Pawoł Nedo
| Pawoł Nedo | |
| lužickosrbský učiteľ, univerzitný profesor a folklórista – sorabista | |
 | |
| Osobné informácie | |
|---|---|
| Narodenie | 1. november 1908 |
| Kotitz, Nemecká ríša (dnes Weißenberg, Nemecko) | |
| Úmrtie | 24. máj 1984 (75 rokov) |
| Lipsko, NDR | |
| Národnosť | lužiskosrbská |
| Alma mater | Universität Leipzig |
| Zamestnanie | univerzitný profesor |
| Rodičia | Johann August Nedo a Ernestine Bertha Nedová (rod. Lehmannová) |
| Manželka | Marianne Nedová (rod. Buderová, manželia od 1940) |
| Deti | dvaja synovia |
| Dielo | |
| Žánre | odborná a vedecká literatúra, zbierky rozprávok |
| Obdobie | 20. storočie |
| Témy | sorabistika, folkloristika |
| Významné ocenenia | Cena Jakuba Čišinského (1958), Vlastenecké vyznamenanie za zásluhy NDR v zlate (1983) a ďalšie |
| Odkazy | |
 | Pawoł Nedo (multimediálne súbory na commons) |
Pawoł Nedo (nem. Paul Nedo; * 1. november 1908, Kotitz, Nemecká ríša – † 24. máj 1984, Lipsko, NDR) bol lužickosrbský učiteľ, folklórista – sorabista, zberateľ a vydavateľ lužickosrbských ľudových rozprávok a prísloví a autor mnohých traktátov o lužickosrbskom folklóre.[1][2][3]
Pôsobil ako univerzitný profesor na univerzite v Lipsku a na Humboldtovej univerzite v Berlíne. Bol vedúcim politickým bojovníkom za práva Lužických Srbov. V rokoch 1933 až 1950 bol predsedom spolku Domowina. Napísal viacero kníh a článkov.[1][3][2]
Život
[upraviť | upraviť zdroj]Nedo vyrastal v protestantskej robotníckej rodine lužickosrbského pôvodu, ktorá však nemala prakticky žiadne národné cítenie a (v dôsledku v Lužici dlhodobo pôsobiacej germanizácie) hovorila už iba po nemecky. Samotný Pawoł sa začal učiť lužickú srbčinu až na srbsko-lužickom gymnáziu v Budyšíne, kde sa tiež začal zaujímať o lužickosrbský folklór. Od roku 1928 študoval na univerzite v Lipsku germanistiku, etnológiu a pedagogiku. Počas štúdia sa aktívne zúčastňoval na spoločenských a kultúrnych aktivitách Spolku srbskolužických študentov. V roku 1930 sa stal členom Matice srbskolužickej (Maćica Serbska).[2][3]
Svoju profesionálnu začal kariéru v roku 1931, keď pracoval ako učiteľ na srbskolužických vidieckych školách v budyšínskom regióne. V roku 1933 bol zvolený za predsedu organizácie Domowina. Významne sa zaslúžil o rozšírenie jej členskej základne a snažil sa aj o rozšírenie spektra jej činnosti o zastupovanie hospodárskych, politických a iných záujmov Lužických Srbov. Po tom, čo bola činnosť Domowiny a všetkých ostatných lužických organizácií v roku 1937 zakázaná nacistickými úradmi, a Nedovi ako učiteľovi hrozilo preloženie mimo Lužice, opustil štátnu službu a presťahoval sa do Berlína, kde do roku 1939 pracoval v poľských družstevných bankách. V novembri toho istého roku bol zatknutý pre podozrenie z kontaktov s poľskou rozviedkou. V roku 1942 bol povolaný do Wehrmachtu. V rokoch 1944 až 1945 bol opäť uväznený, podozrivý z vlastizrady. Po prepustení (v apríli 1945) sa vrátil do Lužice a vstúpil do Komunistickej strany Nemecka.[3][2]
