Neoklasická ekonómia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Neoklasická ekonómia (iné názvy: neoklasická škola, neoklasická (ekonomická) teória, neoklasika, neoklasicizmus) je termín, ktorý ma pomerne veľa rôznych definícií, najčastejšie nasledujúce dve:

Tá časť bodu b, ktorá spadá do obdobia od roku cca. 1968, sa niekedy označuje aj ako neokonzervatívna ekonómia (takto napríklad u P. Sirůčka); do tohto termínu však rozhodne patrí aj moderná rakúska škola (kým zaradenie modernej rakúskej školy pod termín neoklasická ekonómia nie je ustálené) a nepatria doň keynesovské smery. Podobný, ale málo jasne definovaný, je termín neoliberálna ekonómia.

Vznik[upraviť | upraviť zdroj]

Predchodcovia neoklasickej ekonómie z obdobia pred 70. rokmi 19. storočia sa nazývajú protomarginalisti.

Vznik neoklasickej ekonómie býva často stotožňovaný s tzv. marginalistickou revolúciou v roku 1871.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Neoklasická ekonómia podľa bodu a (a do veľkej miery aj podľa bodu b) zahŕňa ekonomické teórie založené na:

  • marginalizme (najmä na používaní marginálneho subjektívneho úžitku)
  • predpoklade, že racionálne konajúci jednotlivci sa snažia maximalizovať svoj úžitok (prípadne zisk), a že tento predpoklad je ekvivalentný k predpokladu, že platí zákon ponuky a dopytu
  • statickej analýze alokácie obmedzeného množstva zdrojov