Obliehanie Edessy

Obliehanie Edessy bol významný vojenský stret v dejinách križiackych štátov. Obliehanie sa tiahlo od 28. novembra do 24. decembra roka 1144. V dôsledku dobytia Edessy padla väčšina územia križiackeho grófstvo Edessa do rúk Turkov, čo následne viedlo k vyhláseniu druhej križiackej výpravy.

Predchádzajúca udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Edesské grófstvo

Edesské grófstvo bolo prvým križiackym štátom, ktorý západný kresťania na Blízkom východe založili po prvej križiackej výprave. Vzniklo v roku 1098 keď Balduin z Boulogne opustil hlavnú armádu križiackej výpravy a vytvoril v Edesse svoj vlastný štát.^[1]

Grófstvo bolo najsevernejšie položeným križiackym štátom. Keďže bolo vnútrozemské, bolo zároveň najizolovanejšie a v porovnaní s ostatnými križiackymi štátmi bolo i vojensky najslabšie. Bolo úplne obklopené územím v rukách tureckých vládcov, Danišmendovcov, Artukovcov a Seldžukov. V roku 1104 boli v bitke pri Harrane porazení a zajatí gróf Balduin z Bourgu a jeho nástupca Joscelin z Courtenay, a neskôr znovu v roku 1122. Joscelin I. grófstvo zreštauroval a bránil ho až do svojej smrti roku 1131, keď padol v bitke s Turkami. Jeho miesto zaujal nerozhodný Joscelin II., ktorého ťaživá situácia donútila spojiť sa s Byzantskou ríšou. Gróf z Edessy bol však naďalej i vazalom jeruzalemského kráľa. V roku 1143 však kráľ Fulko V. aj byzantský cisár Ján II., ktorí Edesské grófstvo chránili zomreli, čím zanikla obranná hrádza proti mosulskému atabegovi Zengímu. S ostatnými križiackymi vládcami Raimondom z Poitiers v Antiochii a grófom z Tripolisu Raimondom II. sa Joscelin II. znepriatelil, a tak pre záchranu ohrozenej Edessy neurobili vôbec nič.^[1]

Obliehanie mesta[upraviť | upraviť zdroj]

V roku 1144 uzavrel Joscelin II. proti vzrastajúcej Zengího moci spojenectvo s artukovským vládcom Kara Aslanom v Diyarbakıre. Zengí, ktorý sa rozhodol využiť smrť jeruzalemského kráľa Fulka vo svoj prospech, prispechal s armádou k Edesse. Vymyslel pritom na križiakov pascu. S malým oddielom vylákal hlavné Joscelinovo vojsko od mesta a Edessa tak zostala ponechaná prakticky bez obrancov. Následne Zengí hlavnou armádou Joscelinov hlavný voj obišiel a mesto napadol.^[1]

Obranu v meste prevzali za neprítomného grófa latinský biskup Hugo II., biskup arménskych monofyzitov Ján a jakobitský biskup Basileios. Keď sa Joscelin II. dozvedel o obliehaní mesta, rozhodol sa neútočiť okamžite na emirovo vojsko, ale stiahol sa do pevnosti Turbessel, ležiacej západne od Eufratu. Jeruzalemské vojsko sa okamžite vydalo na sever Edesse na pomoc, ale bolo príliš ďaleko na to, aby mohlo včas účinne zasiahnuť. Antiochijské knieža Raimond i tripoliský gróf volanie o pomoc ignorovali a situáciu z diaľky pozorovali.

Zengí zatiaľ nechránené mesto obkľúčil a začal budovať obliehacie zariadenie a podkopávať mestské hradby. Medzitým tiež vyjednával podporu medzi miestnymi seldžuckými kmeňmi a Kurdmi. Obyvatelia Edessy sa snažili, napriek zlej výzbroje a prakticky nulovému vojenskému výcviku a skúsenostiam, klásť odpor. Avšak vďaka neskúsenosti obrancov niektoré veže neboli obsadené a tiež si nevedeli rady s nepriateľskými ženistami podkopávajúcimi múry. 24. decembra sa Zengí rozhodol pre generálny útok. Moslimskí vojaci zaútočili po celej dĺžke hradieb a bez väčších problémov prenikli do mesta a zabili každého komu sa nepodarilo utiecť do Maniakovej citadely. Ďalší ľudia, vrátane biskupa Huga II., boli panikáriacim davom ušliapaní. Samotná citadela vzdorovala ešte dva dni než padla.

