Plamienka driemavá

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Plamienka driemavá
Tyto alba close up.jpg
Vyhynutý Vyhynutý Vyhynutý vo voľnej prírode Kriticky ohrozený Ohrozený Zraniteľný Takmer ohrozený Ohrozený Najmenej ohrozený Najmenej ohrozenýIUCN stupne ohrozenia
Nadtrieda (superclassis) Čeľustnatce Gnathostomata
Stupeň Štvornožce Tetrapoda
Trieda (classis) Vtáky Aves
Podtrieda (subclassis) Pravé vtáky Ornithurae
Nadrad (superordo) Letce Neognathae
Rad (ordo) Sovy Strigiformes
Podrad (subordo) Sovy Strigi
Čeľaď (familia) Plamienkovité Tytonidae
Rod (genus) Plamienka Tyto
Druh (species) Plamienka driemavá Tyto alba
Vedecký názov
Tyto alba
Scopoli, 1758
Synonymá:
Sova pálená, sovka pálená
Rozšírenie plamienky driemavej.
Rozšírenie plamienky driemavej.
Vedecká klasifikácia prevažne podľa tohto článku

Plamienka driemavá alebo sova pálená alebo sovka pálená (Tyto alba) je druh sovy z čeľade plamienkovité (Tytonidae). Je to jeden z vôbec najrozšírenejších vtákov na svete.

Synonymá[upraviť | upraviť zdroj]

  • Strix alba Scopoli, 1769
  • Lechusa stirtoni Miller, 1956

Opis[upraviť | upraviť zdroj]

Lebka plamienky driemavej

Plamienka driemavá je stredne veľká sova s veľkosťou 29 – 44 cm a váži zvyčajne 300 – 650g. Má dlhé krídla, ktoré v úplnom rozpätí dosahujú 80 až 90cm. Brucho, dolné končatiny, hlava a spodné strany krídlových pier sú čisto biele až sivé. Na hlave má plamienka driemavá nezameniteľnú srdcovitú tvár s dvomi veľkými čiernymi očami a ružovým zobákom. Vrchná strana krídlových pier a hlavy je sfarbená čierno-oranžovo. Pri lete sú nápadné aj zubaté okraje vonkajších letiek a krátky chvost.

Hlasové prejavy[upraviť | upraviť zdroj]

Ozýva sa chrapľavým škriekaním, ktorý pripomína skôr technický zvuk, ako vtáčí hlas a veľmi sa odlišuje od hlasov ostatných sov. Má 17 rôznych hlasových prejavov s množstvom kombinácií a prechodov[1]. Revír si ohraničuje sériou škrekov. Jednotlivé škreky trvajú asi 2 sekundy a škrek sa postupne zosilňuje. Dal by sa vyjadriť ako chrüüüühiiii. Opakujú sa v intervaloch od 1 - 20 sekúnd. Tokanie začína vo februári a vrcholí v marci.

Rozšírenie a početnosť[upraviť | upraviť zdroj]

Plamienka driemavá je najrozšírenejšia zo všetkých druhov sov a vôbec jeden z najrozšírenejších stavovcov na Zemi, pretože obýva všetky kontinenty okrem Antarktídy. Neprítomná je spravidla na území Kanady, Aljašky, Grónska, s výnimkou v strednej a východnej Ázii, Sahary, Nového Zélandu, niektorých tichomorských ostrovov, časti Ruska, Švédska, Fínska a ďalších. Obýva prevažne otvorené krajiny, prevažne hospodársku pôdu, ako sú polia a lúky, okraje lesov a rašelinísk, vresoviská, savany a krovinaté plochy.

Medzi najväčších lovcov plamienky driemavej patria vačice, niektoré druhy hadov a iných dravcov, prevažne jastraby, orly a väčšie sovy. Aj preto, že je oficiálne uznaná, ako málo dotknutý druh, na niektorých územiach sa vďaka zmenám poľnohospodárskych technológií znížili zdroje potravy a zapríčinilo to stav, že v súčasnosti je v niektorých oblastiach dosť vzácna. Ochranné opatrenia sú teda úplne nevyhnuté a niekoľko poľnohospodárskych plôch poľnohospodári pre dobro plamienky driemavej ani neobrábajú, pod zámerom prilákať dostatok hlodavcov, čo hlavná potrava tohto vtáka.

Potrava a lov[upraviť | upraviť zdroj]

Živí sa prevažne malými stavovcami, najmä hlodavcami a rôznymi druhmi myší, ale loví aj vtáky a plazy, občas aj hmyz. Prieskumy dokázali, že dospelý jedinec plamienky driemavej môže za noc skonzumovať jedného alebo viacerých hlodavcov; zato hniezdiaci pár a ich mláďatá môžu skonzumovať viac, ako 1000 hlodavcov za jediný rok.

