Pakt Ribbentrop-Molotov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Molotov pri podpisovaní zmluvy. V pozadí Stalin a vedľa neho (za Molotovom) Ribbentrop. Moskva, 23. august 1939

Pakt Ribbentrop - Molotov alebo Pakt o neútočení alebo Pakt Hitler - Stalin bola zmluva medzi Hitlerovým Nemeckom a Sovietskym zväzom (ZSSR) vedeným Stalinom. Hitlerovi sa vďaka tejto zmluve podarilo nielen získať dôležitého spojenca ale garantovať aj jeho neutralitu v pripravovanej vojne. Pakt vznikol z iniciatívy Nemecka, po tom, čo dva dni pred jeho uzavretím (21.8.1939) stroskotali rokovania o vojenskej spolupráci ZSSR so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom. Pakt (oficiálne bolo zvrejnených ako Pakt len prvých 7 článkov) a ďalšie dodatky podpísali ministri zahraničných vecí Joachim von Ribbentrop a Viačeslav Molotov za prítomnosti Stalina s dátumom 23. augusta 1939 v Moskve. Ďalšia tajná dohoda (dodatok k pôvodnej) rovnakých zmluvných strán, potvrdzujúca spoluprácu, bola podpísaná približne o mesiac neskôr - 28. septembra 1939. Pakt mal mať platnosť 10 rokov avšak bol dodržiavaný kratšie ako dva roky, keď nacistické Nemecko napadlo 22. júna 1941 ZSSR.

Predchádzajúce udalosti[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek viacerým radikálnym krokom, ktoré Sovietski predstavitelia na čele so Stalinom odôvodňovali nebezpečenstvom napadnutia krajiny západnými kapitalistami, až do polovice 30. rokov 20. storočia Sovietskemu zväzu nehrozilo žiadne reálne nebezpečenstvo nepriateľskej agresie.[1] Situácia sa však začala radikálne meniť po nástupe nacizmu v Nemecku. V ZSSR videli nebezpečenstvo v protiboľševickej rétorike nacistov a ich potenciálnom spojenectve s konzervatívcami v Západnej Európe. V tomto období začali sovietski predstavitelia meniť politický kurz svojej zahraničnej politiky smerom k propagácii odzbrojenia, kolektívnej bezpečnosti a obrane pred agresiou. Rokovania o vojenskej spolupráci ZSSR so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom však napriek ich dlhému trvaniu, neviedli k žiadnym výsledkom. Stalinove rozhodnutie prikloniť sa na stranu Hitlera (založené na jeho marcovom vyhlásení, že nebude "... za iných vyťahovať horúce gaštany z ohňa" [2]), preto nemožno považovať za ideologické, ale skôr pragmatické.[1]

Sovietski predstavitelia od apríla 1939 paralelne tajne rokovali aj s Nemcami. Aj z tohto dôvodu Stalin v máji 1939 nahradil ministra zahraničných vecí Maxima Litvinova, ktorý bol zástanca takzvanej kolektívnej bezpečnosti a židovského pôvodu svojim najbližším spolupracovníkom Molotovom. 19. augusta 1939 podpísali obidve krajiny zmluvu o hospodárskej spolupráci a 21. augusta Hitler tajne ponúkol Stalinovi zmluvu o neútočení aj s polovicou Poľska. Stalin pozval do Moskvy nemeckého ministra zahraničných vecí na 23. augusta.

Obsah[upraviť | upraviť zdroj]

Zmluva bola podpísaná v Moskve s dátumom 23. augusta 1939. Pomenovanie paktu vzniklo z priezvisk dvoch ministrov zahraničných vecí: Joachima von Ribbentropa a Vjačeslava Molotova. Stalin bol osobne prítomný. Rokovanie sa začalo hneď po prílete von Ribbentropa. Rozpory boli minimálne. Hitler bol telefonicky informovaný Ribbentropom a jeho územné požiadavky boli do zmluvy zapracované. V skutočnosti bola zmluva podpísaná až 24. augusta o 2 hodine ráno a po podpise nasledovala oslava.

