Preskočiť na obsah

Pergamský oltár

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pergamský oltár
helenistický náboženský monument
Rekonštrukcia oltára v Pergamskom múzeu v Berlíne
Štát Nemecko Nemecko
Mesto Berlín
Poloha Pergamonmuseum
 - súradnice 52°31′15″S 13°23′47″V / 52,520833°S 13,396389°V / 52.520833; 13.396389
Štýl helenistický barok
Materiál mramor
Poloha v Nemecku (Berlín)
Poloha v Nemecku (Berlín)
Map
Poloha v rámci lokality (interaktívna mapa)
Wikimedia Commons: Category:Pergamon Altar
OpenStreetMap: mapa
Portál, ktorého súčasťou je táto stránka:

Pergamský oltár (iný názov: Diov oltár v Pergame) je monumentálna kultová stavba postavená v 2. storočí pred Kr. na akropole starovekého mesta Pergamon (v dnešnom Turecku). Bol vybudovaný pravdepodobne za vlády kráľa Eumena II. (197 – 159 pred Kr.) na pamiatku víťazstva nad Galaťanmi a je považovaný za vrcholné dielo helenistického baroka v gréckom sochárstve.[1]

Stavba je svetoznáma najmä vďaka svojim dvom reliéfnym vlysom: veľkému vlysu zobrazujúcemu gigantomachiu a menšiemu vlysu s príbehom o Télefovi.[2] V staroveku bol oltár taký ohromujúci, že sa niekedy radil medzi Sedem divov sveta.[3]

Po stáročiach chátrania a čiastočného rozobratia na stavebný materiál ho v roku 1871 znovuobjavil nemecký inžinier Carl Humann.[1] Dnes je zrekonštruovaný v berlínskom Pergamskom múzeu (Pergamonmuseum), ktoré patrí pod Štátne múzeá v Berlíne (Staatliche Museen zu Berlin). Z dôvodu rozsiahlej renovácie celého komplexu je sála s oltárom uzavretá a jej znovuotvorenie sa predpokladá v roku 2027.[4]

Pergamon

[upraviť | upraviť zdroj]
Model akropoly v Pergame s oltárom uprostred terasy.

Pergamon bol sídelným mestom dynastie Attalovcov, ktorá vytvorila z mesta jedno z najvýznamnejších centier helenistického sveta.[1] Na rozdiel od starších gréckych miest nebol Pergamon klasickou mestskou republikou, ale kráľovskou rezidenciou, čo určilo jeho veľkolepý a divadelný urbanizmus.[5]

Mesto bolo vybudované na strmom kopci (335 m n. m.) a rozdelené na tri terasy:

  • Horné mesto: Sídlo kráľov, kde stála Pergamská knižnica (s 200 000 zväzkami), divadlo a Veľký oltár.[2]
  • Stredné mesto: Miesto pre vzdelávanie (gymnasiá) a náboženské stavby.
  • Dolné mesto: Hospodárske srdce s trhoviskom (agora).[6]

Pergamon preslávil aj vynález nového písacieho materiálu – pergamenu, ktorý bol vyvinutý potom, čo Egypt zakázal vývoz papyrusu do tejto konkurenčnej kultúrnej metropoly.[2]

Antické zmienky o oltári

[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek mimoriadnemu významu a veľkoleposti diela sa v antickej literatúre zachovalo len veľmi málo priamych svedectiev. Jedinú výslovnú zmienku, ktorá stavbu radí medzi Sedem divov sveta, zanechal rímsky spisovateľ Lucius Ampelius vo svojom diele Liber Memorialis pravdepodobne v 3. storočí po Kr.[7] Ampelius uvádza: „V Pergame sa nachádza veľký mramorový oltár, vysoký štyridsať stôp, s obrovskými sochami. Obsahuje tiež gigantomachiu.“[2] Tento opis potvrdzuje, že oltár bol dominantou mesta s výškou približne 12 metrov, no autor nespomína božstvo, ktorému bol zasvätený.[8]

Bronzová minca z obdobia Septimia Severa zobrazujúca oltár s dómom a sochami.

Ďalšie indície o pôvodnom vzhľade oltára poskytla numizmatika. V roku 1901 archeológ Antoine Héron de Villefosse identifikoval zobrazenie oltára na reverze bronzovej mince vyrazenej v Pergame za vlády cisára Septimia Severa (193 – 211 po Kr.).[9] Minca zobrazuje oltár obklopený kolonádou so schodiskom, ale aj prvky, ktoré sa archeologicky nepodarilo jednoznačne doložiť: kupolovitý baldachýn nad oltárom a dve kolosálne sochy zebuov (indického dobytka) lemujúce spodnú časť schodiska.[8] Dodnes zostáva nejasné, či išlo o pôvodnú helenistickú dekoráciu, alebo o rímske úpravy z cisárskeho obdobia.

V ranokresťanskom kontexte sa predpokladá, že oltár je nepriamo spomenutý v Novom zákone v knihe Apokalypsa. List cirkvi v Pergame uvádza: „Viem, kde bývaš: tam, kde je Satanov trón.“ (Zj 2,13).[10] Mnohí bádatelia, vrátane Volkera Kästnera, sa domnievajú, že výraz „Satanov trón“ odkazuje práve na Veľký oltár kvôli jeho monumentálnemu tvaru pripomínajúcemu kreslo a zobrazeniu „monštruóznych“ postáv Gigantov s hadími nohami.[11] Iná interpretácia však naznačuje, že mohlo ísť o kritiku rímskeho cisárskeho kultu alebo komplexu Asklépia.[8]

Opis oltára

[upraviť | upraviť zdroj]

Umiestnenie na akropole

[upraviť | upraviť zdroj]
Umelecká rekonštrukcia procesie na esplanáde pred oltárom (Friedrich von Thiersch, 1882).

