Pingpongová diplomacia

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Pingpongová alebo Trojuholníková diplomacia označuje proces normalizácie vzťahov medzi ČínouUSA70. rokoch 20. storočia. Hlavnými tvorcami tejto politiky sú najmä, poradca pre otázky národnej bezpečnosti amerického prezidenta Richarda Nixona, Henry Kissinger a prvý premiér Čínskej ľudovej republiky, Čou En-laj. Ich pingpongová diplomacia zmenila bipolárne usporiadanie sveta a otvorila dvere novej spolupráci.

Vzťah Číny a USA pred 70. rokmi 20. storočia[upraviť | upraviť zdroj]

Po 2. svetovej vojne sa vzťahy medzi Sovietskym zväzomUSA ocitli na bode mrazu, vytvorila sa tzv. Železná opona. Striedali sa medzi nimi obdobia napätia a pokoja.

Čínski predstavitelia v 40. rokoch prejavili záujem o ekonomickú podporu zo strany USA. Avšak po založení Čínskej ľudovej republiky v roku 1949, kedy sa do vedenia dostali komunisti, a následnom vypuknutí Kórejskej vojny, začína zo strany USA politika izolácie Číny. Počas 50. rokov Čína a USA súperili o vplyv na Kórejskom polostrove. Ďalším konfliktom medzi týmito dvoma krajinami bola vojna vo Vietname, kde Čína podporovala komunistický režim Severného Vietnamu.

Počas Kultúrnej revolúcie, ktorú začal Mao Ce-tung v roku 1966, boli všetci americkí veľvyslanci odvolaný z Číny.

Hoci po založení ČĽR bola medzi Čínou a ZSSR podpísaná Zmluva o priateľstve, spojenectve a vzájomnej pomoci, nezhody na seba nenechali dlho čakať. Čínskym vodcom sa nepáčila Chruščovova kritika Stalina, bezpečnostné roztržky spôsobené vpádom do Československa alebo ekonomická nerovnosť týchto dvoch štátov. Tieto roztržky následne prispeli k otepľovaniu vzťahov medzi USA a Čínou. Diplomatické vzťahy medzi Čínou a USA boli viac ako 20 rokov na bode mrazu.

Nixonova doktrína[upraviť | upraviť zdroj]

Nazývaná aj Doktrína z Guamu. Vznikla 25. júla 1969 na tlačovej konferencii v Guame, opäť bola rozpracované vo februári 1970. Touto doktrínou sa riadila zahraničná politika amerického prezidenta Richarda Nixona. Doktrína prichádza s troma bodmi, ktoré udržujú americkú angažovanosť v norme:

  • USA bude dodržiavať zmluvné záväzky
  • USA pri jadrovej hrozbe poskytne ochranu spojeneckému štátu alebo štátu, ktorého prežitie bude dôležité pre bezpečnosť USA
  • V prípadoch iného druhu útoku, USA prevezme hlavnú zodpovednosť za poskytnutie vojenskej a ekonomickej pomoci na obranu krajiny, ak bude o ňu požiadane v súhlase s ich medzinárodnými záväzkami

Stolnotenisový turnaj v Nagoji v Japonsku[upraviť | upraviť zdroj]

Od 28. marca do 7. apríla 1971 sa v japonskom meste Nagoja konal 31. Svetový šampionát v stolnom tenise. Bola to prvá medzinárodná športová udalosť, ktorej sa Čína zúčastnila od konca Kultúrnej revolúcie. Čínski úradníci videli túto udalosť ako možnosť zlepšenia vzťahov s okolitými štátmi. Čínski premiér Čou En-laj prišiel so sloganom, ktorý sa často spája s touto udalosťou „Najskôr priateľstvo, až potom súťaž“.

Stretnutie na diplomatickej úrovni medzi Čínou a USA bolo nemožné. Mao Ce-tung sa obával zosadenia ľavicovými radikálmi za priamy kontakt s USA. Na druhej strane Richard Nixon by za priame nadviazanie kontaktu s Čínou bol obvinený republikánskym právom zo zrady. Preto prvý krok medzi týmito dvoma krajinami nebol sprostredkovaný politikmi, ale stolnotenisovými hráčmi.