Plamienka driemavá má charakteristický elegantný let. Podobne ako ostatné sovy lieta aj ona nízko a veľmi ticho, k čomu jej napomáha aj drobné zúbkovanie na predných letkách, ktoré rovnomerne prenášajú prúd vzduchu cez celé krídlo. Presne zamieriť korisť aj v úplnej tme jej umožňujú skvelo vyvinuté zmysly, zvlášť potom sluch, ktorý dokáže zachytiť aj korisť, ktorá je niekoľko centimetrov pod snehom, pôdou alebo pieskom. V tej chvíli sa na korisť vrhá neuveriteľnou rýchlosťou, v poslednej chvíli vysunie nohy s ostrými pazúrmi, ktorými korisť zachytí a usmrtí. Veľmi dobre vyvinutý je aj zrak, ktorý plní význačnú, ale nie natoľko podstatnú úlohu pri love, ako sluch. V porovnaní s inými sovami má plamienka driemavá vyššia rýchlosť metabolizmu, čo spôsobuje, že vyžaduje väčší prínos potravy. Avšak patrí k najväčším lovcom škodných hlodavcov, čo oceňujú hlavne poľnohospodári, ktorí ich mnohokrát využívajú aj na miesto jedov a do blízkosti svojej poľnohospodárskej pôdy ich často dostávajú premiestnením ich hniezd.

Aj keď zhltne korisť celú vrátane kostí a srsti, musí sa týchto nestráviteľných častí zbavovať. To sa odohráva počas 6 až 7 hodín po skonzumovaní koristi.

Rozmnožovanie[upraviť | upraviť zdroj]

Tokanie za žičlivejších podmienok sa začína už vo februári, ale zvyčajne prebieha až v marci. Plamienka driemavá si hniezdo nestavia, ale vajcia znáša zvyčajne do dutín stromov, tmavých kútov opustených a prázdnych stavieb, ale aj do prázdnych povál a podkroví obytných budov. V jednej znáške býva zvyčajne 4 až 7 čisto bielych vajec, na ktorých sedí samica, kým samec pre ňu a neskôr aj pre mláďatá zháňa potravu. Keďže mláďatá sa môžu liahnuť aj po dvojdňovom intervale, sú medzi nimi značné rozdiely vo veľkosti. No nie všetky mláďatá sa dožijú okamihu, keď opúšťajú matku, lebo často staršie mláďatá oberajú o potravu tie mladšie, ktoré neskôr zahynú od hladu. Pri matke zotrvávajú do veku troch týždňov po vyliahnutí, kým im narastie prachové perie, ktoré udržiava ich telesnú teplotu. Úplne schopné letu sú mláďatá zhruba vo veku 60 dní.

Poddruhy[upraviť | upraviť zdroj]

Plamienka driemavá s potravou

Pri plamienke driemavej rozlišujeme 36 poddruhov, ktoré sa odlišujú sfarbením peria. Napríklad poddruh T. a. alba obývajúci Západnú Európu má brucho takmer čisto biele, zato poddruh T. a. guttata obývajúci časť Strednej Európy má brucho na oranžovo.

Kompletný prehľad poddruhov:

  • T. alba affinis
  • T. alba alba
  • T. alba bargei
  • T. alba bondi
  • T. alba contempta
  • T. alba crassirostris
  • T. alba deliculata
  • T. alba deroepstorffi
  • T. alba detorta
  • T. alba erlangeri
  • T. alba ernesti
  • T. alba furcata
  • T. alba gracilirostris
  • T. alba guatemalae
  • T. alba guttata
  • T. alba hauchecorni
  • T. alba hellmayri
  • T. alba hypermetra
  • T. alba insularis
  • T. alba interposita
  • T. alba javanica
  • T. alba lucayana
  • T. alba lulu
  • T. alba meeki
  • T. alba nigrescens
  • T. alba niveicauda
  • T. alba poensis
  • T. alba pratincola
  • T. alba punctatissima
  • T. alba schmitzi
  • T. alba stertens
  • T. alba sumbaensis
  • T. alba subandeana
  • T. alba thomensis
  • T. alba tuidara
  • T. alba zottae

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. Mebs & Scherzinger (2000) s. 122

Literatúra[upraviť | upraviť zdroj]

  • Theodor Mebs, Wolfgang Scherzinger: Die Eulen Europas. Franckh-Kosmos Verlags-GmbH & Co., Stuttgart 2000. ISBN 3-440-07069-7

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Zdroj[upraviť | upraviť zdroj]

  • Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Sova pálená na českej Wikipédii.