Oltár bol postavený na rozsiahlom priestranstve (esplanáde), ktoré vzniklo úpravou terénu nad staršími obytnými stavbami. Esplanáda sa nachádzala v strategickej polohe: približne 25 metrov pod úrovňou chrámu Atény Polias a 14 metrov nad hornou agorou.[8] Toto umiestnenie umožňovalo návštevníkom nerušený výhľad na západ do údolia rieky Selinus, ktorá pretekala 275 metrov pod útesom.[12]

Archeologický prieskum neodhalil stopy po dlažbe na tomto priestranstve, čo naznačuje, že povrch mohol byť tvorený len utlačenou zeminou alebo opracovanou skalou, ktorá bola v severnej časti esplanády cielene osekaná kvôli zarovnaniu terénu.[12]

Architektúra stavby

[upraviť | upraviť zdroj]
Model oltára v mierke 1 : 20. Rekonštrukcia: Wolfram Hoepfner (Pergamonmuseum, Berlín).

Budova oltára nadväzuje na tradíciu gigantických monumentálnych stavieb typických pre oblasť východného Grécka.[8] Základy z vulkanického tufu majú podľa najnovších meraní rozmery 36,82 × 34,17 metra.[12] Samotná stavba pozostáva z masívnej vyvýšenej plošiny, ktorú obklopuje stena s dvojitou kolonádou v iónskom slohu.

Dominantným prvkom je monumentálne schodisko so 24 schodmi a šírkou takmer 20 metrov, ktoré je z oboch strán lemované bočnými krídlami podstavca.[13] Schodisko vedie na hornú plošinu s uzavretým nádvorím, kde sa nachádzal samotný obetný stôl a kde sa pravdepodobne odohrávali náboženské obrady. Celá stavba stojí na trojstupňovom mramorovom podstavci (krépis), ktorý meria 35,95 × 33,58 metra.[12]

Súčasťou architektonickej výzdoby sú dva významné vlysy:

  • Veľký vlys (Gigantomachia): Meria 110 metrov na dĺžku a 2,3 metra na výšku. Obopína vonkajší obvod podstavca.[14]
  • Malý vlys (Télefov vlys): Nachádza sa na stenách vnútorného nádvoria, meria 90 metrov na dĺžku a 1,1 metra na výšku.[13]

Na streche kolonád sa nachádzali akrotériá v podobe koní, grifov či levov. Moderné rekonštrukcie naznačujú, že v medzistĺpových priestoroch mohli byť umiestnené sochy, napríklad slávne súsošia „Malých Galaťanov“.[15] Napriek tejto bohatosti zostalo dielo nedokončené, čo dokazujú rozpracované časti Télefovho vlysu a niektoré architektonické detaily horných kolonád.[13]

Fragmentárny nápis

[upraviť | upraviť zdroj]

Z pôvodného dedikačného nápisu na architráve sa zachovali iba dva fragmenty (dlhé 55,6 cm a 63,7 cm), ktoré boli nájdené ako druhotne použitý stavebný materiál v neskoršom tureckom opevnení.[16] Na každom z nich je čitateľných len niekoľko písmen.

Jeden z fragmentov obsahuje zvyšky slov, ktoré sa v dobových nápisoch dopĺňajú ako „za minulé dobrodenia“ alebo „za nesmierne dobrodenia“, čo odkazuje na vďaku bohom alebo kráľovi za úspešné činy.[8] Druhý fragment obsahuje slovo v genitíve [ΒΑ]ΣΙ[Λ]ΙΣΣ[HΣ] (basilissés), čo v preklade znamená „kráľovnej“ (od slova basilissa – kráľovná).[17]

Kvôli neúplnosti nápisu nie je možné s istotou určiť meno darcu ani konkrétne božstvo, ktorému bol oltár zasvätený. Z tohto dôvodu sa pre pamiatku vžil neutrálny názov „Veľký oltár“.

Datovanie výstavby

[upraviť | upraviť zdroj]

Presné určenie času vzniku oltára je predmetom vedeckých diskusií. Fragmentárny nápis na architráve spomína „kráľovnú matku“, čo mohla byť buď Apollónis z Kyziku (manželka Attala I. a matka Eumena II.), alebo Stratoniké (manželka Eumena II. a matka Attala III.).[17] Väčšina historikov sa však zhoduje, že rozhodnutie o stavbe padlo po roku 188 pred Kr., kedy Pergamon po Apamejskej zmluve dosiahol vrchol svojej moci.[8]

Tradične sa predpokladalo, že výstavba začala okolo roku 180 pred Kr. a hlavné práce na Gigantomachii prebiehali v rokoch 170 – 165 pred Kr.[13] Novšie archeologické výskumy (z rokov 1961 a 1994), ktoré skúmali keramické črepy v základoch stavby, však posúvajú začiatok prác skôr do obdobia okolo roku 170 pred Kr. alebo dokonca až k roku 160 pred Kr.[18] Stavba pravdepodobne nebola nikdy úplne dokončená, k čomu prispela smrť Eumena II. (158 pred Kr.) a neskoršie vojny s Bitýniou.[13]

Výzdoba: Gigantomachia

[upraviť | upraviť zdroj]
Detail gigantomachie zobrazujúci svalnaté telo Giganta v extrémnom pohybe.

Gigantomachia (boj bohov s Gigantmi) bola v antickom Grécku mimoriadne populárnym motívom, symbolizujúcim víťazstvo poriadku nad chaosom a civilizácie nad barbarstvom.[8] Pergamský vlys je však unikátny svojím rozsahom: meria 113 metrov a pozostáva zo 120 panelov s výškou 2,30 metra.

Vďaka hrúbke mramoru (asi 50 cm) mohli sochári vytvoriť extrémne hlboký vysoký reliéf (alto-rilievo), kde postavy takmer vystupujú z pozadia. Na výrobu bol použitý kvalitný sivo-modrý mramor dovezený z ostrova Prokonnésos v Marmarskom mori.[13]

Ikonografia a štýl

[upraviť | upraviť zdroj]

Vlys obsahuje viac ako sto identifikovateľných postáv. Mená bohov boli vytesané na hornú rímsu, zatiaľ čo mená Gigantov menším písmom na spodnú lištu.[11] Hoci sa väčšina nápisov stratila, mnohých bohov možno spoznať podľa atribútov:

  • Zeus: Bojuje proti trom Gigantom, v ruke zviera blesk.
  • Aténa: Hlavná postava východného vlysu, strháva Giganta Alkyonea za vlasy, zatiaľ čo ho bohyňa zeme Gaia prosí o milosť.
  • Niké: Okrídlené víťazstvo, ktoré korunuje Aténu.

