Nicolás Maduro

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Nicolás Maduro
Nicolás Maduro
Nicolás Maduro, podpis (z wikidata)
62. prezident Venezuely
Momentálne v úrade
od 8. marca 2013 (Spor o post s Juanom Guaidóm od 23. januára 2019.)
Predchodca Hugo Chávez
Viceprezident Venezuely
V úrade
13. október 2012 – 8. marec 2013
Minister zahraničných vecí Venezuely
V úrade
9. august 2006 – 15. január 2013
Biografické údaje
Rodné menoNicolás Maduro Moros
Narodenie23. november 1962 (56 rokov)
Caracas, Venezuela
ProfesiaPolitik
Rodina
Manželka
Cilia Floresová
DetiNicolás Maduro Guerra
Odkazy
Nicolás Maduro na org.ve
Spolupracuj na CommonsNicolás Maduro
(multimediálne súbory)

Nicolás Maduro Moros (* 23. november 1962, Caracas) je venezuelský politik, ktorý sa 8. marca 2013 po smrti prezidenta Cháveza stal dočasným prezidentom krajiny, a následne riadne zvoleným prezidentom.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodne pracoval ako vodič autobusu, potom sa stal odborovým predákom. V politike je od roku 1999, najskôr bol poslanec, potom predseda parlamentu, minister zahraničných vecí a nakoniec viceprezident.[1]

Niekdajší viceprezident zložil prísahu na mimoriadnom zasadnutí Národného zhromaždenia v Caracase; opozícia však schôdzu bojkotovala. Prezidentom sa stal na základe faktu, že zosnulý Hugo Chávez neprisahlal k 4. prezidentskému obdobiu, a preto z právneho hľadiska bola doba jeho smrti považovaná stále za 3. prezidentské obdobie. V prípade, že prezident zomrie alebo odstúpi počas posledných 2 rokov svojho mandátu, pozíciu prezidenta preberá viceprezident a to do zvolania legitímnych volieb. Po zložení prezidentskej prísahy oznámil, že požiadal o okamžité vyhlásenie prezidentských volieb. Tie sa podľa ústavy majú uskutočniť do 30 dní po prezidentovej smrti.[2]

Prezident Venezuely[upraviť | upraviť zdroj]

Maduro kandidoval v nasledujúcich prezidentských voľbách, ktoré sa konali 14. apríla 2013. Socialisti chceli využiť odkaz masovo obľúbeného Cháveza, ktorý Madura v poslednom verejnom vystúpení označil za svojho nástupcu.[2] Na jeho stranu sa navyše po Chávezovej smrti postavila armáda, ktorej ústava zakazuje hrať akúkoľvek úlohu v politike.[2] Maduro nakoniec vyhral veľmi tesne, získal 50,66 %. Jeho protivník Henrique Capriles výsledky vyhlásil za sfalšované.[3]

Od marca 2017 čelí Maduro masovým demonštráciám, stále má však podporu armády. Protesty si už vyžiadali niekoľko mŕtvych a desiatky zranených. Podnetom pre túto vlnu demonštrácií bol okrem hyperinflácie, nedostatku potravín a vysokej zločinnosti pokus najvyššieho súdu (nakloneného Madurovi) prevziať právomoci parlamentu. Opozícia potom Madura označila za diktátora.[4] Počas 48 hodín súd pod tlakom od svojho rozhodnutia ustúpil.[5]

Aj cez všetky problémy, ktorým krajina za jeho prezidentovania čelila a ktoré viedli k predčasným prezidentským voľbám, dokázal Maduro 21. mája 2018 svoj mandát obhájiť, získal 68 % odovzdaných hlasov. Maduro teda môže v prezidentskej funkcii zotrvať až do roku 2025.[6]

Prezidentská kríza 2019[upraviť | upraviť zdroj]

V nadväznosti na opozíciou bojkotované prezidentské voľby z mája 2018 a následný nástup Madura do druhého volebného obdobia 10. januára 2019 vyhlásilo Národné zhromaždenie, v ktorom má Madurova opozícia väčšinu, že Maduro už nie je viac prezidentom a zvolilo za nového dočasného prezidenta vtedajšieho predsedu Národného zhromaždenia Juana Guaidá. Maduro však zo svojho postu odmietol odstúpiť.[7]

Rodina[upraviť | upraviť zdroj]

V júli 2013 sa Maduro po dvadsaťročnom vzťahu oženil s generálnou prokurátorkou Ciliou Floresovou,[8] ktorá bola v časoch prezidentovania Huga Cháveza dlhú dobu ministerkou zahraničia. Stala sa tiež prvou ženou v krajine, ktorá zastávala funkciu predsedníčky venezuelského Národného zhromaždenia. V tejto funkcii v auguste 2006 nahradila práve Madura po tom, čo bol menovaný ministrom zahraničia.

Z predchádzajúceho manželstva má Floresová tri deti, Maduro jedno.[8]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Novým lídrem Venezuely by se mohl stát viceprezident Nicolas Maduro, rozhlas.cz, 6. 3. 2013
  2. a b c Chávezův nástupce se ujal funkce. Opozice se bojí, že režim přitvrdí, iDNES.cz, 9. 3. 2013
  3. Lidovky.cz. Venezuelané poslechli vůli Cháveze. Prezidentem je jeho nástupce. Lidovky.cz (Praha: MAFRA), 2013-04-15. Dostupné online [cit. 2018-12-31]. ISSN 1213-1385.
  4. Maduro je diktátor, tvrdí Venezuelané. Napětí v ulicích roste, o budoucnosti země rozhodne armáda [online]. zpravy.aktualne.cz, 2017-03-31, [cit. 2018-12-31]. Dostupné online.
  5. ČTK, iDNES.cz. Venezuelou zmítají krvavé protesty, Maduro mobilizuje milicionáře. iDNES.cz (Praha: MAFRA), 2017-04-20. Dostupné online [cit. 2018-12-31].
  6. Venezuelský prezident Nicolás Maduro obhájil svoje kreslo. Novinky.cz, ČTK [online]. 21. mája 2018.
  7. MARTEN, Swaantje. Guaidó, der Phoenix aus der Asche? [online]. Frankfurter Allgemeine Zeitung, rev. 2019-01-25, [cit. 2019-01-26]. Dostupné online. (po nemecky)
  8. a b Venezuelský prezident Maduro sa oženil. Vzal si prokurátorku, iDNES.cz, 18. júla 2013

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Nicolás Maduro na českej Wikipédii.