nemecko bolo prakticky opäť plne suverénnym štátom, čo 3. októbra 1990 umožnilo jeho znovuzjednotenie so vstupom piatich krajín bývalej NDR ( Neue Länder ) do Spolkovej republiky.

Súčasné Nemecko[upraviť | upraviť zdroj]

Zmluvou z 1. júla 1990 o vytvorení menovej, hospodárskej a sociálnej únie medzi oboma nemeckými štátmi bola splnená dôležitá vnútorná podmienka pre znovuzjednotenia Nemecka. Dňa 3. októbra 1990 pristúpila Nemecká demokratická republika k Spolkovej republike Nemecko (podľa odstavca 23 Základného zákona). Zahranično-politické podmienky znovuzjednotenia boli vyriešené 12. septembra 1990 v Moskve na konferencii “dva plus štyri”, na ktorej sa zišli ministri zahraničia Spojených štátov, Sovietskeho zväzu, Veľkej Británie, Francúzska a oboch Nemeckých štátov. Na konferencii sa Nemecko zaviazalo rešpektovať nemecko-poľskú hranicu na Odre a Lužickej Nise a od víťazných mocností obdržalo neobmedzenú štátnu suverenitu, s výnimkou vlastníctva a vývoja zbraní hromadného ničenia.

Hospodárska obnova piatich nových spolkových zemí na východe Nemecka, ktoré vznikli na území bývalej NDR, prebieha vďaka mohutnej finančnej pomoci západných spolkových zemí a .

Zahranično-politickou prioritou zjednoteného Nemecka zostáva pokračovanie procesu európskej integrácie, spolupráca s medzinárodnými organizáciami (vrátane nasadenia Bundeswehru pri mierových misiách) a snaha o stále členstvo v Rade bezpečnosti OSN.

Mimo vnútropolitických problémov vyvolaných znovuzjednotením sa Nemecko potýka so stále zvyšujúcou sa nezamestnanosťou, nízkou pôrodnosťou a z toho vyplývajúcim úbytkom a stárnutim obyvateľstva, problematickým začleňovaním prisťahovalcov do spoločnosti a pravicovým i ľavicovým extrémizmom. Nemecko je zakladajúcim členom Európskej únie.

Geografia[upraviť | upraviť zdroj]

Geografická poloha a krajinný typ[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko leží v strednej Európe medzi 47°16′15″ a 55°05′33″ severnej šírky a 5°52′01″ a 15°02′37″ východnej dĺžky. Vzdialenosť sever-juh medzi Listom na Sylte (Šlezvicko-Holštajnsko) a Oberstdorfom (Bavorsko) je 876 km; vzdialenosť západ-východ medzi obcou Selfkant (Severné Porýnie-Vestfálsko) a Deschka (Sasko) je 640 km. Geografický stred Nemecka je v Durínsku, ale presná poloha sa rôzni podľa rôznych metód výpočtu. Podľa štatistickej ročenky Nemecka (stav: 2000) nachádza v obci Niederdorla na (koordináty 51°09′54″ severnej šírky a 10°27′19″ východnej dĺžky).

Krajinný typ sa mení predovšetkým v smere zo severu na juh. Terén sa smerom na juh stáva strmším a vyšším. Severná časť Nemecka, Severonemecká nížina, je nížina sformovaná predovšetkým pred dobou ľadovou, na ktorú naväzuje v strede a na juhu Nemecka zalesnené stredohorie. Najmä v Bavorsku, ale tiež v Bádensku-Württembersku, prechádza táto krajina až do relatívne vysoko položeného severoalpského predhoria a to ďalej do Alpských veľhôr.

Vodstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: vodstvo Nemecka

Nemecko hraničí v Dolnom Sasku a Šlezvicku-Holštajnsku so Severným morom. Toto more je oblasťou s najhustejšou námornou dopravou a je spojené s Atlantickým oceánom. Meklenbursko-Predpomoransko a Šlezvicko-Holštajnsko ležia pri Baltskom mori, vnútrozemskom mori, ktoré je spojené so Severným morom cez Skagerrak. Morské prúdenie je v Baltskom mori oveľa menšie ako v Severnom mori. Takmer všetky nemecké rieky patria do povodia šiestich veľkých riečnych systémov Rýn (nem. Rhein), Dunaj (nem. Donau), Labe (nem. Elbe), Vezera (nem. Weser), Odra (nem. Oder) a Emža (nem. Ems). Najdlhšou riekou je Dunaj s 2 845 km od sútoku riek Brigach a Breg respektíve 2 888 km od prameňa Bregu na okraji Čierneho lesa. Dunaj vzniká sútokom riek Brigach a Breg v meste Donaueschingen a je po Volge druhou najdlhšou riekou Európy. Nemeckom preteká iba menšia časť Dunaja. Rieka Dunaj s prítokmi sa vlieva do Čierneho mora a ostatné nemecké rieky sa vlievajú do Severného a Baltického mora. Hlavný predel povodiami prechádza východne od východorýnskeho zlomu cez hlavné hrebene Čierneho lesa, ďalej cez švábske a franské Alby. Z týchto tokov je Rýn riekou, ktorá má na nemeckom území najdlhší úsek. Zo svojej dĺžky 1 233 km preteká až 852 km Nemeckom. Ďalej má kvôli množstvu povestí a mýtov spojených s riekou Rýn význam aj pre národné povedomie nemeckého národa. Hospodárska funkcia Rýnu je nezanedbateľná – je jednou z najvyužívanejších vodných ciest Európy. Rieka Labe pramení v Krkonošiach v Česku a po približne 1 165 km (z toho 770 km v Nemecku) sa vlieva pri Cuxhavene do Severného mora. Táto rieka patrila dočasne k najznečistenejším riekam Európy, ale medzičasom sa už kvalita vody zreteľne zlepšila. Rieka Vezera vzniká sútokom Werry a Fuldy a je spádovou oblasťou strednej časti Nemecka. Povodia Odry a Emže ležia v západnej a východnej okrajovej časti Nemecka. Nemecké jazerá vznikli z veľkej časti vplyvom doby ľadovej, po skončení ktorej sa ľadovcové doliny naplnili vodou. Preto sa väčšina veľkých jazier nachádza na územiach pôvodne pokrytých vnútrozemským ľadom alebo na ich predhorí, najmä v Meklenbursku a alpskom predhorí. Najväčším jazerom s Nemeckou časťou je Bodamské jazero, ktoré hraničí s Rakúskom a Švajčiarskom. Najväčšie jazero, ktoré leží celé na nemeckom území je Müritz, ktorého časť leží v Mecklenburskej jazernej oblasti.

Povrch[upraviť | upraviť zdroj]

Masív Zugspitze zo severovýchodu

Alpy sú jedinými veľhorami, ktorých časť leží v Nemecku. Nachádza sa tu aj Zugspitze, ktorý je s 2 962 m najvyšším štítom Nemecka. Stredohorie sa stáva častejším a vyšším smerom zo severu na juh. Najvyšším vrchom stredohoria je Feldberg v Čiernom lese s 1 493 m, nasledovaný Großer Arberom v Bavorskom lese s 1 453 m. Štíty dosahujúce viac ako 1 000 m majú okrem toho aj Krušné hory (nem. Erzgebirge), Smrčiny (nem. Fichtelgebirge) a výnimočne aj Harz, ktoré sú najsevernejšie stredohorie Nemecka s 1 141 m vysokým štítom Brocken. Severnejšie od prahu stredohoria sa týčia iba ojedinelé formácie s výškou väčšou ako 100 m, z ktorých je Hagelberg vo Flämingu s 200 metrami najvyšší. Najnižším miestom v Nemecku, na ktoré sa dá dokonca vstúpiť, leží 3,54 m pod hladinou mora v depresii (územie ležiace nižšie ako hladina mora) v Neuendorf-Sachsenbande (Šlezvicko-Holštajnsko). Rovnako v tejto spolkovej krajine sa nachádza najhlbšie prirodzené miesto pod vodou: Leží s 39,10 m pod hladinou mora na dne Hemmelsdorfského jazera severoseverovýchodne od Lübecku. Najhlbšie umelo vytvorené miesto leží dokonca 293 m pod hladinou mora na dne povrchovej bane Hambach východne od obce Jülich v Severnom Porýni – Vestfálsku.