Štýl vlysu sa označuje ako helenistický barok.[1] Vyznačuje sa:

  • Patetizmom: Vyjadrenie extrémneho utrpenia a emócií (otvorené ústa, zvraštené obočie).
  • Dynamikou: Postavy sú v kŕčovitých pohyboch, svaly sú napäté, draperie šiat divoko vlajú.
  • Trompe-l'œil (optickou ilúziou): Sochári majstrovsky využili hru svetla a tieňa na vytvorenie ilúzie hĺbky.[19]

Pôvodne bol celý vlys polychrómovaný (farebný) a doplnený o kovové prvky (napr. blesky v rukách Dia), čo znásobovalo jeho dramatický účinok.[13]

Z politického hľadiska sa Gigantomachia interpretuje ako alegória na víťazstvo Pergamu nad nájazdmi barbarských Galaťanov.[13] François Queyrel tiež zdôrazňuje nezvyčajne vysoký počet bohýň (33), čo môže byť poctou zbožštenej kráľovnej Apollónis.[8]

Výzdoba: Télefov vlys

[upraviť | upraviť zdroj]
Hérakles a malý Télefos. Prvý objavený panel, ktorý umožnil identifikáciu celého vlysu.

Zatiaľ čo Gigantomachia ohromuje svojou monumentálnosťou a kŕčovitým pohybom, Télefov vlys prináša pokojnejší, rozprávačský (naratívny) štýl. Vlys pozostáva z panelov vysokých 1,58 metra s premenlivou šírkou od 0,67 do 1,05 metra.[13]

Časť panelov bola objavená približne 80 metrov od pôvodného miesta oltára, kde boli v 8. storočí použité ako súčasť hradieb proti arabským nájazdom. Archeológovia Alexander Conze a Carl Robert vlys identifikovali vďaka scéne zobrazujúcej Hérakla s dieťaťom (Télefom), ktoré kojí zviera.[8] Podľa architektonickej rekonštrukcie bol tento vlys umiestnený na vnútorných stenách kolonády na hornej plošine. Bol teda určený skôr pre „zasvätených“ návštevníkov, ktorí vystúpili po schodisku a prechádzali sa v tieni kolonád.[13]

Mýtus a legitimita

[upraviť | upraviť zdroj]

Téma vlysu mala pre Pergamon zásadný politický význam. Télefos bol mýtický hrdina, syn Hérakla, ktorý podľa povestí založil mesto Pergamon. Attalovci ho vyhlásili za svojho priameho predka, čím chceli zdôrazniť svoj grécky pôvod (keďže Télefos pochádzal z Arkádie) a legitimovať svoju nadvládu nad územím v Malej Ázii.[11]

Na rozdiel od Gigantomachie, ktorá zachytáva jeden okamih bitky, Télefov vlys rozpráva súvislý životný príbeh hrdinu – od jeho narodenia až po smrť. Ide o jeden z najranejších príkladov kontinuálneho rozprávania v reliéfe, kde postavy prechádzajú z jedného panelu do druhého v časovom slede.[13]

Sochy a akrotériá

[upraviť | upraviť zdroj]
Drobné plastiky, ktoré pôvodne zdobili hornú časť oltára.

Okrem dvoch hlavných vlysov bola stavba vyzdobená množstvom samostatne stojacich sôch. Na streche oltára sa nachádzali menšie sochy božstiev, konské záprahy, kentauri a gryfovia.[20] Ich presné rozmiestnenie je dodnes predmetom vedeckých špekulácií, rovnako ako funkcia približne tridsiatich ženských sôch nájdených v blízkosti, ktoré mohli predstavovať personifikácie pergamských miest.[20]

Zánik a zničenie oltára

[upraviť | upraviť zdroj]
Detail Atény s tvárou cielene poškodenou počas náboženského prenasledovania v byzantskom období.

Zánik oltára ako funkčného náboženského objektu súvisí s nástupom kresťanstva a systematickým potláčaním pohanských kultov. K deštrukcii došlo pravdepodobne v roku 542, keď cisár Justinián I. poveril biskupa Jána z Efezu, aby v provinciách Ázia, Kária a Lýdia vykorenil zvyšky pohanstva.[21] Počas dvoch desaťročí biskup neúnavne búral chrámy a oltáre. Mnohé postavy na vlysoch nesú stopy úmyselného poškodenia – najmä tváre Dia a Atény boli cielene osekané.[13]

Zvyšky oltára boli neskôr použité ako lacný a dostupný stavebný materiál. Väčšina panelov vlysu sa našla zamurovaná v byzantskom opevnení, pričom dekorovaná strana bola otočená dovnútra a zaliata maltou, čo ich paradoxne zachránilo pred úplným zvetraním.[13] Historici spájajú výstavbu týchto hradieb s arabskými nájazdmi na Konštantínopol v rokoch 716 – 718, prípadne s perzskou hrozbou v rokoch 616 – 625.[22]

Pergamské múzeum v Berlíne

[upraviť | upraviť zdroj]

Po prevoze fragmentov do Berlína nasledoval náročný proces čistenia, konzervovania a opätovného spájania tisícov kúskov mramoru, ktorý trval dvom sochárom takmer dvadsať rokov.[13] Prvá budova múzea (postavená v rokoch 1897 – 1899) sa ukázala ako staticky nestabilná a priestorovo nepostačujúca pre monumentálnu rekonštrukciu oltára.[13]

