Pedagogika v starovekých Aténach

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie

Výchova a škola[upraviť | upraviť zdroj]

Pozri aj: Pedagogika v starovekom Grécku

V Aténach boli určité zásady výchovy stanovené už Solónovými zákonmi. Starosť o výchovu bola vecou rodičov a štát na ňu iba dohliadal. Väčšina dievčat zostávala doma, aby sa naučila tomu, čo sa od nich bude očakávať v dospelosti a to bolo predovšetkým varenie, spravovanie domácnosti, pradenie a tkanie. Ani pre chlapcov nebola školská dochádzka povinná, ale obec považovala za vec cti, aby sa jej občania mužského pohlavia naučili, pokiaľ možno, aspoň základom čítania a písania a aj sirotkom, ktorých otcovia zomreli v boji za vlasť, platila učiteľa. Úplná negramotnosť bola teda v Aténach skôr vzácnosťou. Školy boli len súkromné, a preto dĺžka školskej dochádzky závisela na hospodárskych pomeroch rodiny. Už Solónove zákony nariaďovali rodičom, aby posielali svoje deti do školy najskôr po východe slnka a odvádzali si ich pred súmrakom, aby sa deti vyhli nebezpečiu, že sa budú vracať domov potme. Tiež bolo zakázané, aby mladí muži a cudzie osoby vstupovali do školy, keď tam boli deti, čím sa malo zabrániť pederastii. Tým sa kládla dôležitosť na mravnú stránku detí. Do 7 rokov sa starali o dieťa rodičia, poprípade pestúnka a paidagógos, vzdelaný otrok, ktorý ho mal učiť slušnému chovaniu a doprevádzal chlapca až do doby, kedy dospel v eféba. Doprevádzal ho do školy, nosil mu školské potreby, čakal po celý čas vyučovania a po návrate domov si zrejme so svojím zverencom prebranú látku ešte opakoval. Od 7 rokov navštevovali chlapci súkromné školy, dievčatá zostávali doma a cvičili sa v domácich prácach, v speve a v tanci. Vzdelanie chlapcov bolo gymnastické ( telesné ) a múzické ( hudba a ta grammata, tj. čítanie, písanie, počítanie a od 4. storočia pred Kr. tiež kreslenie ). Žiaci čítali básne Homérove, Hesiodove, Theognidove, Solónove a Tyrtaiove a učili sa naspamäť gnómám, ktoré v nich boli obsiahnuté. Od 12 rokov sa učili hudbe (pestovaná bola hlavne hra na lýru a gitaru, menej obľúbená bola pišťala), spevu a tancu, zvlášť náboženskému. Učitelia, ktorí sa zaoberali čítaním, písaním, počítaním a literatúrou sa nazývali grammatikés a tí, ktorí sa zaoberali spevom a hrou na hudobné nástroje, boli kitharisti. V Platónovom dialógu Protagoras sa dočítame:

Keď sa chlapci naučia písmu a budú schopní rozumieť tomu, čo je napísané…, predkladajú im na laviciach k čítaniu básne dobrých básnikov a nútia ich, aby sa ich naučili naspamäť… Tiež učitelia hudby sa podobným spôsobom starajú o umiernenosť… Keď sa chlapci naučia hrať na kitharu, učia ich zase básňami iných dobrých básnikov ... Okrem toho ich posielajú ešte k učiteľovi telocviku.

