Operácia Iskra
| Operácia Iskra | |||||||
|---|---|---|---|---|---|---|---|
| Súčasť bojov o prelomenie blokády Leningradu počas druhej svetovej vojny | |||||||
 mapa s vyznačením pohybu vojsk počas operácie Iskra | |||||||
| |||||||
| Protivníci | |||||||
.svg){kind=small} Sovietsky zväz
|
.svg){kind=small} Nemecko
| ||||||
| Velitelia | |||||||
| L. A. Govorov K. A. Mereckov F. N. Starikov
|
Georg Lindemann Karl Hilpert
| ||||||
| Východný front |
|---|
| Barbarossa – Pokračovacia vojna – Za polárnym kruhom – Leningrad – Rostov – Moskva – Sevastopoľ – Kerč-Feodosia - 2. Charkov – Voronež-Vorošilovgrad – Ržev-Viazma – Stalingrad – Kaukaz – Ržev-Syčovka – Velikije Luki – Ostrogošsk-Rossoš – Voronež-Kastornoje – 3. Charkov – Kursk – Smolensk – Donbas – Dneper – Pravobrežná Ukrajina – Leningrad-Novgorod – Krym – Bagration – Ľvov-Sandomierz – Jassy-Kišinev – Východné Karpaty – Pobaltie – Kurónsko – Laponsko – Rumunsko – Bulharsko – Debrecín – Kosovo – Belehrad – Budapešť – Visla-Odra – Západné Karpaty – Východné Prusko – Horné Sliezsko – Dolné Sliezsko – Viedeň – Berlín – Praha |
Operácia Iskra, alebo aj tretia ofenzíva pri Siňavine bola operácia Červenej armády, ktorej cieľom bolo uvoľniť blokádu Leningradu. Operáciu viedli spoločne Leningradský front pod velením generála L. A. Govorova a Volchovský front pod velením generála K. A. Mereckova. Operácia začala skoro ráno 12. januára 1943 a trvala do konca mesiaca, keď sa situácia na frontoch stabilizovala. Operácia skončila úspešne, podarilo sa získať 8 - 10 kilometrový pozemný koridor pri južnom pobreží Ladožského jazera, ktorým bolo možné sprevádzkovať pravidelnú železničnú dopravu medzi Leningradom a zvyškom Sovietskeho zväzu[1].
Plánovanie operácie
Plánovanie operácie sa začalo koncom novembra 1942. Mali ho na starosť generáli Govorov a Mereckov, dohľadom bol poverený maršal K. J. Vorošilov. Pôvodne boli plánované dve samostatné ofenzívy realizované po sebe. Presný termín sa mal prispôsobiť počasiu, presnejšie hrúbke ľadu na rieke Neva. Nakoniec sa však rozhodlo, na Govorovovo naliehanie, aby sa ofenzívy začali súčasne. Govorov navrhoval využiť silu siedmich až ôsmich divízií pre každú časť operácie útočiacu v dvoch sledoch po 4 a 3 divíziách s jednou v zálohe. Ďalej doporučoval podporu tankovými, ženijnými a a delostreleckými jednotkami. Stavka plán s úpravami schválila 2. decembra a v priebehu decembra poskytla obom frontom posily. Prípravy boli ukončené do 1.januára 1943 ale slabý ľad na Neve spôsobil odklad operácie na 10. - 12. január. Krátko pred začiatkom operácie sa ako vyslaný koordinátor zapojil generál Žukov[1].
Zúčastnené jednotky
Govorovov Leningradský front na operáciu vyčlenil 67. armádu pod velením M. P. Duchanova, ktorá tvorila údernú skupinu Leningradského frontu. Skladala sa 8 divízií, 8 brigád, 1 opevnenej oblasti, 22 plukov a 15 praporov. Na jeho úseku bolo nasadených 1 873 diel a mínometov. Operáciu tohoto frontu podporovalo aj 414 lietadiel prevažne 13. leteckej armády pod velením Rybalčenka, 222 tankov a 37 obrnených vozidiel zaradených do samostatných brigád alebo praporov. Mereckovov Volchovský front vytvoril údernú skupinu z 2. údernej armády pod velením V. Z. Romanovského. Skladala sa 11 divízií, 9 brigád, 1 opevnenej oblasti a 37 plukov. Podporovalo ju 217 tankov zaradených do samostatných brigád alebo praporov. Na jej ľavom krídle mala operovať 8. armáda pod velením F. N. Starikova s podporou 92 tankov. Na tento front bolo nasadených 2 885 diel a 395 lietadiel prevažne 14. leteckej armády pod velením Žuravľeva[1].