V roku 1910 sa začala výstavba súčasného Pergamského múzea. Práce prerušila Prvá svetová vojna a neskoršia hospodárska kríza, takže k slávnostnému otvoreniu došlo až v roku 1930.[13] V hlavnej sále bola zrekonštruovaná západná časť oltára s monumentálnym schodiskom, zatiaľ čo zvyšné časti Gigantomachie boli inštalované pozdĺž stien sály, aby zachovali pôvodnú kontinuitu deja.[13]

Inštalácia vlysov

[upraviť | upraviť zdroj]

Východný vlys

[upraviť | upraviť zdroj]

Východný vlys bol tou časťou oltára, ktorú návštevník uvidel ako prvú po vstupe na esplanádu. Zobrazuje sedem hlavných gréckych božstiev a patrí k najlepšie zachovaným častiam celého monumentu.[8]

V ľavej tretine vlysu dominuje skupina súrodencov a ich matky:

  • Apollón: Zobrazený ako nahý lukostrelec, ktorý práve vypustil šíp zo svojho tulca.
  • Létó: Útočí na sediaceho Giganta zapálenou pochodňou.
  • Artemis: Stojí chrbtom k matke a bojuje s tromi Gigantmi naraz. Jedného pošliapava, druhého hryzie jej pes do hlavy a na tretieho (pravdepodobne mladého Óta) mieri svojím lukom.[13]
  • Hekaté: Trojhlavá bohyňa bojuje s pochodňou proti Gigantovi Klytiovi, ktorý má namiesto nôh hady.[13]

Stredná časť vlysu je viac poškodená, no identifikovateľná:

  • Démétér a Iris: Démétér s pochodňami v blízkosti Iris, posolkyne bohov.
  • Héra: Zobrazená na svojom záprahu (kvadrige), ktorý ťahajú kone stotožňované so štyrmi svetovými stranami (Vetry).

Pravá časť vlysu vrcholí najslávnejšími scénami:

  • Zeus: Ústredná postava, zobrazená s odhaleným svalnatým trupom, bojuje s bleskom proti trom protivníkom (vrátane kráľa Gigantov Porfyrióna). Nápis na rímse potvrdzuje prítomnosť Hérakla, hoci jeho samotná postava sa nezachovala. Podľa mýtov bol zásah smrteľného hrdinu nevyhnutný na konečnú porážku Gigantov.[13]
  • Aténa: Hlavná hrdinka tejto časti, zachytená v momente víťazstva. Drží za vlasy okrídleného Giganta Alkyonea, ktorého hryzie had. Spod zeme sa vynára jeho matka Gaia v prosebnom geste, zatiaľ čo okrídlená Niké prináša Aténe veniec víťazstva.[1]

Južný vlys

[upraviť | upraviť zdroj]

Južný vlys sa tematicky zameriava na generáciu Titanov, ktorí predchádzali olympským bohom. Smerom od východu na západ vedie diváka od postáv spojených s nocou a pôvodom sveta až k božstvám svetla a hviezdnej oblohy.[23]

Kľúčové postavy južnej strany:

  • Rheia: Matka Dia, zobrazená ako jazdkyňa na levovi, ktorá práve vyťahuje šíp z tulca. Sprevádza ju bohyňa, ktorú François Queyrel identifikuje ako Nyx (Noc).[13]
  • Héfaistos a Kabeirovia: Skupina božstiev útočiacich na Giganta s býčím krkom. Postava útočiaca zozadu je pravdepodobne Héfaistos, zatiaľ čo jeden z Kabeirov (ochranných démonov) vráža kopiju do hrude padajúceho obra.[8]
  • Éós (Zora): Zobrazená v „amazonskom“ štýle jazdy, útočí na Giganta zapálenou pochodňou a uvoľňuje cestu pre svojho brata Hélia.[8]
  • Hélios (Slnko): Na svojom štvorzáprahu (kvadrige) vyráža do boja, pričom sa ho jeden z Gigantov pokúša zastaviť.[13]
  • Seléné (Mesiac): Dcéra Titana Hyperióna, letí na pomoc svojej matke Theia na chrbte koňa.[13]
  • Aithér a Hypérión: Mladý boh Aithér (stelesnenie horných vrstiev vzduchu) škrtí Giganta s levou hlavou. Vedľa neho okrídlený Titan Hyperión tasí meč proti ďalšiemu protivníkovi.[13]
  • Astéria a Foibé: Sestry Létó uzatvárajú južný vlys. Astéria drží Giganta za vlasy, zatiaľ čo jej pes ho hryzie do nôh. Foibé ohrozuje pochodňou okrídleného Giganta, ktorý sa chystá vrhnúť balvan.[8]

Západný vlys

[upraviť | upraviť zdroj]

Západný vlys je rozdelený na dve samostatné krídla (južné a severné) veľkým schodiskom, ktoré vedie na hornú plošinu oltára. Reliéfy tu plynule nadväzujú na stúpajúce schody, čím vytvárajú dynamické prepojenie architektúry a sochárstva.[8]

Južné krídlo: Dionýzov okruh

[upraviť | upraviť zdroj]

Fasáda južného krídla zobrazuje skupinu božstiev okolo boha vína a extázy:

  • Dionýzos: Identifikovateľný podľa pardálice (kože z leoparda) prehodenej cez ramená. Sprevádzajú ho dvaja malí satyrovia a pantera.[13]
  • Semelé: Dionýzova matka, ktorá je zobrazená v rohu krídla. Vedľa nej lev útočí na Giganta menom Pelóreus, ktorý sa šelmu pokúša odkopnúť nohou.[13]
  • Nymfy: Reliéf pokračuje priamo na schodisku, kde sú fragmentárne zachované postavy označené nápisom NY[MFES]. Na konci schodiska útočí orol na hadiu nohu Giganta menom Brontios (v preklade „Hrmotiaci“, meno je známe na základe zachovaného nápisu).[24][8]

Severné krídlo: Morské božstvá

[upraviť | upraviť zdroj]

Severné krídlo je lepšie zachované a je venované vládcom morí a oceánov:[13]

  • Amfitríta: Manželka Poseidóna útočí na Giganta v ľavej časti fasády.
  • Tritón: Syn Poseidóna a Amfitríty je zobrazený ako fantastická bytosť s konskými nohami a rybím chvostom. Bojuje s tromi Gigantmi naraz: jedného pošliapava, druhého škrtí chvostom a na tretieho mieri kopijou.[13]
  • Néreus, Dóris a Ókeanos: Táto skupina sa nachádza nad schodiskom. Néreus sleduje svoju manželku Dóris, ktorá drží Giganta za vlasy. Vedľa nich stojí Ókeanos (stelesnenie svetového oceánu), ktorý sa chystá udrieť utekajúcich Gigantov.[8]
  • Téthys: Ókeanova manželka je zachovaná len fragmentárne (časť rúcha a ruka).

