Preskočiť na obsah

Oddiel kozmonautov RKK Energija

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Sergej Krikaľov strávil vo vesmíre 803 dní, viac ako ktokoľvek iný. Tu na ISS.

Oddiel kozmonautov RKK Energija je jedným z oddielov kozmonautov v Rusku, resp. do roku 1991 v Sovietskom zväze. Vlastné skupina kozmonautov, formálne "skúšobných inžinierov", bola založená v apríli 1966 z iniciatívy vedenia CKBEM (vtedajší názov dnešnej RKK Energija[p 1]). V máji 1968 bola už úplne oficiálne reorganizovaná na oddiel kozmonautov. Členovia oddielu pravidelne obsadzujú miesta v ruských, predtým sovietskych, kozmických lodiach a orbitálnych staniciach.

Vznik oddielu

[upraviť | upraviť zdroj]

Inžinieri OKB-1 prejavili záujem o účasť na kozmických letoch už v roku 1962, vedenie OKB a osobne Sergej Koroľov myšlienku podporoval a začal presadzovať vo vláde. Koncom roka 1962 boli v OKB-1 pre záujemcov zorganizované prednášky o raketách a raketových motoroch, konštrukcii kozmických telies, biológii a lekárstve, spojení, v lete 1963 aj zoskoky v aeroklube.[1]

V máji 1964 vláda rozhodla o úprave lode Vostok na trojmiestny variant nazvaný Voschod a účasti civilistov na lete. Do výberu pre Voschod 1 sa OKB-1 plne zapojilo, pre výber a prípravu budúcich kozmonautov vznikol v podniku útvar č. 90 (roku 1966 prečíslovaný na č. 731, neskôr zmenil označenie ešte niekoľkokrát), do ktorého čela bol postavený Sergej Anochin. Letu Voschodu 1 sa z OKB-1 zúčastnil Konstantin Feoktistov.[2]

Aj po lete Feoktistova vo Voschode tlačil Koroľov na vytvorenie oddielu. Vo vláde, resp. vojensko-priemyselnej komisii vlády ale nedosiahol úspech. Nezávisle od pozície nadriadených úradov na jar 1965 OKB-1 poslalo do Inštitútu lekársko-biologických problémov (IMBP) na prehliadky skupinu asi 50 (podľa niektorých zdrojov až 200) kandidátov, vrátane niekoľkých žien. Lekársky súhlas na výcvik získalo dvanásť z nich.[3]

Keď sa priblížili lety lodí Sojuz, pohla sa aj formálna stránka veci. 15. marca 1966 minister všeobecného strojárstva poveril OKB-1 prípravou civilných kozmonautov a 9. apríla 1966 Koroľovov nástupca Vasilij Mišin rozhodol o sformovaní skupiny kozmonautov, formálne nazvaných skúšobní inžinieri (rus. инженеры-испытатели), v útvare č. 90. Kozmonauti sa mali zúčastniť letov lodí Sojuz, L-1 a L-3. Dvanástka z minulého roka bola znova podrobená ďalšiemu kolu prehliadok v IMBP, do skupiny bolo nakoniec vymenovaných osem ľudí – Sergej Anochin, Jevgrafovič Bugrov, Vladislav Volkov, Georgij Grečko, Gennadij Dolgopolov, Alexej Jelisejev, Valerij Kubasov a Oleg Makarov. Všetci začali všeobecnú kozmickú prípravu v CKBEM, vrátane letov v beztiaži a nácviku pristátia na mori.[3][4]

V auguste 1966 spoločný výcvik s vojenskými kozmonautmi v CPK povolili vojaci až po vlastných lekárskych testoch iba štvorici Volkov, Jelisejev, Kubasov a Grečko (po mesiaci nahradený Makarovom), ostatní pokračovali vo výcviku v CKBEM. Od januára 1967 bola skupina rozšírená o Vitalija Sevastianova a Nikolaja Rukavišnikova, obaja boli zaradení do programu L-1.[3]

