Perorálne podanie

Perorálne podanie lieku

Perorálne podanie (tiež podanie per os)) je spôsob podania liečiva ústami, pričom sa liečivo dostáva do lumena tráviacej sústavy. Perorálne podanie je najčastejším typom podávania liečiv z dôvodu, že nie je spojené s bolesťou a strachom, môže ho realizovať aj pacient bez lekárskeho dozoru.

Vo vývoji liečiv medicinálnymi chemikmi sa liečivá vyvíjajú tak, aby mohli byť perorálne podávané, čo je empiricky zhrnuté v Lipinského Priavidle piatich publikovanom v roku 1997, ktorý analyzoval FDA schválené liečivá na ich fyzikálno-chemické parametre: rozdeľovací koeficient medzi n-oktanol a vodu (log P) by mal byť rovný alebo nižší ako 5, molekulová hmotnosť by mala byť pod 500 Da, počet donorov vodíkových väzieb (skupiny atómov OH a NH) by mal byť rovný alebo nižší ako 5 a počet akceptorov vodíkových väzieb by mal byť rovný alebo nižší ako 10.

Pasáž lieku gastrointestinálnym traktom

Po prehltnutí lieku vo vhodnej liekovej forme začína pasáž lieku v gastrointestinálnom trakte.

Dezintegrácia

V prvej fáze musí nastať dezintegrácia liekovej formy za vzniku suspenzie. Dezintegráciou sa myslí uvoľnenie liečiva z liekovej formy.

Disolúcia

V druhej fáze pasáže lieku v GIT je disolúcia, keď suspenzia vytvorená dezintegríciou liekovej formy sa začne rozpúšťať za vzniku roztoku. Je nutné podotknúť, že nerozpustená časť liečiva sa nemôže absorbovať do organizmu.

Permeácia

Permeácia je tretia fáza pasáže, keď sa liečivo dostáva z lumena GIT najskôr do enterocytov čreva a následne do krvi. Permeácia v najväčšej miere prebieha pasívnou difúziou v smere klesajúceho gradientu koncentrácie od lumena čreva do krvi. Ide o tzv. transcelulárny prenos.

Nevýhody perorálneho podania

Účinok liečiv podávaných v perorálnych liekových formách nastupujú oveľa neskôr kvôli pasáži lieku v organizme. Pomalší nástup účinku môže byť spôsobený aj pomalou disolúciou, keď sa liečivo pomaly rozpúšťa v teklesných tekutinách. To sa často využíva u liekov s postupným uvoľňovaním. Takto sa podáva napríklad vitamín C alebo betablokátory.

Najrýchlejšie nastupuje účinok liekov, ktorých liečivá sú dobre a rýchlo rozpustné v žalúdočnej šťave, dobre prechádzajú žalúdočnou stenou do krvi a majú charakter karboxylových kyselín, ktoré sú v žalúdku v nedisociovanej forme -COOH, ale po prestupe do plazmy sú disociované na karboxylátový anión, čím sú extrahované krvou zoi žalúdočnej steny do krvi.

Pasáž tenkým črevom trvá dve až štyri hodiny. Nástup účinku liekov, ktoré sa absorbujú v tenkom čreve je závislý na rýchlosti vyprázdňovania žalúdka, ktorá je variabilná a závisí na prítomnosti potravy.

Biologická dostupnosť liečiva je variabilná intrainfividuálne aj interindividuálne: u jedného pacienta sa môže líšiť biologická dostupnosť toho istého liečiva v rovnakej liekovej forme vo výrobku od rovnakej firmy. Medzi pacientami sa môže líšiť biologická dostupnosť liečiva ako dôsledok rôzneho rozsahu presystémovej eliminácie liečiva, keďže rôzni ľudia môžu mať rôznu aktivitu biotransformačných enzýmov, ktoré inaktivujú liečivá na neaktívne metabolity, prípadne sa ľudia líšia aktivitou transportérov.

Lieková forma podávaného liečiva má výrazný vplyv na rýchlosť a rozsah absorpcie a tým aj biologickú dostupnosť liečiva. Dokonca aj liečivá s rovnakou liekovou formou a s rovnakou účinnou látkou sa môžu líšiť v rýchlosti a rozsahu absopcie liečiva, preto sa u generík musí vykonávať test bioekvivalencie.