Severný vlys

[upraviť | upraviť zdroj]

Severný vlys obsahuje najdlhší neprerušený úsek sochárskych dosiek (16,07 metra). Práve táto časť oltára vyvoláva medzi bádateľmi najviac otázok ohľadom identifikácie postáv, keďže sa tu nachádza množstvo ženských božstiev s nejasnými atribútmi.[8]

Od Afrodity k Héfaistovi

[upraviť | upraviť zdroj]

Severovýchodný roh otvára skupina božstiev lásky a vojny:

  • Afrodita: Zobrazená s nohou na tvári mŕtveho Giganta, pričom sa skláňa, aby z jeho tela vytiahla svoju kopiju.[25]
  • Dioné: Matka Afrodity útočí na mladého okrídleného Giganta.
  • Fobos a Deimos: Synovia Area (alebo podľa inej teórie Dioskurovia), ktorí bojujú v jedinej scéne celého oltára, kde sú bohovia v defenzíve – jeden z Gigantov hryzie boha do ramena a škrtí ho svojimi hadími nohami.[13]
  • Hermes: Stotožňovaný s postavou nahého boha zobrazeného zozadu (jediný takto orientovaný boh na celom vlyse), čo má pravdepodobne symbolizovať jeho neviditeľnosť vďaka prilbe od Háda.[13]
  • Héfaistos: Boh kováčov v krátkej pracovnej tunike (exomis) naráža štítom do Giganta v svalovom pancieri.[13]

Bohyne osudu a morská príšera

[upraviť | upraviť zdroj]

Stredná časť severného vlysu patrí temnejším silám a osudu:

  • Moiry: Tri bohyne osudu bojujú mimoriadne brutálne. Jedna z nich (pravdepodobne Atropos) hádže na hlavu Giganta bronzovú nádobu (hydriu) ovinutú hadmi. Ďalšie dve Moiry (alebo Gorgony) podľa mýtov ubíjajú Gigantov Agria a Thoóa bronzovými tĺkmi.[13]
  • Kétó (alebo Medúza): Bohyňa, ktorej pri nohách pomáha lev, trhá ruku Gigantovi. Vedľa nej sa zo zeme vynára hlava morskej príšery (Kétos).[13]
  • Poseidón: Hoci sa z jeho postavy zachovali len fragmenty, nápis potvrdzuje jeho prítomnosť v severozápadnom rohu. Zobrazený bol na voze ťahanom šupinatými morskými koňmi (hippokampami).[8]

Výzdoba: Télefov vlys

[upraviť | upraviť zdroj]
Umiestnenie Télefovho vlysu (červenou) na vnútornej strane kolonády oltára.

Zrekonštruovaná časť vlysu predstavuje približne 35 metrov z pôvodnej dĺžky odhadovanej na 60,6 metra. Pozostáva zo zvyškov 47 panelov, na ktorých sa nachádza okolo deväťdesiat postáv.[13] Mnohé panely sú značne poškodené a niektoré zostali nedokončené. Na rozdiel od jednotného, dramatického tónu Gigantomachie sa Télefov vlys vyznačuje striedaním tém, prostredí a atmosféry, čím pripomína moderný komiks alebo filmové rozprávanie.[8]

Mýtus o Télefovi

[upraviť | upraviť zdroj]

Télefos bol v gréckej mytológii synom Hérakla a Augé, dcéry tegejského kráľa Alea. Kráľ dostal veštbu, že jeho vnuci zabijú jeho synov, preto urobil z Augé kňažku Atény, ktorá musela ostať panna. Hérakles ju však zviedol a ona porodila Télefa. Augé bola neskôr vyhnaná do Mysie, kde ju prijal kráľ Teuthras, zatiaľ čo malého Télefa odloženého na hore Parthenion odchovala laňa (v pergamskej verzii levica).[26]

V dospelosti Télefos našiel svoju matku v Mysii, stal sa kráľom a neskôr zohral dôležitú úlohu v udalostiach spojených s trójskou vojnou. Práve on ukázal Grékom cestu k Tróji výmenou za vyliečenie svojej rany, ktorú mu spôsobil Achilles svojou kopijou.[27]

Naratívne panely (výber)

[upraviť | upraviť zdroj]

Usporiadanie panelov v múzeu sleduje chronológiu Télefovho života:

  • Zvedenie Augé (panely 2, 3 a 11): Na kráľovskom dvore v Tegei Hérakles prvýkrát zahliadne Augé, ktorá zdobí sochu bohyne Atény. Jej skĺznuté rúcho odhaľuje plece, čo vzbudzuje hrdinovu túžbu.[13]
  • Narodenie a odloženie dieťaťa (panely 4, 12 a 7): Panel 12 zobrazuje slávnu scénu, kde Hérakles pod platanom nachádza svojho syna, ktorého kojí levica (tento detail je pergamskou inováciou, keďže bežná tradícia hovorí o lani).[13]
  • Cesta do Mysie (panel 10): Postavy v orientálnych odevoch a botaskách naznačujú zmenu prostredia – Télefos prichádza do Malej Ázie k dvoru kráľa Teuthra.[8]
  • Zabránenie incestu (panel 21): Veľmi poškodený panel zobrazuje svadobné lôžko, na ktorom sa objavuje obrovský had (symbol Atény), aby zabránil sexuálnemu spojeniu medzi matkou a synom, ktorí sa v tom čase ešte nespoznali.[13]