V zmluve sa obe strany zaviazali, že nepoužijú vojenskú silu proti druhej strane a nespoja sa proti sebe s nepriateľmi. To bola časť zmluvy prezentovaná oficiálne (prvých 7 článkov[3]). Vtedajšia komunistická propaganda zmluvu obhajovala ako úsilie ZSSR vyhnúť sa vojne medzi Nemeckom a Spojeným kráľovstvom[1][2]. Neskôr bol Pakt zatajovaný alebo interpretovaný tak, že Stalin sa dal oklamať napr.: Hitler bral pakt ako nezáväzný, pričom pre Stalina tento pakt znamenal istotu.

Bezprostredné dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Fakticky si zmluvné strany medzi sebou tajne rozdelili sféry vplyvu v Poľsku, ktoré potom 1. septembra 1939 napadlo Nemecko zo západu a o 17 dní neskôr Sovietsky zväz z východu a to napriek tomu, že stále platila poľsko-sovietska zmluva o neútoční. Východ a západ Poľska delili rieky Visla - Narev - San (tzv. demarkačná línia alebo čiara). Išlo o štvrté delenie Poľska v histórii. Sovieti vpadli do Poľska s odôvodnením, že sa krajina zrútila a že prišli chrániť civilistov. Keď Poliaci kládli odpor, napríklad vo Vilniuse či v Grodne, tak ich Červená armáda postrieľala[4]. Po obsadení Poľska usporiadali Nemci a Sovieti spoločnú vojenskú prehliadku v Brest-Litovsku. Pobaltské štáty - Lotyšsko, Estónsko a Fínsko sa podľa dohody dostali do sféry vplyvu ZSSR. Litva mala mať zvláštne postavenie a mesto Vilnius miestom záujmu oboch zmluvných strán.

Tento pakt ukončil politiku appeasementu (ústupkov) zo strany Francúzska a Spojeného kráľovstva. Neskôr Churchill označil za chybu[5], že sa Západní Spojenci neboli schopní dohodnúť so ZSSR na jednotnom postupe proti nacizmu, ktorí Sovieti navrhli už v apríli 1939. Oficiálnym dôvodom pre zastavenie jednaní bola vtedajšia (oprávnená) neochota Poľska vpustiť na svoje územie sovietske vojská. Neoficiálnym dôvodom bola snaha Západu dostať ZSSR do nevýhodného postavenia.[5]

Mapa konečného rozdelenia Poľska medzi Treťou ríšou a ZSSR z 28. septembra 1939 s vymedzenou hranicou, podpísané Stalinom a Ribbentropom. Fotokópia dokumentu použitého na obhajobu Ribbentropa v Norimberskom procese.

28. septembra 1939 bola zmluva doplnená tajným dodatkom, ktorý okrem upresnenia vzájomnej hospodárskej a vojenskej (napr. Sovieti prenajali Nemcom prístav pri Murmansku) spolupráce potvrdil rozdelenie Poľska, tak ako ho obsadili vojská, sovietsky nárok na Pobaltské krajiny (aj Litva vrátane Vilniusu) a riešil aj budúce postavenie (odsun) národnostných menšín.

ZSSR v priebehu leta 1940 vojensky obsadil Lotyšsko, Estónsko aj Litvu, to aj napriek tomu, že Litva (Vilnius) mala mať pôvodne osobitné postavenie. Fínsko bolo napadnuté v tzv. zimnej vojne, ktorá začala 30. novembra 1939. ZSSR sa však nepodarilo ho obsadiť podľa plánov.

Pakt dvoch diktatúr mal mať platnosť 10 rokov a bol v podstate dodržiavaný do 22. júna 1941 (kratšie ako dva roky), keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz (operácia Barbarossa).

Dlhodobé dôsledky a hodnotenie[upraviť | upraviť zdroj]

Jediné územie, pripojené k Sovietskemu zväzu na základe tohto Paktu, ktoré sa po skončení vojny vrátilo Poľsku, bola oblasť okolo Białystoku a menšia časť Haliče východne od rieky San v blízkosti mesta Przemyśl. Všetky ostatné oblasti, anektované Fínsku (Karélia, Petsamo), Estónsku (Ingria a Petseri) a Lotyšsku (Abrene) zostali súčasťou Ruskej sovietskej republiky a neskôr po rozpade ZSSR súčasťou Ruskej federácie. Severná Bukovina, južná Besarábia a Herca (Hercajský rajón) sú teraz súčasťou Ukrajiny. Na Pakt teda doplatili stratou územia Poľsko, Rumunsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko.