V rokoch 1945 až 1950 bol Nedo predsedom Domowiny, ktorá v máji 1945 obnovila svoju činnosť. Angažoval sa pri organizovaní školského a vysokoškolského vzdelávania Lužičanov. Koncom 40. rokov 20. storočia inicioval prvé rozhlasové relácie v srbských lužických jazykoch.[3] Najväčším úspechom jeho angažovanosti bolo schválenie Zákona na ochranu práv lužickosrbského obyvateľstva Saským krajinským snemom 23. marca 1948, ktorý po prvý raz upravoval právo Lužických Srbov na ochranu a podporu. Akúkoľvek politickú autonómiu však Sovieti nedovolili. Nedo dostal za úlohu zriadiť orgán štátnej správy a pôsobil ako vedúci lužickosrbského úradu pre kultúru a vzdelávanie dospelých v Budyšíne. Jeho budišínske obdobie sa skončilo po tom, čo sa (v dôsledku očierňovania z buržoázneho nacionalizmu) v roku 1950 vzdal predsedníctva Domowiny.[2]
V roku 1950 sa presťahoval do Drážďan, kde pracoval na saskom ministerstve ľudovej osvety a zaoberal sa otázkami umenia a kultúry v týchto štruktúrach. Pôsobil tiež v Ústave pre výskum ľudového umenia. V tomto období sa intenzívne venoval sorabistike a obhájil dizertačnú prácu o srbských ľudových rozprávkach. Okrem toho k jeho výskumným záujmom patrilo aj štúdium srbského ľudového odevu. Od roku 1951 pôsobil na Lipskej univerzite (od roku 1959 profesor). Zohral významnú úlohu pri založení Srbského inštitútu (dnes Inštitút sorabistiky na Lipskej univerzite) a bol jeho prvým riaditeľom (1951 až 1964). Veľkou mierou sa zaslúžil aj o organizáciu práce Inštitútu pre srbské ľudové štúdiá (teraz Srbský inštitút, Serbski institut, Sorbisches Institut). V roku 1958 mu bola udelená Cena Jakuba Čišinského. V roku 1964 prešiel na Humboldtovu univerzitu v Berlíne, kde pôsobil ako profesor. Po odchode do dôchodku (1968) sa sústredil na vedeckú prácu. Zomrel 24. mája 1984 v Lipsku.[2][3]
Dielo
[upraviť | upraviť zdroj]Výber[4]
- Die Tracht der Sorben um Schleife (Bautzen, 1954)
- Sorbische Volkstrachten (Bautzen, 1954)
- Sorbische Volksmärchen (Bautzen, 1956)
- Die Lausitz. Sorbische Trachten (Berlin, 1956)
- Krabat: Zur Entstehung einer demokratischen sorbischen Volkserzählung. In: Deutsches Jahrbuch für Volkskunde, 2, 1956, s. 33 – 50
- Grundriss der sorbischen Volksdichtung (Bautzen, 1966)
- Sorbische Volkskunst (Bautzen, 1968)
- Sorbische Kultur: Eine Einführung in Vergangenheit und Gegenwart (Bautzen, 1975)
V slovenčine
- NEDO, Pawoł. Smolný Peter. Preklad Júlia Májeková. Bratislava : Mladé letá, 1975. 264 s.
- NEDO, Pawoł. O mocnom Jankovi. Preklad Viera Gašparíková. Bratislava : Mladé letá, 1983. 24 s.
Referencie
[upraviť | upraviť zdroj]- ↑ a b Nedo Pawoł (Paul). In: Encyklopedia PWN: źródło wiarygodnej i rzetelnej wiedzy [online]. Warszawa: Encyklopedia PWN, [cit. 2025-04-10]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f BRESAN, Annett. Nedo, Pawoł. In: Deutsche Biographie [online]. München: Historische Kommission bei der Bayerischen Akademie der Wissenschaften, [cit. 2025-04-10]. Dostupné online.
- ↑ a b c d e f Nedo Pavol. In: Boľšaja rossijskaja enciklopedija. Moskva : Naučnoje izdateľstvo Boľšaja rossijskaja encyklopedija, 2023. [Cit. 2025-04-10]. Dostupné online.
- ↑ Pawoł Nedo (Paul Nedo). In: Sächsische Biografie [online]. Dresden: Institut für Sächsische Geschichte und Volkskunde, [cit. 2025-04-10]. Dostupné online.
Iné projekty
[upraviť | upraviť zdroj]
Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pawoł Nedo