Pokračovanie príbehu

[upraviť | upraviť zdroj]

Boje s Grékmi a zranenie

[upraviť | upraviť zdroj]

Ďalšia séria panelov zobrazuje dramatické udalosti na planine rieky Kaikos. Grécke vojská smerujúce do Tróje omylom pristáli v Mysii a došlo k bitke s miestnymi obyvateľmi.[27]

  • Smrť Hiery (panel 51 alebo 22 – 24): V boji padla Hiéra, manželka Télefa, ktorá viedla jazdu. Panel 51, zobrazujúci ženu na pohrebnom lôžku, sa interpretuje buď ako jej pohreb, alebo neskoršia smrť Télefovej matky Augé.[13]
  • Achillov útok (panel 30): Kľúčový moment mýtu. Achilles (zobrazený zozadu) zasahuje Télefa kopijou do stehna. Télefos je v pohybe obmedzený révou, ktorú mu pod nohy nastražil boh Dionýzos.[13]

Hľadanie lieku a únos Oresta

[upraviť | upraviť zdroj]

Télefova rana sa nehojila, preto sa vybral do veštiarne v Patare. Veštba znela: „Čo ranu spôsobilo, to ju aj vylieči.“[26]

  • Príchod do Argosu (panely 34 – 40): Télefos prichádza inkognito na dvor kráľa Agamemnóna. Počas hostiny sa odhalí a ukáže svoju hnisajúcu ranu.[8]
  • Únos Oresta (panel 42): Keď naňho Gréci zaútočia, Télefos schmatne malého Oresta (Agamemnónovho syna), vyskočí na oltár a vyhráža sa jeho zabitím, ak ho Achilles nevylieči. Achilles nakoniec ranu vyliečil hrdzou zo svojej kopije.[13]

Založenie mesta Pergamon

[upraviť | upraviť zdroj]

Záverečné panely vlysu sa vracajú do Malej Ázie a oslavujú vznik dynastie:

  • Stavba oltára (panely 49 a 50): Zobrazujú výstavbu oltára, nad ktorým krúži Diov orol. Pri nohách stavby sedia postavy symbolizujúce miestne rieky Sélinous a Kétios, čím je mýtus pevne ukotvený v realite mesta Pergamon.[13]
  • Záver (panel 48): Posledné fragmenty zobrazujú plačku pri pohrebnom lôžku, pravdepodobne pri Télefovej smrti, čím sa uzatvára jeho pozemská cesta a začína sa kult hrdinu-zakladateľa.[13]

Archeologický objav a vykopávky

[upraviť | upraviť zdroj]
Pôvodné miesto oltára na akropole v dnešnej Bergame.

Zdá sa, že v 13. storočí už oltár ako celistvá stavba neexistoval. Keď byzantský cisár Teodor II. Laskaris navštívil ruiny Pergamu, vo svojich listoch ho vôbec nespomína. Ešte v roku 1811 videl cestovateľ Charles Robert Cockerell len úlomky, ktoré miestni obyvatelia premieňali na náhrobné kamene.[28]

Carl Humann a prvé nálezy

[upraviť | upraviť zdroj]

Nemecký inžinier a architekt Carl Humann prišiel do Pergamu prvýkrát v roku 1864. Ako zamestnanec firmy svojho brata, ktorá v Osmanskej ríši budovala cesty, mal k dispozícii obrovské kapacity: 2000 robotníkov, stovky volov a tiav.[29] V roku 1871 objavil v byzantskom múre akropoly mramorovú dosku s reliéfom Giganta. Hoci bol Humann amatér, okamžite rozpoznal výnimočnú umeleckú kvalitu diela, aj keď sa spočiatku mylne domnieval, že vlys patrí neďalekému chrámu Atény.[13]

Zlom nastal v roku 1878, keď Alexander Conze, riaditeľ zbierky antického sochárstva v Berlíne, našiel v antickom spise Lucia Ampelia zmienku o „oltári Gigantov“. Táto indícia umožnila presnú identifikáciu nálezu a nemecká vláda začala vyvíjať diplomatické úsilie na získanie pamiatky.[13]

Prevoz do Berlína

[upraviť | upraviť zdroj]
Plán vykopávok z rokov 1880 – 1881.

V auguste 1878 získalo Nemecko od osmanskej vlády povolenie na vykopávky (firman). Pôvodná dohoda o delení nálezov na tretiny bola vďaka nemeckému diplomatickému vplyvu, politickej slabosti Osmanskej ríše po vojne s Ruskom a platbe 20 000 mariek zmenená v prospech Nemecka, ktoré nakoniec získalo všetky fragmenty oltára.[28]

Vykopávky prebiehali v troch kampaniach (1878 – 1886). Humann čelil obrovským logistickým výzvam:

  • Práca s hradbami: Na vyslobodenie oltára z byzantského muriva bolo potrebných 1300 pracovných dní.[29]
  • Transport: Aby 20 mužov znieslo jeden ťažký mramorový panel z akropoly k moru, potrebovali pol dňa. Humann nechal postaviť špeciálnu cestu a nové mólo pre lode.[29]
  • Maskovanie: Aby Osmania nevideli skutočnú krásu nálezov (a prípadne nezmenili názor), Humann nechal na vlysoch byzantský cement a transportoval ich dekorovanou stranou nadol.[29]

Do roku 1901 bolo do Berlína vyvezených 94 panelov vlysu a viac ako 2000 fragmentov.[13]

Interpretácie účelu oltára

[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže chýba jasný nápis, vedci predpokladajú rôzne verzie jeho využitia:

Diov oltár

[upraviť | upraviť zdroj]

Komu bol oltár zasvätený?

