Občianska vojna v Tadžikistane

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Občianska vojna v Tadžikistane
RIAN archive 699865 Dushanbe riots, February 1990.jpg
Nepokoje v Dušanbe, február 1990
Dátum 5. máj 1992 - 27. jún 1997
Miesto Tadžikistan
Výsledok Prímerie sponzorované OSN
Podpísanie "Komplexnej mierovej dohody
Protivníci
Tadžikistan Tadžikistan
Rusko Rusko
Uzbekistan Uzbekistan
Spojená tadžická opozícia
Velitelia
Emomali Rahmon
Islam Karimov
Boris Jeľcin
Sayid Abdulloh Nuri
Mohammed Sharif Himmatzade
Sila
Tadžikistan: ?
Uzbekistan: ?
Rusko: 15 000
okolo 100 000 až 200 000

Občianska vojna v Tadžikistane bol ozbrojený konflikt, ktorý vypukol v máji 1992 povstaním tadžických klanov z Garmu a Horského Badachšánu proti vláde Rachmona Nabijeva, v ktorej dominovali predstavitelia Leninabádu a Kuljabu. Sprvu roztrieštené povstalecké skupiny boli zjednotené pod hlavičkou tzv. Spojenej tadžickej opozície. Občianska vojna bola ukončená s pomocou OSN v júni 1997.

Dlhodobé príčiny občianskej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

V Tadžikistane sa za jednu z hlavných príčin považuje regionalizmus, ktorý stál v pozadí sporu medzi jednotlivými skupinami. Príslušnosť k rodoklanovým štruktúram má aj v dnešnom Tadžikistane veľmi významnú úlohu. Jednotlivé spoločenstvá sa hlási k rodovým občinám - avlodom. Vo vnútri týchto tradičných zoskupení panujú stále silné vzájomné vzťahy, napriek tomu, že sovietska politika sa ich snažila potlačiť. Dôraz na miestnu (regionálnu) príslušnosť je tiež príčinou pomerne nízkeho národného uvedomenia. Priemerný Tadžik sám seba v prvom rade považuje napríklad za Garmánca a obyvateľov z ostatných tadžických regiónov má za konkurentov. Tak Tadžici zostávajú spojení skôr na základe administratívnych mechanizmov než kvôli zdieľaným kultúrnym hodnotám či pocitu národnej spolupatričnosti a identity.

Pre obdobie pred občianskou vojnou bola typická nespokojnosť. Za hlavný dôvod bolo označované uzurpátorstvo moci funkcionármi, ktorí až na výnimky pochádzali z Leninabádu (jedno z hlavných centier priemyslu a poľnohospodárstva nachádzajúce sa vo Ferganskej kotline) a z mesta Kuljab, ktoré je situované južne od Dušanbe. Nespokojnosť prejavovali hlavne predstavitelia z Garmu, Kurgan-Tjube a Horského Badachšánu, ktorí sa cítili byť na politickej scéne odsunutí na okraj.

Príčinou vojny bolo tiež vyhroteniu situácie kvôli stretu dvoch či troch ideologických smerov. Jeden z nich sa usiloval o nastolenie islamského kalifátu, druhý o pokračovaní socialistického štátu a tretí o vytvorenie systému, ktorý by sa podobal západným demokraciám.

Krátkodobé príčiny občianskej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Vedúce klany: severný Leninabádský (červená), južný Kuljabský (modrá), východný islamistický (zelená)

V februári 1990 prebehlo v Dušanbe niekoľko demonštrácií vedených proti arménskym utečencom, ktoré čoskoro prerástli v pogromy, ktorých obeťami sa stali aj ruskí vojaci a ženy, ktoré sa obliekali v európskom štýle. Rozbuškou nepokojov sa stala mylná informácia, že Arméni dostávajú zadarmo mestské byty.

Demonštrácie boli zacielené aj proti novozvolenému prezidentovi Kacharovi Machkamovi, ktorý bol čoskoro zo svojej funkcie odvolaný. Februárové udalosti ukázali, že sa v krajine objavila nová politická sila, ktorá bola pripravená vyzvať sovietsku elitu.

Prezidentom sa stal Kadreddin Aslonov, ktorý mal aj podporu opozície a ktorý vydal dekrét o zákaze Socialistickej strany Tadžikistanu (predtým Komunistická strana Tadžikistanu). Tento akt sa ale nestretol s pochopením Najvyššieho sovietu, ktorý nechal Aslonova odvolať a jeho nástupcom sa na jeseň 1991 stal prvý tajomník komunistickej strany Rachmon Nabijev.

