Obyce

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Súradnice: 48°25′00″S 18°27′00″V / 48,416667°S 18,450000°V / 48.416667; 18.450000
Obyce
obec
Obyce kostol 01.JPG
Kostol Krista Kráľa
Štát Slovensko Slovensko
Kraj Nitriansky kraj
Okres Zlaté Moravce
Región Tekov
Nadmorská výška 260 m n. m.
Súradnice 48°25′00″S 18°27′00″V / 48,416667°S 18,450000°V / 48.416667; 18.450000
Rozloha 31,27 km² (3 127 ha) [1]
Obyvateľstvo 1 522 (31. 12. 2018) [2]
Hustota 48,67 obyv./km²
Prvá pís. zmienka 1075
Starosta Milan Garaj[3] (SNS)
PSČ 951 95
ŠÚJ 500658
EČV ZM
Tel. predvoľba +421-37
E-mailová adresa obec.obyce@stonline.sk
Telefón 037/6332 129
Fax 037/ 6332 791
Poloha obce na Slovensku
Red pog.svg
Poloha obce na Slovensku
Poloha obce v rámci Nitrianskeho kraja
Red pog.svg
Poloha obce v rámci Nitrianskeho kraja
Wikimedia Commons: Obyce
Webová stránka: www.obyce.eu
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa
Portály, ktorých súčasťou je táto stránka:

Obyceobec na Slovensku v okrese Zlaté Moravce.

Polohopis[upraviť | upraviť zdroj]

Obec sa nachádza na západnom Slovensku v severnom výbežku Podunajskej nížiny, v údolí rieky Žitava. Zaberá úzku dolinu medzi výbežkami pohoria Tribeč a Pohronský Inovec. Stred obce je v nadmorskej výške 260 m n. m., zatiaľ čo v chotári je to 230 – 900 m n. m.

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Prvé písomné správy o obci pochádzajú z roku 1075, kedy sa spomínajú v listine hronsko-beňadického opátstva. Ďalšia známa písomná informácia pochádza z roku 1165, kedy sa Obyce spomínajú pod názvom Edeci.

V roku 1322 sa o majetok v území obce delil Sanček z Vlkasu spolu so svojimi synmi. V chotári dnešných Obýc existovali v 14. storočí aj viaceré lokality a to: Asna (terra Ozna) a Zlatníky (terra Zalathnuk), ktoré však v priebehu 15. storočia zanikli. V druhej polovici 14. storočia časť zeme na pravej strane rieky Žitava pripadla zemianskej rodine Ebedeckých.[4]

Nepríjemná udalosť sa odohrala v roku 1400, kedy Mikuláš, syn Zoboňa z Úľan nad Žitavou v Obyciach obral jej obyvateľov o všetok majetok, zobral dobytok a dedinu zničil.[5] Krátko po roku 1476 mal svoje majetkové podiely v Obyciach aj Tomáš Malý z Laku, vlastník hrušovského hradu a jeho panstva.[6] V roku 1504 zemianska časť obce pripadla hradu Hrušov a opátsku časť v roku 1565 kráľ Maximilián II. Habsburský daroval ostrihomskej kapitule, ktorej majetkom bola až do roku 1918. [7]

Počas 17. storočia keď sa hranica Osmanskej ríše posunula na územie Slovenska boli Obyce začlenené do tekovskej náhije. V daňových súpisoch tzv. defteroch z tohto obdobia sa napočítalo 24 osôb platiacich daň.[8]

Ďalšou z udalostí, ktorá nepriaznivo zasiahla obec Obyce bol požiar kvôli ktorému v roku 1831 žiadali tekovskú stolicu o podporu.

Papiereň[upraviť | upraviť zdroj]

Za obcou Obyce smerom do Jedľových Kostolian bola v minulosti papiereň, o ktorej prvá písomná správa je z roku 1758. Vznikla na majetku ostrihomskej kapituly, ktorá ju prenajímala papierenským majstrom. V 18. storočí mala papiereň tri vodné kolesá a začiatkom 19. storočia dve čerpacie kade. Výroba v papierni bola stabilná a roku 1819 sa tu vyrobilo 3000 rysov, pričom v tom období zamestnávala približne 36 robotníkov[9]. Papiereň vyrábala baliaci, pijavý, písací a tlačový papier, ktorý sa vozil do Bratislavy, Trnavy, Komárna, Győru a Debrecínu. V roku 1821 dostal vtedajší majiteľ Ignác Saidl ml. povolenie, aby si mohol otvoriť sklad vo Viedni.