[upraviť | upraviť zdroj]

Identifikácia božstiev, ktorým oltár slúžil, je dodnes predmetom vedeckých diskusií, keďže hlavný dedikačný nápis sa zachoval len v zlomkoch. Existuje niekoľko hlavných teórií:

  • Diov oltár: Toto je najrozšírenejšia interpretácia, podľa ktorej sa pamiatka často nazýva „Veľký Diov oltár“. Označenie zaviedol Alexander Conze v roku 1878 na základe textu Pausania, ktorý spomína Diov oltár v Pergame.[30] Neskoršie nálezy však ukázali, že v meste existoval aj iný Diov oltár na hornom trhovisku (agora).[13]
  • Oltár Atény: Keďže oltár stojí na terase priamo pod chrámom bohyne Atény (ochrankyne mesta), mnohí bádatelia ich považujú za jeden náboženský celok. Je pravdepodobné, že oltár bol zasvätený obom – Diovi aj Aténe, ktorí sú ústrednými postavami vlysu.[8]
  • Oltár dvanástich bohov a zbožšteného Eumena II.: Podľa nápisov nájdených v prístave Élaia existoval v Pergame spoločný kult dvanástich olympských bohov a kráľa Eumena II. Historik Louis Robert naznačuje, že Veľký oltár bol centrom tohto kultu. Prítomnosť takmer všetkých hlavných bohov na vlyse a dôležitá úloha Hérakla (otca zakladateľa Télefa) túto hypotézu silne podporujú.[17] Kráľ Eumenes II. mohol byť k božstvám priradený po svojej smrti (apoteóze) v roku 158 pred Kr.[13]

Oltár v 20. storočí

[upraviť | upraviť zdroj]

Druhá svetová vojna a sovietska korisť

[upraviť | upraviť zdroj]

Počas druhej svetovej vojny bol oltár v roku 1941 z bezpečnostných dôvodov demontovaný a ukrytý v podzemných trezoroch Reichsbanky, neskôr v protileteckom kryte v berlínskej štvrti Tiergarten. Samotná sála Pergamského múzea bola počas spojeneckého bombardovania ťažko poškodená.[13]

V máji 1945 objavili fragmenty oltára sovietske jednotky. V rámci konfiškácie „ulúpeného umenia“ (ako náhradu za vojnové škody spôsobené Nemeckom v ZSSR) bol oltár prevezený do Leningradu (dnes Petrohrad), kde bol uložený v depozitároch Ermitáže.[13]

Návrat do Berlína

[upraviť | upraviť zdroj]

Keďže Pergamské múzeum sa nachádzalo v sovietskej okupačnej zóne (neskoršia NDR), Sovietsky zväz sa v roku 1958 rozhodol oltár vrátiť „nemeckému ľudu“ ako gesto priateľstva medzi socialistickými štátmi. Na jeseň 1958 bol oltár opäť zostavený vo svojej pôvodnej muzeálnej podobe z predvojnového obdobia.[29] Rekonštruovaná výstavná sála bola slávnostne otvorená 4. októbra 1959 (pri príležitosti 10. výročia vzniku NDR).[8]

Odkaz a oltár v súčasnosti

[upraviť | upraviť zdroj]
3D fotografická rekonštrukcia východného vlysu s motívom kvadrigy z projektu „Pergamon 2nd Life“ (foto: Angelika Gebhard).
Originálne fragmenty a umelecká rekonštrukcia Apollónovej skupiny (foto: Andrej Alexander).

V roku 1995 vyvolalo v Nemecku vlnu kritiky využitie obrazu Pergamského oltára v rámci kandidatúry Berlína na usporiadanie Letných olympijských hier 2000. Berlínsky senát vtedy pozval členov výkonného výboru MOV na slávnostnú večeru priamo pred oltár, čo v nemeckej tlači vyvolalo nepríjemné asociácie s podobným krokom nacistického ministra vnútra Wilhelma Fricka počas kandidatúry na olympijské hry v roku 1936.[31]

Torzo zo zbierky Thomas Howard Arundel, ktoré bolo v roku 1960 spätne identifikované a vrátené do južného vlysu.

V rokoch 1993 – 1994 prešiel urgentnou reštauráciou Télefov vlys, pri ktorej boli odstránené korodujúce železné spoje panelov. Tieto práce pripravili pôdu pre putovné výstavy v USA a v Ríme, kde bol vlys vystavený napríklad v Metropolitan Museum of Art v New Yorku či v Fine Arts Museums of San Francisco.[32]

Vlysy Gigantomachie boli následne čistené a reštaurované v rokoch 1994 až 2004. Počas týchto prác sa podarilo opraviť niektoré chybné rekonštrukcie z minulosti a doplniť odliatky fragmentov z iných múzeí. Jedným z nich bolo torzo z južného vlysu zo zbierky Thomasa Howarda, ktoré bolo zakúpené v Pergame už v roku 1625 a spätne identifikované až v roku 1960.[13]

V rokoch 1998 a 2001 turecký minister kultúry İstemihan Talay opätovne vzniesol neformálne požiadavky na vrátenie oltára do Turecka. Staatliche Museen zu Berlin (Štátne múzeá v Berlíne) však, podobne ako iné veľké svetové inštitúcie, repatriáciu antických diel odmietajú s odkazom na legálne nadobudnutie a svetový význam zbierky.[33]

Umelecký projekt „Pergamon 2nd Life“ (Druhá životnosť oltára), vystavený v rokoch 2013 – 2018 v Moskve a Mníchove, predstavil fiktívnu fotografickú rekonštrukciu chýbajúcich častí Gigantomachie od Andreja Alexandra a Angeliky Gebhardovej, čím podnietil diskusiu o modernej interpretácii diela.[34]

Od jesene 2014 je oltár kvôli generálnej rekonštrukcii Pergamského múzea neprístupný. Aktuálne sa predpokladá, že sála s oltárom by mohla byť pre verejnosť opäť otvorená v roku 2027, zatiaľ čo celé múzeum až v roku 2037.[35]

