Nevoľníctvo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Patent o zrušení nevoľníctva v Habsburskej monarchii

Nevoľníctvo je zostrená forma poddanstva roľníkov, vyskytujúca sa v Európe spravidla jednak v stredoveku (prvé nevoľníctvo) a jednak v novoveku do 18./19. storočia (druhé nevoľníctvo). Nevoľník spravidla nemôže zmeniť ani bydlisko, ani povolanie, ani iné stránky svojho života a života svojich detí

V širšej strednej Európe existovalo najmä od 9. do 12. storočia (prvé nevoľníctvo) a potom zas v závislosti od štátu od 15./16. storočia do 18./19. storočia (druhé nevoľníctvo). Druhé nevoľníctvo bolo v rakúskej časti habsburskej monarchie zrušené v roku 1781, v uhorskej časti (vrátane Slovenska) v roku 1785 (pričom postavenie nevoľníkov sa zlepšilo už urbárskymi reformami v roku 1769), v Nemecku v rokoch 1807 - 1817, v Poľsku v roku 1791 a vo Francúzsku (kde nevoľníctvo existovalo v novoveku len v náznakoch) v rokoch 1779 a 1789. Extrémami sú Rusko, kde nevoľníctvo existovalo od konca 16. storočia až do roku 1861 a Anglicko, kde zas existovalo len do 14. storočia.

Prvé nevoľníctvo bol vzťah v Európe známy z obdobia raného a vrcholného stredoveku, kedy bol roľník úplne bezprávny a nazýval sa po nemecky Leibeigen (nevoľník), anglicky serf (nevoľník/vazal), latinsky servus (nevoľník/otrok), a bol de-facto otrok, ktorý však nemohol byť predaný a mohla byť predaná iba pôda, na ktorej pracuje.

Korene druhého nevoľníctva siahajú v strednej Európe do polovice 15. storočia, kedy sa postavenie poddaných začalo zhoršovať najmä výrazným obmedzením slobody sťahovania, zvyšovaním závislosti od zemepána a zvyšovaním požadovanej roboty. Poddanské postavenie sa tiež stávalo dedičným. Najviac k definitívnemu zavedeniu druhého poddanstva prispeli začiatkom 16. storočia v Nemecku Nemecká sediacka vojna a v Uhorsku Dóžovo povstanie.