Presný rok zániku papierne nepoznáme, no podľa zachovalých údajov z roku 1858 ešte existuje. Na zachovanom hárku priesvitného papiera z roku 1827 je na ľavej polovici zobrazený jeleň a na pravej nápis OBITZ. O existencii papierne dnes svedčí už len názov časti chotára, ktorý obyvatelia nazývajú "Papierňa".

Uhoľné ložisko[upraviť | upraviť zdroj]

Asi 3 km severozápadne od obce sa nachádza baňa na uhlie, ktorej prvé písomné správy sú z roku 1768. V nasledujúcich desaťročiach sa banský erár niekoľkokrát pokúsil o ťažbu a zúžitkovanie tohto ložiska, ktoré ale neviedli k systematickému exploatovaniu uhlia. S ťažbou sa začalo až v polovici 19. storočia, kedy kutacie právo získali viedenskí bratia Kresovci. V 60. rokoch 19. storočia prechádza baňa do majetku firmy Gerson a Sippmann, ale firma skrachovala a prešla do držby firmy Cukrovar v Šuranoch. V rokoch 1859 – 1949 sa na ťažbe vystriedalo až 16 majiteľov medzi ktorými boli napr. arciknieža Jozef Habsburg, Albert Fónó z Budapešti alebo rodina Kachelmann atď. Posledným majiteľom bane sa stal závod Handlovské uhoľné bane, ktoré v roku 1949 prerušili práce, zasypali šachty a baníci z okolitých dedín prešli do iných baní alebo povolaní. Toto rozhodnutie však nebolo prijaté s nadšením a protesty sa doručili aj k predsedníctvu vlády do Prahy. Ani to však nezmenilo nič na fakte, že lokalita sa stala nerentabilná v ťažbe uhlia.[10]

Skláreň[upraviť | upraviť zdroj]

V časti chotára Kopanice sa kedysi nachádzala aj skláreň, ktorej najstaršia zmienka pochádza z roku 1805.[11] Podľa ústneho podania mal byť majiteľom starý mládenec nazývaný Hutník. Po jeho smrti roku 1885 mala skláreň zaniknúť a jeho majetky získala ostrihomská kapitula. V archívnych prameňoch z roku 1817 máme doložený súpis pozemkov sklárne a z rokov 1817, 1819 a 1843 sa zachovali spory obyvateľov obce Obyce, ktorí pracovali v sklárni, s hronsko-beňadickým panstvom ale aj ostrihomskou kapitulou.

Úverový a potravný spolok[upraviť | upraviť zdroj]

V obci Obyce je doložená aj existencia spolkov. V roku 1902 bol založený Jánom Lukáčikom, vtedajším správcom školy, úverový a v roku 1907 potravný spolok. Úverový spolok mal 61 členov, slúžil nielen pre Obyce ale aj pre okolité obce a chránil občanov pred vtedajšou úžerou a exekúciami. Na činnosť úverového spolku nadviazal aj potravný spolok (potravné družstvo) – obchod s potravinami a zmiešaným tovarom, ktorý predstavoval konkurenciu pre vtedajších obchodníkov v obci. Z úspešnej činnosti spolkov sa postavila v roku 1933 dnešná dominanta obce Obyce – kultúrny dom. Činnosť potravného družstva skončila až v roku 1950 a v roku 1961 úverový spolok prevzala Slovenská sporiteľňa.[12]

Významné udalosti obce v 20. a 21. storočí[upraviť | upraviť zdroj]