Ostrovy[upraviť | upraviť zdroj]

Kriedové skaly na ostrove Rujana, 2003

Vzhľadom na dĺžku pobrežnej línie je v Nemecku pozoruhodný počet ostrovov. Tie sú v Severnom mori najčastejšie vo forme z pevniny predĺženej reťaze ostrovov a predstavujú zvyšky pevniny, ktorá sa klesaním a následným zatopením oddelila od pobrežia. Rozdeľujú sa na Severofrízske a Východofrízske ostrovy, ktoré sú súčasťou pri odlive objavujúcich sa plytčín. Severofrízske ostrovy patria k Šlezvicko-Holštajnsku a pozostávajú z väčších ostrovov ako Sylt, Amrum a Föhr ako aj oveľa menších ako je Hallig. Dolnosaské Východofrízske ostrovy sú si stavbou a veľkosťou podobné. Najväčším z nich je Borkum. Jedinou výnimkou je Helgoland, ktorý je jediným nemeckým ostrovom na šírom mori. Ostrovy Baltického mora pri nemeckom pobreží sú väčšie a majú členitejší reliéf. Najväčším z týchto ostrovov a zároveň aj najväčším nemeckým ostrovom je Rujana a druhý najväčší Usedom, ktorého východný cíp patrí k Poľsku. Ostrovy Baltického mora sú obľúbeným turistickým cieľom a sú lemované mnohými rekreačnými strediskami. Okrem toho sú v Nemecku aj vnútrozemské ostrovy, z ktorých najznámejšími sú Mainau a Reichenau v Bodamskom jazere a Herrenchiemsee v Chiemse.

Podnebie[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecko patrí do miernej klimatickej zóny strednej Európy, leží v oblasti pásma západných vetrov v prechodovej oblasti medzi morskou klímou v západnej Európe a kontinentálnou klímou vo východnej Európe. Na klímu pôsobí okrem iného aj Golfský prúd, ktorý vytvára neobyčajne mierne klimatické podmienky pre tieto zemepisné šírky. Extrémne počasie, ako napríklad suchá, tornáda, kruté mrazy alebo extrémne horúčavy sú relatívne zriedkavé. Príležitostne sa však objavia víchrice, ktorých pribúdanie obzvlášť v zimných mesiacoch spôsobuje problémy. V rokoch 2000 a 2002 sprevádzali víchrice aj veľké škody. Pravidelne prichádzajú povodne, ktoré prichádzajú v lete po intenzívnych dažďoch (povodeň Odry v 1997 a povodeň Labe v 2002) alebo v zime po topení snehu, môžu viesť k záplavám a značným škodám. Suchá postihujú hlavne severovýchod Nemecka, môžu sa však rozšíriť do celej krajiny ako naposledy počas vlny horúčav v roku 2003.

Klimatické dáta (priemerné hodnoty z rokov 1961 – 1990):

Rok Mar–Máj Jún–Aug Sep–Nov Dec–Feb Jan Feb Mar Apr Máj Jún Júl Aug Sep Okt Nov Dec
Stredná teplota (°C) 8,4 7,8 16,5 9,1 0,9 −0,5 0,5 3,7 7,6 12,2 15,5 17,1 16,9 13,8 9,4 4,2 0,9
Minimálna teplota (°C) 4,6 3,4 11,6 5,5 −2,4 −3,0 −2,5 0,0 3,0 7,3 10,6 12,3 12,0 9,3 5,7 1,6 −1,5
Maximálna teplota (°C) 12,4 12,3 21,4 12,8 2,9 2,0 3,4 7,5 12,1 17,2 20,4 22,0 21,9 18,4 13,1 6,9 3,2
Teplota – interval (°C) 7,8 8,8 9,8 7,3 5,2 5,0 5,9 7,4 9,1 9,9 9,8 9,7 9,8 9,0 7,5 5,3 4,7
Mrazivé dni 103,9 27,5 0,7 16,9 58,7 21,0 19,3 16,4 9,0 2,2 0,3 0,2 0,2 0,8 4,5 11,6 18,4
Dni so zrážkami 178,2 44,0 44,3 43,0 46,8 16,6 13,4 14,9 14,3 14,9 15,1 14,8 14,4 13,6 13,5 15,9 16,8
Zrážky (mm) 700 163 221 166 150 51 40 48 51 65 77 72 71 57 50 58 59
Atmosférický tlak (hPa−1000) 9,3 8,1 13,7 9,9 5,7 5,5 5,5 6,4 7,6 10,2 12,9 14,2 14,2 12,4 9,9 7,3 6,0
Oblačnosť (%) 72,0 69,3 63,0 73,8 81,9 83,5 78,0 74,8 69,3 63,8 64,8 63,5 60,6 66,9 72,9 81,5 84,3

Zdroj: Tyndall Centre for Climate Change Report (po anglicky)

Geológia[upraviť | upraviť zdroj]

Tektonika[upraviť | upraviť zdroj]