Jeden z amerických hráčov omylom zablúdil do autobusu čínskych hráčov. Vďaka tomu bola pozvánka do Pekingu na stolnotenisový turnaj rozšírená aj na reprezentantov USA. 10. apríla 1971 prichádza 11 amerických hráčov, spolu s ich manželkami a novinármi do Číny. Na oplátku boli pozvaní čínski stolnotenisoví hráči do USA. Bola to prvá oficiálna americká delegácia v Číne od prevzatia moci Mao Ce-tungom v roku 1949. Osobne premiér Čou En-laj zostavil itinerár americkej delegácie a privítal ich vrelým prejavom. Dokonca 14. apríla 1971, bolo pre nich sprístupnené Zakázané mesto, ktoré bolo zatvorené od začiatku Kultúrnej revolúcie. V ten istý deň americký prezident Richard Nixon zrušil obchodné embargo voči Číne. Následne na to Čína zrušila svoje obchodné embargo voči USA.

Pre Američanov to bol neskutočný moment. Pre Číňanov to bol záver, na ktorom dlho pracovali. Bol to prvý krok k začiatku tzv. Pingpongovej diplomacie medzi týmito dvoma štátmi.

Tajná návšteva Henryho Kissingera v Číne[upraviť | upraviť zdroj]

Krátko na to zaslal čínsky premiér Čou En-laj prostredníctvo Pakistanu správu Nixonovi, v ktorej stálo, že ak sa majú čínsko-americké vzťahy zlepšiť musia sa vodcovia oboch krajín stretnúť. Nixon však najskôr poslal svojho poradcu, Henryho Kissingera, aby pripravil všetko potrebné na jeho návštevu v Číne. Nixon chcel, aby sa toto stretnutie medzi Kissingerom a čínskymi politickými vodcami konalo v Pakistane, pretože Nixon chcel byť prvým štátnikom, ktorý navštívi Čínu. Tento plán bol však zmarený čínskou stranou, ktorá 8. decembra 1970 poslala USA správu, v ktorej bolo pozvanie do Pekingu pre amerického splnomocnenca, aby dohodol podrobnosti Nixonovej návštevy. Týmto splnomocnencom sa stal Henry Kissinger. Všetky správy z čínskej strany do Washingtonu išli prostredníctvom tajných kanálov cez RumunskoPakistan. Správy boli adresované výhradne Nixonovi, neobsahovali žiadne oslovenia a boli písané rukou.

1. júla 1971 začína Henry Kissinger svoju cestu po Ázii, navštívil Vietnam, Thajsko, IndiuPakistan. S Pakistanom bola dohodnutá Kissingerova tajná cesta do Pekingu. Ako krytie tejto cesty boli využité Kissingerove žalúdočné problémy, z ktorých sa mal akože zotaviť na horskom sídle pakistanského prezidenta. Do Pekingu potom tajne odišiel pakistanským lietadlom 9. júla 1971, sprievod na letisko mu robí pakistanský minister zahraničných veci. Kissingerov sprievod do Číny tvorí Winston Lord, John Holdidge, Dick Smyser, dvaja ochrankári a štyria čínski diplomati.

Počas tejto cesty sa Kissinger stretol s premiérom Čou En-lajom. Okrem dohodnutia detailov Nixonovej návštevy, Kissinger ubezpečil Čou En-laja, že USA sa nesnaží vytvoriť spojenectvo s iným štátov proti záujmom Číny. Čou En-laj zase požadoval vojenské stiahnutie USA z juhovýchodnej Ázie. Najdôležitejším bodom ich rokovaní boli otázky týkajúce sa Taiwanu. USA muselo sľúbiť zredukovanie počtu vojakov v krajine, neuznanie nezávislosti Taiwanu a tiež, že USA sa postará o to, aby Taiwan nepodnikol kroky proti pevninskej Číne. Okrem pakistanského komunikačného kanálu bol vytvorený nový, ktorý viedol cez Paríž.

