Plínius Mladší

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie

Gaius Plinius Caecilius Secundus (61/63 – asi 113), pôvodným menom Gaius Caecilius Secundus, označovaný aj ako Plínius Mladší, bol rímsky štátnik a spisovateľ, blízky priateľ cisára Trajána. Jeho strýkom bol prírodovedec a encyklopedista Plínius Starší, ktorý svojho synovca adoptoval a vzdelal podľa vlastných zásad. Plínius Mladší bol spolu s ním svedkom výbuchu Vezuvu 24. augusta 79, pri ktorom starší z Plíniov zahynul.

Život[upraviť | upraviť zdroj]

City and Lago of Como, painted by Jean-Baptiste Camille Corot, 1834.

Rovnako ako jeho slávny strýko, Plínius Mladší sa narodil v meste Comum Novum (dnes Como) ako syn buď istého Lucia alebo Gaia Caecilia a jeho manželky Plinie Marcelly, sestry Plínia Staršieho. Jeho predok z otcovskej strany bol slávny politik a vojvodca Quintus Caecilius Metellius Pius Scipio Nasica (100 – 46 pred Kr.), ktorý bojoval v občianskej vojne na strane Pompeia.

Otec Plínia Mladšieho zomrel v jeho útlom veku, takže o jeho výchovu sa starala matka a jej príbuzní. Jeho poručníkom bol v dobe jeho detstva význačný vojvodca Lucius Verginius Rufus. Podľa štandardov jeho doby bol Plínius poslaný za ďalším vzdelaním do Ríma, kde sa jeho učiteľmi stali Marcus Fabius Quintilianus a Nicetes Sacerdos zo Smyrny. Práve v tejto dobe sa mladý Plínius zblížil so svojim strýkom. Sprevádzal ho pri koordinácii evakuácie Pompejí počas výbuchu Vezuvu (79), pri ktorom prišiel Plínius Starší o život. Erupciu, jej dôsledky i strýkovu smrť neskôr popísal Plínius Mladší v svojej korešpondencii. V svojom závete odkázal Plínius Starší celý svoj majetok svojmu synovci a zároveň ho adoptoval za svojho dediča (tým si podľa rímskeho zvyku pridal Gaius Caecilius o svojho mena strýkovo nomen gentile Plinius).

Po absolvovaní vyššieho vzdelania začal Plínius tradičnú kariéru verejného činiteľa (cursus honorum) v politickej aj právnej sfére. Presadil sa ako právnik na centumvirálnom súde, ktorý sa zaoberal otázkami dedičstva. Pôsobil ako žalobca aj obhajca v niekoľkých procesoch so správcami provincií – Baebiom Massom, správcom Baetiky, Mariom Priscom, správcom Afriky (viedol obžalobu spolu so svojim priateľom, budúcim cisárom Trajánom), Gaiom Caeciliom Classicom, ďalším správcom Baetiky, a dvoma správcami provincie Bitýnie, ktorú, ironicky, sám neskôr spravoval, Gaiom Iuliom Bassom a Varenom Rufom. Plínius dokázal prežiť všetky nástrahy aktívneho politického života počas cisárstva, obzvlášť počas vlády cisára Domitiana (81 – 96), a prejsť všetkými významnými úradnými funkciami. Roku 88 alebo 89 zastával úrad kvestora, roku 91 tribúna ľudu, roku 93 prétora a roku 100 najvyšší úrad cursu, konzulát. Roku 98 bol navyše zvolený za dozorcu nad štátnou pokladňou (praefectus aerarii Saturni), akéhosi rímskeho ministra financií. Po svojom konzuláte získal správu provincie Bitýnia na rok 103. V rokoch 104 – 107 mu bola zverená funkcia dozerateľa nad brehmi Tiberu (curator alvei Tiberi). Ako poslednú funkciu zastával úrad cisárskeho vyslanca (legatus Augusti) v Bitýnii od roku 110.

Medzi blízkych priateľov tohto štátnika a spisovateľa patrili historik Tacitus, básnik Martialis a životopisec Suetonius. Plínius sa stýkal aj s mnohými ďalšími významnými osobnosťami svojej doby vrátane filozofov Artemidora a Eufrata. Oženil sa celkom tri razy – po prvýkrát vo veľmi mladom vekom, kedy sa jeho manželkou stala nevlastná dcéra Veccia Procula, po druhýkrát po jej smrti, vo veku 37 rokov, kedy si vzal dcéru Pompeia Celerina a po tretí raz s Calpurniou, vnučkou Calpurnia Fabata z Coma.

