Oleg Pastier

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Oleg Pastier
slovenský básnik, publicista,
vydavateľ a disident
Osobné informácie
PseudonymJakub Sojka, Pavol Országh[1]
Narodenie17. apríl 1952
 Tekovská Nová Ves (dnes časť obce Nová Dedina), Česko-Slovensko
Úmrtie15. marec 2018 (65 rokov)

Oleg Pastier (* 17. apríl 1952, Tekovská Nová Ves – † 15. marec 2018) bol slovenský básnik, publicista, vydavateľ a disident.[2][3]

Životopis[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa v Tekovskej Novej Vsi, dnes časti obce Nová Dedina v okrese Levice. Absolvoval strednú všeobecnovzdelávaciu školu v Nitre, kde až do maturity žil s rodičmi. Jeho otec bol dekanom Pedagogickej fakulty v Nitre (dnes súčasť UKF), odkiaľ však musel v roku 1970 odísť potom, čo sa postavil proti vpádu vojsk Varšavskej zmluvy z roku 1968. Táto udalosť dospievajúceho študenta výrazne ovplyvnila; normalizačnú spoločnosť odvtedy vnímal ako niečo, čo s jeho pohľadom na svet nie je zlučiteľné. Získal zlý kádrový profil a pôsobil v rozličných robotníckych zamestnaniach.

V druhej polovici 70. rokov stretol v Bratislave skupinu otvorene mysliacich ľudí – Vladimíra Archleba, Igora Kalného, Jána Budaja, Františka Mikloška, výtvarníkov Milana Bočkaya a Kláru Bočkayovú, Otisa Lauberta, Vladimíra Havrillu a ďalších umelcov. V 80. rokoch 20. storočia začal v disente získavať vydavateľské skúsenosti. Najprv sa venoval jednorazovým textom ako Solženicynova prednáška alebo esej disidenta Milana Šimečku, postupne sa však uňho začalo zbierať stále viac prác, ku ktorým sa oficiálne nedalo dostať. Vydával ich v samizdatových časopisoch Kontakt, Fragment a Fragment K.[2][3][4]

Počas Nežnej revolúcie stál pri zrode občianskeho hnutia Verejnosť proti násiliu (VPN), 19. novembra 1989, po prvom protestnom mítingu v priestoroch Umeleckej besedy v Bratislave, sa spolu s Martinom Šimečkom, Jánom Budajom a Milošom Žiakom zúčastnil stretnutia v byte Jána Langoša, na ktorom vznikol názov hnutia.[2]

Od marca 1990 potom vydával (dovtedy samizdatový) časopis oficiálne, od roku 1992 pod názvom Fragment. Vo svojom vydavateľstve F. R. & G vydal aj jeho knižnú edíciu. Po roku 1990 spolupracoval s literárnymi časopismi Kultúrny život a Romboid. Pre Slovenský rozhlas vytvoril sériu 23 fíčrov pod názvom Rodinné striebro a rozhlasových relácií Obuj sa a choď, Avantgardy, Európska poviedka a ďalších. Žil a tvoril v obci Dolný Bar neďaleko Dunajskej Stredy.[2]

Dielo [2][upraviť | upraviť zdroj]

Próza[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spytovanie : (román) (2010, spoločné dielo Olega Pastiera a Ivana Kadlečíka, román koncipovaný z rozhovorov, textových fragmentov a korešpondencie)
  • Krúženie : (fragmenty románu) (2014)

Poézia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tieň Chamraj (1981, samizdat)
  • Pavúčie hniezda (1982, samizdat)
  • Plot (1992)
  • Oko za zub (1995)
  • Možno (2003)
  • Album (2006)
  • Haiku, haiečku, haiku zelený : sedemnásťslabičná antológia (2011)

Rozhlasová tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

  • Rodinné striebro (cyklus relácií o významných osobnostiach a udalostiach v slovenskej kultúre a histórii 20. storočia)

Publicistika[upraviť | upraviť zdroj]

  • Nezabúdanie (2004, kniha rozhovorov Olega Pastiera s Albertom Marenčinom)
  • Z protiľahlého brehu (2008, kniha rozhovorov)
  • Za ozvenou tichých hlasov (2011)
  • Za ozvenou tichých hlasov II (2012)
  • Za ozvenou tichých hlasov III (Príbeh Juraja Mojžiša) (2013)

Ocenenia[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ MARUŠIAK, Juraj. Biografische Lexikon Widerstand und Opposition im Kommunismus 1945–91 : Oleg Pastier, geboren 1952 [online]. Berlin: Bundesstiftung zur Aufarbeitung der SED Diktatur, [cit. 2018-03-15]. Dostupné online.
  2. ↑ a b c d e f g h Oleg Pastier [online]. Bratislava: Literárne informačné centrum, [cit. 2018-03-15]. Dostupné online.
  3. ↑ a b ANDREJČÁKOVÁ, Eva. Oleg Pastier zakódoval, že človek človeku nesiaha na slobodu. SME (Bratislava: Petit Press), 2018-03-15. Dostupné online [cit. 2018-03-15]. ISSN 1335-4418.
  4. ↑ GÁLIS, Tomáš. Oleg Pastier: Vlastne robím to, čo pred novembrom. SME (Bratislava: Petit Press), 2011-09-22. Dostupné online [cit. 2018-03-15]. ISSN 1335-4418.
  5. ↑ Slovenský rozhlas získal cenu Prix Bohemia Radio 2008. Hospodárske noviny (Bratislava: MAFRA Slovakia), 2008-10-06. Dostupné online [cit. 2018-03-15]. ISSN 1336-1996.
  6. ↑ Cena Dominika Tatarku za rok 2012 Olegovi Pastierovi [online]. Bratislava: Konzervatívny inštitút M. R. Štefánika, 2013-04-12, [cit. 2018-03-15]. Dostupné online.
  7. ↑ Biele vrany 2014 [online]. Aliancia Fair-play a VIA IURIS, 2014, [cit. 2018-03-15]. Dostupné online.
  8. ↑ Slavnostní předání Ceny Václava Bendy 2015 [online]. Praha: Ústav pro studium totalitních režimů, 2015, [cit. 2018-03-15]. Dostupné online.
  9. ↑ Prezident Andrej Kiska vyznamenal 15 osobností [online]. Bratislava: Kancelária prezidenta SR, 2016-01-07, [cit. 2018-03-15]. Dostupné online.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Oleg_Pastier&oldid=7762287“