Pistoxenov maliar

Pistoxenov maliar je konvenčné meno atického maliara váz, činného približne v rokoch 475 až 460 pred Kr.^[1]

Pistoxenov maliar bol aténsky maliar červenofigúrových váz, ktorého skutočné meno nie je známe. Pomenovaný bol podľa podpisu hrnčiara (ΠΙΣΤΟΧΣΕΝΟΣ ΕΠΟΙΕΣΕΝ – Pistoxenos zhotovil) na skyfose vystaveného v múzeu nemeckého mesta Schwerin (Staatliches Museum, 708), ktorého výzdoba je jeho dielom.^[1] Na základe jeho štýlu sa mu pripisuje len pomerne malý počet diel, takmer všetky ich však zhotovil na najvyššej úrovni umenia.^[2]

Pistoxenov maliar bol jeden z prvých ranoklasických maliarov čaší (kylikes typu C), ktorý sa vyznačoval najmä tvorbou diel na bielom podklade zhotovených v tonde (kruhové zobrazenie, tondo – v taliančine okrúhly^[3]) týchto nádob. Jedným z najvýraznejších detailov klasického štýlu, po prvýkrát plne realizovaný v dielach Pistoxenovho maliara a jeho kolegu Maliara Penthesileie, je zachytený pohľad (výraz) očí zobrazených postáv.^[1]

Interiér kylixu z Britského múzea v Londýne (British Museum 1864,1007.77) zobrazuje na bielom podklade Afroditu ako elegantne sedí na veľkej letiacej husi (zobrazenie je dokonale prispôsobené kruhovému priestoru tonda). Pôvabná bohyňa má na hlave skromnú čiapku alebo sakkos, dlhé červené šaty a na nohách jemné sandále, pričom v jednej ruke drží zvlnený list rastliny.^[4] Pistoxenov maliar ešte vo svojich starších čašiach (napr. na fragmentoch berlínskej čaše, Antikensammlung: F2282) použil na obrysy svojich postáv na bielom podklade čiernu linku, na čaši s Afroditou (alebo aj na fragmente čaše z Tarentu – Museo Nazionale – so zobrazením satyra útočiaceho na mainádu^[5]) už používa zlatohnedú zriedenú linku (zriedenú „glazúru“), ktorá dodáva obrysom väčšie teplo. Na pevnú plochu použil odtieň červenej, hnedastej a fialovej farby. To všetko robí z Pistoxenovho maliara jedného z prvých dekoratérov váz, ktorým sa už vlastne podarilo vytvoriť „obrazy“. Táto polychrómia na bielom podklade, neskôr rozvinutá najmä na pohrebných lékythoi, dávala maliarom váz nové možnosti, ktoré sa ale celkom nenaplnili. Biely podklad (náter), na ktorom farby tak vynikali, sa ľahko odlupoval, okrem toho farieb známych Grékom, ktoré by odolali teplote vypaľovacej pece, bolo ešte v tom období obmedzene.^[6]