Referencie

[upraviť | upraviť zdroj]
  1. 1 2 3 4 5 José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 190.
  2. 1 2 3 4 Vojtech Zamarovský. Grécky zázrak. Bratislava : Mladé letá, 1990. 066-104-90. S. 549.
  3. ↑ KUNZE, Max. The Pergamon Altar: Its Rediscovery, History and Reconstruction. Mainz : Philipp von Zabern, 1995. ISBN 978-3805313421. S. 12-15.
  4. ↑ Staatliche Museen zu Berlin: Pergamonmuseum: Comprehensive renovation
  5. ↑ Roland Martin. Řecká architektura. Praha : Artia, 1972. S. 158.
  6. ↑ KLINKOTT, Manfred. Das Fundament des Pergamonaltars. Berlin : De Gruyter, 2020. ISBN 978-3110598148. S. 45.
  7. ↑ Lucius Ampelius. Liber memorialis. [s.l.] : Teubner, 1935. Kapitola 8, 14. (po latinsky)
  8. 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 QUEYREL, François. L'Autel de Pergame : Images et pouvoir en Grèce hellénistique. Paris : Éditions Picard, 2005. ISBN 2-7084-0734-1. S. 56-64.
  9. ↑ Héron de Villefosse, A.: Le grand autel de Pergame sur un médaillon de bronze trouvé en France. In: Comptes rendus des séances de l'Académie des Inscriptions et Belles-Lettres, 1901, s. 823-830.
  10. ↑ Zjavenie apoštola Jána 2, 13
  11. 1 2 3 KOHL, Markus. Pergame : Histoire et archéologie d'un centre hellénistique. Oxford : Oxford University Press, 2006. ISBN 978-0199273416. S. 194.
  12. 1 2 3 4 HOEPFNER, Wolfram. Der Pergamonaltar. Die Ergebnisse der Ausgrabungen. Berlin : Staatliche Museen zu Berlin, 1996. ISBN 978-3886093953. S. 21.
  13. 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 11 12 13 14 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 28 29 30 31 32 33 34 35 36 37 38 39 40 41 42 43 44 45 46 47 48 49 50 QUEYREL, François. L’Autel de Pergame : Images et pouvoir en Grèce hellénistique. Paris : Picard, 2005. ISBN 2-7084-0734-1. S. 79.
  14. ↑ José Pijoan. Dejiny umenia 2. Bratislava : Tatran, 1982. 61-377-82. S. 184.
  15. ↑ Hoepfner, W.: Der vollendete Pergamonaltar. In: Archäologischer Anzeiger, 1996, s. 115-134.
  16. ↑ Queyrel, F.: Le Roufinion de Pergame au 6e siècle d'après un sceau nouvellement publié. In: Revue des études byzantines, 1999, s. 264.
  17. 1 2 3 QUEYREL, François. Titres réels et titres de courtoisie dans les dédicaces hellénistiques. Bulletin de correspondance hellénique, 2002, roč. 126, čís. 2, s. 572-573.
  18. ↑ DE LUCA, Gioia. Die Skulpturen von Pergamon. Berlin : De Gruyter, 1999. ISBN 978-3110164800.
  19. ↑ PRÉAUX, Claire. L'économie royale des Lagides. Bruxelles : Éditions de l'Université de Bruxelles, 2002. ISBN 978-2800412856. S. 667-669.
  20. 1 2 KUNZE, Max. The Pergamon Altar. Mainz : Philipp von Zabern, 1995. ISBN 978-3-8053-1342-1. S. 21.
  21. ↑ Pierre Chuvin. Chroniques des derniers païens. [s.l.] : Fayard, 1990. ISBN 2-251-38003-5. S. 147.
  22. ↑ RHEIDT, Klaus. Die bysantinische Wohnstadt. Berlin : De Gruyter, 1991. ISBN 978-3-11-012621-1. S. 168-173.
  23. ↑ QUEYREL, François. La Haute époque hellénistique. Paris : Picard, 2007. ISBN 978-2708407886. S. 118.
  24. ↑ WINNEFELD, Hermann. Altertümer von Pergamon: Bd. III, 2. Die Friese des groszen Altars. Berlin : Georg Reimer, 1910. Dostupné online. S. 91. (po nemecky)
  25. ↑ Davesne, A.: La Victoire de l'autel de Pergame. In: Revue des Études Anciennes, 1975, s. 74-75.
  26. 1 2 Timothy Gantz. Early Greek Myth. Baltimore : Johns Hopkins University Press, 1993. ISBN 978-0801844102. S. 428-429.
  27. 1 2 Pierre Chuvin. Mythologie grecque. Paris : Fayard, 1992. ISBN 2-251-38003-5. S. 331-333.
  28. 1 2 Richard Stoneman. Land of Lost Gods. The Search for Classical Greece. Londýn : Hutchinson, 1987. ISBN 0-09-167140-X. S. 19, 286.
  29. 1 2 3 4 5 Paul MacKendrick. The Greek Stones Speak. Londýn : Methuen, 1962. S. 346.
  30. ↑ Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku I.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1973. 25-039-73. S. 389-390.
  31. ↑ Richter, Kay. Berlin auf dem Weg zu Olympia? Politik, Wirtschaft, Sport und die olympische Idee. Opladen : Leske + Budrich, 1993. ISBN 978-3-8100-1135-0. Kapitola Die Berliner Olympia-Bewerbung für das Jahr 2000, s. 145–162. (po nemecky)
  32. ↑ DREYFUS, Renee. Pergamon: The Telephos Frieze from the Great Altar. San Francisco : Fine Arts Museums of San Francisco, 1996. ISBN 978-0884010890.
  33. ↑ Die Welt: Pergamon-Altar soll in neuem Glanz erstrahlen
  34. ↑ MFA Museum fur Abgusse Klassicher Bildwerke: Die zwei Leben des Pergamonaltars
  35. ↑ Christophe Bourdoiseau: Travaux d'Hercule au musée de Pergame. In: Télérama č. 3833, júl 2023, s. 14.

Pozri aj

[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy

[upraviť | upraviť zdroj]
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pergamský_oltár&oldid=8242483“