Osirelé dielо

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Osirelé dielo je autorské dielo a iný predmet autorskoprávnej ochrany, ku ktorým žiadny z nositeľov práv nie je určený, alebo ak bol určený, nemožno ho nájsť. Príkladmi osirelých diel môžu byť kniha, noviny, časopis a iné diela v písomnej forme, kinematografické dielo, audiovizuálne dielo, ilustrácia, fotografia atď.

Nositeľa práv v takýchto prípadoch nie je možné kontaktovať za účelom získania povolenia na použitie diela. Osirelé diela v súčasnosti predstavujú prekážku najmä pre kultúrne a vzdelávacie inštitúcie (knižnice, múzeá, galérie, archívy, školy a pod.), ktoré prispievajú k zachovaniu a šíreniu kultúrneho dedičstva prostredníctvom digitalizácie svojich zbierok.

Spôsoby vzniku osirelého diela[upraviť | upraviť kód]

K vzniku osirelého diela môžu viesť rozličné okolnosti. Existujú prípady, kedy autor osirelého diela nebol známy nikdy a dielo bolo zverejnené anonymne, alebo dielo nebolo zverejnené vôbec, alebo sa údaje o autorovi diela časom vytratili. Dielo teda neobsahuje žiadnu, resp. obsahuje nedostatočnú informáciu, na základe ktorej by bolo možné určiť nositeľa práv. Za osirelé dielo možno považovať aj také dielo, ktorého autor bol určený, ale nie je ho možné vyhľadať či kontaktovať. Eventuálne nositeľ práv nie je oboznámený so skutočnosťou, že je nositeľom takých práv, alebo nie je po autorovej smrti možné zistiť, na akú osobu prešiel výkon majetkových práv alebo kde sa daná osoba nachádza. Stále častejšie je hlavne v prostredí internetu možné stretnúť sa s dielami laickými, ktoré neboli zachytené na hmotnom nosiči.

Počet osirelých diel[upraviť | upraviť kód]

Presný počet takýchto diel dodnes nie je známy, aj keď niektoré štúdie odhadujú, že desiatky miliónov z nich sa nachádzajú len vo verejne prístupných inštitúciách. Napríklad British Library predpokladá, že osirelé diela tvoria až 40 % jej celkového zbierkového fondu. So zreteľom na zjednodušené spôsoby vzniku a zverejňovania diel v súčasnosti je pravdepodobné, že tento počet bude narastať.

Problematika osirelých diel[upraviť | upraviť kód]

Ťažiskovým problémom osirelých diel je nemožnosť určiť, resp. vyhľadať nositeľa práv. Pritom použitie diela bez vedomia autora môže z autorskoprávneho hľadiska znamenať ohrozenie jeho morálnych a materiálnych záujmov. Z nemožnosti určiť či nájsť autora vyplýva, že nie je možné získať súhlas na sprístupňovanie či šírenie osirelého diela. Táto situácia je však nevýhodná aj pre samotného autora, pretože mu za použitie svojho diela nemôže byť poskytnutá primeraná odmena. Z osirelých diel teda neplynie nikomu úžitok. Bez účinného legislatívneho zastrešenia hrozí, že i mimoriadne cenné dielo, ktorého autor nebol určený alebo vyhľadaný, sa nemôže využiť na vedecký výskum či určitý druh kultúrnej aktivity.

Právne riešenia problematiky osirelých diel vo svete[upraviť | upraviť kód]

Účelom všetkých variantov právneho riešenia danej problematiky je vyváženie všeobecných záujmov používateľov osirelých diel a individuálnych záujmov nositeľov práv.