27. marca 1967 vláda stanovila postup pri výbere a výcviku kozmonautov. Súčasne rozhodla o vytvorení oddielov kozmonautov v rezortoch – ministerstva obrany, všeobecného strojárstva, zdravotníctva a Akadémii vied.[p 2] V auguste 1967 prípravu v rámci programu L-3 začali v CKBEM Anochin, Bugrov, Dolgopolov a traja nováčikovia Nikitskij, Pacajev a Jazdovskij. 27. mája 1968 bol príkazom ministra všeobecného strojárstva založený oddiel kozmonautov CKBEM a do oddielu bolo zaradených 9 z členov doterajšej skupiny, totiž Volkov, Grečko, Jelisejev, Kubasov, Makarov, Pacajev, Rukavišnikov, Sevastianov a Jazdovskij. Ďalej Konstantin Feoktistov (jediný sa skúsenosťami kozmického letu) a Vladimir Fartušnyj z Inštitútu elektrozvárania Akadémie vied Ukrajiny v Kyjeve.[3]

Doplňovanie oddielu

[upraviť | upraviť zdroj]

Inžinieri z CKBEM/NPO Energija/RKK Energija si podávali žiadosti na zaradenie do oddielu, vhodní kandidáti boli poslaní na pozorovanie do IMBP a priebežne získavali súhlas Hlavnej lekárskej komisie na výcviku. Potom (aj po niekoľkých letoch) Štátna medzirezortná komisia dávala odporúčanie na zaradenie do oddielu ako skúšobného kozmonauta. Ku kozmonautom oddielu CKBEM tak prišli v marci 1972 Boris Andrejev, Valentin Lebedev a Jurij Ponomariov. Už po roku (v marci 1973) ešte Vladimir Aksionov, Alexandr Ivančenkov, Valerij Riumin a Gennadij Strekalov. Po dlhšej prestávke bolo do oddielu prijatých sedem nových kozmonautov v decembri 1978.[5][6]

Začiatkom 80. rokov bol zmenený postup prijímania kozmonautov. Štátna medzirezortná komisia odporúčala uchádzačov na zaradenie do oddielu ako "kandidáta na skúšobného kozmonauta", po absolvovaní všeobecnej vesmírnej prípravy v stredisku NPO Energija a stáži v Hviezdnom mestečku, kandidátovi Medzirezortná kvalifikačná komisia priznala kvalifikáciu "skúšobný kozmonaut".

V rokoch 1980 – 1983 boli prijaté dve ženy, ďalšia bola prevedená z inej organizácie. V rokoch 1983 – 1989 prišlo do oddielu deväť nových kozmonautov. V deväťdesiatych rokoch bol oddiel rozširovaný o 2 – 3 členov spravidla po dvoch rokoch, celkovo bolo prijatých jedenásť nováčikov. V novom storočí prebehli dva nábory. Roku 2003 boli prijatí traja kandidáti. Pri nábore roku 2006 bol medzi zamestnancami spoločnosti tak nízky záujem, že bola zrušená podmienka aspoň troch rokov zamestnania v spoločnosti, napriek tomu boli prijatí len dvaja kandidáti.[1][7]

Lunárny program

[upraviť | upraviť zdroj]
Bližšie informácie v hlavnom článku: Sovietsky lunárny program

V druhej polovici roka 1966 sa rozbehol sovietsky lunárny program. Pozostával z troch častí. V lodi Sojuz si kozmonauti mali nacvičiť stretávanie a spájanie lodí v kozme, v lodi L-1 obletieť Mesiac a v lodi L-3 pristáť na Mesiaci.

Od septembra 1966 sa v CPK spoločne s vojenskými kozmonautmi pripravovali na let Sojuzom Volkov, Jelisejev, Kubasov a Grečko, ten si po mesiaci zlomil nohu a bol nahradený Makarovom, už v januári 1967 opätovne prideleným do programu L-1. Po niekoľkých neúspechoch (lety Sojuzu 1, Sojuzu 2 a 3) sa Sojuz 4 a 5 spojili a Jelisejev a Chrunov (z CPK) preručkovali po vonkajšom povrchu lode z jednej do druhej. V septembri 1969 sa Jelisejev, Kubasov a Volkov zúčastnili skupinového letu troch Sojuzov, pokus o spojenie Sojuzu 7 a 8 a prestup kozmonautov novým stykovacím uzlom vnútrom lode sa nepodaril.