  • 1902 – vznikla Dychová hudba, založený úverový spolok
  • 1907 – založený potravný spolok (potravné družstvo)
  • 1933 – postavený Kultúrny dom, v rokoch 2006 – 2007 sa uskutočnila komplexná rekonštrukcia z finančných prostriedkov Európskej únie. V súčasnosti sa v ňom nachádza stála expozícia hornín a minerálov, národopis horného Požitavia a sála, ktorá slúži na rôzne podujatia,
  • 1942 – elektrifikácia obce
  • 1949 – zavedený miestny rozhlas
  • 1955 – zriadenie kina (v roku 1990 bolo zatvorené pre nerentabilnosť)
  • 1957 – zriadený Poštový úrad
  • 1959 – vybudované pouličné verejné osvetlenie
  • 1960 – otvorené zdravotné stredisko

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Názov obce pochádza pravdepodobne z osobného mena Obid, Obida.[13]

Vývin názvu obce

  • 1165 – Edeci
  • 1322 – Ebedicz
  • 1324Ebedych
  • 1327Ebadych
  • 1570Obics
  • 1773Ebedecz, Opitz, Obicze
  • 1786Ebedecz, Opitz, Obice
  • 1808Ebedecz, Obitz, Obice
  • 1850 – Ebedecz mit Glashűtte, Obic
  • 1869Ebedec
  • 1880-1910Ebedecz
  • 1920Obice
  • 1921Obyce[14]

Obyvateľstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Národnostné a náboženské zloženie obyvateľstva podľa údajov z roku 2001 [15].

Bývajúce obyvateľstvo podľa národnosti[upraviť | upraviť zdroj]

  • Slovenská 99,3 %
  • Česká 0,38 %
  • Poľská 0,06 %

Bývajúce obyvateľstvo podľa náboženského vyznania[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rímskokatolícke 95,65 %
  • Evanjelické 0,32 %
  • Gréckokatolícke 0,06 %
  • Ostatné 0,06 %
  • Bez vyznania 1,73 %
  • Nezistené 1,73 %

Počet obyvateľov[upraviť | upraviť zdroj]

Kultúra a zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Pamiatky[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rímskokatolícky kostol Krista Kráľa, jednoloďová modernistická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a vežou tvoriacou súčasť jej hmoty z rokov 1941-1942. Základný kameň bol posvätený v júli 1941 prelátom Tomášom Cabanom a vybudovaný bol nákladom približne 1 milión korún, na ktorý prispeli nielen obyckí veriaci, ale aj veriaci z blízkeho okolia. Staviteľom kostola bol Juraj Bocian zo Zlatých Moraviec. K vysväteniu kostola došlo 25. októbra 1942 biskupom Michalom Buzalkom. Prvým správcom farnosti sa stal až v roku 1969 Benedikt Mravík, pretože obec bola filiálkou farnosti v Opatovciach nad Žitavou (dnes Žitavany). Interiér kostola je zaklenutý valenou klenbou.[17] Fasády kostola sú členené polkruhovo ukončenými oknami s bosovanými osteniami. Priečelie je lemované bosovanými lizénami. Veža má nárožné kvádrovanie, ukončená je ihlancovou helmicou. Pri vstupe do kostola sa nachádzajú dve voľné barokové sochy sv. Jána Evanjelistu a neznámeho svätca s knihou z druhej polovice 18. storočia.[18]
  • Kaplnka sv. Anny, baroková stavba z roku 1750. Nachádza sa na miestnom cintoríne.

Kultúra[upraviť | upraviť zdroj]

Od roku 2002 sa konajú v areáli Žliabok Podinovecké slávnosti venované regionálnemu folklóru a dychovej hudbe.

Šport[upraviť | upraviť zdroj]

Futbal[upraviť | upraviť zdroj]

  • Futbalový klub FC Obyce

Stolný tenis[upraviť | upraviť zdroj]

  • Stolnotenisové mužstvo

Osobnosti obce[upraviť | upraviť zdroj]

Rodáci[upraviť | upraviť zdroj]

