Pezinské tehelne
| Pezinské tehelne (Prvá parná tehelňa Imricha Rosslera; Západoslovenské tehelne, š.p. so sídlom v Pezinku) | |
| Pezinské tehelne, a.s. | |
| tehelňa | |
 Vstupná brána v roku 2023
| |
| Prezývka: Pezinská tehelňa | |
| Štát |  Slovensko
|
|---|---|
| Kraj | Bratislavský kraj |
| Okres | Pezinok |
| Mesto | Pezinok |
| Lokalita | Lazarňa |
| Poloha | Tehelná 9 902 01 Pezinok |
| - súradnice | 48°17′06″S 17°16′39″V / 48,284974°S 17,277539°V |
| Vznik | 1872 |
  Poloha v rámci Slovenska
| |
 Poloha v rámci Bratislavského kraja
| |
| Webová stránka: pezinske-tehelne.sk | |
| Mapový portál GKÚ: katastrálna mapa | |
| Freemap Slovakia: mapa | |
| OpenStreetMap: mapa | |
| Portál, ktorého súčasťou je táto stránka: | |
Pezinské tehelne (neoficiálne Pezinská tehelňa; maď. Bazini Téglagyár; v minulosti Prvá parná tehelňa Imricha Rosslera, Západoslovenské tehelne, š.p. so sídlom v Pezinku, Pezinské tehelne, š.p.; od 1. januára 1996 Pezinské tehelne, a.s.) je tehelňa v Pezinku na Tehelnej ulici čislo 9, ktorá bola založená v roku 1872. Závod patrí medzi najstaršie tehliarske prevádzky na Slovensku.
Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]
Vznik závodu podmienil výskyt kvalitných tehliarskych ílov na úpätí Malých Karpát, ktoré sedimentovali v období ponónskeho mora v treťohorách.
Pôvodný sortiment tvorili keramické kachle a ručne vyrábaná plná tehla. Prvá rozsiahlejšia mechanizácia nastala po prvej svetovej vojne (1925), najmä za majiteľa Krisera. Bol vybudovaný objekt lisovne č. 1, ktorý sa skladal z poloautomatickej linky na výrobu tehál, nadpecnej sušiarne a kruhovej Hoffmanovej pece. V tom období patril tento objekt medzi najmodernejšie, technicky vyspelé prevádzky. S menšími úpravami pracoval až do roku 1973.
V roku 1895 bola založená Prvá parná tehelňa podnikateľa Imricha Rosslera. O štyri roky sa začala výstavba prvej Hoffmanovej kruhovej pece (tzv. kruhovky), ktorá v tom čase patrila medzi najmodernejšie tehliarske zariadenia na svete. Po zaniknutí Pálffyovskej tehelne dostal povolenie vystavať v Pezinku ďalšiu tehelňu viedenský podnikateľ Spitzer. Zlatý vek prežívalo pezinské tehliarstvo dvadsiatych a tridsiatych rokoch 20. storočia počas vlastníctva viedenského podnikateľa Štefana Krisera. Zavedením 3 Gibbsonových kruhových pecí sa pezinská tehelňa stala jednou z najmodernejších tehelní v Česko-Slovensku a Strednej Európe vôbec. Napriek tomu, že v závode boli umelé sušiarne, mala prevádzka 80-percentný sezónny charakter. V októbri robotníkov prepúšťali a do práce nastupovali v marci nasledujúceho roku.
Po oslobodení sa Pezinské tehelne (účastinná spoločnosť) Pezinok dostali pod národnú správu, ktorá pôsobila do 7. marca 1946. Na základe vyhlášky Ministerstva priemyslu Československa číslo 1206 z 9. mája 1946 a číslo 2046 z 24. októbra 1946 vytvorili zo závodov na Slovensku národný podnik Západoslovenské tehelne so sídlom v Pezinku. Do tohto národného podniku začlenili aj Pezinské tehelne.
V rámci industrializácie Slovenska vybudovali kotolňu, rekonštruovali sušiareň tehál na typ Kerazont, ktorá svojou technickou úrovňou predstavovala v tom období špičku v sušiarenstve. Zvýšila sa výroba, začalo sa pracovať na dve smeny s celoročnou prevádzkou s objemom výroby 65 – 70 miliónov tehlových jednotiek (nemecký formát - rozmer 24 x 12 x 6,5 cm).
V týchto rokoch došlo k vyťaženiu starého hliniska a začalo sa s prípravou na otvorenie nového hliniska, ktoré sa uskutočnilo v rokoch 1959 – 1960. Celú ťažbu suroviny z tohto hliniska zabezpečovali korčekové rýpadlá a doprava dieselovými lokomotívami.