Proti útočiacim jednotkám stáli tri divízie XXVI. armádneho zboru generála Karla Hilperta a ďalšie dve divíze, všetky jednotky boli súčasť 18. armády generála Georga Lindemanna.
Ciele
Duchanovova úderná skupina mala preniknúť v šírke 13 km medzi Moskovskou Dubrovkou a Šlisselburgom na západ, poraziť nemecké jednotky a spojiť sa s údernou skupinou Volchovského frontu. Následne mali Duchanovove jednotky obsadiť Šlisselburg (na sever) a útočiť smerom na Sińavino (juh) a jeho druhý sled ďalej na juh popri rieke Mojka od ústia do Nevy po Kelkolovo. Romanovského úderná skupina mala preniknúť v šírke 12 km medzi Lipkou a Gajtolovom na východ, poraziť nemecké jednotky a spojiť sa s údernou skupinou Leningradského frontu. Následne mali chrániť dobyté územie. Starikovova armáda mala preniknúť nemeckou obranou v úseku Gajtolovo - Mišino a postúpiť na západ až ku Kelkolovu[1].
Priebeh operácie
Operácii predchádzalo intenzívne nočné bombardovanie vybraných cieľov. 12. januára o 9.30 zahájilo paľbu delostrelectvo na oboch frontoch. O 11.50 sa pohla pechota štyroch divízií Duchanovovovej armády na prekročenie rieky Nevy po ľade. O 18.00 už boli cez Nevu postavené mosty, ktoré umožnili prechod ťažkých tankov. Prielom sa podaril len na strednom úseku so ziskom predmostia 5 x 3 km, krídla zaostali. Severné (ľavé) krídlo však po preskupení využilo prielom v strednej časti a k večeru prvého dňa už postupovalo na sever k Šlisselburgu. Druhý deň operácia pokračovala ďalším postupom o 4 km východne na strednom úseku a 1,5 km severne na severnom úseku. Pravé krídlo nebolo až také úspešné v podvečer muselo dokonca ustúpiť o 2 km po protiútoku Nemcov. Na Volchovskom fronte začal útok Romanovského armády o 11.15 a Starikovovovej o 11.35. Postup bol pomalší, na konci druhého dňa bojov sa podarilo dobyť len jeden 3 kilometre hlboký a druhý menší klin do obranných pozícií Nemcov. 14. januára sa do boja nasadili jednotky druhého sledu Duchanovovej armády, tieto však boli nasadzované postupne a rozptýlene, čo oslabilo ich účinok. Podobne nevhodne sa nasadzovali aj druhosledové jednotky Volchovského frontu. 18. januára o 9.30 sa pri Robotníckej osade č 1. spojili hrotové jednotky oboch frontov. Okolo obeda sa začali spájať aj ďalšie jednoty severnejšie a južnejšie. Tým sa uzavrela kapsa okolo Šlisselburgu a Lipky s obkľúčenými nemeckými jednotkami. O 14.00 bol obsadený Šlisselburg a začala likvidácia nemeckých jednotiek v obkľúčení. Zároveň sa hlavné sily oboch armád stočili na juh k Siňavinu, svoj cieľ však nedosiahli. Ofenzíva ochabla koncom mesiaca a fronta sa stabilizovala severne a východne od Mestečka č.1 a č.2, južne od Robotníckej osady č.6 a stanice Podgornyj až po Gontovoja Lipka[1].
Výsledok
Operácia sa skončila víťazstvom Červenej armády. Za 7 dní prenikla 15 km do hĺbky nemeckej obrany a oslobodila niekoľko miest a obcí. Výsledkom operácie bolo vytvorenie pozemného koridoru 8-10 km širokého na južnom brehu Ladožského jazera, ktoré umožnilo otvoriť komunikáciu s obliehaným Leningradom. Strategicky výsledok operácie vylúčil možnosť nemecko-fínskeho spojenia. Nepodarilo sa však dobiť Siňavino ani priľahlú Siňavinskú vrchovinu. Červená armáda utrpela 115 082 strát (33940 zabitých, zajatých alebo nezvestných, 81 142 zranených) z 302 800 nasadených. Nemci uvádzajú 12 000 mŕtvych. Počas tejto operácie (18.1.) bol generál Žukov povýšený na maršala[1].