Gymnastická výchova začínala taktiež 7. rokom. Cvičiteľ (paidotribés) cvičil chlapcov v telocvični na voľnom priestranstve (palaistra) v tzv. päťboji (pentáthlon): v skoku do diaľky, v behu, vo vrhu diskom, v hode oštepom a v zápase. Múzickému vzdelaniu bola venovaná doba oddychu (grécky scholé, odtiaľ "škola” ) po telesných cvičeniach. Poznáme veľký počet váz, na ktorých sú zobrazené deti ako sa u svojho učiteľa učia hre na kitharu alebo na píšťalu. Učiteľ pritom sedí na kresle s operadlom a žiak oproti nemu na stoličke. Niekedy hrá učiteľ na nástroj sám, aby ukázal chlapcovi, ako si má počínať, alebo necháva hrať žiaka a sám mu udáva rytmus, inokedy hrajú obaja na kithary, ktoré majú položené na kolenách. Bolo to teda vyučovanie založené na empírii, na posluchu, bez hudobného zápisu. Táto skutočnosť sa nám dnes môže zdať prekvapujúca, ale je známe, že grécka hudba bola výlučne monodická a pamätala sa teda ľahšie než polyfónna hudba.

Asi 16 rokom bolo oboje vzdelanie ukončené. Ideálom výchovy bol harmonický rozvoj fyzických i duševných vlastností a schopností každého občana, tzv. kalokagatia (kalos kai agathos = krásny a dobrý). Dospievajúci mládenci zo zámožných rodín sa vzdelávali ďalej v gymnáziách, kde sa pripravovali na verejné preteky (agon), ktoré sa konali na národných slávnostiach, aj pre vojenskú službu, ktorú konal aténsky efebos od 18. - 20 roku, okrem toho tam tiež počúvali prednášky filozofov, sofistov a rétorov. Navštevovali školy sofistov, ktorí rozšírili vyššie vzdelanie o nové odbory (politiku, rétoriku, geometriu astronómiu, bojovú taktiku) a školy rétorov, kde sa okrem gramatiky, literatúry a práva učili rečníckemu umeniu pred súdom a na zhromaždeniach ľudu. So zákonmi a štátnou správou sa zoznamovali účasťou na verejných súdnych líčeniach a na snemoch. Toto vyššie vzdelanie, ktoré sa začalo šíriť od dôb Periklových a zvlášť po peloponézskej vojne (431 - 404 pred Kr.), bolo ale vyhradené zámožným mužom, ženy s vyšším vzdelaním boli výnimkou. V Aténach nemali dievčatá výchovné ústavy toho druhu, aké viedla Sapfó na ostrove Lesbos, ani športovanie na verejnosti ani možnosť stretávať sa volne s chlapcami ako v Sparte. Dostalo sa im skromných základov z hudby, tanca, čítania a počítania. Na niektorých slávnostiach, hlavne na počesť samotnej Atény, mohli dievčatá vystupovať na verejnosti pred celou obcou, ale aj tu boli dievčenské spevácke a tanečné zbory oddelené od chlapčenských. Tiež sobáš uzatvárali v mene dievčaťa zvyčajne jej rodičia. Jej názor bol braný v úvahu iba málokedy a prípad jedného bohatého Aténčana, ktorý dal svojím trom dcéram veľké vená a nechal ich vybrať si svojich ženíchov, bol zrejme výnimkou (zmieňuje sa o ňom Herodotos). Dievčatá spravidla vydávali veľmi mladé, okolo 12 - 14 rokov. Po svadbe žena spravovala manželovi dom a ako despoina riadila doma celé hospodárstvo. Dievčatá mali možnosti na vzdelanie silno obmedzené, ale existovali aj výnimky. Niektoré svätyne, do ktorých prichádzali dievčatá z najlepších aténskych rodín, aby sa stali pomocníčkami kňažiek. Plnili rôzne úlohy pri náboženských rituáloch a obradoch a v chrámových okrskoch priamo bývali. Z dnešného pohľadu tento pobyt môžeme označiť ako pobyt v "kláštorných školách” a môžeme predpokladať, že tu nešlo iba o náboženské úkony, ale aj o celkové vzdelávanie dievčat. Takéto zariadenie sa nachádzalo tiež na aténskej Akropole ( tzv. Dom arrefor ) alebo v antickom Braurone, kultovom stredisku bohyne Artemidy.