V rámci ďalšej rekonštrukcie a výstavby dali roku 1960 do prevádzky objekt výroby tehál a sušiareň typu Altner o kapacite 15 miliónov tehlových jednotiek. V rokoch 1962 – 1965 zlikvidovali starú odležiareň na škridlu a začali s výstavbou komplexu prípravne a odležiarne o kapacite 8000 m³ suroviny na škridlu a na ostatné tehliarske výrobky. Súčasne začali práce na výstavbe lanovej dráhy a nakladacej stanice v hlinisku, ktorá mala nahradiť nevyhovujúcu a málo efektívnu dopravu dieselovými lokomotívami.
V máji 1964 vypukol v závode z nezistených príčin veľký požiar, ktorý úplne zničil lisovňu a sušiareň škridiel nad pecou číslo 2 a 3. Ihneď po požiari odstránili trosky a rumoviská a postupne zabezpečovali prevádzku pece číslo 2 a 3 a výrobu škridiel v lisovni typu Bűhrer. Súčasne začali práce na výstavbe novej lisovne škridiel, na poloautomatike typu Keller a Kellerových sušiarní. Tieto objekty odovzdali do prevádzky roku 1969. Počas výstavby boli v prevádzke objekty lisovne číslo 1 na výrobu dierových tehál a drenážnych trubiek o priemere 5 – 16 mm, lisovňa typu Bűhrer s výrobou škridiel a výroba tehál CV 103 v novej lisovni.
Celkový objem výroby predstavoval po požiari 45 miliónov tehlových jednotiek. V roku 1967 dali do prevádzky novú lanovú dráhu z hliniska.
V sedemdesiatych rokoch začali s výstavbou modernej, progresívnej tehliarskej linky, ktorá zvýšila tehliarsku výrobu a efektívnosť výroby. Za tým istým účelom bola v 80. rokoch postavená ďalšia pec Rezistex.
V roku 1980 sa podnik zlúčil s s národným podnikom Ponitrianske tehelne v Zlatých Moravciach, pričom vznikol podnik Západoslovenské tehelne n. p. (ZST).[1]
Táto celovláknitá tunelová pec je plnoautomatizovaná a už v roku 1986 spĺňala všetky kritéria na kvalitný výpal produktov. Kvalitný výpal produktov pri veľmi nízkej spotrebe zemného plynu zabezpečovala vláknitá výmurovka. V roku 1988 bola modernizovaná technológia výroby veľkorozmerných murovacích blokov. Táto plnoautomatizovaná linka spĺňala všetky kritériá vzťahujúce sa na kvalitu výrobkov, produktivitu práce a celkové náklady. Ďalšia výstavba závodu sa začala roku 1973 likvidáciou objektu strediska č. 1, ktorý bol z technickej a bezpečnostnej stránky nevyhovujúci. Navyše sušiareň strediska zničil koncom roka 1973 požiar. Na mieste zbúraného strediska č. 1 začali s výstavbou modernej, progresívnej tehliarskej linky odborovej koncepcie, ktorá po dokončení zvýšila tehliarsku výrobu i efektívnosť výroby.
Závod úspešne zvládol problémy s výstavbou a skúšobnej prevádzky na progresívnej tehliarskej linke, ako aj úlohy spojené s vybudovaním tunelovej pece na výpal krytiny a zautomatizovanie sťahovky a nakládky suchej škridly.
Pod štátnym podnikom Západoslovenské tehelne so sídlom v Pezinku pôsobil až do roku 1990, keď sa odčlenil od Západoslovenských tehelní a vytvoril štátny podnik Pezinské tehelne. Od 1. januára 1996 sú Pezinské tehelne akciovou spoločnosťou.
Dcérska spoločnosť[upraviť | upraviť zdroj]
V polovici roku 1999 bola založená dcérska akciová spoločnosť s názvom Pezinské tehelne - Paneláreň, a.s., ktorá poskytuje odberateľom kompletný sortiment tehliarskych výrobkov – pálené murovacie materiály pre obvodové murivo TermoBRIK, TermoBRIK SUPRA, SUPRA PLUS, pálené murovacie materiály pre priečky, akustické murivo TermoBRIK AKUSTIK, AKUSTIK PLUS, materiál pre ostatné murivo. Na zabezpečenie komplexnosti ponúkaného sortimentu vyrába spoločnosť Pezinské tehelne - Paneláreň, a.s. aj keramické nosníky s priestorovou výstužou, keramické stropné vložky a keramické preklady.
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ Západoslovenské tehelne (ZST). In: Encyklopédia Slovenska. 1. vyd. Zväzok VI. T – Ž Doplnky. Bratislava : Veda, 1982. 853 s. s. 503.