Program Sojuz pokračoval dlhodobým letom Sojuzu 9 v júni 1970. 17 dní a 16 hodín vtedy strávil vo vesmíre Nikolajev z oddielu CPK a Sevastianov. V záložných posádkach boli za CKBEM Grečko a Jazdovskij.

Stretnutie a spojenie lunárneho orbitálneho a pristávacieho modulu mal nacvičiť ďalší let Sojuzu v rámci programu Kontakt. Na let sa z kozmonautov oddielu pripravovali od mája 1969 Pacajev, od marca 1970 aj Makarov a Rukavišnikov, neskôr tiež Jazdovskij a Grečko. V júli 1971 bol let zrušený a kozmonauti preradení.

Programy L-1 a L-3

[upraviť | upraviť zdroj]

Na oblet Mesiaca (loď L-1) sa v Hviezdnom mestečku spoločne s vojenskými kolegami od januára 1967 pripravovali Sevastianov, Rukavišnikov a Makarov, neskôr aj Grečko.

Do skupiny určenej na pristátie na Mesiaci (loď L-3) boli v septembri 1967 začlenení Anochin, Bugrov, Nikitskij (neboli v máji 1968 zaradení do oddielu CKBEM a odišli), Jazdovskij (iba do roku 1968) a Pacajev. Od začiatku roka 1968 aj Makarov, Sevastianov a Rukavišnikov, krátko aj Feoktistov. Už vo februári 1969 boli Grečko a Sevastianov preradení do skupiny pripravujúcej sa na let troch Sojuzov. V máji 1969 Pacajev a v januári 1970 Rukašvinikov s Makarovom prešli do programu Kontakt. V programoch L-1 a L-3 tak neostal nikto.[1]

Orbitálna stanica – Saľut 1, Saľut 4

[upraviť | upraviť zdroj]
Dobrovoľskij, Volkov, Pacajev, zahynuli pri pristátí Sojuzu 11

Roku 1970 sa rozbehol program Saľut. V júni až septembri boli sformované trojčlenné posádky pre stanice, pozostávajúce z kozmonautov oddielov CPK a CKBEM. Do kozmu leteli vždy veliteľ z CPK a dvaja kozmonauti oddielu CKBEM. Pri prvom lete – Sojuzu 10 – sa kozmonautom nepodarilo prestúpiť do stanice. V nasledujúcom Sojuze 11 po úspešnom štvortýždennom lete posádka zahynula pri pristátí.

Po nešťastí bol počet kozmonautov lietajúcich v Sojuze znížený na dvoch. Bolo zavedené pravidlo, že kapitán lode je kozmonaut oddielu CPK, palubný inžinier člen oddielu CKBEM. Pokusy o vypustenie ďalších staníc roku 1972 a 1973 sa nestretli z úspechom, upravené Sojuzmi boli využité k dvom samostatným letom (Sojuz 12 a 13). Ďalšie úspešné vypustenie orbitálnej stanice radu Saľut prebehlo až v decembri 1974. Stanica Saľut 4 bola počas roka 1975 obývaná dvakrát, jeden let pri spojení neuspel.

Sojuz – Apollo

[upraviť | upraviť zdroj]

Po rozhodnutí o vykonaní letu Sojuz-Apollo boli pre program vyčlenení Andrejev, Ivančenkov, Rukašvinikov a Kubasov. Rukavišnikov bol zaradený do skúšobného letu Sojuzu 18, Kubasov sa zúcastnil sovietsko-amerického letu.

