Peloponézske vojny

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Peloponézske vojny
Peloponnesian war alliances 431 BC.png
Peloponézske vojnové aliancie v roku 431 pred n. Oranžová: Aténčania a spojenci; Zelená: Sparťanská konfederácia
Dátum 431 pred Kr. - 25. apríl 404 pred Kr.
Miesto Pevniny Grécka, Malej Ázie, Sicílie
Výsledok Víťazstvo Peloponézskeho spolku
Zmeny územia: Rozpad Délskeho spolku;
Sparťanská hegemónia nad Aténami a ich spojencami;
Perzia znovu získava kontrolu nad Ióniou
Protivníci
Délsky spolok
(vedený Aténami)
Peloponézsky spolok
(vedený Spartou)
Podporovaný:
Standard of Cyrus the Great (White).svg Staroperzská ríša
Velitelia
Perikles (zomrel v roku 429 pred Kr.)
Kleón (zomrel v boji)
Nikias (trest smrti)
Alkibiades (trest smrti) (v exile)
Demostenes (trest smrti)
Archidamos II.
Brasidas (zomrel v boji)
Lysander
Alkibiades
Straty
Najmenej 18 070 vojakov, neznámy počet civilných obetí Neznáme
Mapa zobrazujúca boje počas Peloponézkej vojny

Peloponézske vojny (431 pred Kr.404 pred Kr.)[1] boli starogrécke vojny medzi Délskou ligou vedenou Aténami proti Peloponézskemu spolku vedenému Spartou. Historici vojnu rozdelili do troch fáz. V prvej fáze, archidamskej vojne, začala Sparta opakované invázie do Atiky, zatiaľ čo Atény využili svoju námornú nadvládu na útok na polostrov Peloponéz a na potlačenie nepokojov v ríši. Toto obdobie vojny bolo ukončené v roku 421 pred Kr. podpísaním Nikiovho mieru. Túto zmluvu však čoskoro narušili obnovené boje na Peloponéze. V roku 415 pred Kr. vyslali Atény veľké expedičné vojská na útok na Syrakúzy na Sicílii; útok dopadol pre Atény katastrofálne; v roku 413 pred Kr. bolo zničené celé vojsko. Tým sa začala posledná fáza vojny, ktorá sa všeobecne nazývala Dekelejská vojna alebo Iónska vojna. V tejto fáze Sparta, ktorá teraz dostávala podporu od Staroperzskej ríše, podporovala povstania v aténskych poddaných štátoch v Egejskom a Iónskom mori, a nakoniec ich zbavila námornej nadvlády. Zničením aténskej flotily v bitke pri Aegospotame sa vojna prakticky skončila a Atény sa v nasledujúcom roku vzdali. Korint a Téby požadovali zničenie Atén a zotročenie všetkých jej občanov, ale Sparta to odmietla.

Hoci Thoukydides, jeden z najdôležitejších historikov konfliktu, nikdy nepoužil výraz „peloponézske vojny“, skutočnosť, že sa tento výraz dnes používa takmer univerzálne, je odrazom sympatií moderných historikov zameraných na Atény.

Peloponézska vojna zmenila tvar starogréckeho sveta. Na úrovni medzinárodných vzťahov sa Atény, najsilnejší mestský štát v Grécku pred začiatkom vojny, zmenili na takmer úplne podradný, zatiaľ čo Sparta sa stala vedúcou mocnosťou Grécka. Ekonomické náklady vojny pociťovalo celé Grécko; na Peloponéze sa rozšírila chudoba, zatiaľ čo Atény boli úplne zničené a predvojnový blahobyt už nikdy nezískali späť.[2][3] Vojna priniesla aj jemnejšie zmeny v gréckej spoločnosti; konflikt medzi demokratickými Aténami a oligarchickou Spartou, z ktorých každá podporovala priateľské politické frakcie v iných štátoch, spôsobili, že v gréckom svete bola vojna bežnou záležitosťou.

Starogrécka vojna sa medzičasom, pôvodne obmedzená a formalizovaná forma konfliktu, zmenila na totálny boj medzi mestskými štátmi, ktorý bol vo veľkom rozsahu sprevádzaný zverstvami. Peloponézske vojny, ktoré rozbili náboženské a kultúrne tabu, zničili obrovské časti vidieka a zničili celé mestá, znamenali dramatický koniec piateho storočia pred Kr. a zlatého veku Grécka.[4]

Po peloponézskej vojne čoskoro nasledovala korintská vojna (394 – 386 pred Kr.), ktorá, hoci sa skončila nepresvedčivo, pomohla Aténam znovu získať časť svojej bývalej veľkosti.

Cesta k vojne[upraviť | upraviť zdroj]

Aténčania sa snažili uskutočniť myšlienku gréckej jednoty. V roku 446 pred Kr. zvolali do Atén panhelénsky zjazd, ktorého úlohou mala byť dohoda o spolupráci medzi Grékmi. Zjazd sa však nezišiel, najmä pre odpor Sparty a rozdelenie Grécka na dva bloky sa potvrdilo. Periklés vyslal do Sparty posolstvo s návrhom na tridsaťročný mier. Sparta návrh prijala. Zmluva vstúpila do platnosti v roku 445 pred Kr., ale mier trval iba 14 rokov.

