Pamiatková starostlivosť

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Plaketa označujúca Kartágo za súčasť svetového kultúrneho dedičstva organizácie UNESCO.

Pamiatková starostlivosť alebo ochrana pamiatok je cielená snaha spoločnosti o zachovanie vybraných častí hnuteľného a nehnuteľného kultúrneho dedičstva, predovšetkým stavieb. V širšom význame sa potom jedná o snahu o zachovanie všetkého svetového dedičstva, tj. kultúrnych aj prírodných pamiatok. Je vykonávaná formou evidencie, ochrany a záchrany (konzervácia, reštaurovanie, rekonštrukcia) pamiatok. Pamiatková starostlivosť funguje na národnej aj medzinárodnej úrovni[1] a jej forma a úroveň je v rôznych štátoch sveta rozdielna[2]. Pamiatková starostlivosť je z princípu kontroverzná[3][4][5][6][7].

Pamiatky a kultúrne dedičstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Rozloženie kultúrnych pamiatok
Bližšie informácie v článkoch: Svetové dedičstvo a Kultúrna pamiatka

Pamiatky a kultúrne dedičstvo sú významnými dokladmi historického vývoja, životného spôsobu a prostredia spoločnosti od najstarších čias do súčasnosti. Ako prejavy tvorivých schopností a práce človeka z najrôznejších odborov ľudskej činnosti sú chránené pre svoje hodnoty historické, umelecké, revolučné, vedecké a technické alebo pre svoj priamy vzťah k významným osobnostiam a historickým udalostiam[8].

Zmyslom ochrany pamiatok je ich zachovanie, sprístupňovanie a vhodné využívanie tak, aby sa podieľali na rozvoji spoločnosti[9].

Kultúrne pamiatky sú chránené ako neoddeliteľná súčasť kultúrneho dedičstva, svedectvo dejín, významný činiteľ životného prostredia a nenahraditeľné bohatstvo[9]. Na tomto princípe fungujú národné i medzinárodné inštitúcie pamiatkovej starostlivosti[10].

História pamiatkovej starostlivosti[upraviť | upraviť zdroj]

Viollet-le-Ducov náčrtok opátstva Saint-Allyre v Clermont.

Základným kameňom pamiatkovej starostlivosti je už od staroveku pocitovo formulovaný vzťah kultúrnej piety k tradícii, dejinám a kultu osobnosti resp. dynastie, vďaka ktorému zostali niektoré objekty zachované dodnes, na rozdiel od iných, v behu dejín odstránených napr. na stavebný materiál[11].

Ďalším rovnako dôležitým motívom je vytváranie zámerných pamiatok s cieľom zachovať zmienku o ľudských skutkoch či osudoch. Nemenej dôležitým znakom je potom zberateľstvo [pozn. 1] týchto kultúrnych diel, dokladované od stredoveku do súčasnosti[12] a položiace základy galerijným zbierkam.

Veľkým medzníkom pamiatkovej starostlivosti v Európe je obdobie renesancie, ktoré sa hľadá v antike a objavuje pamiatkovú starostlivosť v dnešnom slova zmysle[13] a to vedomým uznaním antických pamiatok a prijatím zákonných opatrení na ich ochranu. Prvé nariadenie k ochrane antických umeleckých diel vydal pápež Pius II. V roku 1462[14]. Záujem spoločnosti o umelecké dedičstvo bol však obmedzený na úzku vrstvu elít.

Počiatky novodobej pamiatkovej starostlivosti potom siahajú do doby francúzskej revolúcie - v roku 1790 bola vo Francúzsku zriadená Komisia pre pamiatky a boli vydané inštrukcie k inventarizácii a uchovaniu umeleckých, historických a technických pamiatok (v roku 1830 vo Francúzsku bola založená Generálna inšpekcia historických pamiatok). Vďaka priemyselnej revolúcii došlo k rozšíreniu pôsobnosti v obnove a ochrane pamiatok. V prvej polovici 19. storočia sa potom pamiatkovej starostlivosti dostáva právneho podloženia postupne vo väčšine krajín Európy[15]. Roku 1834 Grécko ako prvé vydalo zákon na ochranu pamiatok. V Českých krajinách to bolo cisárske rozhodnutie z 31. decembra 1850[16].