Kanada[upraviť | upraviť kód]

Kanada zaviedla právnu úpravu pre osirelé diela už v roku 1985. Kanadský model riešenia otázky osirelých diel sa vzťahuje výlučne na zverejnené diela, záznamy umeleckých výkonov, zverejnené zvukové záznamy a záznamy komunikačných signálov. Povolenie na použitie diela sa získava na základe povinnej licencie. Podľa kanadského autorského zákona licencie na použitie diel udeľuje Copyright Board, a to po preskúmaní, či záujemca o použitie diela vynaložil pred podaním žiadosti primerané úsilie na vyhľadanie nositeľov práv. Tento orgán stanovuje tiež podmienky použitia diela a výšku licenčnej odmeny, ktorú Copyright Board nositeľom práv vypláca do piatich rokov od vydania licencie buď priamo, alebo prostredníctvom príslušného kolektívneho správcu práv. Podobný model riešenia sa využíva napr. aj v Japonsku či Kórejskej republike.

Nórsko[upraviť | upraviť kód]

Nórsko využíva už od 60. rokov ako model riešenia pre osirelé diela inštitút rozšírenej kolektívnej správy práv. Zmysel rozšírenej kolektívnej správy spočíva v možnosti kolektívneho správcu poskytnúť v zákonom vymedzených prípadoch záujemcovi licenciu na použitie konkrétneho diela nielen nositeľov práv zmluvne zastupovaných, ale aj takých, ktorí zmluvne zastupovaní nie sú (pokiaľ nositeľ práv nevylúči účinky kolektívnej správy práv), pričom aj nositeľ práv bez zmluvného zastúpenia má právo na odmenu za použitie svojho diela. Použitie je podľa ustanovení tamojšieho autorského zákona limitované rýdzo vzdelávacími účelmi. Účinky kolektívnej správy sa vzťahujú len na územie Nórska, teda príslušné diela sú sprístupnené len záujemcom lokalizovaným na území tohto štátu. Obdobné riešenie problematiky osirelých diel je využívané napr. vo Švédsku, Dánsku alebo Fínsku.

Európska únia[upraviť | upraviť kód]

Pre legislatívne orgány Európskej únie (EÚ) bola téma osirelých diel v poslednej dekáde mimoriadne aktuálna. Dodnes bolo prijatých viacero dokumentov a podniknutých mnoho diskusií a konferencií, ktoré zdôrazňovali potrebu vypracovať záväznú právnu úpravu týchto diel tak na európskej, ako aj na národnej úrovni. Úsilie vrcholných orgánov EÚ zosúladiť národné úpravy autorského práva jej členských štátov z aspektu zjednodušenia cezhraničnej digitalizácie a šírenia osirelých diel vyvrcholilo prijatím smernice Európskeho parlamentu a Rady 2012/28/EÚ z 25. októbra 2012 o určitých povolených spôsoboch použitia osirelých diel. Smernica stanovila povinnosť členských štátov Únie zakomponovať do svojich národných úprav zákonnú výnimku z povinnosti získať súhlas autora na použitie diela. Ide o výnimku z výhradného majetkového práva autora pri svojich dielach povoliť alebo zakázať rozmnožovanie a sprístupňovanie verejnosti. Členské štáty mali tento normatívny akt prijať takým spôsobom, ktorý by nenarušil mantinely existujúcich, resp. pripravovaných vnútroštátnych predpisov, týkajúcich sa prekonania úskalí hromadnej digitalizácie. Smernica mala byť do právnych úprav jednotlivých členských štátov transponovaná najneskôr do 29. októbra 2014.

Slovenská republika[upraviť | upraviť kód]

Slovenské zákonodarstvo smernicu transponovalo do zákona č. 283/2014 Z. z. z 12. septembra 2014, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť dňa 29. októbra 2014. Zákon osirelé dielo definuje ako slovesné dielo vyjadrené v písomnej forme, najmä kniha, časopis, noviny (ale napr. aj ilustrácia či fotografia, pokiaľ je jej súčasťou), hudobné dielo vyjadrené v písomnej forme a audiovizuálne dielo, ktorého autora nemožno určiť, alebo, ak bol určený, nemožno ho nájsť ani napriek dôslednému vyhľadávaniu a je uložené v knižnici, archíve, múzeu, vo vzdelávacom zariadení alebo v zákonnom depozitári. Ďalšou nevyhnutnou podmienkou, ktorá implikuje status osirelého diela podľa aktuálneho znenia autorského práva, je, že toto dielo muselo byť prvý raz vydané alebo prvý raz odvysielané v niektorom členskom štáte EÚ.

