Orešnik
| Orešnik | ||
|---|---|---|
| Typ: | balistická raketa stredného doletu (IRBM) | |
| Miesto pôvodu: |  Rusko | |
| História služby | ||
| V službe: | od 1. augusta 2025 | |
| Vojny: | Ruská invázia na Ukrajinu | |
| História výroby | ||
| Konštruktér: | MITT | |
| Navrhnuté: | 2006 – 2024 | |
| Výrobca: | Votkinský strojárenský závod | |
| Vyrobené: | 2024 – súčasnosť | |
| Počet vyrobených kusov: | 25 ks ročne (odhad ukrajinskej rozviedky) | |
| Varianty: | konvenčný, jadrový | |
| Základné údaje | ||
| Hmotnosť: | približne 40 – 50 t (odhad) | |
| Dĺžka: | 15 m – 18,5 m (odhad) | |
| Dĺžka : | dvojstupňová raketa | |
| Šírka: | 1,8 m | |
| Bojová hlavica: | konvenčný (kinetický / výbušný); jadrová hlavica | |
| Úsťová rýchlosť strely: | viac ako Mach 10 | |
| Účinný dostrel: | 3 000 – 5 470 km | |
| Maximálny dostrel: | približne 5 500 km | |
| Doprava: | mobilné odpaľovacie zariadenie | |
| Zameriavanie: | inerciálne + satelitné GLONASS | |
Orešnik (rus. Орешник; doslova „lieska“) je ruská balistická raketa stredného doletu, vybavená nezávisle navádzanými viacnásobnými hlavicami (MIRV). Orešnik je dvojstupňová balistická raketa na tuhé palivo, určená na odpaľovanie z mobilného odpaľovacieho zariadenia (TEL – Transporter Erector Launcher) na podvozku s viacerými nápravami.
Orešnik vypĺňa medzeru medzi taktickými systémami, ako je 9K720 Iskander-M a strategickými ICBM, ako je Jars. Hlavným strategickým určením rakety je úder proti dôležitým cieľom v Európe a Ázii zo základní na území Ruskej federácie a od decembra 2025 aj z Bieloruska.[1] Vzhľadom na svoj dolet, odhadovaný v rozsahu 3 000 až 5 500 km (podľa niektorých amerických odhadov až 5 470 km, podľa údajov bieloruského ministerstva obrany 5 000 km), je schopná zasiahnuť väčšinu európskych hlavných miest z ruského územia. Hlavnými cieľovými kategóriami sú podľa ruských vyhlásení dobre chránené vojenské objekty – velitelské bunkre, podzemné továrne, letecké základne, prístavy a stanovištia systémov protivzdušnej a protiraketovej obrany NATO. Vďaka vysokej kinetickej energii dopadajúcich hlavíc môže raketa zasiahnuť ciele aj bez výbušnej náplne.
Vznik a vývoj
[upraviť | upraviť zdroj]Predchodca: program RS-26 Rubež
[upraviť | upraviť zdroj]Vývoj rakety, ktorá sa neskôr stala technologickým základom Orešnika, sa začal podľa otvorených zdrojov najneskôr v roku 2008 v Moskovskom inštitúte tepelnej techniky (MITT – Moskovskij institut teplotechniki). Ruskí konštruktéri odstránili jeden stupeň z medzikontinentálnej rakety RS-24 Jars.[2] Výsledná raketa dostala označenie RS-26 Rubež (NATO: SS-X-31).
Prvý úspešný skúšobný štart tejto rakety sa uskutočnil 26. mája 2012 z kozmodrómu Pleseck, pričom hlavica zasiahla cieľ na strelnici Kura na Kamčatke vo vzdialenosti približne 5 800 km. Ďalšie skúšky v rokoch 2012 – 2015 sa však uskutočňovali na výrazne kratších dráhach (okolo 2 000 km), čo viedlo viacerých západných analytikov k podozreniu, že Rusko klasifikáciou Rubeža ako medzikontinentálnej rakety obchádza Zmluvu o jadrových silách stredného doletu (INF Treaty) z roku 1987, ktorá zakazovala pozemné rakety s doletom 500 – 5 500 km.[3]
V roku 2018 bol program Rubež oficiálne vyradený zo Štátneho programu vyzbrojovania na obdobie do roku 2027. Raketa do toho času absolvovala päť skúšobných štartov a nikdy nebola formálne zaradená do služby.
