Nikolaj Ivanovič Krylov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Nikolaj Ivanovič Krylov
sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu
sovietsky vojvodca, maršal Sovietskeho zväzu
Narodenie29. apríl 1903
Goľajevka, Tamalinský rajón, Penzská oblasť, Ruská ríša
Úmrtie9. február 1972 (68 rokov)
Moskva, ZSSR
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Nikolaj Ivanovič Krylov

Nikolaj Ivanovič Krylov (* 29. apríl 1903, Goľajevka, Tamalinský rajón, Penzská oblasť, Ruská ríša – † 9. február 1972 Moskva, ZSSR) bol sovietsky vojvodca ruského pôvodu, maršal Sovietskeho zväzu (1962). Vyznamenal sa počas obranných bojov druhej svetovej vojny pri Odese, Sevastopole a Stalingrade. Dvojnásobný Hrdina Sovietskeho zväzu (1944, 1945). V rokoch 1963 až 1972 veliteľ Strategických raketových vojsk.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Mladosť a raná kariéra[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 29. apríla (podľa juliánskeho kalendára 16. apríla) 1903 v dedine Goľajevka (dnes Višňovoje), Tamalinský rajón Penzskej oblasti v Rusku v rodine ruského[1] učiteľa. Od mladosti sa politicky angažoval, bol členom komsomolu. V roku 1919 sa ako dobrovoľník prihlásil do červenej armády, bol zaradený k leteckej jednotke, avšak ochorel a bol vyslaný na liečenie domov. V tomto období si dokončil strednú školu. Následne sa vrátil do armády a v roku 1920 absolvoval pechotné kurzy v meste Saratov a bol poverený velením pechotnej čaty. V radoch 11. armády pôsobil na južnom fronte. Podieľal sa na obsadzovaní Azerbajdžanu a sovietsko-gruzínskej vojne v roku 1921. Následne bol prevelený na Ďaleký východ a vo veku 19 rokov poverený velením streleckého práporu. Tu sa zúčastnil bojov proti bielogvardejcom.

Medzivojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

Po skončení občianskej vojny ďalej slúžil v jednotkách červenej armády na Ďalekom východe. Velil práporu, neskôr bol zástupcom náčelníka štábu streleckého pluku. V roku 1927 vstúpil do komunistickej strany. V roku 1928 ukončil zdokonaľovacie kurzy pre dôstojníkov. A v roku 1929 začal pôsobiť ako náčelník štábu streleckého pluku 1. tichooceánskej divízie. Od roku 1931 velil práporu v Blagoveščenskom opevnení, roku 1936 sa stal náčelníkom štábu Blagoveščenského opevneného priestoru. 17. februára 1938 povýšený do hodnosti plukovník.

Druhá svetová vojna[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko pred napadnutím Sovietskeho zväzu pôsobil na štábnych funkciách v Dunajského opevneného priestoru. Od začiatku vojny viedol obranné boje proti rumunským vojskám. Neskôr so svojimi jednotkami ustúpil k Odese. Začiatkom júla 1941 zástupca náčelníka operačného oddelenia Prímorskej armády. Kvôli nedostatku skúsených dôstojníkov bol 11. augusta 1941 poverený funkciou operačného oddelenia armády. Po 10 dňoch ho poverili funkciou náčelníka štábu armády. Úzko spolupracoval s generálom I. J. Petrovom. Aktívne sa zapojil do riadenia obrany Odesy, neskôr spolu s jednotkami armády evakuovaný do Sevastopoľa. V decembri 1941 ťažko ranený pri delostreleckom prepade. Odmietol evakuáciu z mesta a po krátkom liečení pokračoval štábnej práci. 27. decembra 1941 povýšený do hodnosti generálmajor. Počas hrozby kompletného zničenia sovietskych jednotiek v Sevastopole bol koncom júna 1942 spolu s ďalšími štábnymi dôstojníkmi evakuovaný na príkaz vrchného velenia z prístavu ponorkou.

Po návrate bol mesiac držaný v zálohe. V tomto období podrobne spísal svoje poznámky o obrane Sevastopoľa. V auguste 1942 poverený funkciou náčelníka štábu 1. gardovej armády, v priebehu niekoľkých dní bol však vyslaný do Stalingradu, kde sa ujal štábu 62. armády. Na tomto poste úzko spolupracoval s generálom V. I. Čujkovom. Štáb armády sa držal v ťažkých pouličných bojoch o mesto na západnom brehu Volgy a nebol nikdy evakuovaný. Významnou mierou sa podieľal na riadení obranných bojov, ktoré pútali silné zväzky nemeckej 6. armády v pouličných bojoch. Po porážke nemeckých vojsk v meste bol poverený velením 3. záložnej armády.

Od júla 1943 velil 21. armáde na západnom fronte. 9. septembra 1943 bol povýšený do hodnosti generálmajor. 5. októbra poverený velením 5. armády. Podieľal sa na vedení ťažkých bojov pri Orši a Vitebsku v roku 1943 a 1944. Neskôr počas bieloruskej operácie jeho jednotky oslobodili Oršu, Vitebsk a Minsk. Neskôr prenikli do Litvy a obsadili Vilnius. Za úspechy počas ofenzívy v Bielorusku mu bol udelený titul Hrdina Sovietskeho zväzu a bol 15. júla 1944 povýšený do hodnosti generálplukovník.

Koncom roka bol hospitalizovaný v dôsledku zdravotných problémov pre zle liečené zranenie zo Sevastopoľa. Na post veliteľa armády sa vrátil počas východopruskej operácie. Za úspechy pri útoku na Königsberg mu bol udelený druhý titul Hrdina Sovietskeho zväzu. Po skončení bojov v Európe bola jeho 5. armáda presunutá na Ďaleký východ, kde sa v rámci ďalekovýchodného frontu podieľala na útoku na japonské vojská v Mandžusku.

Povojnové obdobie[upraviť | upraviť zdroj]

V povojnovom období pracoval v štáboch Ďalekovýchodného a Prímorského vojenského okruhu. V roku 1953 bol povýšený do hodnosti armádneho generála a poverený velením Uralského vojenského okruhu (1956), neskôr Leningradského (1958) a napokon Moskovského vojenského okruhu (1960).

Maršalom Sovietskeho zväzu sa stal v apríli 1962.[2] V rokoch 1963 až 1972 pôsobil ako veliteľ sovietskych Strategických raketových vojsk. V tejto funkcii sa výraznou mierou pričinil o zvýšenie bojaschopnosti a dobudovanie raketových vojsk. Sprevádzal francúzskeho prezidenta de Gaullea pri inšpekcii sovietskych raketových zariadení v Novosibirsku a Leninsku (Kazachstan).

Zomrel vo veku 68 rokov 9. februára 1972. Urna s jeho popolom je uložená na pohrebisku v Kremeľskej stene v Moskve.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Geroji strany: Krylov Nikolaj Ivanovič [online]. warheroes.ru, 2000, [cit. 2013-02-17]. Dostupné online. (po rusky)
  2. FIDLER, Jiří. Za víru, vládce a vlast (Ruští a sovětští maršálové). Brno : Jota, 2005. 290 s. ISBN 80-7217-354-5. (česky)

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Крылов, Николай Иванович na ruskej Wikipédii.