Orbitálna stanica – Saľut 6, Saľut 7, Mir

[upraviť | upraviť zdroj]
Orbitálna stanica Mir v roku 1997

V septembri 1977 bola vypustená ďalšia orbitálna stanica – Saľut 6. Obývaná bola dvojčlennými posádkami. Prvý pokus o obývanie stanice (let Sojuz 25 s dvoma nováčikmi Kovaľonokom a Riuminom) nebol úspešný. Preto bolo zavedené pravidlo, že v každej posádke bude aspoň jeden skúsený kozmonaut.[8]

Koncom roka 1976 začali výcvik v Hviezdnom mestečku prví zahraniční kozmonauti, vrátane česko-slovenských, v rámci programu Interkozmos. Medzinárodné posádky navštevovali počas týždňového letu orbitálnu stanicu, veliteľom bol vždy sovietsky kozmonaut s letovou skúsenosťou. Vzhľadom na nedostatok takých kozmonautov v oddiele CPK, boli do programu zaradení aj členovia oddielu NPO Energija Rukavišnikov (náhradník česko-slovenského letu, letel s Bulharom) a Kubasov (náhradník poľského letu, letel s Maďarom). Boli to prvé prípady, keď v posádke nebol kozmonaut – vojak z CPK.

Na stanicu Saľut 7 od roku 1982 a jej podstatne mohutnejšieho nástupcu Mir, v rokoch 1986 – 2000, lietali kozmonauti v trojmiestnych lodiach Sojuz T (od 1986 Sojuz TM). Členovia oddielu NPO Energija (od 1994 premenovanej na RKK Energija) zastávali v posádkach tradične funkciu palubných inžinierov, kapitán bol vždy z oddielu CPK, tretí člen posádky bol doplnený v závislosti na programe letu.

Valerij Riumin pred posledným letom 1998

Raketoplán Buran

[upraviť | upraviť zdroj]

Vedenie NPO Energija zastávalo názor, že aj v raketopláne Buran, tak ako v ostatných kozmických lodiach, musí letieť vedľa pilota-veliteľa palubný inžinier z ich oddielu.[9] Na lety raketoplánom boli pridelení:[1]

Orbitálna stanica – ISS

[upraviť | upraviť zdroj]

Na stanicu ISS lietajú zástupcovia oddielu RKK Energija pravidelne v rámci ruskej polovice posádky. O miesta sa kozmonauti oddielu Energija delia s členmi oddielu CPK, vzhľadom na komplikované zostavovanie posádok bolo pravidlo o dôstojníkov z CPK a palubných inžinieroch z Energije opustené.[4] Ruských kozmonautov do posádok vyberá komisia zložená zo zástupcov Roskosmosu, CPK a RKK Energija.

Náčelníci oddielu

[upraviť | upraviť zdroj]

Prehľad kozmonautov oddielu

[upraviť | upraviť zdroj]

Uvedení sú členovia skupiny skúšobných inžinierov, ktorá vznikla 23. mája 1966, a členovia oddielu kozmonautov založeného 27. mája 1968.

V stĺpci „V odieli od“ je uvedený dátum zaradenia do oddielu, iba u účastníkov posledných náborov (od roku 2003) je uvedený dátum odporúčania Medzirezortnej komisie pre výber kozmonautov na zaradenie do oddielu.

