Pakt Ribbentrop-Molotov

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Molotov, Joachim von Ribbentrop a Stalin (v pozadí) pri podpisovaní zmluvy. Moskva, 23. august 1939

Pakt Ribbentrop - Molotov alebo Pakt o neútočení alebo Pakt Hitler - Stalin bola zmluva medzi Hitlerovým Nemeckom a Sovietskym zväzom (ZSSR), ktorý bol vedený Stalinom. Hitlerovi sa vďaka tejto zmluve podarilo nielen získať dôležitého spojenca ale garantovať aj jeho neutralitu v pripravovanej vojne. Pakt vznikol z iniciatívy Nemecka, po tom, čo dva dni pred jeho uzavretím (21.8.1939) stroskotali rokovania o vojenskej spolupráci ZSSR so Spojeným kráľovstvom a Francúzskom.

Sovietski predstavitelia súčasne už od apríla 1939 paralelne tajne rokovali aj s Nemcami. Aj z tohto dôvodu Stalin v máji 1939 nahradil ministra zahraničných vecí Maxima Litvinova, ktorý bol zástanca takzvanej kolektívnej bezpečnosti a židovského pôvodu svojim najbližším spolupracovníkom Molotovom. 19. augusta podpísali zmluvu o hospodárskej spolupráci a 21. augusta Hitler tajne ponúkol Stalinovi zmluvu aj s polovicou Poľska. Stalin pozval do Moskvy nemeckého ministra zahraničných vecí na 23. augusta.

Zmluva bola podpísaná v Moskve s dátumom 23. augusta 1939. Pomenovanie paktu vzniklo z priezvisk dvoch ministrov zahraničných vecí: Joachima von Ribbentropa a Vjačeslava Molotova. Stalin bol osobne prítomný. Rokovanie sa začalo hneď po prílete von Ribbentropa. Rozpory boli minimálne. Hitler bol telefonicky informovaný Ribbentropom a jeho územné požiadavky boli do zmluvy zapracované. V skutočnosti bola zmluva podpísaná 24. augusta o 2 hodine ráno a po podpise nasledovala oslava.

V zmluve sa obe strany zaviazali, že nepoužijú vojenskú silu proti druhej strane a nespoja sa proti sebe s nepriateľmi. To bola časť zmluvy prezentovaná oficiálne (prvých 7 článkov[1]). Vtedajšia komunistická propaganda zmluvu obhajovala ako úsilie vyhnúť sa vojne medzi Nemeckom a Spojeným kráľovstvom[1][2]. Neskôr bol Pakt zatajovaný alebo interpretovaný tak, že Stalin sa dal oklamať napr.: Hitler bral pakt ako nezáväzný, pričom pre Stalina tento pakt znamenal istotu.

Fakticky si medzi sebou tajne rozdelili sféry vplyvu v Poľsku, ktoré potom 1. septembra 1939 napadlo Nemecko zo západu a o 17 dní neskôr Sovietsky zväz z východu a to napriek tomu, že stále platila poľsko-sovietská zmluva o neútoční. Východ a západ Poľska delili rieky Visla - Narev - San. Táto línia sa volala demarkačná čiara. Išlo o štvrté delenie Poľska v histórii. Pobaltské štáty - Lotyšsko, Estónsko a Fínsko sa podľa dohody dostali do sféry vplyvu ZSSR. Litva mala mať zvláštne postavenie, kde mala byť oblasť mesta Vilnius miestom záujmu oboch krajín.

Tento pakt ukončil politiku appeasementu (ústupkov) zo strany Francúzska a Spojeného kráľovstva. Neskôr Churchill označil za chybu[2], že sa Západní Spojenci neboli schopní dohodnúť so ZSSR na jednotnom postupe proti nacizmu, ktorí Sovieti navrhli už v apríli 1939. Oficiálnym dôvodom pre zastavenie jednaní bola vtedajšia (oprávnená) neochota Poľska vpustiť na svoje územie sovietske vojská. Neoficiálnym dôvodom bola snaha dostať ZSSR do nevýhodného postavenia.[2]

Mapa konečného rozdelenia Poľska medzi Treťou ríšou a ZSSR z 28. septembra 1939 s vymedzenou hranicou, podpísané Stalinom a Ribbentropom. Fotokópia dokumentu použitého na obhajobu Ribbentropa v Norimberskom procese.

28. septembra 1939 bola zmluva doplnená tajným dodatkom, ktorý okrem upresnenia vzájomnej hospodárskej a vojenskej (Sovieti prenajali Nemcom prístav pri Murmansku) spolupráce potvrdil rozdelenie Poľska, tak ako ho obsadili, sovietsky nárok na Pobaltské krajiny (aj Litva vrátane Vilnusu) a riešil aj budúce postavenie (odsun) národnostných menšín.

