Pichliač

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pichliač

Pichliač zelinový; kvitnúce súkvetie a listy na vrchole (august)
Vedecká klasifikácia
 
Vedecký názov
Cirsium
Mill.[1][2], 1754[1][2]
Synonymá
Zoznam
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Pichliač[3] (lat. Cirsium)[2] je rod rastlín z čeľade astrovité (Asteraceae). Akceptovaných je okolo 500 druhov a ďalších cez sto hybridov a variet.[2] Pichliač má v Európe viac ako 15 zástupcov. Sú to väčšinou pichľavé rastliny s ostnato zubatými listami často v prízemných ružiciach a s ostnitými zákrovnými listeňmi. Významným znakom druhov rodu pichliač je perovitý chocholec na nažkách, ktorý slúži na rozširovanie vetrom. Mnohé pichliače majú skon k vzájomnému kríženiu.[4][3]

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Rod pichliač zastupuje dvojročné až trvalé rastliny. Byle, pokiaľ sú vyvinuté, sú priame, rozkonárené a listnaté. Listy sú striedavé, nedelené až perovito strihané, ostnato zubaté. Úbory rastú jednotlivo alebo v chocholíkoch, zákrovné listene sú škridlicovité, zakončené väčšinou ostňom, lôžko je husto štetinaté. Kvety sú obojpohlavné, zriedka samčie a samičie. Väčšinou sú purpurové alebo žltkasté, zriedka biele. Peľnice sú na báze s 0,3-1,5 mm dlhými príveskami. Nažky sú podlhovasté, na vrchole s prstencovitou korunkou a uprostred s kužeľovitou vyvýšeninou. Chocholec je viacradový, štetinky sú perovité, vnútorné sú dlhšie a niekedy jednoduché, na konci rozšírené. Chocholec okrajových kvetov sa skladá z niekoľko málo jednoduchých štetiniek. Druhy tohto rodu sa veľmi často krížia a často utvárajú populácie hybridov i mimo náleziska rodičov.[5]

Rozšírenie[upraviť | upraviť zdroj]

Druhy rodu pichliač sú rozšírené po celej Európe, v severnej Afrike, východnej, strednej a juhozápadnej Ázii a v Severnej a Strednej Amerike.[6] Pichliač roľný, ktorý patrí medzi najnebezpečnejšie buriny, je eurázijský druh v súčasnosti rastúci takmer na všetkých kontinentoch.[4]

Ekológia[upraviť | upraviť zdroj]

Pôvodné druhy rodu pichliač sa vyskytujú v mnohých biotopoch vrátane močiarov, lesov, lúk, prérií, pieskov, sutín, stepí a púští a obsadzujú stanovištia od hladiny mora po vysokohorský vegetačný stupeň.[6] Z poľnohospodárskeho hľadiska je najvýznamnejší pichliač roľný, ktorý patrí medzi najnebezpečnejšie buriny. Má mohutnú a rozvetvenú koreňovú sústavu s prídavnými púčikmi takže dobre regeneruje po mechanickom poškodení a je odolný aj voči herbicídom. Burinou na lesných cestách, rúbaniskách i krovinatých stráňach je aj pichliač obyčajný. Pichliač bielohlavý rastie na opustených a zarastajúcich pasienkoch. Viacero druhov pichliačov rastie na podmáčaných lúkach – pichliač potočný, pichliač sivý a pichliač močiarny. Pri potokoch v horských oblastiach rastie pichliač zelinový.[4]

Využitie[upraviť | upraviť zdroj]

Viac ako desať druhov z rodu pichliač využíva tradičná čínska medicína už stovky rokov v ľudovom liečiteľstve. Moderné farmakologické štúdie ukázali, že niektoré majú antioxidačné, protinádorové, protizápalové a antibakteriálne účinky. Z rastlín bolo izolovaných viac ako 200 chemických zložiek, medzi nimi aj flavonoidy, triterpény, steroly, pričom niektoré zložky vykazujú širokú škálu bioaktivít.[7] Korene rastlín sa využívali aj pri liečbe žíl, kŕčových ochoreniach a na zmiernenie bolesti. Samotné pomenovanie rodu Cirsium pochádza z gréckeho slova „khirsos“, s významom „opuchnutá žila“, teda ochorenie žíl.[6]

Vybrané druhy[upraviť | upraviť zdroj]

Druhy rastúce na Slovensku[upraviť | upraviť zdroj]

V prirodzenom prostredí na Slovensku rastú tieto druhy:[5][3][8][4]

Ohrozené druhy[upraviť | upraviť zdroj]

Ohrozené (EN) a kriticky ohrozené druhy (CR) podľa IUCN:[9]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

  • Pichliač bielohlavý; úbory v rôznych štádiách kvitnutia (august)
    Pichliač bielohlavý; úbory v rôznych štádiách kvitnutia (august)
  • Pichliač zelinový; kvitnúce súkvetie a listy na vrchole (jeseň)
    Pichliač zelinový; kvitnúce súkvetie a listy na vrchole (jeseň)

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. ↑ a b Gard. Dict. Abr., ed. 4.: [s.p.] (1754)
  2. ↑ a b c d Cirsium Mill. [online]. POWO – Plants of the World Online, Kew, [cit. 2024-03-12]. Dostupné online. (anglicky)
  3. ↑ a b c Karol Mičieta, Eva Zahradníková, Michal Hrabovský, Jana Ščefková. Fylogenéza a morfogenéza cievnatých rastlín, s.257. Bratislava : Univerzita Komenského, 2018. ISBN 978-80-223-4403-6.
  4. ↑ a b c d Tibor Baranec at al.. BOTANIKA, s.140-141. 3. nezmenené. vyd. Nitra : Slovenská poľnohospodárska univerzita, Vydavateľstvo SPU, 2021. ISBN 978-80-552-2380-3.
  5. ↑ a b c Josef Dostál, Martin Červenka. Veľký kľúč na určovanie vyšších rastlín II. , s.1110-1118. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1991. ISBN 80-08-00003-1.
  6. ↑ a b c Bayram YILDIZ, Turan Arabaci, T. Dirmenci, Serkan Köstekci. A taxonomic revision of the genus Cirsium Mill. sect. Cirsium(Asteraceae: Cardueae) in Turkey [online]. Research Gate GmbH; Chausseestr. 20, 10115 Berlin, Germany, January 2016, [cit. 2022-10-24]. Dostupné online. (anglicky)
  7. ↑ Wei Luo, Bei Wu, Liangjie Tang, Guoyou Li. Recent research progress of Cirsium medicinal plants in China [online]. Research Gate GmbH; Chausseestr. 20, 10115 Berlin, Germany, August 2021, [cit. 2022-10-24]. Dostupné online. (anglicky)
  8. ↑ Michal Hrabovský at al.. Veľká kniha rastlín, hornín, minerálov a skamenelín. Bratislava : IKAR, a.s. - Príroda, 2021. ISBN 978-80-551-6882-1.
  9. ↑ Cirsium [online]. The IUCN Red List; International Union for Conservation of Nature and Natural Resources, [cit. 2022-10-24]. Dostupné online. (anglicky)

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

  • Spolupracuj na Commons Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pichliač
  • Spolupracuj na Wikidruhoch Wikidruhy ponúkajú informácie na tému Pichliač
Zdroj: „https://sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pichliač&oldid=7824231“