Kozmonauti CKBEM/NPO Energija/RKK Energija[1][4]
Meno Narodenie
úmrtie
V oddieli od Lety Celkom v kozme V oddieli do
Sergej Nikolajevič Anochin 1. apríl 1910
15. apríl 1986
23. mája 1966 27. mája 1968
Vladimir Jevgrafovič Bugrov 18. január 1933 23. mája 1966 27. mája 1968
Vladislav Nikolajevič Volkov 23. november 1935
30. jún 1971
23. mája 1966 Sojuz 7, 1969
Sojuz 11/Saľut 1, 1971
28d 17h 2m 30. júna 1971
Georgij Michajlovič Grečko 25. máj 1931 23. mája 1966 Sojuz 17/Saľut 4, 1975
Sojuz 26/Saľut 6, 1977/78
Sojuz T-14/Saľut 7/T-13, 1985
134d 20h 33m 5. júna 1986
Gennadij Alexandrovič Dolgopolov 25. máj 1931 23. mája 1966 3. mája 1967
Alexej Stanislavovič Jelisejev 13. júl 1934 23. mája 1966 Sojuz 5, 1969
Sojuz 8, 1969
Sojuz 10, 1971
8d 22h 23m 19. decembra 1985
Valerij Nikolajevič Kubasov 7. január 1935 23. mája 1966 Sojuz 6, 1969
Sojuz 19, 1975
Sojuz 36, 1980
18d 17h 59m 19. decembra 1985
Oleg Nikolajevič Makarov 6. január 1933
28. května 2003
23. mája 1966 Sojuz 12, 1973
Sojuz 18a, 1975
Sojuz 27/Saľut 6, 1978
Sojuz T-3/Saľut 6, 1980
20d 17h 22m 3. novembra 1993
Vitalij Ivanovič Sevastianov 8. júl 1935 31. januára 1967 Sojuz 9, 1970
Sojuz 18/Saľut 4, 1975
80d 16h 19m 30. decembra 1993
Nikolaj Nikolajevič Rukašvinikov 18. september 1932
19. október 2002
1. februára 1967 Sojuz 10/Saľut 1, 1971
Sojuz 16, 1974
Sojuz 33, 1979
9d 21h 11m 7. júla 1987
Vladimir Petrovič Nikitskij 8. marec 1939 18. augusta 1967 27. mája 1968
Viktor Ivanovič Pacajev 19. jún 1933
30. jún 1971
18. augusta 1967 Sojuz 11/Saljut 1 23d 18h 22m 30. júna 1971
Valerij Alexandrovič Jazdovskij 8. jún 1930 18. augusta 1967 1. júla 1982
Konstantin Petrovič Feoktistov 7. február 1926 27. mája 1968 Voschod 1, 1964 1d 0h 17m 28. októbra 1987
Boris Dmitrijevič Andrejev 6. október 1940 22. marca 1972 5. septembra 1983
Valentin Vitaljevič Lebedev 14. apríl 1942 22. marca 1972 Sojuz 13, 1973
Sojuz T-5/Saľut 7, 1982
219d 6h 0m 4. novembra 1989
Jurij Anatoljevič Ponomariov 24. marec 1932
13. apríl 2005
22. marca 1972 11. apríla 1983
Vladimir Viktorovič Aksionov 1. február 1935 21. marca 1973 Sojuz 22, 1976
Sojuz T-2/Saljut 6, 1980
11d 20h 12m 17. októbra 1988
Alexandr Sergejevič Ivančenkov 28. september 1940 21. marca 1973 Sojuz 29/Saľut 6/Sojuz 33, 1978
Sojuz T-6/Saľut 7, 1982
147d 12h 38m 3. novembra 1993
Valerij Viktorovič Riumin 16. august 1939 21. marca 1973 Sojuz 25, 1977
Sojuz 32/Saľut 6/Sojuz 34, 1979
Sojuz 35/Saľut 6/Sojuz 37, 1980
STS-91/Mir, 1998
371d 17h 27m 28. októbra 1987
Gennadij Michajlovič Strekalov 28. október 1940
25. december 2004
21. marca 1973 Sojuz T-3/Saľut 6, 1980
Sojuz T-8, 1983
Sojuz T-10a, 1983
Sojuz T-11/Saľut 7/T-10, 1984
Sojuz TM-10/Mir, 1990
Sojuz TM-21/Mir/STS-71, 1995
268d 22h 25m 17. januára 1995
Alexandr Pavlovič Alexandrov 20. február 1943 8. decembra 1978 Sojuz T-9/Saľut 7, 1983
Sojuz TM-3/Mir, 1987
309d 18h 3m 26. októbra 1993
Alexandr Nikolajevič Balandin 30. júl 1953 8. decembra 1978 Sojuz TM-9/Mir, 1990 179d 1h 18m 17. októbra 1994
Alexandr Ivanovič Lavejkin 21. apríl 1951 8. decembra 1978 Sojuz TM-2/Mir 174d 3h 26m 28. marca 1994
Musa Chiramanovič Manarov 22. marec 1951 8. decembra 1978 Sojuz TM-4/Mir/TM-6, 1987/88
Sojuz TM-10/Mir, 1990/91
541d 0h 31m 23. júla 1992
Viktor Petrovič Savinych 7. marec 1940 8. decembra 1978 Sojuz T-4/Saľut 6, 1981
Sojuz T-13/Saľut 7/T-14, 1985
Sojuz TM-5/Mir, 1988
252d 17h 38m 9. februára 1989
Alexandr Alexandrovič Serebrov 15. február 1944 8. decembra 1978 Sojuz T-7/Saľut 7/T-5, 1982
Sojuz T-8, 1983
Sojuz TM-8/Mir, 1989/90
Sojuz TM-17/Mir, 1993/94
372d 22h 54m 10. mája 1995
Vladimir Alexejevič Soloviov 11. november 1946 8. decembra 1978 Sojuz T-10/Saľut 7/T-11, 1984
Sojuz T-15/Saľut 7/Mir, 1986
361d 22h 50m 18. februára 1994