Priamym podnetom pre vypuknutie vojny bol spor medzi Kerkyrou, podporovanou Aténami, a Korintom v roku 433 pred Kr. o osadu Epidamos a zákaz Megare používať prístavy a trhy v území panstva Atén. Korint si získal za spojenca macedónskeho kráľa (vypovedal Aténam vojnu), Sparty (vystúpila ako ochranca záujmov Megary) a iných mestských štátov.

Archidamova vojna (431 - 421)[upraviť | upraviť zdroj]

Hlavný článok: Archidamova vojna Vojnové akcie začal spartský spojenec Téby nočným útokom na aténskeho spojenca mesto Plataje. Keďže Atény odmietli splniť výzvu Sparty na ukončenie diskriminácie Megary, napadol spartský kráľ Archidamos II. v roku 431 Atiku a spustošil ju, jej obyvatelia utiekli do opevnených Atén a aténske loďstvo spustošilo peloponézske pobrežie.

Na čas to už vyzeralo tak, že vojna skončí, lebo Atény stratili veľa ľudí vďaka morovej epidémii, ktorá vypukla v roku 430 pred Kr. a Sparta utrpela veľa vojnových škôd. Keď už Sparta ponúkla rokovania o mieri, Téby porazili Atény a proti Aténam sa vzbúrili aj grécke mestá v Trákii. V roku 422 padli v bitke pri Amfipoli dvaja vodcovia vojnových strán, vojvodca Brásidas zo Sparty a aténsky politik Kleon. To umožnilo v roku 421 pred Kr. uzavrieť medzi Aténami a Spartou mier potvrdzujúci predvojnový status quo (Nikiov mier). K mierovej zmluve sa odmietli pripojiť najvýznamnejší spartskí spojenci, Korinth a Téby.

Sicílska vojna (421-413)[upraviť | upraviť zdroj]

Sicílska výprava

Hlavný článok: Sicílska vojna

Keďže sa Korint a Téby na mierových rokovaniach nezúčastnili, neuznali Nikiov mier a spojili sa s niektorými mestami, ktoré boli pohádané s Aténami. Sparta, po vojne s Argom, sa časom postavila na stranu nepriateľov Atén.

Atény boli najprv úspešné a v roku 416 pred Kr. vyhladili Melos, ktorého obyvatelia boli kolonisti Sparty. Potom sa vojna rozšírila aj na grécke kolónie na Sicílii, kam Atény v rokoch 415 – 413 uskutočnili tzv. Sicílsku výpravu, lebo Egesta žiadala Atény o pomoc proti Syrakúzam, podporovaným Spartou. Syrakúzsko-sicílske vojská pod vedením spartského vojvodcu Gyllipa 27. augusta 413 pred Kr. zničili aténsky kontigent na Sicílii.

Dekelejská vojna (413 - 404)[upraviť | upraviť zdroj]

Dekelejská vojna

Hlavný článok: Dekelejská vojna

Ešte v tom istom roku Sparta napadla Atiku, kde obsadila Dekeleiu, aby odtiaľ ohrozovala Atény. Oslabenie Atén porážkou pri Sicílii a rokovanie o spojenectve Sparty s Perziou (dohoda v roku 411) donútili maloázijské grécke mestá (okrem ostrova Samos), aby opustili Aténsky námorný spolok.

Atény si vybudovali novú flotilu a dosiahli významné úspechy – oslobodili Hellespont a v roku 410 pred Kr. porazili spartské lode pri Kyziku, no veľkej presile nedokázali dlho odolávať. Spartsko-perzské vojská porazili Atény v roku 407 pred Kr. pri Notiu a v roku 405 pred Kr. bola aténska flotila úplne zničená pri Aigospotame. Atény odteraz museli v rokoch 405 – 404 pred Kr. popri pozemnej blokáde z Dekeleie čeliť aj spartskej námornej blokáde, v dôsledku čoho v Aténach vypukol hlad a mor ktorý priniesla jedna z lodí ktoré prichádzali do Atén. Po štvormesačnom obliehaní Atény kapitulovali a v roku 404 pred Kr. uzavreli mier.

Mierom z roku 404 pred Kr. Sparta Aténam nanútila oligarchickú ústavu (30 tyranov), Atény museli zbúrať svoje opevnenia (tzv. Dlhé múry a múry prístavu Piraieus), vydať všetky svoje lode (okrem dvanástich) a museli podriadiť svoje vojsko spartskému veleniu.

Dôsledky[upraviť | upraviť zdroj]

Skončila sa nadvláda Atén v Grécku a začalo sa obdobie nadvlády Sparty. Maloázijské grécke mestá sa stali závislými na Perzskej ríši. No grécke mestá sa najmä veľmi vyčerpali, čo využila Perzia, Macedónia a Trákia na zasahovanie do vnútorných otázok Grécka.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Salomon, Marilyn J. (1974). Great Cities of the World 3: Next Stop... Athens. The Symphonette Press. p. 19.
  2. Kagan, The Peloponnesian War, 488.
  3. Fine, The Ancient Greeks, 528–33.
  4. Kagan, The Peloponnesian War, Introduction xxiii–xxiv.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]