Na konci marca 1991 sa rozbuškou ďalších nepokojov stalo odvolanie všetkých členov vlády, ktorí pochádzali z oblasti Pamíru, respektíve Horského Badachšánu. Od tejto doby sa demonštranti, organizovaní Stranou islamskej obrody a financovaní z iránskych peňazí, natrvalo usadili pred budovou Najvyššieho sovietu. V snahe o rozsiahlejšiu autonómiu Horského Badachšánu bola vyhlásená Pamírsko-badašchanská autonómna republika. Začalo takmer dvojmesačné obdobie nazývané dušanbská jar. Ako odpoveď sa prezident Nabijev pokúsil zvolať protidemonštrácie, na ktoré boli zvezené demonštranti z prezidentovho rodného Kuljóbu. Keď sa ani takto Nabijevovi nepodarilo prečísliť opozičných demonštrantov, jeho stúpenci rozdali radikálne naladeným Kuljóbcom zbrane. Na to druhá strana odpovedala vytvorením domobrany.

Opozícia začala požadovať, aby predseda tadžického Najvyššieho sovietu Kendžajev odstúpil a predložila vláde ultimátum, po uplynutí ktorého hodlala na budovu Najvyššieho sovietu zaútočiť. 5. mája 1992 bol vyhlásený výnimočný stav, boli zakázané všetky opozičné strany aj ich zhromaždenie. Občianska vojna začala.

Začiatok občianskej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Najdôležitejšie mestá zapojené do konfliktu. 1) Leninabád 2) Dušanbe 3) Garm 4) Kurgan-Tjube 5) Kuljab
Jednotky Specnaz na začiatku vojny, 1992

Vyhlásenie výnimočného stavu situáciu ešte viac vyhrotilo, vyvolalo niekoľko stretov a na uliciach Dušanbe sa začali objavovať prví mŕtvi. Opozícia obsadila prezidentský palác, televíznu stanicu a letisko. 7. mája 1992 vláda pristúpila na požiadavky opozície a zosadila najviac viditeľných predstaviteľov protiopozičnej politiky. To však k upokojeniu nepomohlo a 10. mája 1992 sa jednotky KNB (Výbor národnej bezpečnosti) a ruskej 201. motostreleckej divízie snažili zabrániť demonštrantom dostať sa do budovy KNB. Povstalci túto obranu pochopili ako zasahovanie štátu SNŠ do vnútrotadžických záležitostí a objavila sa nová požiadavka - odchod cudzích vojsk z územia Tadžikistanu. Nepriaznivá situácia donútila Nabijeva podpísať zmluvu o vytvorení koaličnej Vlády národného zmierenia, v ktorej by opozícia mala tretinovú účasť. Opozícia navyše získala podporu nielen islamských krajín ale aj v Európe, ktorá ju považovala za "bojovníka proti komunizmu".

Pokoj však netrval dlho. Bezprostredne po nástupe k moci začali islamskej oddiely likvidovať ozbrojené skupiny v Kuljóbe a v Kurgan-Tjube. Kuljóbci na svoju obranu vytvorili tzv. Národný front pod vedením bývalého kriminálnika Sangaka Safarova, zástancu tvrdého postupu proti islamistom. V lete 1992 prepukli krvavé strety medzi opozičnými skupinami a Kuljóbcami, ktorí bojovali za zachovanie politických privilégií vlastného klanu.

Eskalácia konfliktu[upraviť | upraviť zdroj]

Prezident Tadžikistanu Emomali Rachomonov
Zničené nákladné vozidlá BELAZ

Situácia sa ešte zhoršila po atentáte na generálneho prokurátora Nurullóna Chuvajdullójeva z leninobádského regiónu, ktorý zmobilizoval dovtedy viac-menej pasívne severné klany. V Dušanbe sa začali zhromažďovať radikálne naladení utečenci z juhu, z oblasti Kuljóbu, ktorí požadovali odstúpenie Nabijeva. Čoskoro sa doplnila radikálnymi študentmi, ktorí sa po prázdninách vracali do škôl. Posledný augustový deň vzali demonštranti útokom prezidentský palác. Nabijev utiekol ale 7. septembra bol chytený a donútený podpísať svoju rezignáciu. Zároveň s touto akciou úspešne na juhu prebehla operácia islamistov, kedy sa podarilo získať kontrolu nad južným mestom Kurgan-Tjube. Koncom septembra 1992 prišiel v bojových operáciách zlom, kedy kuljobské oddiely získali Kurgan-Tjube späť a vďaka ruskej podpore sa im podarilo preniknúť aj do centrálnych oblastí.

