Parlamentár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Nemecký parlamentár (v strede sprievodu) prichádzajúci k Červenej armáde na vyjednávanie o kapitulácii posádky (Vroclav, 6. mája 1945)

Parlamentár je osoba (spravidla dôstojník ozbrojených síl) poverená bojujúcou stranou vyjednávať s nepriateľskou bojujúcou stranou ohľadne uzavretia prímeria (angl. armstice), dočasného zastavenia bojov (angl. truce) napr. kvôli zberu ranených, výmene zajatcov a pod. Osoba dáva najavo svoje postavenie parlamentára nesením bielej vlajky,[pozn 1] pričom je povinnosťou parlamentára, aby bola dostatočne viditeľná. Rovnako sa legitimuje písomným poverením od veliteľstva svojich ozbrojených síl. V súčasnosti sa už využíva nadviazanie rádiového spojenia, predchádzajúce vyslaniu parlamentára.[2][3]

Podľa článku (čl.) 32 Haagskej konvencie z 18. októbra 1907, účinnej od 26. januára 1910,[4] má parlamentár právo na nedotknuteľnosť ako aj na sprievod pozostávajúci z trubača, bubeníka a tlmočníka. V prípade, pokiaľ by sa parlamentár snažil využiť svoju pozíciu na získavanie informácií o nepriateľovi,[pozn 2] má podľa čl. 33 veliteľ bojujúcej strany, s ktorou parlamentár vyjednáva, právo dočasne ho zadržať. Veliteľ bojujúcej strany ho taktiež nemá povinnosť prijať. Podľa čl. 34 parlamentár stráca svoje práva pokiaľ je bez pochýb dokázané, že sa svoje postavenie zneužije na vyprovokovanie alebo spáchanie zrady.[5] Porušenie týchto ustanovení konvencie sa pokladá za vojnový zločin. Parlamentár ale má na zodpovednosti výber správneho momentu na príchod k nepriateľovi, t. j. mimo aktívneho priebehu boja, keďže zabitie parlamentára omylom sa nepokladá za porušenie konvencie.[2][6]

Poznámky[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Biela vlajka symbolizuje úsilie komunikovať s nepriateľom, t. j. ešte nemusí znamenať snahu kapitulovať.[1][2] Nepriateľ pri zbadaní bielej vlajky ale ešte nie je povinný zastaviť paľbu – na znak toho, že ide o parlamentára, preto jeho vyslaniu má predchádzať zastavenie paľby jeho bojujúcou stranou.[2] [3]
  2. Konkrétne sa myslia utajované informácie potrebné pre vedenie boja, napr. rozmiestnenie síl nepriateľa. Parlamentár totiž môže svojmu veliteľovi nahlásiť akékoľvek informácie, ktoré získal počas pobytu u nepriateľa bez toho, aby zneužil svoje postavenie.[3]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Dörmann, Doswald-Beck a Kolb 2003, s. 199
  2. a b c d Department of the Army 1956, s. 168
  3. a b c Green 1993, s. 88
  4. Dostupné na: Laws of War : Laws and Customs of War on Land (Hague IV); October 18, 1907“, The Avalon Project : Documents in Law, History and Diplomacy (New Haven, CT: Yale Law School), http://avalon.law.yale.edu/20th_century/hague04.asp#art32, dost. 2015-12-30 
  5. Pozri aj: Kish 1995, s. 146
  6. Green 1993, s. 89

Použitá literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

Publikované dokumenty
Monografie