Pál Prónay

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pál Prónay
podplukovník barón Pál Prónay
podplukovník barón Pál Prónay
Narodenie2. november 1874
Romhány, Rétságsky okres Maďarsko
Úmrtie1947 - 1948
gulag Sibír
Odkazy
CommonsSpolupracuj na Commons Pál Prónay

Pál Prónay, celým menom Pál Sándor István Gábor Prónay de Tóth-Próna et Blatnicza (* 2. november 1874, Romhány, Maďarsko - † medzi decembrom 1944 a februárom 1945, miesto skonu neznáme alebo 1947- 1948 gulag Sibír); bol veliteľ maďarskej paravojenskej útočnej jednotky Rongyos gárda, ktorú založili v roku 1919 maďarskí dôstojníci vyškolení v elitnej vojenskej akadémii vo Viedni. Okrem toho Prónay si prisvojil aj titul „prezident“ plánovaného „Litavského palatinátu“(Lajtabánszág), ktorý mal nahradiť pomenovanie Burgenland, dovtedajší spolkový štát Rakúska podľa Saintgermainskej zmluvy.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

Prónay pochádzal zo severomaďarskej šľachty s titulom barón a prídomkom "zo Slovenského Pravna a Blatnice". Jeho predkovia sa stali barónmi v 18. storočí. O rode sa vie od roku 1279. Jedna vetva od 16. storočia patrí k Lutherovej evanjelickej cirkvi. Jeho otec bol bývalý dôstojník, vlastník majetkov a amatérsky hudobný skladateľ István Prónay, jeho matka bola Maria Almásy de Zsadány et Törökszentmiklós. Bol spríbuznený s Miklósom Horthym. Pochádzal z liberálnej a kultúrne vyspelej rodiny. Do dvanásteho roku bol vychovávaný spolu so svojimi šiestimi bratmi a troma sestrami. Bol najmladší. Psychológovia odhadovali jeho neskoršiu krutosť tak, že pochádzala z narušených vzťahov v rodine. Prónay mal úzky vzťah k matke, ktorá ho porodila vo vyššom veku. Od dvanásteho roku bol zverený internátom a kasárňam.

Na konci prvej svetovej vojny mal hodnosť majora c.a k. armády. Počas dejinných zmätkov pri rozpade monarchie založil „Národný obranný spolok“ (MOVE - Magyar Országos Véderő Egylet) a pridal sa na stranu regenta Miklósa Horthyho. MOVE bola šovinistická, pravicová a antisemitsky ladená formácia, ktorá organizovala Biely teror majúci za cieľ zlikvidovať boľševickú Maďarskú republiku rád. Prónay bol jedným z veliteľov MOVE. V roku 1919 založil spolu s inými dôstojníkmi Rongyos-gárdu.

Známka Lajtabánszág 10 Korún

V roku 1921 bol zosadený z veliteľskej pozície v Rongyos gárde Mikulášom Horthym, pretože sa svojvoľne vyhlásil za prezidenta plánovaného Litavského palatinátu, ktorý nakoniec nevznikol, lebo Burgenland pripadol Rakúsku.

V roku 1930 vstúpil do politiky medzi pravicovú konzervatívnu opozíciu proti vládnej Horthyho koalícii. Zároveň sa zaradil medzi nacistov a organizoval maďarské fašistické hnutie. V roku 1932 bol označený za neprijateľného a zbavený hodnosti, taktiež odsúdený na šesť mesiacov do väzenia. V roku 1932 bol vyradený z armády ako podplukovník.

V roku 1938 bol opäť na čele reaktivovanej Rongyos-gardy. Ako 69-ročný, počas chaosu v roku 1944 v Maďarsku, zoskupil mladých fašistov a likvidoval s touto bojovkou členov židovskej obce v Budapešti a v okolí Balatonu. Ku tomu patrili aj lúpeže majetku obetí. V roku 1944 sa stratil v bitke o Budapešť. Podľa niektorých zdrojov bol zabitý v roku 1945. Podľa ďalšieho prameňa zomrel medzi 1947 - 1948 v niektorom gulagu na Sibíri. V roku 2001 bol rehabilitovaný na základe § 3, odst. b zákona Ruskej federácie z 18. októbra 1991 o "rehabilitácii obetí politických prenasledovaní".

Biely teror v Maďarsku

Horthy a Prónayov tieň[upraviť | upraviť zdroj]

Prónayove zločiny boli nepopierateľné a je otázne, do akej miery mohol zobrať Mikuláš Horthy za ne zodpovednosť. Diskusia vedená po desaťročiach o krutostiach činených Prónayom a zodpovednosti za ne je pochybná, hlavne ak sa vezme do úvahy aj pochybná legálnosť Prónayových funkcií a poverení a jeho svojvoľnosť a ťažká ovládateľnosť. Komunistický režim v období 1945-1989 ho považoval za kriminálnu osobu. Maďarskí historici súhlasia s týmto názorom, odsudzujú obidvoch, Prónaya aj Horthyho za fašistický teror. Vo svetle faktov publikovaného Prónayovho denníka však historici súdia, že to je pokus pošpiniť Horthyho meno. Podobná zložitá situácia je i pri hodnotení množstva obetí bieleho teroru, ktoré sa pohybuje od 1500 do 5000 osôb, avšak je skreslené predošlým červeným terorom Maďarskej republiky rád. Je nepochybné, že Prónay bol nepohodlný a príliš pošpinený zločinom, o ktorom sa medzinárodne vedelo, preto bol pre Horthyho neprijateľný. Na druhej strane však Biely teror v Maďarsku po prvej svetovej vojne a teror Rongyos gardy a Szabadcsapatoku a jeho efekt Horthy využíval pre posilnenie svojej pozície regenta pokiaľ sa dalo.

Bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  • Béla Bodó: Paramilitary Violence in Hungary after the First World War. In: East European Quarterly. Band 38, Nr. 2, 2004, S. 129 ff. (Paravojenské násilie v Maďarsku po Prvej svetovej vojne)
  • Béla Bodó: The White Terror in Hungary, 1919–1921. In: The Austrian History Yearbook. Band 42, April 2011, S. 133 ff. (Biely teror v Maďarsku, 1919-1921, in: Rakúska historická ročenka)
  • Béla Bodó: Pál Prónay: Paramilitary Violence and Anti-Semitism in Hungary, 1919–1921 (= The Carl Beck Papers. Nr. 2101). Center for Russian & East European Studies, University of Pittsburgh, März 2011, doi:10.5195/cbp.2011.167.(Pál Prónay:Paravojenské násilie a antisemitizmus v Maďarsku, 1919-1921)
  • Lászlo Fogarassy: Paul Prónays Erinnerungen an das „Lajta-Banat“. In: Burgenländische Heimatblätter. 52. Jahrgang, Heft 1, Eisenstadt 1990, S. 1–10, PDF auf ZOBODAT.at.(Spomienky Pála Prónaya na Litavský palatinát)
  • Krisztián Ungváry: Battle for Budapest. London 2011 (K. Ungváry: Bitka o Budapešť, Londýn 2011) (deutsche Ausgabe: Die Schlacht um Budapest 1944/45. 2. Auflage, München 2001; Originaltitel: Budapest Ostroma. Budapest 1998. 3. Auflage erschienen, Basis ist seine Dissertation an der Eötvös-Loránd Universität Budapest. Für Prónays letzte Monate in Freiheit).

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článkov Pál Prónay na anglickej Wikipédii a Pál Prónay na nemeckej Wikipédii.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]