Islamisti a ich spojenci z Demokratickej strany kvôli faktickému kolapsu štátu a pokračovaniu násilia stratili predchádzajúcu širokú podporu obyvateľstva, čo poslúžilo k upevneniu moci jednotiek Národnej fronty. Zlomovým okamihom sa ukázala byť schôdza Najvyššieho sovietu, ktorá sa udiala 16. novembra 1992 v dedine Arbób blízko mesta Chodž. Predsedom vlády sa stal predstaviteľ severných klanov z Ferganskej kotliny Abdumalikov Abdulložanov a predsedom Najvyššieho sovietu Kuljóbec Emómali Rahmónóv. Tým bola vytvorená kuljobsko-chodženská severo-južná koalícia proti východnému Tadžikistanu, ktorý ovládala opozícia. Postup koalície bol dovŕšený 10. decembra 1992, kedy Dušanbe, hlavný opora opozície, padlo do rúk Safarova.

V prvej polovici roku 1993 Národný front pokračoval v realizácii čistiek v centrálnych a južných oblastiach, ktoré odtiaľ vyháňali desaťtisíce utečencov (iba v susednom Afganistane ich bolo podľa rôznych zdrojov 60-100 tisíc). Opozícia navyše začala mohutnú protiofenzívu, počas ktorej vytlačila vládne vojská z východných oblastí krajiny.

V priebehu roku 1993 pokračovalo upevňovanie pozícií Kuljóbcov v centrálnych orgánoch krajiny a postupné vytlačovanie leninobádských zástupcov z mocenských štruktúr štátu. Vzťahy medzi týmito dvoma klanmi rozhodne neboli jednoduché a leninobádská administratíva čoraz častejšie hovorila o vyhlásení novej, severnej autonómnej oblasti. V decembri 1993 bol do severotadžického Chodžentu vykonaný vojenský výsadok, ktorý mal podobné úvahy stopnúť. Následkom tejto akcie "dobrovoľne" odstúpil premiér-Leninobádec Abdullodžonov a bol nahradený Abdudžalólom Samadovom. Sám Abdullodžonov sa počas rokov 1995-96 pokúšal spojiť s opozíciou, ale bez zásadnejšieho výsledku.

V rámci novej severo-južnej koalície mali Leninobádci pod kontrolou ekonomické ministerstvá, kdežto Kuljóbci ovládali silové zložky.

Prvé mierové rozhovory[upraviť | upraviť zdroj]

Prvá mierové rozhovory sa konali až v apríli 1994 v Moskve pod záštitou OSN. Prerokovávala sa predovšetkým otázka utečencov, odzbrojenia a ukončenie nepriateľských akcií. Radikálne krídla oboch strán konfliktu ale akúkoľvek dohodu odmietali a to viedlo k vzájomnému obviňovaniu z nedodržiavania dohôd. Obzvlášť ťažká bola pozícia vodcu opozície Núrího, pretože jadrom územia ovládaného opozíciou bolo hlboké, ťažko kontrolovateľné údolie Pamíru, ktoré bolo plné partizánskych zoskupení konajúcich na vlastnú päsť. V máji 1994 bola predložená nová ústava, ktorá je založená na báze prezidentského systému s jednokomorovým parlamentom. 6. 11. 1994 sa konali prezidentské voľby, v ktorých bol potvrdený vo funkcii prezident Rahmónov.

Pri parlamentných voľbách vo februári 1995 nedošlo k podstatnejším zmenám v rozdelení moci. Opozícia sa sťažovala, že sú stále zakázané jej najdôležitejšie strany (Demokratická strana a Islamská strana obrody) a že nebola zrušená cenzúra. Nakoniec do parlamentu zasadli iba dvaja zástupcovia opozície zo Strany ľudovej jednoty. Nevraživosť proti režimu bola ešte viac vyhrotená.

