Stoicizmus

Stoicizmus (iné názvy: stoická škola, stoa) je filozofické učenie/smer antickej filozofie, ktorý vznikol koncom 4. storočia pred Kr. Pomenovanie tejto filozofickej školy vzniklo od Maľovanej Stoy – Stoa Poikile (ή ποικίλη στοά) - čo bola jedna zo stoí (starogréckych stĺpových siení) na starovekej aténskej Agore - kde túto filozofiu vykladal Zénón z Kitia.

Rozlišuje sa starší stoicizmus (jeho zakladateľom je Zenón z Kitia na Cypre, ďalšími predstaviteľmi sú Kleanthes z Assu a Chryssipos zo Soloi), stredný stoicizmus (zakladateľom je Panaitios, Poseidonios z Apameie) a mladší stoicizmus (niekedy sa hovorí aj novostoicizmus Lucius Annaeus Seneca, Marcus Aurelius a ďalší).

Jadrom stoicizmu je učenie o blaženosti, podľa ktorého sa človek môže stať šťastným iba tak, že bude žiť v súlade s prírodou alebo rozumom a cnostne, ovládne svoje vášne, túžby a afekty, t. j. dosiahne stav apatie a aponie, ako aj heroickú odovzdanosť a pokoj (athaumazia a ataraxia). Ľudská duša je súčasťou svetového celku, v ktorom vládne logos. Život človeka je predurčený a on sám ho nijako nemôže zmeniť. Filozofia ho učí zmieriť sa s touto skutočnosťou a prijať postoj rezignovanej múdrosti.

Vedúcou myšlienkou stoickej filozofie bola snaha nájsť a spracovať morálne zásady pre vtedajšieho človeka. V záujme tohto úsilia jej tvorcovia spočiatku nadväzovali na kynikov, považujúc Sokrata, Antisténa a Diogena zo Sinope za svojich učiteľov.

V teórii poznania stoici zastávali názor, že poznanie sa zakladá na jednotlivých zmyslových predstavách. Stoici delili filozofiu na logiku, fyziku a etiku.

• V logike prepracovali a rozšírili Aristotelovu sylogistiku. Logiku chápali ako náuku o jazyku, v ktorej rozlíšili etymológiu (učenie o vzniku slov) od učenia o význame slov (v ňom vymedzili základné vzťahy medzi jazykovým výrazom, jeho významom a označovanou vecou). V tomto zmysle sú stoici predchodcovia semiológie.
• Vo fyzike stoici preberajú od Herakleita pojem logu, ktorému pripisujú význam svetového zákona: logos je všeprenikajúci a všeovládajúci oheň, ktorý riadi chod sveta. Logos je neodvratný osud sveta.
• V etike hlásajú potrebu dosiahnuť apateu – stav kedy sa oslobodíme od vášní, vyrovnaný stav

Mladší stoicizmus

Mladší stoicizmus alebo novostoicizmus je posledná etapa vo vývine antického stoicizmu spadajúca do obdobia rímskeho cisárstva, konkrétne do obdobia 1. – 2. storočia. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli Lucius Annaeus Seneca, Lucius Annaeus Cornutus, Gaius Musonius Rufus, Epiktétos, Hierokles z Alexandrie a Marcus Aurelius.

Iné projekty

Commons

• Commons ponúka multimediálne súbory na tému Stoicizmus

Zdroje

• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.
• FILIT – zdroj, z ktorého pôvodne čerpal tento článok.

Ďalšia literatúra

• LONG, Anthony A. Hellénistická filosofie : stoikové, epikurejci, skeptikové. Preklad Petr Kolev. Vyd. 1. Praha : OIKOYMENH, 2003. 341 s. (Dějiny filosofie; zv. 3.) ISBN 80-7298-077-7. S. 140 – 254.