Paragraf 58 (RSFSR)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Paragraf 58 (po rusky: 58-я статья) bol paragraf Trestného zákona RSFSR z roku 1922 v znení neskorších predpisov z roku 1926, v Ruskej sovietskej federatívnej socialistickej republike, ktorý bol zavedený 25. februára 1927. Paragraf bol používaný za Stalinovej éry, zrušený v roku 1961. Podobné články boli uvedené v trestnom zákonníku iných republík ZSSR. Napr. v Trestnom zákone Ukrajinskej SSR mu zodpovedal článok 54.

Paragraf 58 slúžil najmä na odsúdenie tzv. kontrarevolucionárov, kritikov a/alebo povstalcov proti sovietskej vláde. Z kontrarevolučnej činnosti boli v druhej polovici 30. rokov v ZSSR obvinené desiatky tisíc nevinných ľudí. Paragraf pozostával zo 14 bodov. Odsúdených na základe paragrafu 58 volali päťdesiatosmičkári,[1] alebo v gulagoch ľudovo fašisti.[2]

Obsah paragrafu[upraviť | upraviť zdroj]

58-1

Podľa prvého bodu paragrafu 58 má byť odsúdený každý kontrarevolucionár, ktorý sa snaží oslabiť komunistikú vládu. V roku 1934 bol bod rozšírený podbodmi 1/a (odsúdenie na desať rokov väzenia), 1/b (činy, ktoré škodia sovietskemu vojsku, sa trestá zastrelením), 1/c a 1/d. Podľa týchto bodov boli odsúdení vlastizradcovia, respektíve ľudia, ktorí sa podľa názoru vyšetrovateľov mali pokúsiť o vyvolanie kontrarevolúcie. Paragraf 58/1 silno súvisel s pargarfom 19 trestného zákonníka, podľa ktorého ľudí odsudzovali na základe prípravy vlastizrady. Podľa Solženicyna tieto odhady boli niekedy naschvál nepresné.[3]

58-2

Druhý bod vypovedá o tom, že sa národní až nacionalistickí povstalci mali trestať zastrelením, ak sa budú snažiť oddeliť od ZSSR. Ak by sa bol niektorý národ žijúci v ZSSR (ukrajinský, lotyšský, litovský, estónsky, gruzínsky atď.) snažil získať od Sovietskeho zväzu nezávislosť, bolo by to považované za násilné povstanie.[4]

58-3

Podľa tretieho bodu boli trestaní občania, ktorí pomáhali krajine alebo štátu, s ktorou bol Sovietsky zväz vo vojne.[5]

58-4

Štvrtý bod trestal každého, kto podporoval svetovú buržoáziu, respektíve opustil ZSSR bez poverenia alebo dostatočného odôvodnenia. Trestom bolo zastrelenie, alebo za poľahčujúcich okolností 10 rokov odňatia slobody, respektíve pobytu v koncentračnom tábore.[5]

58-5

Piaty bod trestal ľudí, ktorí nahovárali inú krajinu, aby vyhlásila vojnu Sovietskemu zväzu.[5]

58-6

Podľa šiesteho bodu odsudzovali ľudí za špionáž. Mnoho občanov RSFSR bolo odsúdených na základe tohto bodu, veľakrát neprávom.[6]

58-7

Podľa tohto bodu trestali ľudí za záškodníctvo a podkopávanie priemyslu, transportu, hospodárstva, družstevníctva a štátnych financií ZSSR.[7]

58-8

Podľa ôsmeho bodu odsudzovali teroristov a vrahov. V prípade vraždy bol paragraf 58-8 použitý len ak sa jednalo o vraždu straníka. Ak bol zavraždený nestraník, tak sa udeľoval paragraf 136. Aj v prípade vyhrážok, ktoré boli smerované na adresu straníka, sa udeloval paragraf 58-8.[7]

58-9

Podľa tohto bodu boli odsúdení občania RSFSR, ktorí niečo zničili či už úmyselne, alebo nie. Trestal sa ním aj neúspech v práci, ktorí poškodil hospodárstvo ZSSR.[8]

58-10

Za nesúhlas s komunistickou vládou, šírenie poplašnej správy, ohováranie vlády alebo korešpondenciu sa udeľoval paragraf 58-10.[8]

58-11

Jedenásty bod bol doplnkom k hociktorému inému bodu z paragrafu 58, teda nemal osobitný obsah. Ak sa jednalo o plánovanú alebo organizovanú kontrarevolučnú činnosť, či povstanie, tak sa udeľoval paragraf 58-11.[8]

58-12

Dvanásty bod trestal ľudí, ktorí neudali zločin, o ktorom uskutočnení alebo plánovaní vedeli.[9]

58-13

Podľa trinásteho bodu sa odsudzovali ľudia, ktorí slúžili cárskej tajnej polícii.[10]

58-14

Štrnásty bod trestal vedomé neplnenie povinností, alebo ich zanedbávanie.[10]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. GEORGIJ PAVLOVIČ TENNO [online]. Valka.cz, [cit. 2020-07-25]. Dostupné online. (po česky)
  2. SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG II.. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-10-8. Kapitola šiesta: Priviezli fašistov!, s. 98.
  3. SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 53.
  4. SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 53-54.
  5. a b c SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 54.
  6. SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 54-55.
  7. a b SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 55.
  8. a b c SOŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 56.
  9. SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 56-57.
  10. a b SOLŽENICYN, Alexander Isajevič. Súostrovie GULAG I. 2. vyd. Bratislava : Premedia Group, s.r.o., 2012. ISBN 978-80-89594-09-2. Kapitola druhá: Dejiny našej kanalizácie, s. 57.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]