Tureckí vojaci začali mesto okamžite plieniť. Zengí potom rozkázal drancovanie zastaviť a nechal zhromaždiť všetkých preživších Edessanov. Všetci kresťania západného rítu boli buď povraždení alebo predaní do otroctva. Východní kresťania boli ušetrení, avšak Arméni, ktorým Zengí nedôveroval, sa museli vysťahovať a namiesto nich pozvali do Edessy niekoľko sto židovských rodín, ktoré boli v moslimskej spoločnosti považované za lojálnejšie. Poarabštení sýrski jakobiti boli pod Zengího výslovnou ochranou. Novým miestodržiteľom v Edesse sa stal jeden zo Zengího veliteľov Zaid ad-Dín Ali Kucuk, vodcom kresťanskej komunity sa stal jakobitský biskup Basileios, ktorý moslimom prisľúbil svoju lojalitu.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Druhá križiacka výprava

V januári roku 1145 Zengí obsadil oblasť Saruj a obliehal mesto Birecik. Medzitým konečne na sever dorazilo jeruzalemské vojsko vedené kráľovským konstáblom Manassèsom de Hierges, ktoré sa spojilo s Joscelinom II. Zengí sa tiež dozvedel o problémoch v mezopotámskom Mosule a na severe sa už nemohol dlhšie zdržiavať. Jeho úspech v boji proti križiakom z neho urobil hrdinu v moslimskom svete. Bagdadský kalif mu udelil titul sultána z Mosulu a Aleppa, čím prestal byť Zengí jednoduchým vojenským náčelníkom. Získal tiež svoje priezvisko al Malik al Mansúr – víťazný kráľ. Zengí už teda nešiel proti zostávajúcim teritóriám ležiacom na západ od Eufratu a jeruzalemské a edesské vojsko ich ubránili proti nájazdom tureckých náčelníkov. Napriek tomu však kúsok po kúsku križiaci svoje územia strácali v prospech Turkov i Byzancie. Novým hlavným mestom grófstva sa stal Turbessel.

V roku 1146 Zengího zavraždil jeho eunuch Jarankeš a jeho miesto zaujali jeho synovia. Joscelin II. sa v októbri 1146 rozhodol situáciu využiť na znovudobytie Edessy. Na celé ťaženie bol však Joscelin sám a nový aleppský vládca Núr ad-Dín jeho armádu ľahko rozprášil.

Správy o páde Edessy otriasli kresťanskou Európou. Pápež Eugen III. preto následne vyhlásil druhú križiacku výpravu, ktorej sa zúčastnili mimo iné aj francúzsky kráľ Ľudovít VII. a rímsko-nemecký kráľ Konrád III. Je zaznamenaná tiež účasť oddielov i veľmožov z českých krajín. Krížová výprava však nedosiahla žiadnych významných vojenských úspechov a Edessa už nebola križiakmi nikdy znovu dobytá.^[1]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

↑ ^a ^b ^c ^d Crusader States, Kings of Jerusalem & Cyprus, Templars, Hospitallers, Israel, etc. [online]. [Cit. 2019-02-26]. Dostupné online.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

BALDWIN, Marshall W., a kol. A History of the Crusades. Vol. 1, The first hundred years. Madison : University of Wisconsin Press, 1969. 707 s. Dostupné online. (anglicky)
BRIDGE, Antony. Křížové výpravy. Praha : Academia, 1995. 228 s. ISBN 80-200-0512-9.
DOSTOURIAN, Ara Edmond. Armenia and the Crusades : tenth to twelfth centuries : the Chronicle of Matthew of Edessa. Belmont ; Lanham : National Association for Armenian Studies and Research ; University Press of America, 1993. 375 s. ISBN 0-81918953-7. (anglicky)
DUGGAN, Alfred. Křižácké výpravy. Praha : Orbis, 1973. 214 s.
HROCHOVÁ, Věra. Křižáci ve svaté zemi. 2. vyd. Praha : Mladá fronta, 1996. 289 s. ISBN 80-204-0621-2.
HROCHOVÁ, Věra. Křížové výpravy ve světle soudobých kronik. Praha : Státní pedagogické nakladatelství, 1982. 255 s.
RUNCIMAN. A history of the crusades. Vol. 2, The Kingdom of Jerusalem and the Frankish East : 1100-1187. London : Penguin Books, 1990. 376 s. ISBN 0-14-013704-1. (anglicky)
The Damascus Chronicle of the Crusaders, Extracted and translated from the Chronicle of Ibn al-Qalanisi. Edited and translated by H. A. R. Gibb. London, 1932.
Viliam z Tyru. A History of Deeds Done Beyond the Sea. Edited and translated by E. A. Babcock and A. C. Krey. Columbia University Press, 1943.