Predpokladá sa, že Plínius zomrel náhle počas svojej funkcie legáta v Bytýnii asi roku 113, pretože jeho korešpondencia neobsahuje zmienky o udalostiach, ku ktorým došlo po tomto dátume.

Dielo[upraviť | upraviť zdroj]

Prvým Plíniovým literárnym počinom bol pokus o grécku tragédiu už vo veku 14 rokov. Počas neskoršieho života napísal Plínius veľké množstvo básní, žiaľ, z týchto sa, podobne ako z jeho početných rečí, nič nedochovalo, s výnimkou jedinej – Panegerycus Traiani (Chváloreč na Trajána). Išlo o prejav, ktorý predniesol Plínius pri príležitosti svojho zvolenia za konzula roku 100, a nelíšil sa od v jeho dobe bežných oslavných prednesov na osobu cisára. Napriek nutnej neobjektívnosti je ale táto reč prameňom dôležitých informácii o Trajánovej vláde, obzvlášť o jeho administratíve, súdnictve, daňovom systéme a stave armády.

Epistulae[upraviť | upraviť zdroj]

Najvýznamnejším Plíniovým dielom je jeho zozbieraná korešpondencia dochovaná pod názvom Epistulae (Listy). Listy ponúkajú zaujímavý pohľad na každodenný život v starovekom Ríme v 1. storočí. Ide pritom o nový žáner – list určený na uverejnenie. Plínius sám síce tvrdí, že jeho korešpondencia je autentická, ale každý z listov je do detailu štylisticky prepracovaný a venovaný iba jedinej téme. Plíniovu korešpondenciu možno len ťažko porovnávať s korešpondenciou Ciceronovou vydanou po jeho smrti, kde sú mnohé listy krátke, rozoberajú viacero tém a ich jazyk nie je vytríbený rečnícky prejav.

Najväčšiu pozornosť si vyslúžili tri z Plíniových listov: dva pojednávajúce o erupcií Vezuvu[1] a jeden o kresťanoch v Bitýnii[2]. Vysoko cenený býva i list, v ktorom Plínius Mladší opisuje život a prácu svojho strýka na jeho najväčšom diele, encyklopédii Naturalis Historia.

Epistulae sa členia na dve časti. Prvých deväť kníh vyšlo už počas Plíniovho života a obsahuje jeho korešpondenciu z rokov 97 – 108. Desiata kniha pozostáva zo súkromnej korešpondencie Plínia a jeho dobrého priateľa, cisára Trajána, a bola vydaná až posmrtne, obsahuje teda listy, ktoré neboli určené na publikáciu.

Kniha X[upraviť | upraviť zdroj]

Posledná kniha Listov obsahuje s veľkou pravdepodobnosťou, na rozdiel od ostatných kníh, ktorých obsah je ovplyvnený účelovým didaktickým rázom takejto publikačnej korešpondencie, autentický, a to pokiaľ ide o Plíniove listy aj o Trajánove odpovede na ne. Máme tak významný prameň týkajúci sa provinciálnej administratívy počas cisárstva, jej vzťahov s cisárskym dvorom ale aj rozpadajúcich sa vzťahov medzi klientmi a patrónmi a následných spoločenských zmien v ríši.

Osobitnú pozornosť si zasluhujú zmienky o kresťanoch. Cisársky postoj voči týmto poddaným ako ho predkladá Plínius je dnes považovaný historikmi za všeobecnú politiku pohanského Ríma voči kresťanstvu. Z Listov vyplýva, že kresťania neboli masovo prenasledovaní alebo znevýhodňovaní. Procesy s nimi boli vedené na základe obvyklých obvinení, ktoré nesmeli byť anonymnými udaniami, a pri ktorých bolo umožnené kresťanom obhajovať sa.

Rukopis[upraviť | upraviť zdroj]

Rukopis obsahujúci Plíniovu korešpondenciu bol objavený na konci 15. storočia humanistom Giovannim Giocondom vo Francúzsku. Giocondo vytvoril dve vydania Plínia – jedno v Boloni (1498) a druhé v tlačiarenskej dielni Alda Manutia (1508).

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Plin. Ep. VI 16 a VI 20
  2. Ep. X 96

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Conte, G.B. Dějiny římské literatury. Praha: KLP, 2003.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]