Návšteva Richarda Nixona v Číne[upraviť | upraviť zdroj]

Vo februári 1972 následne navštívil Čínu americký prezident Richard Nixon, kde sa stretol s Mao Ce-tungomČou En-lajom. Tým sa končí 25 ročná separácia medzi tými dvoma mocnosťami.

Hneď po príchode Nixona do hlavného mesta Číny, Mao požiadal o stretnutie, na tomto stretnutí bol tiež prítomný Henry Kissinger a jeho asistent Winston Lord. Počas týždňa, ktorý Nixon strávil v Číne sa s Maom stretol len raz, kvôli Maovmu zlému zdravotnému stavu. Avšak s Čou En-lajom absolvoval niekoľko stretnutí, spolu navštívili Veľký čínsky múr, ŠanghajChang-čou. Výsledkom tejto návštevy bolo Šanghajské komuniké, spísané Henry Kissingerom a Čou En-lajom 28. februára 1972. Dokument, ktorý zhŕňa zahraničnú politiku a zámery oboch štátov. Tento dokument sa stal základom čínsko-amerických bilaterálnych vzťahov. Zakladá sa na 4 bodoch:

  1. Pokrok v normalizácii vzťahov medzi ČĽR a USA je v záujme všetkých krajín
  2. Obe krajiny chcú znížiť riziko medzinárodného vojenského konfliktu
  3. Ani jeden z týchto štátov sa nebude usilovať o hegemóniu v ázijsko-tichomorskom regióne, tiež nedovolia inej krajine zriadiť v tomto regióne hegemóniu
  4. Ani jeden z týchto štátov nebude uzatvárať dohody s treťou stranou, ktoré sú zamerané na iné krajiny

Pokiaľ sa jedná o politický status Taiwanu, USA uznáva politiku jednej Číny. Hoci USA prisľúbilo úplne vojenské stiahnutie sa z Taiwanu, stále udržiavalo kontakt s čínskou vládou na Taiwane, až do roku 1979, kedy Čína a USA nadväzujú plné diplomatické vzťahy. USA tiež sťahuje námietky voči účasti ČĽR v OSN. Čínsko-americké vzťahy boli v 80. rokoch 20. storočia riadené spoločným partnerstvom voči ZSSR.

Zhrnutie[upraviť | upraviť zdroj]

Pingpongová diplomacia vyústila do otvorenia vzťahov medzi USA a Čínou. Zároveň viedla k zrušeniu amerického embarga voči Číne. Toto embargo bolo zrušené 10. júna 1971.

Počas návštevy amerického prezidenta Richarda Nixona a jeho poradcu Henryho Kissingra vo februári 1972 bolo vydané Šanghajské komuniké, v ktorom bola podpísaná spolupráca na normalizácii vzťahov medzi oboma štátmi. USA tiež uznalo, že Taiwan je súčasťou Číny, a tiež USA nebude zasahovať do problémov medzi týmito štátmi. 

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • BURR, William. The Kissinger Transcripts: Secret Top-Secret Talks With Beijing & Moscow, New York: The New Press, 1999. ISBN-10: 0756781388.
  • DALLEK, Robert. Nixon and Kissinger: Partners in Power. London: Penguin Books, 2007. ISBN-10: 0060722312.
  • KISSINGER, Henry. Diplomacy. New York: Simon & Schuster, 1994. ISBN 9780671510992.
  • KISSINGER, Henry. Umění diplomacie. Prostor, 1999. ISBN 8072600257.
  • SULLIVAN, Lawrence R. Historical dictionary of the Chinese Communist Party. Lanham, Md.: Scarecrow Press, 2012. ISBN 9780810872257.
  • XIA, Yafeng. Negotiating with the Enemy. U.S.-China Talks during the Cold War, 1949-1972. Bloomington: Indiana University Press, 2006. ISBN 13: 978-0-253-34758-9.