Piast
| Piast | |
| legendárny zakladateľ dynastie Piastovcov | |
 Walery Eljasz Radzikowski, grafický list zobrazujúci Piasta, lept, 80. roky 19. storočia, Biblioteka Narodowa, Varšava | |
| Iné mená | Past, Pazt |
|---|---|
| Úmrtie | okolo 890[1] (v prípade, ak existoval) |
| Bydlisko | Gniezdo (?) |
| Národnosť | poľská (presnejšie poľanská) |
| Profesia | sedliak, kolár |
| Rodičia | Chościusko |
| Príbuzní | Piastovci |
| Manželka | Rzepka |
| Deti | Siemowit |
| Odkazy | |
| Commons |  Piast |
O iných významoch výrazu Piast pozri Piast (rozlišovacia stránka).Piast (iné mená: Past[2], Pazt[3]; † okolo 890[1]?) je legendárny zakladateľ dynastie poľských vládcov Piastovcov. Prvýkrát ho spomína kronika Gesta principum Polonorum (Skutky poľských kniežat, lib. I. c. 2) od Galla Anonyma (1115).[3]
Ak Piast naozaj existoval, bol predkom (praprastarým otcom) kniežaťa Meška I. († 992), prvého historického vládcu Poľska. Samotný názov dynastie Piastovci však vznikol až na prelome 17. a 18. storočia. Stredoveká literatúra hovorí iba o poľských vládcoch či kniežatách.[3]
Legenda[upraviť | upraviť zdroj]
Podľa legendy Galla Anonyma bol Piast synom Chościuska a ako sedliak žil so svojou manželkou Rzepkou v blízkosti poľského mesta Gniezdo.[2][3] Neskoršia verzia od Wincenta Kadlubeka miesto nespomína a Poľsko-sliezska kronika z konca 13. storočia hovorí o Popielovej smrti v Kruszwici a Piastovo bydlisko nespomína.[4]
Legenda zachytáva príbeh, v ktorom mala Piastova rodina sláviť postrižiny (rituál pri prvom strihaní vlasov dieťaťa) Piastovho syna, pričom rovnaký sviatok mala sláviť aj rodina hniezdenského kniežaťa Popiela. Mesto navštívili tajomní pútnici, ktorých však pyšný knieža odmietol pohostiť, v dôsledku čoho hľadali pohostenie u chudobného Piasta.[2][3]
Spolu s hosťami mala do domu prísť i hojnosť jedla a nápojov, vďaka čomu mohla Piastova rodina pozvať na oslavu i knieža Popiela a jeho hostí. Pútnici postrihali Piastovho syna a dali mu meno Siemowit (Ziemowit, Semovit). Predpovedali mu zároveň veľkú budúcnosť. Po dospetí a Popielovom neblahom konci sa mal Piastov syn zároveň stať sa kniežaťom. Podľa neskoršej kroniky z konca 13. alebo začiatku 14. storočia sa mal stať kniežaťom najprv sám Piast.[4] Siemowitovým synom mal byť Lešek a jeho vnukom Siemomysł, ktorý bol otcom prvého známeho poľského kniežaťa Meška I.[2][3]
Legendu ďalej upravujú aj neskoršie pramene, ktoré ju ďalej upravujú, napríklad z Piasta robia kolára.[5]
Výskum legendy[upraviť | upraviť zdroj]
V legende sa vyskytuje viacero mytologických posolstiev. Napríklad v menách Piast a Rzepka možno vidieť stopy ľudového kultu plodnosti, na druhú stranu niektoré prvky (hostia, rozmnoženie jedla) pripomínajú aj biblické príbehy. Onomasticky meno Piast môže odkazovať na nástroj na mliaždenie a Rzepka na repu, obe mená však nie sú známe poľskej nomenklatúre a najmä ich neprebrala piastovská dynastia. Zvyky v legende (postrižiny) možno vychádzajú z ruského vzoru.[3] Banszkiewicz príbeh interpretuje ako odraz starej koncepcie prechodu moci z nehodného rodu na rod vyvolený Bohom.[4]
Najodvážnejšie hypotézy (T. Wojciechowski) uvažujú o Piastovi ako o majordómovi, ktorý sa vzbúril proti pôvodnej dynastii a dosadil na trón svoj rod (termín piastun tiež označuje správcu či strážcu). Objavili sa tiež snahy zasadiť príbeh do kontextu konfliktu medzi dvomi mocenskými centrami v Gniezde a Ostrówe Lednickom, respektíve do konfliktu medzi kmeňmi Goplanov (Popiel) a Poľanov (Piast), ktorí ich porazili.[3] Dnes prevládajú skôr opatrné a skeptickejšie hypotézy.[4]
Odkaz[upraviť | upraviť zdroj]
V neskoršom období sa stal Piast symbolom „poľskosti“, čoho príkladom bolo napríklad politické heslo „kráľ Piast“ používané v 16. – 18. storočí pri vyjadrovaní vôle, aby bol za poľského kráľa zvolený Poliak.[6]
Referencie[upraviť | upraviť zdroj]
- ↑ a b Piastovci. In: Všeobecná encyklopedie v osmi svazcích. Vydání první. Svazek 6. p – r. Praha : Diderot, 1999. S. 118.
- ↑ a b c d HOFMAN, Ladislav. Piast. In: Ottův slovník naučný: Illustrovaná encyklopædie obecných vědomostí. Díl Devatenáctý. Praha : J. Otto, cs. Dostupné online. S. 703 – 704.
- ↑ a b c d e f g h GIEYSZTOR, Alexander. Piast. In: Słownik starożytności słowiańskich: encyklopedyczny zarys kultury Słowian od czasów najdawniejszych. Tom czwarty: R – R. Wrocław, Warszawa, Kraków : Zakład Narodowy im. Ossolińskich, 1970. S. 70 – 71.
- ↑ a b c d PIAST. In: Encyklopedia katolicka. Tom XV. PASTORALNA PSYCHOLOGIA – PORPHYREON. Lublin : Towarzystwo Naukowe Katolickiego Uniwersytetu Lubelskiego, 2011. ISBN 978-83-7306-518-5. S. 443 – 444.
- ↑ GASSOWSKI, Jerzy. Dejiny a kultúra starých Slovanov. Bratislava : Obzor, 1969. S. 167.
- ↑ Piast. In: Masarykův slovník naučný: lidová encyklopedie všeobecných vědomostí. Sv. 5. N – Q. Praha : Československý kompas, 1931. S. 680.
Ďalšia literatúra[upraviť | upraviť zdroj]
- PIAST ORÁČ. In: PROFANTOVÁ, Naďa; PROFANT, Martin. Encyklopedie slovanských bohů a mýtů. Praha : Libri, 2004. ISBN 80-7277-219-8. S. 166 – 167.