  • Jozef Baťo (* 1922 – † 1998), misionár, rímskokatolícky kňaz, prenasledovaný komunistickým režimom.[19]
  • Jozef Šabo (* 1926 – † 2010), misionár, rímskokatolícky kňaz, rehoľník-verbista, prenasledovaný komunistickým režimom.[20]
  • Gabi Neumann (* 1937), izraelský sochár a grafik, v roku 1944 bol aj s rodinou deportovaný do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau, prežil a stal sa známym vďaka fotografii zachytávajúcej jeho a ďalšie preživšie deti z tábora krátko po oslobodení.[21]
  • Anna Ghannamová (* 1969), novinárka, pracovala v rôznych periodikách a televíziach. Je prezidentkou občianskeho združenia Šanca pre nechcených a členkou združenia Urobme to!. Pracuje aj ako riaditeľka CSS Náruč záchrany Senior & Junior.[22]
  • Štefan Zemanovič (* 1947 - † 2003), sochár. Vytvoril sochu sv. Anny s P. Máriou, ktorá sa nachádza v miestnom kostole. Urobil kríž s Kristom, ktorý sa používa počas Veľkonočných sviatkov v Božom hrobe, v roku 1996 zrenovoval všetky sochy v kostole Krista Kráľa, v roku 2000 urobil súsošie Svätých Cyrila a Metoda, spolupracoval pri vytvorení kaplonky, v ktorej je súsošie umiestnené. V roku 2002, pri storočnici založenia miestnej dychovky bol autorom emblému.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Registre obnovenej evidencie pozemkov [online]. Bratislava : ÚGKK SR, [cit. 2011-12-31]. Dostupné online.
  2. Počet obyvateľov podľa pohlavia – obce (ročne) [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, [cit. 2019-05-02]. Dostupné online.
  3. Voľby do orgánov samosprávy obcí 2018 : Zoznam zvolených starostov [online]. Bratislava : Štatistický úrad SR, 2018-11-13. Dostupné online.
  4. Juck, Ľubomír:Majetky hronskobeňadického opátstva do roku 1235. In: Historické štúdie, XVIII., 1973, s. 131-132; Križko, Pavel:Slovenské miestne názvy. In: Slovenské pohľady, XII., 1892, s. 341.
  5. Sokolovský, Leon:Správa stredovekej dediny na Slovensku. Bratislava 2002, s. 248.
  6. Skalská, Monika:Stredoveké dejiny hradu Hrušov. In: Studia historica Tyrnaviensia IX - X, Krakov 2010, s. 58.
  7. Novák, Jozef: Pečate miest a obcí na Slovensku. II. zväzok N-Ž, Bratislava 2008, s. 58.
  8. Blaskovics, József: Az újvári ejálet torok adóosszérrásai. Bratislava 1993, s. 174 a 380.
  9. Špiesz, Anton:Manufaktúrne obdobie na Slovensku 1725-1825.Bratislava 1961, s. 200.
  10. Herčko, Ivan: Z histórie uhoľného baníctva v Obyciach a Jedľových Kostoľanoch.In: Spravodaj banského výskumu,1995, č. 2 – 3, s. 150 – 164. Pozri aj Rakovský, Štefan: Zlaté Moravce a okolie. Bratislava 1969, s. 144.
  11. Zborník Slovenského národného múzea, História,1977, roč. 71, s. 231.
  12. Úverové a potravné družstvo, Dostupné online
  13. Stanislav, Ján:Odkryté mená slovenských miest a dedín. Martin 2008, s. 40.
  14. Retrospektívny lexikón obcí Československej socialistickej republiky 1850-1970,II. diel, Praha 1978,s. 824.
  15. dostupné online:http://app.statistics.sk/mosmis/sk/run.html
  16. KROPILÁK, Miroslav, ed. Vlastivedný slovník obcí na Slovensku II. 1. vyd. Bratislava: Veda, 1977. s. 338.
  17. Obyce - Kostol Krista Kráľa [online]. Pamiatky na Slovensku. Dostupné online.
  18. Register nehnuteľných národných kultúrnych pamiatok [online]. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky. Dostupné online.
  19. Šabo, Dominik: Zo životných osudov misionára a kňaza Jozefa Baťa. Pamäť národa, 2009, roč. V, č. 4, s. 34 – 42.Dostupné online
  20. Životopisné údaje Jozefa Šaba, Dostupné online
  21. public.mzos.hr/fgs.axd?id=12877
  22. Životopisné údaje Anny Ghannamovej

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Obyce

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]