Jeho vynikajúcim dielom je i červenofigúrový schwerinský skyfos, signovaný hrnčiarom Pistoxenom. Na jednej strane vázy je tu zobrazený mladík a zhrbená a vráskavá stará otrokyňa s riedkymi zubami, jej menej sofistikované hrubé tetovania, ktorými sú nepravidelné pruhy na vnútornej strane predlaktia a ďalšie dole na priehlavkoch nôh naznačujú, že starena mohla pochádzať z Trákie. Maliar sa tu nepochybne inšpiroval postavou domácej otrokyne, ktorú možno videl v Aténach. Na prednej strane vázy, kde je signatúra hrnčiara Pistoxena, sedí na stoličke šedivý muž s ešte tmavou bradou a predvádza hru na lýru pozornému mladíkovi, ktorý so svojim nástrojom sedí oproti nemu. Takéto školské scény boli v tom období obľúbené. Pistoxenov maliar ale transponoval tieto scény z vtedajšieho aténskeho života do sveta mýtických hrdinov. Zobrazený mladík sa tu podľa nápisu volá Herakles a sprevádza ho trácka žena označená ako (otrokyňa) Geropso. Na opačnej strane vázy sa majster podľa nápisu volá Linos a jeho žiak je Heraklove dvojča Ifikles. Zatiaľ čo bol Herakles podľa mýtov splodený Diom, Ifikles bol synom Amfitryóna, smrteľného manžela ich matky Alkmény (na vázových maľbách sa Ifiklových vyobrazení vyskytuje pomerne málo^[7]).^[8] Štyri rôzne postavy sú výrazne charakterizované: neľútostný mladý hrdina, jeho nežný brat, civilizovaný starec a barbarská stará žena. Rozlišovanie medzi starobou a mladosťou, jemným a prudkým, civilizovaným a barbarským, je na zobrazeniach typické pre ranoklasický štýl.^[9]

Referencie

↑ ^a ^b ^c Andrew J. Clark, Maya Elston, Mary Louise Hart. Understanding Greek Vases. Los Angeles : Getty Publications, 2002. ISBN 978-08-9236-599-9. S. 58.
↑ Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Pistoxenos, pittore di [1]
↑ David Spence. Michelangelo. Praha : Grada Publishing a.s., 2010. ISBN 978-80-2473-551-1. S. 27.
↑ Monica S. Cyrino. Aphrodite. Abingdon : Routledge, 2012. ISBN 978-11-3661-591-7. S. 123.
↑ Clemente Marconi. Greek Vases: Images, Contexts and Controversies. Leiden : BRILL, 2021. ISBN 978-90-4740-514-6. S. 63.
↑ Paolo Enrico Arias. A History of 1000 Years of Greek Vase Painting. New York : H.N. Abrams, 1962. S. 349.
↑ Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 223.
↑ Martin Robertson. The Art of Vase-Painting in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-05-2133-881-3. S. 157.
↑ C.G. Boulter. Greek Art. Archaic Into Classical. Leiden : BRILL, 2016. ISBN 978-90-0467-488-2. S. 69.

Iné projekty

Umelecký portál

Commons ponúka multimediálne súbory na tému Pistoxenov maliar

[:58-1] Andrew J. Clark, Maya Elston, Mary Louise Hart. Understanding Greek Vases. Los Angeles : Getty Publications, 2002. ISBN 978-08-9236-599-9. S. 58.

[:1-2] Lucia Guerrini: Enciclopedia dell’Arte Antica, Classica e Orientale, Roma 1959, Treccani, Pistoxenos, pittore di [1]

[:27-3] David Spence. Michelangelo. Praha : Grada Publishing a.s., 2010. ISBN 978-80-2473-551-1. S. 27.

[:123-4] Monica S. Cyrino. Aphrodite. Abingdon : Routledge, 2012. ISBN 978-11-3661-591-7. S. 123.

[:63-5] Clemente Marconi. Greek Vases: Images, Contexts and Controversies. Leiden : BRILL, 2021. ISBN 978-90-4740-514-6. S. 63.

[:349-6] Paolo Enrico Arias. A History of 1000 Years of Greek Vase Painting. New York : H.N. Abrams, 1962. S. 349.

[:223-7] Vojtech Zamarovský. Bohovia a hrdinovia antických bájí. Bratislava : Mladé letá, 1980. 66-048-80. S. 223.

[:157-8] Martin Robertson. The Art of Vase-Painting in Classical Athens. Cambridge : Cambridge University Press, 1992. ISBN 978-05-2133-881-3. S. 157.

[:69-9] C.G. Boulter. Greek Art. Archaic Into Classical. Leiden : BRILL, 2016. ISBN 978-90-0467-488-2. S. 69.

[1]

[2]

[3]

[4]

[5]

[6]

[7]

[8]

[9]