Pinturicchio

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Jump to navigation Jump to search
Pinturicchio

Pinturicchio, vlastným menom Bernardino di Betto (Benedetto), (* 1454, Perugia – † 1513, Siena) bol taliansky renesančný maliar preslávený svojimi freskami. Pracoval pod patronátom rodu Borgiovcov v Ríme a k jeho najvýznamnejším dielam patria výzdoba borgiovských komnát (Apartamenti Borgia) v Apoštolskom paláci a výzdoba Piccolominiovskej knižnice v sienskom dóme. Často je považovaný za druhoradého neoriginálneho maliara v porovnaní so svojimi súčasníkmi. To sa však nezhoduje s úspechom, ktorý dosiahol počas svojho pôsobenia nielen v Ríme, ale aj v Siene a Umbrii, kde získal mnoho objednávok na rôzne umelecké diela. [1]

Prvé roky[upraviť | upraviť zdroj]

Pinturicchiov život predchádzajúci jeho významnejšej umeleckej kariére je iba málo známy a informácie o ňom sú neúplne. Jeho učiteľom bol pravdepodobne Perugino, ktorému pomáhal pri tvorbe fresiek v Sixtínskej kaplnke okolo roku 1480. [2] Z osobného života maliara je známe, že bol synom Benedetta di Biagio, od ktorého odvodzoval svoje meno. Kvôli nízkej postave sa označoval prezývkou, ktorá sa neskôr stala jeho umeleckým menom – Pinturicchio. Iným významom ide tiež o označenie mazala, čo však nie je v tomto prípade relevantné. Sám autor sa k tomuto menu hlásil a podpisoval sa ním, pod niektoré zo svojich umeleckých diel. Pravdepodobne bol vychovaný v dielni alebo ateliéri svojho otca, tiež maliara. [3]

V neskoršom období od marca 1499 až do odchodu do Sieny približne v rokoch 1503 – 1504 sa Pinturicchio nachádzal a tvoril v Perugii a okolí. V tom čase dokončil prvé fresky pre Troila Baglioniho v Cappella Bella v Santa Maria Magiore v meste Spello. V júni 1502 v Siene podpísal kontrakt na výzdobu piccolominiovskej knižnice. S výnimkou týchto povinností sídlil v Perugii rozširujúc svoj majetok a sídlo vo farnosti S. Fortunato v Porta Sant´ Angelo. [4]

Prezývka Pinturicchio značí „malý maliar“, čo má v taliančine význam tiež „mazal“, ale v jeho prípade išlo o odkaz na jeho malú postavu. On sám sa k prezývke hlásil a podpisoval ňou niektoré svoje obrazy.

Umelecký štýl[upraviť | upraviť zdroj]

Rané diela v jeho umeleckej tvorbe sú poznačené vplyvom jeho učiteľa Perugina. Neskôr si Pinturicchio vybudoval vlastný štýl vyznačujúci sa využívaním námetov z antiky a svetského prostredia, pričom sa zvykol inšpirovať aj aktuálnymi námetmi z vlastnej súčasnosti. Jeho tvorba nepodlieha vyumelkovanej monotónnosti, ale vyznačuje sa sviežimi farbami, presvetlenosťou a jemnosťou kresby. [5] Tento štýl rozvinutý Pinturicchiom sa označoval pojmom all´antica a inšpiračne vychádzal z dekorácií antických rímskych palácov a chrámov. V dielach umelcov tejto generácie sa začínajú objavovať tiež prvky grotesknosti. Súčasťou ich obrazov a fresiek sú často netvory alebo poloľudské a polozvieracie bytosti. V prípade Pinturicchia sa tento druh malieb prvýkrát vyskytol na freskách v kaplnke kardinála della Rovere v neskorých 70. rokoch 15. storočia. Rímske maľby, z ktorých umelci vychádzali sa dnes označujú termínom Prvý a druhý pompejský štýl. Ide o súčasť jeho tvorby, avšak nie je to prvok mimoriadneho významu, ktorý by trvalo pozmenil alebo charakterizoval jeho umelecký štýl. [6]

Napriek významu, ktorý ako umelec dosiahol ho Giorgio Vasari vo svojom diele opísal v negatívnom svetle a jeho celkový význam značne podhodnotil:

„Mnohým pomáha šťastena hoci nemajú potrebný talent, a naopak nekonečný počet nadaných trpí vplyvom nepriaznivého alebo nepriateľského osudu... Šťastenu teší, keď svojou priazňou vyzdvihne určitých ľudí, ktorých by ich vlastné zásluhy nikdy nepreslávili; a práve to je prípad Pinturicchia z Perugie.“ [7]

Tvorba[upraviť | upraviť zdroj]

Siena[upraviť | upraviť zdroj]

V knižnici v sienskom dóme vytvoril Pinturicchio fresky zachytávajúce život a dielo pápeža Pia II. na objednávku jeho synovca kardinála Francesca Todeschiniho Piccolominiho, neskoršieho pápeža Pia III. Objednávka bola zadaná približne v roku 1492 a Pinturichchio pracoval na freskách v rozmedzí rokov 1503 – 1508. Fresky zobrazujúce scény z jeho života pokrývajú tri zo štyroch stien miestnosti. Maľovaná biografia prezentuje následne výjavy:

