Nová škola slovenská

Nová škola slovenská reprezentovala liberálny politický smer z prelomu 60. a 70. rokov 19. storočia, ktorý bol alternatívou ku Starej škole slovenskej. Bol sformovaný v r. 1868 príslušníkmi slovenskej podnikateľskej a intelektuálnej komunity v Pešti a Budíne.

Príslušníci Novej školy

Novú školu slovenskú tvorili:

• J. N. Bobula
• J. Pozdech
• J. Zaretský
• K. Banšell
• J. Mallý-Dusarov
• Ján Palárik a i.

Orientácia Novej školy

Nová škola slovenská sa rozchádzala s politikou Starej školy slovenskej v základnej otázke národnej orientácie, v otázke národných politických cieľov i v otázkach politickej taktiky a stratégie. Do národnej politiky presadzovala dôraz na spoluprácu národov na báze uhorského ústavného a zemského vlastenectva, namiesto habsburského centralizmu podporovala rakúsko-uhorský dualizmus, namiesto tradičného "viedenského vektora" presadzovala "orientáciu na Pešť". Rámce reálneho slovenského politizovania videla v integrálnom Uhorsku, preto odmietala požiadavku slovenského Okolia obsiahnutú v Memorande národa slovenského z r. 1861. Postulovala praktickú politiku činov, najmä v oblasti jazykových práv a v školstve, ktoré by zlepšili existenciu jednotlivcov a tým i podmienky pre národnú existenciu. Čerpala z tradícií anglosaskej a francúzskej politickej filozofie, opierala sa o idey konštitucionalizmu a občianstva, chápala sa ako realistický protiklad romantického idealizmu „štúrovskej“ generácie a jej dedičov. O spoluprácu s maďarskými politickými stranami i s kruhmi tzv. slovenskej-hornouhorskej šľachty sa však usilovala neúspešne. Politicko-mediálnym nástrojom Novej školy slovenskej bolo vydavateľstvo Minerva s tlačovým orgánom Slovenské noviny a mesačníkom Der Slowak. Ich najsilnejším konzervatívnym oponentom býval J. M. Hurban. V r. 1872 sa Nová škola slovenská premenovala na Stranu vyrovnania a niektorí jej sympatizanti boli 2x úspešní vo voľbách do Uhorského snemu, v ktorom boli členmi poslaneckého klubu Deákovej strany. Po zatvorení Matice slovenskej a zatvorení 3 slovenských gymnázií sa Novej škole rozpadla programová základňa a v r. 1875 zanikla.

Rozkol

Vznik Novej školy slovenskej vniesol prvý rozkol do slovenského politického života, jej existencia nepriniesla nijaké z očakávaných praktických výsledkov a jej najcennejším dedičstvom zostalo politologicko-publicistické dielo J. Mallého-Dusarova a J. Palárika. Na niektoré demokratické prvky v ideológii Novej školy však do určitej miery nadväzovalo politické myslenie generácie Hlasu (hlasisti).