Krajina leží vo viacerých geologicky odlišných regiónoch. Najstaršie horninové celky Nemecka predstavujú výstupy kryštalinika, ktoré sú výsledkom hlavne hercýnskeho vrásnenia, ktoré skončilo koncom karbónu. Tvoria Teutoburský les, Durínsky les, Harz, Flechtingenské vrchy a Český masív. Lokálne sa v nich nachádzajú aj relikty starších celkov, hlavne kadomských (pan-afrických) vrásnení. Sever krajiny tvorí Severonemecká nížina, modelovaná prevažne mladými štvrtohornými ľadovcovými procesmi. Prekrýva niekoľko starších panví: permsko-druhohornú severonemecko-poľskú a dolnosaskú panvu. V týchto panvách sa nachádzajú početné permské (zachsteinské) soľné diapíry. Ďalšia podobne stará je hesenská panva v strednom Nemecku. Najjužnejšie časti krajiny pokrývajú platformné triasovo-jurské sedimenty, ktoré sa skláňajú smerom na juh pod treťohornú predhlbeň Álp – molasovú panvu. Predpolie Álp pretína treťohorný rýnsky gráben a ďalší gráben pri ústí Rýna, ktorý je napojený na Severné more. Na ramenách rýnskeho grábenu boli vyzdvihnuté pohoria Vogézy, Schwarzwald a Odenwald. Vrchnokriedovo-štvrťohorný alkalický vulkanizmus sa prejavuje v páse východo-západného smeru asi 300 km severne od predpolia Álp. Komplexnú geologickú stavbu Nemecka dotvárajú dva miocénne impaktné krátery na juhu krajiny.[53]

Seizmicita[upraviť | upraviť zdroj]

Vďaka tomu, že Nemecko leží úplne na Eurázijskej platni a na jeho území alebo v jeho blízkosti sa nenachádzajú žiadne iné platne, sa mu zemetrasenia s ťažkými následkami dosiaľ vyhýbali. Aj slabé zemetrasenia sú relatívne zriedkavé. Východorýnsky zlom v Severnom Porýni-Vestfálsku ale patrí k oblastiam mierne ohrozovanými zemetraseniami. Tento zlom zasahuje aj do územia susedných štátov Belgicka a Holandska (pozri aj Oblasť zemetrasenia Kölner Bucht). Správy o zemetrasení z tohto regiónu pochádzajú už z predchádzajúcich storočí. Od roku 1955 bolo seizmografickou stanicou Bensberg na Univerzite Kolín nad Rýnom nameraných viac ako 2000 zemetrasení. Najsilnejšie namerané zemetrasenie v tomto regióne bolo 13. apríla 1992 v blízkosti nemeckej hranice pri holandskom meste Roermond. Dosiahlo silu 5,9 stupňa na Richterovej stupnici. Otrasy tohto zemetrasenia bolo cítiť až v Londýne a Mníchove. Pri tomto zemetrasení sa zranilo 30 ľudí, hlavne spadnutými predmetmi. V postihnutých krajinách dosiahli celkové škody 150 miliónov eur.

Politika[upraviť | upraviť zdroj]

Spolková republika Nemecko je federatívnej parlamentne-demokratická a zastupiteľská republika.

Prezident, Joachim Gauck (18. marca 2012-doteraz), je hlavou štátu a má predovšetkým reprezentatívna povinnosti a právomoci. Do funkcie je volený spolkovým zhromaždením - inštitúciou, ktorá sa skladá z členov Bundestagu a z rovnakého počtu štátnych delegátov.

Kancelár, Angela Merkel (22. novembra 2005-doteraz), je hlavou vlády a uplatňuje výkonnú moc. Ide o pdobný funkciu akú má predseda vlády v iných parlamentných deomkraciích.