Použitie osirelého diela[upraviť | upraviť kód]

Osirelé diela sú bez súhlasu autora oprávnené použiť knižnice, školy, múzeá, galérie, archívy, Rozhlas a televízia Slovenska a Slovenský filmový ústav výhradne na vzdelávacie a kultúrne účely a na plnenie úloh vo verejnom záujme, a to dvoma spôsobmi: vyhotovením rozmnoženiny (na digitalizáciu, indexáciu, katalogizovanie, uchovávanie, reštaurovanie alebo umožnenie prístupu verejnosti) a sprístupňovaním verejnosti.

Dôsledné vyhľadávanie[upraviť | upraviť kód]

Smernica EÚ prostredníctvom novely autorského zákona ukladá záujemcom o použitie osirelého diela povinnosť vykonať najskôr dôsledné vyhľadávanie, teda získavanie informácií, na základe ktorých možno vylúčiť pochybnosti o tom, či príslušné dielo je alebo nie je osirelé. Dôsledné vyhľadávanie je potrebné vykonať na území členského štátu EÚ, v ktorom bolo dielo prvý raz uverejnené alebo odvysielané. Zákon v intenciách zjednodušenia vyhľadávania odporúča vychádzať prinajmenšom z relevantných informačných zdrojov, ktoré uvádza vo svojej prílohe. Status osirelého diela teda možno získať len vtedy, keď prebehlo dôsledné vyhľadávanie a nositeľa práv sa nepodarilo určiť alebo nájsť. Povinnosťou oprávnenej osoby je tiež viesť a uchovávať o výsledkoch vyhľadávania záznamy, ktoré sa musia poskytnúť Slovenskej národnej knižnici. Tieto záznamy sú následne sprístupnené európskym kultúrnym a vedeckým inštitúciám prostredníctvom jedinej európskej verejne prístupnej online databázy osirelých diel. Jej výstavbu a správu zabezpečil Úrad pre harmonizáciu na vnútornom trhu (OHIM). Hlavným poslaním databázy je predchádzať a zabraňovať možnému porušovaniu autorských práv. Vychádzajúc z predpokladu, že nedostatok údajov o osirelých dielach je najväčšou prekážkou ich sprístupňovania, rozhodujúcu úlohu v dosahovaní tohto cieľa zohráva kumulácia relevantných informácií o existujúcich osirelých dielach. Tieto informácie sa získavajú na základe dôsledného vyhľadávania a transparentným spôsobom sa sprístupňujú širokej verejnosti.

Vzájomné uznávanie statusu osirelého diela[upraviť | upraviť kód]

Do slovenskej legislatívy smernica EÚ zaviedla tiež systém vzájomného uznania statusu osirelého diela. Ak sa dielo považuje za osirelé v jednom členskom štáte, za osirelé sa považuje aj v ostatných štátoch. V záujme podpory prístupu občanov k európskemu kultúrnemu dedičstvu sa tak zabezpečí, že zdigitalizované osirelé dielo sa bude môcť použiť vo všetkých členských štátoch EÚ, až kým sa neukončí jeho status. Pravidlo vzájomného uznania statusu osirelého diela je kľúčové pre napĺňanie významu európskeho riešenia problematiky osirelých diel.

Ukončenie statusu osirelého diela[upraviť | upraviť kód]

Prijatá právna úprava predchádza kolízii používateľov osirelých diel s nositeľmi práv tým, že autor osirelého diela je oprávnený kedykoľvek ukončiť status osirelého diela. Svoje autorstvo musí písomne oznámiť Slovenskej národnej knižnici a tá je povinná bezodkladne informovať konkrétneho používateľa príslušného diela o uskutočnení tejto zmeny. Autor diela má právo vyžadovať od používateľa diela primeranú odmenu. Výška primeranej odmeny by mala reflektovať nekomerčné použitie diela na plnenie úloh vo verejnom záujme bez dosahovania zisku.

Zdroje[upraviť | upraviť kód]