Obdobie Azuči-Momojama
 |
| Dejiny Japonska |
.jpg)
Obdobie Azuči-Momojama je obdobie japonských dejín medzi rokmi 1568 až 1600, ktorému predchádzalo obdobie bojujúcich kniežatstiev Sengoku. Obdobie Azuči-Momojama skončilo v roku 1600, kedy bolo Japonsko opätovne zjednotené pod vládou šógunov a zaviedol sa prísny centralizovaný vládny režim známy v japonskej historiografii ako šógunát Tokugawa.
História[upraviť | upraviť zdroj]
Obdobie Azuči-Momojama je nazvané podľa opevnených miest (hradov Azuči a Momojama), ktoré slúžili pre Nobunagu a Hidejošiho ako centrá ich moci, predtým než dosiahli najvyššie posty v krajine. Obdobie Azuči-Momojama začalo vojenskou výpravou veliteľa a daimjóa Oda Nobunagu s cieľom podmaniť si hlavné mesto Kjóto a stať sa tak zvrchovaným vládcom opätovne zjednotenej krajiny.
Nobunaga čoskoro na čele svojich armád porazil vojská šóguna, ktoré sa mu postavili na odpor, taktiež sa mu podarilo šikovnou diplomatickou politikou umlčať cisárove námietky voči svojmu spôsobu uchopenia moci a postupne izoloval a vojensky si podmanil najdôležitejšie nepriateľské kniežatá. V záujme posilnenia svojej moci a upevnenia štátnej autority skonfiškoval na dobytých územiach zbrane všetkému obyvateľstvu a snažil sa obnoviť všeobecnú disciplínu a úctu k autoritám. Nariadil vykonať katastrálny súpis všetkej poľnohospodárskej pôdy v krajine. Ďalší prostriedok na upevnenie moci predstavovalo presídlenie nedôveryhodných a potencionálne nebezpezpečných kniežat, do ďalekých severných provincií krajiny.
Nobunaga nemal rád budhistické kňažstvo a s podozrením sa pozeral na veľkú prílišnú moc a politický vplyv budhistických chrámov, pretože počas obdobia Sengoku vytvorili kláštory vlastné súkromné armády, ktoré sa počas nepokojov v období Sengoku výrazne angažovali vo vojnách na strane Nobunagových protivníkov. Táto skutočnosť naopak vysvetľuje jeho mimoriadne kladný vzťah ku kresťanským misionárom, ktorí v Japonsku začali pôsobiť v polovici 16. storočia, čoskoro potom, čo portugalskí obchodníci roku 1543 pristáli pri japonských brehoch. V roku 1582 bol Nobunaga zavraždený jedným zo svojich generálov a v jeho odkaze zjednotiť Japonsko pokračoval jeho najbližší spolupracovník Hidejoši.
Jeho nástupca, Tojotomi Hidejoši, pokračoval v zjednotení krajiny a pod svoju kontrolu dostal aj dovtedy vládnemu vplyvu odolávajúce západné provincie. Hidejoši po získaní rozhodujúcej moci odmietol prijať v očiach obyvateľstva všeobecne zdiskreditovaný titul šóguna a namiesto neho vládol ako titulárny cisársky regent Kampaku. Roku 1587 vydal edikt, ktorým sa zakazovalo na území Japonska vyznávať kresťanstvo a kresťanským misionárom bolo nariadené, aby do dvadsiatich dní opustili krajinu. Toto nariadenie ale nebolo nijako prísne presadzované, zrejme z obavy, aby nebol ohrozený výhodný zahraničný obchod s Portugalcami.
V roku 1591 Hidejoši zlikvidoval posledné centrum odporu na severe ostrova Honšú, čím dokončil zjednotenie krajiny do jedného štátneho celku, zároveň s tým obnovil pevný vládny režim, založený na prísnej feudálnej disciplíne a vzťahu podriadenosti a nadradenosti medzi členmi spoločnosti. Nechal vykonať všeobecný súpis pôdy, ktorého zmyslom bolo, aby sa aj obyčajný roľník stal súkromným vlastníkom vlastného pozemku a bol tak zodpovedný za platenie dávok z jeho výnosu, čím mali narásť daňové príjmy štátu a oslabiť sa hospodárska moc miestnych zemepánov.
Ku koncu svojho života ustanovil Hidejoši regentskú radu piatich starších, ktorá sa skladala z najmocnejších kniežat. Všetkých jej členov pred smrťou zaviazal prísahou, že budú verní jeho synovi Hidejorimu, budú dodržiavať Hidejošiho zákony a nebudú sebecky sledovať svoje vlastné ciele. Hidejoši zomrel roku 1598.
Po smrti jedného z regentov, ktorý bol najvplyvnejším ochrancom Hidejoriho, porušil okamžite prísahu vernosti sľúbenú Hidejorimu Ijeasu Tokugawa, jeden z piatich regentov, ktorý tak nerešpektoval Hidejošiho posledné priania týkajúce sa následníctva jeho syna. Tokugawa prostredníctvom niekoľkých strategických sobášov svojich potomkov s čelnými predstaviteľmi vojenskej šľachty vytvoril spojenectvo so štyrmi najmocnejšími vojenskými rodmi v krajine a pripravoval sa na úplné prevzatie moci do svojich rúk. Ijeasove konanie vyvolalo odpor zvyšných predstaviteľov rodu Tojotomi a im verných kniežat. Roku 1600 došlo k bitke pri Sekigahare medzi nimi a Ijeasuovým spojeneckým vojskom, v ktorej Ijeasu vyhral. Ihneď po víťaznej bitke začal prenasledovať svojich protivníkov, zhabal léna nepriateľských feudálov a zároveň odmenil tých, ktorí mu pomohli, čím zlomil akýkoľvek odpor voči svojej vláde. Aby legalizoval svoju moc, obnovil vojenskú vládu bakufu a dal sa v roku 1603 menovať Šógunom.
Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]
- Winkelhöferová, V., Boháčková, L.: Vějíř a meč, Panorama, 1987
- Vasiljevová Zdenka, Dějiny Japonska, Praha : Nakladatelství Svoboda, 1986