Administratívne členenie[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Administratívne členenie Nemecka

Nemecko je od roku 1990 zložené zo šestnástich spolkových krajín (3 z nich sú mestské štáty):

  1. Flag of Baden-Württemberg.svg Bádensko-Württembersko
  2. Flag of Bavaria (lozengy).svg Bavorsko
  3. Flag of Berlin (state).svg Berlín
  4. Flag of Brandenburg.svg Brandenbursko
  5. Flag of Bremen.svg Brémy
  6. Flag of Lower Saxony.svg Dolné Sasko
  7. Flag of Thuringia (state).svg Durínsko
  8. Flag of Hamburg.svg Hamburg
  9. Flag of Hesse (state).svg Hesensko
  10. Flag of Mecklenburg-Western Pomerania (state).svg Meklenbursko-Predpomoransko
  11. Flag of Rhineland-Palatinate.svg Porýnie-Falcko
  12. Flag of Saarland.svg Sársko
  13. Flag of Saxony (state).svg Sasko
  14. Flag of Saxony-Anhalt (state).svg Sasko-Anhaltsko
  15. Flag of North Rhine-Westphalia (state).svg Severné Porýnie-Vestfálsko
  16. Flag of Schleswig-Holstein (state).svg Šlezvicko-Holštajnsko

Hospodárstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Výrobný závod Volkswagenu v meste Wolfsburg.

Nemecko je relatívne chudobné na suroviny, jeho hospodárstvo je zamerané predovšetkým na priemysel a služby. Veľké plochy krajiny sú poľnohospodársky využívané, hoci v poľnohospodárstve pracuje iba 2 – 3 % z celkového počtu zamestnancov. Nemecko je s hrubým domácim produktom s veľkostou 2,2 bilióna eur (stav k 2004) tretím najväčším národným hospodárstvom sveta. Navyše je Nemecko najväčším exportérom sveta. Životnou úrovňou vyjadrenou Indexom ľudského rozvoja je Nemecko na 19. mieste svetového rebríčka. Podľa HDP na obyvateľa je Nemecko medzi krajinami na 11. mieste. Toho času je nemecké hospodárstvo charakterizované relatívne nízkym medziročným hospodárskym rastom (2003: −0,1 %, 2004: 1,6 %) a pre Nemecko nezvyčajne vysokou nezamestnanosťou, obzvlášť vo východnom Nemecku. Tieto problémy sú predovšetkým dôsledkom stagnujúceho domáceho dopytu. Naopak v zahraničnom obchode je Nemecko veľmi úspešné a v rokoch 2000 až 2004 sa zvýšil o 49 %. Nezamestnanosť rastie kontinuálne od 70-tych rokov. Hľadanie príčin tejto hospodárskej krízy rozdeľuje spoločnosť: zväzy podnikateľov a neoliberálni ekonómovia tvrdia, že príčinou hospodárskej krízy je tradične silný sociálny štát, lebo nízke náklady na pracovnú silu v susedných východoeurópskych krajinách vedú k presúvaniu výroby. Oponenti poukazujú na to, že iné krajiny s vybudovaným sociálnym štátom ako napríklad Švédsko, Fínsko, Nórsko, Rakúsko dosahujú vysoký hospodársky rast. Ako príčina sa akceptuje aj skutočnosť, že štátne výdavky sa z veľkej časti financujú namiesto daní (ktoré sú nezávislé od pracovného miesta) cez sociálne odvody, ktoré predražujú pracovné miesta. Odborové organizácie a kritici globalizácie argumentujú keynesianistickými modelmi a tvrdia, že sa tuzemský dopyt zoslabil pre krátenia v sociálnej oblasti. Okrem toho nebolo po znovuzjednotení Nemecka dostatočné ekonomické opodstatnenie pre politicky motivované prispôsobenie východonemeckých platov na západnú úroveň. Za celosvetovo najviac konkurencieschopné odvetvia nemeckého hospodárstva sa považujú automobilový, elektrotechnický, strojársky a chemický priemysel.

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Etnické zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

Obyvatelia nemeckej národnosti tvoria takmer 75 miliónov obyvateľov, čo predstavuje 91,2 % obyvateľov štátu. Príslušníkov iných národnostných menšín je veľmi málo. Patria medzi ne najmä Lužickí Srbi, ktorí žijú v blízkosti českých a poľských hraníc, a príslušníci dánskej menšiny na severe štátu. Početnejšie sú menšiny, ktoré prišli na územie štátu po roku 1945. Ide hlavne o Turkov, ktorých žije v Nemecku 1 713 551 (2,1 % obyvateľov štátu). Za nimi nasledujú prisťahovalci zo Srbska a Čiernej Hory, ktorých tu žije 468 218 (0,5 %). Talianov žije v Nemecku 528 318 (0,6 %), Poliakov 384 808 (0,5 %), Grékov 294 891 (0,4 %) a Chorvátov 225 309 (0,4 %). Počet prisťahovalcov z Ruskej federácie dosahuje počet 187 835 (0,3 %) a z Bosny a Hercegoviny 158 158 (0,3 %). Žije tu aj 175 875 prisťahovalcov z Rakúska (0,3 %) a Holandska 128 192 (0,2 %). Okrem nich tu žijú hlavne prisťahovalci z Bulharska, Číny, Indie, Iraku, Iránu, Španielska, Maďarska, Rumunska, Libanonu, Vietnamu a iných krajín.