Vojna pokračuje[upraviť | upraviť zdroj]

Navzdory mierovým rozhovorom prebiehali tvrdé boje so striedavými úspechmi pre obe strany. Najčastejšie sa bojovalo v oblasti centrálneho Tadžikistanu (Garm, Tavildara) a v oblastiach pri hranici s Afganistanom (okolo riek Amudarja a Pjandž). Scenár zvyčajne vyzeral tak, že s topiacim snehom opozičné partizánske skupiny atakovali pozície vládnych vojsk, získali niektoré územia a na jeseň sa opäť stiahli. Okrem toho sa opozícia sústredila na atentáty na vysokých vládnych predstaviteľov v Dušanbe. Občas zo svojich pozícií v Afganistane ostreľovali pohraničné vládne a ruské pozície. Územie teoreticky ovládané opozíciou bola fakticky riadená konkrétnym poľným veliteľom a plnenie rozkazov opozičných vodcov záležalo na jeho vôli.

Fragmentácia moci na vlastnom tadžickom území spôsobila rozmach obchodu s narkotikami, ktorý sa pre miestne obyvateľstvo často stal jediným zdrojom príjmu. Čoskoro bolo vytvorených niekoľko významných štruktúr, ktoré na nelegálnom obchode zarábali ohromné ​​peniaze. Jedným z najviac významných bol badašchánsky "ópiový kráľ" Lešu Gorby, zastrelený v roku 1994.

Vlastné velenie opozičných síl sa nachádzalo v Afganistane, opozícia sama seba nazývala exilovou vládou. Vodcom opozície sa stal významný islamský činiteľ Saíd Abdulló Núrí. Podporu opozície dostávala predovšetkým od Afganistanu a Iránu, ale nadviazala aj kontakty s najvyššími predstaviteľmi v Rusku, USA a Európe.

Vládne prezident Ráhmónóv sa ku koncu vojny začal zbavovať zástancov najtvrdší línie, často bývalých kriminálnikov. Táto snaha viedla k ďalšiemu rozkolu a k faktickému otvoreniu ďalšej fronty. Západ a juhozápad krajiny (vrátane mesta Kurgan-Tjube a strategické hlinikárne v meste Tursunzóde) ovládol odbojný plukovník Mahmud Chudojberdyjev, podporovaný Uzbekistan]]om a spojený s niektorými kriminálnymi živlami Národného frontu. Jeho elitnej, I. zvláštnej brigáde ministerstva obrany bola de facto v systéme vládnych vojsk autonómnou jednotkou. Na rozdiel od zvyšku tadžickej armády bola dobre vycvičená a vyzbrojená, čo dávalo Chudojberdyjevovi silnú politickú pozíciu a on sa ju nezdráhal použiť.

V októbri 1996 sa v Alma-Ate zišli predstavitelia Ruska, Uzbekistanu, Kyrgistanu a Kazachstanu, aby prediskutovali problém víťaziaceho Tálibanu v Afganistane. Obávali sa, že talibanský režim poskytne tadžickým povstalcom výraznú podporu. Keby sa Tadžikistanu Talibanci zmocnili, vzniklo by také nebezpečenstvo konfliktu, ktorý by mohol zachvátiť celý stredoázijský región, a tak výrazne otriasť statusom quo. Preto bolo rozhodnuté posilniť ruské jednotky dislokované na afgansko-tadžickej hranici na 20 000 mužov. Rusi bojovali proti tadžickej opozícii nielen v Tadžikistane, ale podnikali aj výpady na afganské územie v snahe zničiť rebelské základne.

Za súhlasu Talibanom zosadeného prezidenta Rabbáního bola vytvorená bezpečnostná zóna široká až 25 km, ktorá umožňovala prenasledovať povstalcov do afganského vnútrozemia. S ruskou armádou spolupracovali zvyšky afganských netalibanských jednotiek formované v Severnej aliancii.

Po ovládnutí Kábulu Talibanom Rusi zmenili taktiku a začali na tadžického prezidenta Rachmonova tlačiť, aby sa s povstalcami nejako dohovoril.

Ďalšia fáza občianskej vojny[upraviť | upraviť zdroj]

Rachomonove snahy dospieť k prímeriu ale boli sabotované z jeho vlastných radov. Došlo k stretu 1. a 11. brigády vládneho vojska. Plukovník Chudojberdyjev sa zmocnil kasární v Kurgan-Tjube a potom so svojou armádou obkľúčil Dušanbe. Jednak chcel získať kontrolu nad južnými oblasťami, jednak chcel zabrániť vstupu 450 opozičných ozbrojencov, ktorí mali chrániť povstaleckých delegátov počas dušanbských mierových rozhovorov.