Natalija Dmitrijevna Kulašovová 14. marec 1956 26. septembra 1980 23. júla 1992
Irina Rudolfovna Proninová 14. apríl 1953 16. marca 1981 23. júla 1992
Svetlana Jevgenevna Savická 8. august 1948 16. mája 1983
(prevedená z MMZ Skorosť)
Sojuz T-7/Saľut 7/T-5, 1982
Sojuz T-12/Saľut 7, 1984
19d 17h 7m 27. októbra 1993
Sergej Alexandrovič Jemeľanov 3. august 1951
5. december 1992
13. apríla 1984 9. júla 1992
Alexandr Jurievič Kaleri 13. máj 1956 13. apríla 1984 Sojuz TM-14/Mir, 1992
Sojuz TM-24/Mir, 1996/97
Sojuz TM-30/Mir, 2000
Sojuz TMA-3/ISS, 2003/04
609d 21h 52m aktívny
Andrej Jevgenievič Zajcev 5. august 1957
5. máj 2010
10. novembra 1985 14. marca 1996
Sergej Konstantinovič Krikaľov 27. august 1958 10. novembra 1985 Sojuz TM-7/Mir, 1988/89
Sojuz TM-12/Mir/TM-13, 1991/92
STS-60, 1994
STS-88/ISS, 1998
Sojuz TM-31/ISS/STS-102, 2000/01
Sojuz TMA-6/ISS, 2005
803d 9h 41m 27. marca 2009
Sergej Vasilievič Avdejev 1. január 1956 3. júla 1987 Sojuz TM-15/Mir, 1992/93
Sojuz TM-22/Mir, 1995/96
Sojuz TM-28/Mir/TM-29, 1998/99
747d 14h 14m 14. februára 2003
Nikolaj Michajlovič Budarin 29. apríl 1953 27. februára 1989 STS-71/Mir/Sojuz TM-21, 1995
Sojuz TM-27/Mir, 1998
STS-113/ISS/Sojuz TMA-1, 2002/03
444d 1h 26m 7. septembra 2004
Jelena Vladimirovna Kondakovová 30. marec 1957 27. februára 1989 Sojuz TM-20/Mir, 1994/95
STS-84/Mir, 1997
178d 10h 42m 30. decembra 1999
Alexandr Fiodorovič Poleščuk 30. október 1953 27. februára 1989 Sojuz TM-16/Mir, 1993 179d 0h 44m 25. marca 2004
Jurij Vladimirovič Usačov 9. október 1957 27. februára 1989 Sojuz TM-18/Mir, 1994
Sojuz TM-23/Mir, 1996
STS-101/ISS, 2000
STS-102/ISS/STS-105, 2001
552d 22h 27m 5. apríla 2004
Pavel Vladimirovič Vinogradov 31. august 1953 13. mája 1992 Sojuz TM-26/Mir, 1997/98
Sojuz TMA-8/ISS, 2006
308d 16h 18m aktívny
Alexandr Ivanovič Lazutkin 30. október 1957 13. mája 1992 Sojuz TM-25/Mir, 1997 184d 22h 8m 22. novembra 2007
Sergej Jevgenievič Treščov 18. august 1958 13. mája 1992 STS-111/ISS/STS-113, 2002 184d 22h 16m 30. novembra 2006
Nadežda Vasilievna Kuželná 6. listopadu 1962 16. júna 1994 27. mája 2004
Michail Vladislavovič Ťurin 2. března 1960 16. júna 1994 STS-105/ISS/STS-108, 2001
Sojuz TMA-9/ISS, 2006/07
344d 5h 9m aktívny
Konstantin Mirovič Kozejev 1. december 1967 2. apríla 1996 Sojuz TM-33/ISS/TM-32, 2001 9d 20h 0m 22. novembra 2008
Sergej Nikolajevič Revin 12. január 1966 2. apríla 1996 aktívny
Fiodor Nikolajevič Jurčichin 3. január 1959 14. októbra 1997 STS-112/ISS, 2002
Sojuz TMA-10/ISS, 2007
Sojuz TMA-19/ISS, 2010
207d 13h 4m
a 5691 dní
(prebiehajúci let)
aktívny
Oleg Ivanovič Skripočka 24. december 1969 14. októbra 1997 aktívny
Michail Borisovič Kornijenko 15. apríl 1960 10. apríla 1998 Sojuz TMA-18/ISS, 2010 5765 dní
(prebiehajúci let)
aktívny
Oleg Dmitrijevič Kononenko 21. jún 1964 15. januára 1999
prevedený z CSKB-Progress
Sojuz TMA-12/ISS, 2008 198d 16h 20m aktívny
Oleg Germanovič Artemjev 28. december 1970 29. mája 2003 aktívny
Andrej Ivanovič Borisenko 17. apríl 1964 29. mája 2003 aktívny
Mark Viačeslavovič Serov 23. máj 1974 29. mája 2003 aktívny
Jelena Olegovna Serovová 22. apríl 1976 11. októbra 2006 aktívny
Nikolaj Vladimirovič Tichonov 23. máj 1982 11. októbra 2006 aktívny
Andrej Nikolajevič Babkin 21. apríl 1969 28. apríla 2010 aktívny
Sergej Vladimirovič Kuď-Sverčkov 23. august 1983 28. apríla 2010 aktívny
  1. RKK Energija (Raketovo-kozmická korporácia Energija) sa do marca 1966 nazývala OKB-1 (Testovacia konštrukčná kancelária 1), do roku 1974 CKBEM (Ústredná konštrukčná kancelária experimentálneho strojárstva), do roku 1994 NPO Energija (Vedeckovýrobné združenie Energija)
  2. Постановление ЦК КПСС и Совета Министров СССР № 270-105 от 27 марта 1967 «О подготовке космонавтов-испытателей и космонавтов-исследователей... »