Jazyky[upraviť | upraviť zdroj]

Znalosť nemčiny v štátoch Európskej únie (2010)

Nemčina je úradný a prevažujúci jazyk v Nemecku. Je to tiež jeden zo 24 úradných a pracovných jazykov v Európskej únii (EÚ) [54] a jeden z troch pracovných jazykov Európskej komisie. V rámci EÚ je nemčina tiež najrozšírenejším materinským jazykom sa zhruba 100 milióny rodenými hovorcami. [55]

Medzi pôvodné menšinové jazyky v Nemecku patrí dánčina, dolná nemčina, lužická srbčina, frízština a rómčina. Tieto menšinové jazyky sú oficiálne chránené európskou chartou jazykov. Najpoužívanejšími jazykmi medzi imigrantmiturečtina, kurdčina, poľština, ruština, srbochorvátčina a ďalšie jazyky z Balkánu. Občania Nemecka sú často multilinguálni: 67% nemeckých občanov tvrdí, že sa dokážu dohovoriť minimálne jedným cudzím jazykom (okrem nemčiny) a 27% minimálne dvoma cudzími jazykmi.[56]

Náboženské zloženie[upraviť | upraviť zdroj]

V Nemecku počet príslušníkov tradičných historických cirkví klesá, čo súvisí hlavne so sekularizácou spoločnosti a cirkevnou daňou. Príslušníkov rímskokatolíckej cirkvi žije v Nemecku 25 176 000 (30,7 %). Rímski katolíci žijú hlavne v južnej a v západnej časti štátu, najviac v Bavorsku a v Sársku. K Nemeckej evanjelickej cirkvi sa hlási 25 101 000 obyvateľov (30,5 %). Žijú najmä na severe a východe štátu. Celkovo žije v krajine 32,31 % protestantov. Okrem evanjelikov tu žijú baptisti, pentekostalisti, metodisti, mormoni či Svedkovia Jehovovi. K islamu sa hlási 3 300 000 obyvateľov (cca 4 % obyvateľov štátu). Hlásia sa k nemu najmä Turci, Arabi, kosovskí Albánci, prisťahovalci z Iraku, Iránu a iných moslimských krajín. K pravoslávnym cirkvám sa hlási 1 400 000 obyvateľov (1,7 %). Ide hlavne o prisťahovalcov z Grécka, Rumunska, Srbska, Bulharska, Ruska, Arménska či Egypta a Etiópie. K budhizmu sa hlási 245 000 obyvateľov (0,3 %) hlavne prisťahovalcov z Ďalekého východu. Hinduizmus má 97 500 prívržencov a sikhizmus 50 000 prívržencov. Ateistov, teda obyvateľov bez náboženskej príslušnosti je 24 400 000 (29,6 %).

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Úvod[upraviť | upraviť zdroj]

Albert Einstein

Nemecká kultúra je definovaná predovšetkým spoločným jazykom. V priebehu dejín mnoho predstaviteľov nemeckej kultúry, filozofie a vedy odišlo z Nemecka, väčšinou však zostali spätí s Nemeckom. Ako príklady emigrácie z politických dôvodov v 19. storočí možno uviesť básnika Heinricha Heineho a filozofa a ekonóma Karla Marxa. Po zániku Svätej ríše rímskej v roku 1806 až do roku 1871, kedy vzniklo Nemecké cisárstvo, boli v dôsledku nevýraznej spoločnej identifikácie nemecky hovoriacich ľudí a fragmentácie štátnej organizácie v rámci Nemeckého spolku ako nemecká kultúra, tak aj veda dôležitými zjednocujúcimi prvkami nemeckého národného uvedomenia. Už predtým však vznikol pojem "krajina básnikov a mysliteľov", zakladajúci sa na dedičstvo veľkých osobností ako boli Johann Wolfgang von Goethe, Friedrich Schiller a Immanuel Kant. Toto kultúrne dedičstvo je dodnes živnou pôdou nemeckého vlastenectva. Na začiatku 20. storočie patrilo vtedajšie Nemecko k predným kultúrnym a vedeckým národom. Tiež vďaka nemeckej klasickej hudbe, ktorá mohla ťažiť z odkazu Wolfganga Amadea Mozarta, Ludwiga van Beethovena, Richarda Wagnera, Johannesa Brahmsa a ďalších veľkých skladateľov, aj vďaka nemeckému výtvarnému a filmovému umení bola nemecká kultúra na začiatku 20. storočie jednou z najvyspelejších v celosvetovom meradle.