Vznik Orešnika a obnovenie programu
[upraviť | upraviť zdroj]V roku 2019 Spojené štáty odstúpili od Zmluvy INF s odvolaním sa na ruské porušenia súvisiace s raketou 9M729. V dôsledku toho prestali pre Rusko platiť zmluvné prekážky pre nasadenie rakiet stredného doletu. V júli 2024 Kremeľ ohlásil obnovenie výroby rakiet stredného doletu,[4] pričom analytici Pentagonu, CSIS a Middlebury Institute of International Studies neskôr dospeli k záveru, že Orešnik je s vysokou pravdepodobnosťou dvojstupňový variant RS-26 Rubež, optimalizovaný na nesenie konvenčnej hlavice. Do oficiálnej výzbroje Ozbrojených síl Ruskej federácie bola raketa zaradená 1. augusta 2025.
Výroba
[upraviť | upraviť zdroj]Vývojárom rakety je Moskovský inštitút tepelnej techniky a podľa informácií ukrajinskej rozviedky sa na vývoji elektronických systémov rakety podieľa aj koncern Sozvezdije.[5]
Sériovú výrobu zabezpečuje Votkinský strojárenský závod v Udmurtsku, ktorý je tradičným výrobcom všetkých ruských strategických rakiet na tuhé palivo vrátane systémov Iskander, Jars a Bulava. V rokoch 2024 – 2025 závod prešiel rozsiahlym rozšírením. Tieto kroky dávajú západní analytici do priamej súvislosti s nábehom sériovej výroby Orešnika.
Ukrajinská vojenská rozviedka odhaduje ročnú výrobnú kapacitu rakiet Orešnik na približne 25 kusov ročne, čo je extrapolácia výrobnej rýchlosti rakiet Jars (okolo 20 ks ročne v roku 2019). Tento údaj predpokladá čiastočné obmedzenie výroby medzikontinentálnych rakiet v prospech rakiet stredného doletu. Súčasne počíta s rozširovaním výroby motorov na tuhé palivo u subdodávateľov.[6]
Podľa analýzy denníka Financial Times sú výrobcovia Orešnika do značnej miery závislí od dovozu moderného západného vybavenia – najmä obrábacích strojov s počítačovým číslicovým riadením (CNC) od firiem Fanuc (Japonsko), Siemens (Nemecko) a Heidenhain (Nemecko), čo Moskovský inštitút tepelnej techniky priznal aj vo svojich personálnych inzerátoch z roku 2024. Táto závislosť je terčom medzinárodných sankcií namierených proti ruskému zbrojnému priemyslu.
Jednotková cena rakety nebola oficiálne zverejnená; západní analytici ju odhadujú v rozmedzí 30 – 50 miliónov amerických dolárov za kus podľa konfigurácie a typu hlavice.[7]
Konštrukcia
[upraviť | upraviť zdroj]Orešnik je dvojstupňová balistická raketa s motormi na tuhé palivo. Predpokladá sa, že obidva stupne vychádzajú z prvých dvoch stupňov medzikontinentálnej rakety RS-24 Jars (resp. RS-26 Rubež). Použitie tuhého paliva zaručuje krátky čas prípravy na štart, dlhú skladovateľnosť a jednoduchú údržbu. Aktívna fáza letu trvá menej ako päť minút, čo výrazne sťažuje detekciu a sledovanie radarmi systému včasnej výstrahy.
Odhadovaná dĺžka Orešnika sa pohybuje od 15 do 18,5 metra a jeho priemer je približne 1,86 metra. Plášť rakety je podľa odhadov vyrobený z vysokopevnostných zliatin a kompozitných materiálov navrhnutých tak, aby znížili hmotnosť pri zachovaní odolnosti voči extrémnym tepelným a aerodynamickým zaťaženiam. Termálna ochrana hlavíc je optimalizovaná pre návrat do atmosféry pri rýchlosti okolo Mach 10(t. j. približne 3,4 km/s alebo 12 300 km/h), čo podľa ruských zdrojov vyžadovalo vývoj nových materiálov odolávajúcich teplotám výrazne vyšším, než aké znášajú návratové hlavice väčšiny ICBM a IRBM (tie sa pohybujú v rozsahu Mach 3 – 5).
Navádzací systém
[upraviť | upraviť zdroj]Raketa využíva inerciálny navigačný systém (INS) doplnený o korekciu zo satelitnej navigácie GLONASS. V terminálnej fáze sú jednotlivé hlavice schopné samostatného manévrovania, čo z nich robí v podstate manévrovateľné návratové telesá (MaRV).