Zo súčasného pohľadu bol tento Pakt víťazstvom vtedajšieho radikálnejšieho krídla komunistickej strany ZSSR, ktoré bolo radšej ochotné spolupracovať s Hitlerom ako sa spojiť s "kapitalistami" a samozrejme Hitlera, ktorý nemusel bojovať na dvoch frontoch. Ako sa ukázalo až neskôr, išlo o chybné rozhodnutie, ktoré malo obrovské dôsledky.

Text celej dohody (v ruštine a nemčine) bol tajný. Informácie o ňom a tajných dodatkoch získali napríklad Američania pomerne rýchlo vďaka špionáži (aj vďaka diplomatovi Hansovi Heinrichovi Herwarthovi). Nemecký originál bol zničený počas vojny avšak Američania v roku 1948 zverejnili kópiu, ktorú dal na mikrofilm urobiť Ribbentrop. V roku 1993 zverejnili kópie ruských originálov[6] z archívu KSSZ, ktoré sa dostali na verejnosť v roku 2007[7].

Vo svete je na výročie podpisu paktu antikomunistami pripomínaný Deň obetí nacizmu a komunizmu (v anglicky hovoriacich krajinách Black Ribbon Day), v pobaltských krajinách je vyhlásený ako oficiálny štátny sviatok. Rezolúcia Parlamentného zhromaždenia OBSE požaduje, aby sa stal oficiálnym európskym sviatkom.[8]

V Rusku je táto téma tabuizovaná: v Perme uložil súd pokutu dvesto tisíc rubľov - takmer 2800 eur - obyvateľovi, ktorý na sociálnej sieti v roku 2014 zdieľal text, obsahujúci zmienky o sovietskej účasti na napadnutí Poľska.[4]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^  „...Sovietsky zväz nie je povinný bojovať ani na britskej, ani na nemeckej strane. Sovietsky zväz sleduje svoju vlastnú politiku, ktorú určujú záujmy ľudu Sovietskeho zväzu a nikoho iného.“ Povedal Molotov na zasadaní Najvyššieho sovietu v Moskve 31. augusta 1939
  2. ^ „Nedovolím vtiahnuť našu krajinu do konfliktu vyprovokovaného vojnovými štváčmi/podpaľačmi, ktorí si zvykli, že za nich iní ťahajú horúce gaštany z ohňa“, Stalin 10. marca 1939 počas XVIII. Zjazdu KSSZ v Moskve (Не давать втянуть в конфликты нашу страну провокаторам войны, привыкшим загребать жар чужими руками). Zdroj: Jozef Stalin: Отчетный доклад на XVIII съезде партии о работе ЦК ВКП(б). 10. marca 1939.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b Kanez, P., 2006, A History of the Soviet Union from the Beginning to the End. Cambridge University Press, Cambridge, s. 126
  2. Vyjadrenie Josifa Stalina na XVIII. zjazde VKS 10. marca 1939
  3. Niemiecko-sowieckie porozumienie w sprawie paktu o nieagresji. „Gazeta Lwowska”, s. 1, Nr 189 z 23 sierpnia 1939. (poľsky), Dostupné online
  4. a b Jan Wirnitzer: Tvrdiť, že Sovieti napadli Poľsko, vás v Rusku vyjde draho. Presne 200-tisíc rubľov, HN, 07. júla 2016, Online
  5. a b Churchill, Winston. Druhá světová válka. Praha: Lidové noviny, 1992. str. 326, (česky), Dostupné online
  6. Советско-германские документы 1939-1941 гг. из архива ЦК КПСС. - Новая и новейшая история, 1993, № 1, с. 83-95. См. также: Советско-германские документы 1939-1941 гг. из архива ЦК КПСС. Публикация Г.Н. Севостьянова и Б.Л. Хавкина. – Новые документы по новейшей истории. М., 1996, с.151-156.
  7. Борис Хавкин. «К истории публикации советских текстов советско-германских секретных документов 1939—1941 гг.»Форум новейшей восточноевропейской истории и культуры — Русское издание № 1, 2007, Dostupné online
  8. http://neviditelnypes.lidovky.cz/spolecnost-protest-04s-/p_spolecnost.asp?c=A090712_164333_p_spolecnost_wag