Nástup nacizmu v 30. rokoch 20. storočia a s ním spojená početná emigrácia vynikajúcich nemeckých vedcov a spisovateľov, z ktorých mnohí boli Židovského pôvodu, priniesli úpadok nemeckej vedy a kultúry, ktorý trval až do konca druhej svetovej vojny. Trvalými alebo dočasnými emigranty sa stali napr. Albert Einstein, Kurt Tucholsky, Thomas Mann a jeho brat Heinrich Mann, Bertolt Brecht, Lion Feuchtwanger, Hannah Arendtová a mnoho ďalších.

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Na výslovnú žiadosť nemeckej strany sa v medzinárodných dohodách, zmluvách a podobných dokumentoch medzi Nemeckou spolkovou republikou a Slovenskou republikou používa podoba Spolková republika Nemecko (skr. SRN), v ostatných prípadoch podoba Nemecká spolková republika (skr. NSR).[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Štandardizované názvy nezávislých štátov [online]. Ministerstvo kultúry Slovenskej republiky, [cit. 2011-06-22]. Dostupné online.
  2. Bevölkerung auf Grundlage des Zensus 2011 [online]. . Dostupné online. (nemecky)
  3. . Dostupné online.
  4. Germany: Inflow of foreign population by country of nationality, 1994 to 2003
  5. Germany world's second biggest aid donor after US TopNews, India.
  6. The fifteen major spenders in 2006 [PDF]. Stockholm International Peace Research Institute. (Recent trends in military expenditure.) Dostupné online.
  7. The leader of Europe? Answers an ocean apart International Herald Tribune. 4. apríla 2008.
  8. Confidently into the Future with Reliable Technology www.innovations-report.de. 7. mája 2008.
  9. [1]
  10. [2] str. 241
  11. [3] str. 236
  12. Radiometric dating of the type-site for Homo heidelbergensis at Mauer, Germany. PNAS. (27 August 2010). prístup: 27 August 2010.
  13. World's Oldest Spears. archive.archaeology.org. (3 May 1997). prístup: 27 August 2010.
  14. Earliest music instruments found. BBC: (25 May 2012). prístup: 25 May 2012.
  15. Ice Age Lion Man is world's earliest figurative sculpture. The Art Newspaper. (31 January 2013). prístup: 31 January 2013.
  16. The Venus of Hohle Fels. donsmaps.com. (14 May 2009). prístup: 14 May 2009.
  17. "Nebra Sky Disc", Unesco memory of the World, 2013.
  18. CLASTER, Jill N. (1982). Medieval Experience: 300–1400. New York University Press. ISBN 0-8147-1381-5.
  19. a b Fulbrook 1991, pp. 9–13.
  20. BOWMAN, Alan K. (2005). The crisis of empire, A.D. 193–337. Cambridge University Press. ISBN 0-521-30199-8.
  21. a b Fulbrook 1991, p. 11.
  22. McBrien, Richard (2000). Lives of the Popes: The Pontiffs from St. Peter to Benedict XVI. HarperCollins.
  23. Pomenovanie germánskych národov na všeobecný pojem "Nemci" ("Germáni") má podľa historika Herwig Wolframa svoje korene v tejto dobe. Tvrdí, že išlo obranný krok zo strany pápežstva označiť ich ako cudzincov, čiastočne kvôli neistote pápežstvo a tiež odôvodniť útoky na ne, pozri: Wolfram, Herwig (1997). 'The Roman Empire and its Germanic Peoples. California University Press, 11–13.
  24. Fulbrook 1991, pp. 13–24.
  25. NELSON, Lynn Harry. The Great Famine (1315–1317) and the Black Death (1346–1351). University of Kansas. Prístup 19 March 2011.
  26. Fulbrook 1991, p. 27.
  27. Philpott, Daniel (January 2000). "The Religious Roots of Modern International Relations". World Politics 52 (2): 206–245. DOI:10.1017/S0043887100002604.
  28. MACFARLANE, Alan (1997). The savage wars of peace: England, Japan and the Malthusian trap. Blackwell. ISBN 978-0-631-18117-0.
  29. Gagliardo, G (1980). Reich and Nation, The Holy Roman Empire as Idea and Reality, 1763–1806. Indiana University Press, 12–13.