Podpísanie mierovej dohody bolo neustále ohrozované akciami rôznych ozbrojených skupín, ktoré sa nechceli vzdať kontroly nad ekonomickými zdrojmi a kontroly nad cestami, ktorými prúdili afganské narkotiká.

Konečný mier[upraviť | upraviť zdroj]

Predstaviteľ opozície Núrí sa 11. decembra 1996 stretol s prezidentom Rachmonovom v severnom Afganistane, kde podpísali prímerie, ktoré ale neprinieslo reálne výsledky. Všeobecná dohoda o ustanovení mieru a národného zmierenia bola nakoniec podpísaná v Moskve 23. 12. 1996 Rachmonovom, Núrím, a Gerd-Dietrich Merryom, splnomocnencom OSN pre Tadžikistan. Ceremónie sa zúčastnil napr. Ruský prezident Jeľcin, predstavitelia Iránu a ďalších krajín zapojených ako pozorovatelia do procesu mierových rozhovorov. Formálne síce bola vojna ukončená, ale niektorí poľný velitelia (napr. Práve Chudojberdyjev) s prímerím nesúhlasili, a tak ešte v lete 1997 prebiehali boje medzi vládnymi a protivládnymi oddiely. Poľný veliteľ Džumambaj Chodžijev zvaný Namangan sa pokúsil realizovať v Uzbekistane, keď niekoľkokrát prenikol do Ferganskej kotliny s cieľom vyhlásiť tam islamský kalifát.

V septembri 1997 sa Núrí vrátil po päťročnom exile v Afganistane a Iráne späť do Tadžikistanu. Na konci januára 1998 vyhlásil Rachomov amnestiu pre všetkých rebelov a súhlasil s vymenovaním 1. zástupcu premiéra z radov islamských vodcov. V apríli 1997 bola s Ruskom dohodnutá prítomnosť jeho vojsk na 25 rokov a v novembri 1999 boli vyhlásené prvé voľby. Strana islamskej obrody a Demokratická strana boli legalizované. Ostatné opozičné strany sa mohli volieb zúčastniť za podmienky, že nazbierajú 100 000 podpisov. Dostali na to ale príliš málo času a navyše ich snaha bola Rachmonovom sabotovaná.

Rachomonov získal vo voľbách 96,9% hlasov, pričom kandidát Strany islamskej obrody získal len 2%. Cez zjavnú manipuláciu Núrí s výsledkami súhlasil, pretože sa chcel vyhnúť ďalšiemu pokračovaniu občianskej vojny.

Mierový proces, zahŕňajúci demilitarizáciu povstalcov, legalizáciu opozície a priznanie širokej autonómie Horskému Badachšánu ako aj prítomnosť ruskej armády významne prispieva k stabilizácii pomerov.

K ďalšej stabilizácii došlo po americkej invázii do Afganistanu, kedy radikálne islamské sily prišli o veľmi dôležitú podporu Talibanu. Navyše bola v krajine zriadená vojenská základňa, slúžiaca americkým, indickým a francúzskym silám.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Tadžikistan zostal po vojne v troskách. Zomrelo 50 až 100 tisíc ľudí, na milión a pol obyvateľov z krajiny utieklo. Bola zničená infraštruktúra, ekonomika sa prepadla na samé dno. Obyvateľstvo prežívalo z darov medzinárodných organizácií. Ruská menšina, ktorá zastávala funkciu intelektuálnej elity (učitelia, doktori a pod.) Z krajiny odišla, len čo sa znásobili ťažkosti povojnovej obnovy.

Centrálna vláda prakticky rezignovala na kontrolu nad územím Horského Badachšánu, ktorý sa tak stal dôležitým tranzitným regiónom pre afganské narkotiká.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slavomír Horák: Stredná Ázia medzi Východom a Západom, nakladateľstvo Karolinum, Praha 2005, str. 151 až 158
  • KOKAISL, Petr; PARGAČ, Jan. a kol. Lidé z hor a lidé z pouští – Tádžikistán a Turkmenistán. Praha : Filozofická fakulta Univerzity Karlovy, 2007. Dostupné online. ISBN 978-80-7308-167-6. DOI:10.13140/RG.2.1.4037.5125 S. 209–213. (CS)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Občanská válka v Tádžikistánu na českej Wikipédii.