Okolo roku 1850 sa proti sebe vyhranili dva protichodné myšlienkové trendy. Prvý je označovaný ako puristické reštaurovanie. Spočívalo v "očisťovaní" pamiatok od mladších slohových doplnkov a v ich prestavbe a dostáva v historizujúcom štýle do fiktívnej úplnosti a štýlovej jednoty (hlavným predstaviteľom bol francúzsky znalec stredovekej architektúry a ich konštrukčných systémov Eugène Viollet-le-Duc). Druhý smer vyzdvihoval hodnotu staroby pamiatky a namiesto dostavieb požadoval len údržbu, prevenciu a konzerváciu dochovaného stavu (hlavnými predstaviteľmi boli britskí umeleckí kritici a reformátori John Ruskin a William Morris)[13].

Súčasná pamiatková starostlivosť[upraviť | upraviť zdroj]

Označenie nehnuteľnej kultúrnej pamiatky na kostole v Licibořiciach

Pamiatku môžeme konzervovať, reštaurovať, reštituovať (navrátiť pôvodné prvky na pôvodné miesto), rekonštruovať alebo asanovať (očistiť)[17].

Neustály metodický vývoj pamiatkovej starostlivosti je dnes vo fáze, kedy je hlavným cieľom predovšetkým uchovanie pamiatky, predĺženie jej života a snaha o jej ďalšie zapojenie do súčasného života[17] kde všetky jej vyššie spomínané nástroje nie sú vo vzájomnom rozpore, ale spolupracujú na dosiahnutie tohto cieľa[17].

Medzinárodná spolupráca[upraviť | upraviť zdroj]

Medzinárodné subjekty zaoberajúce sa evidenciou kultúrneho dedičstva svetového alebo medzinárodného významu:

  • UNESCO - Organizácia Spojených národov pre výchovu, vedu a kultúru, založená 1946. Je medzinárodnou vládnou organizáciou pri OSN. Jej poslaním je prispievať k vzájomnému porozumeniu a zbližovanie medzi národmi na základe medzinárodného rozvíjania výchovnej, vzdelávacej, vedeckej a ostatnej kultúrnej činnosti. Sektor kultúry rieši aj záchranu kultúrneho dedičstva.
  • ICOMOS - Medzinárodná rada pre pamiatky a sídla, založená 1965 v Poľsku. Zastrešuje medzinárodné otázky teórie a praxe pamiatkovej starostlivosti. Podporuje bádanie, ochranu, reštaurovanie a prezentáciu nehnuteľných kultúrnych pamiatok a sídiel. Má nezastupiteľnú úlohu pri výmene medzinárodných skúseností. Dokumenty vydané prostredníctvom ICOMOS nie sú právne záväzné, ale pri schválení všetkými národnými komitétmi ICOMOS tvoria základ pre odborné otázky a prax v každej členskej krajine.

Dohovory, charty a medzinárodné zmluvy:

Problémy[upraviť | upraviť zdroj]

Primárnym problémom pamiatkovej starostlivosti je výber objektov určených k ochrane. Procesne za ním je hneď ďalší (fakticky ešte dôležitejší) problém - spôsob tejto ochrany. Historicky neexistuje zhoda ani na jednom tomto probléme pamiatkovej starostlivosti.