ZSSR v priebehu leta 1940 vojensky obsadil Lotyšsko, Estónsko aj Litvu, to aj napriek tomu, že Litva mala mať pôvodne osobitné postavenie. Fínsko bolo napadnuté v tzv. zimnej vojne, ktorá začala 30. novembra 1939. ZSSR sa však nepodarilo ho obsadiť podľa plánov. Zmluva o vzájomnom priateľstve oboch diktatúr mala mať platnosť 10 rokov a bola v podstate dodržiavaná až do 22. júna 1941, keď nacistické Nemecko napadlo Sovietsky zväz (operácia Barbarossa).

Jediné územie, pripojené k Sovietskemu zväzu na základe tohto Paktu, ktoré sa po skončení vojny vrátilo Poľsku, bola oblasť okolo Białystoku a menšia časť Haliče východne od rieky San v blízkosti mesta Przemyśl. Všetky ostatné oblasti, anektované Fínsku (Karélia, Petsamo), Estónska (Ingria a Petseri) a Lotyšska (Abrene) zostali súčasťou Ruskej sovietskej republiky a neskôr po rozpade ZSSR Ruskej federácie. Severná Bukovina, južná Besarábia a Herca sú teraz súčasťou Ukrajiny. Na Pakt teda doplatili stratou územia Poľsko, Rumunsko, Litva, Lotyšsko, Estónsko a Fínsko.

Zo súčasného pohľadu bol tento Pakt víťazstvom vtedajšieho radikálnejšieho krídla komunistickej strany ZSSR, ktoré bolo radšej ochotné spolupracovať s Hitlerom ako sa spojiť s "kapitalistami" a samozrejme Hitlera, ktorý nemusel bojovať na dvoch frontoch. Ako sa ukázalo až neskôr, išlo o chybné rozhodnutie, ktorému malo obrovské dôsledky.

Text celej dohody (v ruštine a nemčine) bol tajný. Informácie o ňom a tajných dodatkoch získali napríklad Američania pomerne rýchlo vďaka špionáži (aj vďaka diplomatovi Hansovi Heinrichovi Herwarthovi). Nemecký originál bol zničený počas vojny avšak Američania v roku 1948 zverejnili kópiu, ktorú dal na mikrofilm urobiť Ribbentrop. V roku 1993 zverejnili kópie ruských originálov[3] z archívu KSSZ, ktoré sa dostali na verejnosť v roku 2007[4].

Vo svete je na výročie podpisu paktu antikomunistami pripomínaný Deň obetí nacizmu a komunizmu (v anglicky hovoriacich krajinách Black Ribbon Day), v pobaltských krajinách je vyhlásený ako oficiálny štátny sviatok. Rezolúcia Parlamentného zhromaždenia OBSE požaduje, aby sa stal oficiálnym európskym sviatkom.[5]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ^  „...Sovietsky zväz nie je povinný bojovať ani na britskej, ani na nemeckej strane. Sovietsky zväz sleduje svoju vlastnú politiku, ktorú určujú záujmy ľudu Sovietskeho zväzu a nikoho iného.“ Povedal Molotov na zasadaní Najvyššieho sovietu v Moskve 31. augusta 1939
  2. ^ „Nedovolím vtiahnuť našu krajinu do konfliktu vyprovokovaného vojnovými štváčmi/podpaľačmi, ktorí si zvykli, že za nich iní ťahajú horúce gaštany z ohňa“, Stalin 10. marca 1939 počas XVIII. Zjazdu KSSZ v Moskve (Не давать втянуть в конфликты нашу страну провокаторам войны, привыкшим загребать жар чужими руками). Zdroj: Jozef Stalin: Отчетный доклад на XVIII съезде партии о работе ЦК ВКП(б). 10. marca 1939.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Niemiecko-sowieckie porozumienie w sprawie paktu o nieagresji. „Gazeta Lwowska”, s. 1, Nr 189 z 23 sierpnia 1939. (poľsky), Dostupné online
  2. a b Churchill, Winston. Druhá světová válka. Praha: Lidové noviny, 1992. str. 326, (česky), Dostupné online
  3. Советско-германские документы 1939-1941 гг. из архива ЦК КПСС. - Новая и новейшая история, 1993, № 1, с. 83-95. См. также: Советско-германские документы 1939-1941 гг. из архива ЦК КПСС. Публикация Г.Н. Севостьянова и Б.Л. Хавкина. – Новые документы по новейшей истории. М., 1996, с.151-156.
  4. Борис Хавкин. «К истории публикации советских текстов советско-германских секретных документов 1939—1941 гг.»Форум новейшей восточноевропейской истории и культуры — Русское издание № 1, 2007, Dostupné online
  5. http://neviditelnypes.lidovky.cz/spolecnost-protest-04s-/p_spolecnost.asp?c=A090712_164333_p_spolecnost_wag