  • odchod na koncil v Bazileji
  • menovanie do funkcie kardinála
  • korunovácia za pápeža
  • stretnutie cisára Frederika III. S Eleonórou Aragónskou
  • kanonizáciu sv. Kataríny sienskej
  • príchod do Anconu [8]

Fresky sa vyznačujú detailne prepracovanou krajinnou aj stavebnou architektúrou a postavy na nich sú jasné a rozoznateľné. Pinturicchio si týmto dielom vytvoril povesť obratného a príjemného umeleckého rozprávača zvýrazniac nové chápanie a postavenie renesančného človeka. V Siene sa zachovali aj Odysseove príbehy, namaľované pre palác Lorenza Nádherného. [9]

Rím[upraviť | upraviť zdroj]

V Ríme patria k Pinturicchiovým najznámejším a najvýraznejším prácam fresky v borgiovských apartmánoch vo Vatikáne, ktoré sa datujú do rokov 1492 – 1494. Týmto prácam však predchádzali niektoré skoršie diela. Maliar pracoval na výzdobe paláca kardinála Domenica della Rovere, adoptívneho synovca pápeža Sixta IV. Je považovaný za autora niekoľkých fresiek v Sala dei Mesi, kde vytvoril dvanásť krajiniek zobrazujúcich ľudí pri rôznych aktivitách v každom mesiaci v roku. Pravdepodobne v rovnakom období (80. roky 15. storočia) pracoval aj na freskovej výzdobe kaplnky Bufaliniovcov v S. Maria v Aracoeli. Ďalšou prácou v Ríme bolo Casino del Belvedere, vila vybudovaná pôvodne na objednávku pápeža Inocenta VIII. K umelcom, ktorí sa na prácach podieľali patria Pinturicchio a Andrea Mantegna. Datovanie Pinturicchiovej práce nie je podložené dostatočnou dokumentáciou a predpoklad historikov umenia je v rozmedzí rokov 1484 – 1487, prípadne po roku 1487. Išlo o prvú prácu na objednávku pápeža. Autorov úspech v získaní lukratívnej zákazky je podmienený jeho invenčným štýlom, ktorý dokázal zaujať vysokopostavených patrónov. [10]

Borgiovské apartmány[upraviť | upraviť zdroj]

Výzdobou obytných miestností, ktoré dnes tvoria súčasť vatikánskych múzeí poveril Pinturicchia pápež Alexander VI. (vlastným menom Rodrigo Borgia). Ide o komplex šiestich miestností, z ktorých tri sú vyzdobené iba Pinturichiom. Na výzdobe ostatných spolupracoval aj s inými umelcami. Fresky zobrazujú nasledovné výjavy, pričom sú na nich vyobrazení predstavitelia rodu Borgiovcov:

  • Vzkriesenie Krista
  • Madona s dieťaťom
  • Rôzne výjavy zo života svätých – napríklad Odsúdenie sv. Kataríny

V ďalších sieňach sa nachádzajú maľby s alegóriami slobodných umení a vo veži následne s mytologickými a astronomickými námetmi. K jeho ďalším prácam v Ríme za pontifikátu Alexandra VI. Patria fresky v kostole Santa Maria del Popolo a v miestnostiach Anjelského hradu, ktoré zobrazovali život pápeža a udalosti z obdobia jeho vlády. Do súčasnosti sa však nezachovali. [11]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. La MALFA, Claudia: Dating Pinturicchio´s roman frescoes and the creation of a new all´antica style. In: Journal of the Warburg and Courtauld Institutes, vol. 70, 2007, s. 119.
  2. [ https://www.wga.hu/frames-e.html?/bio/p/pinturic/biograph.html] Heslo Pinturicchio na portále Web Gallery of Art.
  3. LAYARD, Sir Austen Henry. The frescos by Bern: Pinturicchio, in the collegiate church of S. Maria Maggiore, at Spello. Vyd. 1. London : Arundel Society, 1858. 16 s. S. 4.
  4. [1] T. Henry: Perugia 1502, s. 122.
  5. PIJOAN, José. Dejiny umenia / 5. Preklad Anna Škorupová. Vyd. 1. Bratislava : Tatran, 1984. 320 s. S. 233.
  6. La MALFA, Claudia: Dating Pinturicchio´s roman frescoes and the creation of a new all´antica style. In: Journal of the Warburg and Courtauld Institutes, vol. 70, 2007, s. 127 – 129.
  7. VASARI, Giorgio. Lives of the monst eminent painters, sculptors & architects. Preklad Gaston DuC. De Vere. Vyd. 1. London : Macmillan, 1912 – 1914. 320 s. S. 13.
  8. [2] The decorated vault, the frescoes and the sculptures.
  9. PIJOAN, José. Dejiny umenia / 5. Preklad Anna Škorupová. Vyd. 1. Bratislava : Tatran, 1984. 320 s. S. 236.
  10. La MALFA, Claudia: Dating Pinturicchio´s roman frescoes and the creation of a new all´antica style. In: Journal of the Warburg and Courtauld Institutes, vol. 70, 2007, s. 119 – 127.
  11. PIJOAN, José. Dejiny umenia / 5. Preklad Anna Škorupová. Vyd. 1. Bratislava : Tatran, 1984. 320 s. S. 236.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]