Hnusné obludy z nevzdelaných vekov.
Moliere o gotických katedrálach [13]
Pamiatkári sú všade. V Londýne i v New Yorku sú rovnako tvrdí. Pamiatkárska správa musí existovať, záleží len na ich otvorenosti.
Samozrejme, že sa stali aj pamiatkárske prehry. Búrajú sa budovy, čo mali stáť, a zachraňujú sa iné, ktoré niesú vôbec dôležité…
Jan Kaplický
Dom č. 920/3 v Opletalovej ulici v Prahe pri fasádistickej rekonštrukcii v roku 2009

Tlak využitie kultúrnych pamiatok je rozložený spravidla nerovnomerne. Niektoré regióny nedisponujú dostatkom vhodnej náplne pre kultúrne pamiatky, naopak v oblastiach, kde sa koncentrujú ekonomické aktivity, dochádza k veľkému investičnému tlaku na tieto pamiatky. Často aj na ich úplnú demoláciu z dôvodu uvonenia stavebnej parcely [20].

Fasádismus[upraviť | upraviť zdroj]

Bližšie informácie v hlavnom článku: Fasádizmus

Snaha o vyhovenie všetkým stranám často končí realizáciou spôsobom známym ako fasádizmus, keď je z pôvodnej stavby ponechaná len fasáda, za ktorú sa realizuje úplne nová stavba. Tento spôsob sa začal objavovať v 70. rokoch 20. storočia v západnej Európe po tom, čo sa zdvihla vlna občianskeho odporu proti úplnému búraniu veľkého množstva domov (franc. Renouvellement avec bulldozer, renovácie buldozérom, nem. Zweite Zerstörung, druhé zničenie - poukaz na to, že plánovanými búraním bolo zničených viac pamiatok než za druhej svetovej vojny).[20].

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. A s ním neoddeliteľne spojené plagiátorstvo.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Úmluva o ochraně světového kulturního a přírodního dědictví OSN, 1972
  2. Památková péče v ČR a ve Francii, s. 85
  3. Máme chránit stavby naší doby, anebo ne? Novinky.cz, 2006
  4. Stát musí památky lépe chránit Realit, 2008
  5. Památky musíme chránit, ale ne za každou cenu Lidové noviny, 2011
  6. Zvládá UNESCO chránit světové památky? Literární noviny, 2009
  7. Filozofie památkové péčeDějiny a současnost, 2005
  8. Zákon č. 20/1987 Sb., o státní památkové péči, § 2
  9. a b Zákon č. 20/1987 Sb., o státní památkové péči, § 1
  10. Constitution of the United Nations Educational, Scientific and Cultural Organization UNESCO, 1975 (po anglicky)
  11. Architektura v proměnách tisíciletí, s. 253-254
  12. Architektura v proměnách tisíciletí, s. 254
  13. a b c Historie a principy památkové péče Národní památkový ústav
  14. Péče o kulturní hodnoty v ČR, s.13
  15. a b Péče o kulturní hodnoty v ČR, s.14
  16. http://www.dotace-na-pamatky.cz/admin/admin_cont/upload/pages_files/Historie_pamatkove_pece_v_CR.pdf - PAMÁTKOVÁ PÉČE V ČR
  17. a b c Architektura v proměnách tisíciletí, s. 275-280
  18. Roerich Pact, 1935 (po anglicky)
  19. Barcelona charter, 2002 (po anglicky)
  20. a b Otazníky kolem památkové ochrany II. Stavební fórum, 2003

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • STAŇKOVÁ, Jaroslava; SEDLÁKOVÁ, Radomíra; POŠVA, Rudolf, VODĚRA, Svatopluk. Architektura v proměnách tisíciletí. Praha : Sobotáles, 2005. ISBN 80-86817-10-5. (po česky)
  • KUČA, Karel. Hrady, zámky a další památky ve správě Národního památkového ústavu. Praha : NPÚ, 2009. ISBN 978-80-87104-44-6. (po česky)
  • HOLUBIČKOVÁ, Petra. Památková péče v ČR a ve Francii. Brno : [s.n.], 2008. Dostupné online. (po česky)
  • BALABÁNOVÁ, Blanka. Péče o kulturní hodnoty v ČR – problémy, východiska. Brno : [s.n.], 2007. (po česky)

Pozri aj[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Památková péče na českej Wikipédii.