Bojová hlavica a MIRV systém
[upraviť | upraviť zdroj]Najvýraznejším konštrukčným znakom Orešnika je rozdelenie bojovej časti do šiestich nezávislých návratových telies, pričom každé z nich pri zostupe uvoľňuje ďalších šesť submunícií. Pri demonštračnom údere na Dnipro 21. novembra 2024 tak na cieľ dopadlo až 36 prvkov v presne usporiadanej štruktúre na ploche približne 1,4 km × 400 m. Toto usporiadanie bolo podľa analytikov v boji použité po prvý raz v histórii – MIRV technológia bola dovtedy vyhradená výlučne pre jadrové systémy.
Hlavnou ničivou silou hlavíc nie je výbušná náplň, ale kinetická energia. Pri rýchlosti viac ako 3 km/s a hmotnosti submunície okolo 30 kg dosahuje energia jedného prvku 375 – 735 MJ, čo zodpovedá približne 90 – 176 kg ekvivalentu TNT. To dáva rakete schopnosť zasiahnuť aj hlboko ukryté podzemné ciele, ktoré sú odolné voči konvenčnej munícii. Raketa je takisto schopná niesť jadrovú hlavicu, aj keď doteraz bola použitá výlučne v konvenčnej (a podľa všetkého inertnej) konfigurácii.
Odpaľovacie zariadenie
[upraviť | upraviť zdroj]Orešnik je odpaľovaný z mobilného viacnápravového nosiča typu TEL, ktorý je postavený na podvozku MZKT-79291 10×10. Mobilita zaručuje vysokú prežiteľnosť systému – odpaľovacie zariadenia môžu byť rozptýlené v lese alebo pod maskovacími krytmi a presúvané medzi vopred pripravenými palebnými stanoviskami.[8]
Bojové nasadenie
[upraviť | upraviť zdroj]21. november 2024 – prvé bojové použitie. Z poligónu Kapustin Jar v Astrachánskej oblasti bola odpálená raketa Orešnik proti závodu PA Pivdenmaš (Južmaš) v ukrajinskom meste Dnepropetrovsk na vzdialenosť približne 800 km. Raketa niesla šesť nezávisle navádzaných hlavíc, ktoré sa pri terminálnom prílete rozdelili na ďalšie submunície (podľa záberov dopadu spolu šesťkrát po šesť, t. j. okolo 36 prvkov). Hlavice boli podľa ukrajinských aj amerických zdrojov inertné (bez výbušnej náplne) a útok sa interpretoval ako bojová demonštrácia. Podľa Reuters a The New York Times náčelník Generálneho štábu OS RF Valerij Gerasimov v telefonickom rozhovore s americkým generálom Charlesom Brownom priznal, že úder bol plánovaný dlho pred rozhodnutím Bidenovej administratívy povoliť údery ATACMS na ruské územie. USA boli o štarte vopred informované, aby sa predišlo tomu, že bude útok vyhodnotený ako jadrový.
9. január 2026 – druhé bojové použitie. Raketa odpálená z polygónu Kapustin Jar zasiahla Štátny letecký opravárenský závod v ukrajinskom Ľvove. Bol to prvý balistický úder na Ľvovskú oblasť počas vojny.[9]
Používatelia
[upraviť | upraviť zdroj]Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ Новейшая российская ракета «Орешник»: что о ней известно [online]. rbc.ru, [cit. 2026-05-18]. Dostupné online.
- ↑ PIKE, John. Weapons of Mass Destruction (WMD) [online]. globalsecurity.org, [cit. 2026-05-17]. Dostupné online.
- ↑ Russia’s Rubezh Ballistic Missile Disappears off the Radar [online]. jamestown.org, [cit. 2026-05-17]. Dostupné online.
- ↑ BRAHY, Jérôme. Breaking News: Russia starts full production of Oreshnik ballistic missiles to threaten Europe's key military bases. [online]. armyrecognition.com, [cit. 2026-05-17]. Dostupné online.
- ↑ Ukrainian Intelligence Found Out How Much "Oreshnik" Is Made By Russians [online]. charter97.org, [cit. 2026-05-17]. Dostupné online.
- ↑ RS-26 Oreshnik: Russia could produce 25 IRBM missiles per year [online]. meta-defense.fr, 2024-12-05, [cit. 2026-05-17]. Dostupné online.
- ↑ TeamDefenseWatch. Oreshnik Missile [online]. thedefensewatch.com, 2026-01-09, [cit. 2026-05-18]. Dostupné online.
- ↑ Oreshnik IRBM Intermediate-Range Ballistic Missile. [online]. armyrecognition.com, [cit. 2026-05-17]. Dostupné online.
- ↑ Oreshnik [online]. missilethreat.csis.org, 2026-01-09, [cit. 2026-05-17]. Dostupné online.