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Oddíl kosmonautů RKK Eněrgija na českej Wikipédii.

  1. 1 2 3 4 5 IVANOV, Ivan, a kol. Космическая энциклопедия ASTROnote [online]. Moskva: [cit. 2009-03-17]. Kapitola Отряд космонавтов РКК «Энергия». Dostupné online. (po rusky)
  2. ASTROnote. [Cit. 2009-03-17]. Kapitola Набор для полёта на корабле «Восход». (po rusky)
  3. 1 2 3 4 ASTROnote [online]. [Cit. 2009-03-17]. Kapitola 1-й набор космонавтов-испытателей ОКБ-1.. Dostupné online. (po rusky)
  4. 1 2 3 ŠAMSUTDINOV, S.. Отряду космонавтов РКК «Энергия» - 40 лет. Новости космонавтики, 2006, čís. 7. Dostupné online. ISSN – 1078 1561 – 1078. (po rusky)
  5. ASTROnote [online]. [Cit. 2009-03-17]. Kapitola 2-й набор космонавтов-испытателей ЦКБЭМ.. Dostupné online. (po rusky)
  6. ASTROnote [online]. [Cit. 2009-03-17]. Kapitola 3-й набор космонавтов-испытателей ЦКБЭМ.. Dostupné online. (po rusky)
  7. ASTROnote. [Cit. 2009-03-17]. Kapitola 16-й набор в отряд РКК «Энергия».. (po rusky)
  8. HOLUB, Aleš, a kol. MEK – Malá encyklopedie kosmonautiky [online]. REV. 2001-10-21, [cit. 2009-03-18]. Kapitola Sojuz 25. Dostupné online. (po česky)
  9. MARTÍNEK, František. Raz a dosť [online]. Malá encyklopédia kozmonautiky, rev. 2003-12-28, [cit. 2009-02-17]. Dostupné online. (po česky)