Perikles (Shakespeare)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Perikles, 1609

Perikles (ang. Pericles) je hra anglického dramatika Williama Shakespearea, opisujúca strastiplnú cestu tyrského princa Perikla, ktorý neuspel na pytačkách a útekom si zachraňuje život.

Epizodické cykly komentuje a predstavuje zosobnený Gower (John; 1325? – 1408; uznávaný ang. básnik stredoveku) ako chór, ktorý: „opustil hrob, aby zaspieval spev, ktorý sa v zašlých časoch spieval“. Jedinečnosť Perikla tkvie nielen v moralizujúcich čiernobielych komentároch básnika Gowera, ktorý epický text očividne skracuje, ale i v pantomimických výstupoch, v gnómických (mravoučných) veršoch, v úzkych väzbách so stredovekými náboženskými drámami (mirákuly; z lat. miräculum - zázrak).

Miesto deja: Antiochia (metropola Sýrie pri rieke Oronte), Tyra (vo Fionikii), Tarsa (maloazijské mesto susediace s Adanou, na brehu Kydnu), Pentapolis (Líbya, v Kyrenajke), Mytiléne (mesto a ostrov; staroveký Lesbos; pobrežie Malej Ázie)

Datácia[upraviť | upraviť zdroj]

Vznikla približne v rokoch 1606 – 1608.

Nakladateľ Edward Blount Perikla nevydáva (i keď v registri bol zapísaný). O rok neskôr vychádza u tlačiara Henryho Gossona, ako jediný doklad, že autorom je Shakespeare, pod názvom: Nedávna a veľmi chýrna hra zvaná Perikles, tyrský princ, pravdivo opisujúca beh života, dobrodružstvá a osudy spomínaného princa, ako aj nemenej čudné a pozoruhodné príhody spojené s narodením a životom jeho dcéry Mariany (zlá interpretácia; Marína = morská), ako ju rozlične a častokrát uvádzali Služobníci Jeho Výsosti v Globe na Benkside, od Williama Shakespeara.[1]

Marína spieva Periklovi (Stothard, 1825)

Text[upraviť | upraviť zdroj]

Text hry sa zachoval vo veľmi zlom stave. Ako spoluautori sa spomínajú Day, Wilkins a pripúšťa sa i pirátska verzia. V šiestich kvartových vydaniach, ktoré pochádzajú z jedného zdroja, I. a II. dejstvo obsahuje neobratné, až naivné verše oproti III., IV. a V. Celkovo text vyznieva nápadne chaoticky (verše mieša s prózou, dialógy sú zle rozdelené medzi hovoriacich a p.). Predpokladá sa, že ide o blokovací zápis a dobrý text sa stratil. Hemminge a Conndel hru nezahrnuli do prvého fólia (1623).[2]

Predlohy[upraviť | upraviť zdroj]

Perikla tvorili dve stratené starogrécke novely o Apoloniovi tyrskom, ktoré boli v stredoveku i v renesancii veľmi populárne. Shakespeare sa opieral o Gowerovú a Twineovú verziu. John Gower bol tvorca príbehu o Apolloniovi (v zbierke Confessio Amantis; napísaná v XIV. stor. a 2x tlačená do XVI. stor.). Laurence Twine Strastiplné dobrodružstvá prerozprával z francúzskej predlohy do anglického jazyka (preklad 153. príbehu zborníka Gesta Romanorum; tlač v r. 1576 - 1607).

Obsadenie[upraviť | upraviť zdroj]

  • Antiochus - antiochský kráľ
  • Perikles - tyrský princ
  • Helikanus - tyrský šľachtic, dočasný správca v Tyre
  • Eskanes - tyrský šľachtic
  • Simonides - pentapolský kráľ
  • Kleon - tarský miestodržiteľ
  • Lysimachus - mytilenský miestodržiteľ
  • Cerimon - efezský šľachtic
  • Thaliard - antiochský šľachtic
  • Filemon - Cerimenov sluha
  • León - Dioníziin sluha
  • Antiochova dcéra
  • Dionýzia - Kleonova manželka
  • Thaisa - Simonidesova dcéra
  • Marína - Periklova a Thaisiina dcéra
  • Diana - bohyňa lovu
  • Gower - ako chór

šľachtici, dámy, rytieri, námorníci, piráti, kupliari, rybári, poslovia

Dej[upraviť | upraviť zdroj]

Princ tyrský Perikles sa uchádza o antiochijskú princenú, o ktorú sa neúspešne uchádzalo množstvo kniežat, ktorých hlavy zdobili bránu antiochijského paláca. Dostane hádanku, ktorá jasne naznačuje, že medzi panovníkom a jeho dcérou došlo k incestu. Perikles si zachraňuje život nepriamou odpoveďou. Dostáva štyridsať dní na to, aby odpoveď jasne sformuloval. Antiochus pre istotu posiela Thaliarda, aby Perikla otrávil.

Na radu svojho priateľa Helikanusa Perikles so svojou flotilou odchádza, aby sa vyhol smrti a krajinu ochránil pred vojnou. Pristáva v Tarse, kde miestodržitelovi Kleonovi a jeho manželke Dionýzii ponúkne obilie pre hladomorom sužujúce obyvateľstvo. Perikles pokračuje v ceste. Jeho flotilu zlikviduje búrka.

Princa more vyplaví na brehu mesta Pentapolis, kde ho zachránia dvaja filozofujúci rybári. Perikles vyhrá nielen rytiersky turnaj, ale získa ruku dcéry kráľa Pentanpolisu Simonidesa.

Antiocha s dcérou zasiahne blesk v koči. Zomierajú. Krajina Tyros, skúšaná nepokojmi, ostáva bez panovníka. Šľachtici sa vydajú hľadať Perikla. Na spiatočnej ceste z Pentapolisu, spolu s Periklom a tehotnou manželkou Thaisou, ich zastihne búrka. Thaisa na palube porodí dcéru Marínu, ale po pôrode upadne do kómy. Námorníci trvajú na tom, aby jej telo hodili do mora. V Efeze jej vyplavené telo zachránia. Po prebudení sa Thaisa odchádza modliť do chrámu zasvätenom bohyni lovu Diane.

V Tarse Perikles zverí dcéru s pestúnkou Kleonovi a Dionízii, aby ju dočasne vychovávali spolu s vlastnou dcérou. Po štrnástich rokoch sa ich vlastná dcéra Filoténa dostáva spoločensky do „tieňa“ Maríny. Žiarlivá matka Dionýzia poverí Leóna, aby ju zabil. Nešťastný Perikles na Tarse nachádza iba dcérinu hrobku.

Pred smrťou Marínu unesú piráti, ktorí ju predajú do nevestinca v Mytilénach. Aby nezničila svojou cnosťou a výrečnosťou živnosť kupliarom, dostáva miesto učiteľky spevu a tanca a príležitosť stretnúť sa s otcom, ktorý vďaka snu, objaví v Efeze živú Thaisu. Kleón a Dionýzia zomierajú v horiacom meste. Vládca Mytilén požiada Perikla o ruku jeho dcéry.

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. SHAKESPEARE, William. Perikles. Bratislava : Tatran, 1984. S. 122 - 123.
  2. SHAKESPEARE, William. Perikles. Bratislava : Tatran, 1984. S. 124.

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Shakespeare William, Perikles, Vydavateľstvo Tatran, v Bratislave 1984, preklad Jozef Kot, poznámky Alois Bejblík

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]