  30. Fulbrook 1991, p. 97.
  31. Henderson, W. O. (January 1934). "The Zollverein". History 19 (73): 1–19. DOI:10.1111/j.1468-229X.1934.tb01791.x.
  32. (2005) Black, John 100 maps. Sterling Publishing. ISBN 978-1-4027-2885-3.
  33. Fulbrook 1991, pp. 135, 149.
  34. Crossland, David, "Last German World War I Veteran Believed to Have Died", Spiegel Online, 22 January 2008. z 25 March 2011.
  35. (1998) “Introduction”, Versailles: A Reassessment after 75 Years. Cambridge University Press, 1–20. ISBN 978-0-521-62132-8.
  36. (1998) “Between Compiègne and Versailles: The Germans on the Way from a Misunderstood Defeat to an Unwanted Peace”, Versailles: A Reassessment after 75 Years. Cambridge University Press, 203–220. ISBN 978-0-521-62132-8.
  37. (1998) “Versailles and International Diplomacy”, Versailles: A Reassessment after 75 Years. Cambridge University Press, 469–505. ISBN 978-0-521-62132-8.
  38. a b Fulbrook 1991, pp. 190–195.
  39. STEINBERG, Heinz Günter (1991). Die Bevölkerungsentwicklung in Deutschland im Zweiten Weltkrieg: mit einem Überblick über die Entwicklung von 1945 bis 1990 (in German). Kulturstiftung der dt. Vertriebenen. ISBN 978-3-88557-089-9.
  40. "Leaders mourn Soviet wartime dead", BBC News, 9 May 2005. z 18 March 2011.
  41. Overmans, Rüdiger (2000). Deutsche militärische Verluste im Zweiten Weltkrieg. Oldenbourg. ISBN 3-486-56531-1.
  42. Winter, JM (2003). “Demography of the war”, The Oxford Companion to World War II, ebook, Oxford University Press. ISBN 9780191727603.
  43. NIEWYK, Donald L. (2000). The Columbia Guide to the Holocaust. Columbia University Press, 45–52. ISBN 978-0-231-11200-0.
  44. Fleischhauer, Jan (8 April 2011). Nazi War Crimes as Described by German Soldiers. Spiegel Online. prístup: 8 April 2011.
  45. BEEVOR, Antony [2002] (2003). Berlin: The downfall 1945. Penguin, 31–32, 107–108, 409–412. ISBN 978-0-14-028696-0.
  46. Overy, Richard (17 February 2011). Nuremberg: Nazis on Trial. BBC History. prístup: 25 March 2011.
  47. Evans, Richard. The Other Horror, Review of Orderly and Humane: The Expulsion of the Germans After the Second World War, by R.M. Douglas. New Republic. prístup: 28 September 2014.
  48. WISE, Michael Z. (1998). Capital dilemma: Germany's search for a new architecture of democracy. Princeton Architectural Press. ISBN 978-1-56898-134-5.
  49. Crafts, Toniolo, p.464
  50. maw/dpa (11 March 2008). New Study Finds More Stasi Spooks. Der Spiegel. prístup: 30 October 2011.
  51. "Germany (East)", Library of Congress Country Study, Appendix B: The Council for Mutual Economic Assistance
  52. Protzman, Ferdinand, "Westward Tide of East Germans Is a Popular No-Confidence Vote", The New York Times, 22 August 1989. z 30 October 2011.
  53. Franke, W., 1997, Germany. in Moores, E.M., Fairbridge, R.W. (Editors), Encyclopedia of European and Asian Regional Geology. Chapmann & Hall, London, s. 261 – 273
  54. European Commission. [http: //ec.europa.eu/languages/policy/linguistic -diversity / official-languages-eu_en.htm Official Languages ​​].
  55. (2005) Länderkunde - Deutschland, Österreich, Schweiz und Liechtenstein im Querschnitt (in German). inform-Verlag. ISBN 3-9805843-1-3.
  56. európska komisia (2006). [http: // ec. europa.eu/public_opinion/archives/ebs/ebs_243_en.pdf Special Eurobarometer 243: Europeans and their Languages ​​(Survey)]. Europa (web portal).
    European Commission (2006). Special Eurobarometer 243: Europeans and their Languages ​​(Executive Summary). Europa (web portal).

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]