Pochod desiatich tisíc

Trasa Xenofóna a „desaťtisícky“ (červená čiara) v Achajmenovskej ríši. Satrapia Kýra Mladšieho je vyznačená zelenou farbou.

Pochod desiatich tisíc je označenie pre putovanie približne desiatich tisíc gréckych hoplitov, ktorí po víťazstve v bitke pri Kunaxe museli cestovať cez nepriateľské územie, aby sa dostali domov. Ide o jedno z najneobyčajnejších dobrodružstiev starovekého sveta.

Je to hrdinský príbeh o desiatich tisícoch gréckych žoldnierov, ktorí v perzskej občianskej vojne bojovali na strane Kýra Mladšieho proti jeho bratovi a vládcovi Achajmenovskej ríše, Artaxerxovi II. Po tom, čo Kýros zahynul v bitke pri Kunaxe, Gréci stratili svojho mecenáša a ocitli sa hlboko na nepriateľskom území. Aby sa títo vojaci dostali do svojej vzdialenej domoviny, museli pochodovať cez neúrodné stepi a zasnežené horské priesmyky. Na svojej takmer 5 000 km dlhej púti museli títo vojaci bojovať s rôznymi typmi nepriateľov, od perzských armád až po horské bandy. Napriek všetkému, čo proti nim príroda a človek postavili, sa „desaťtisícke“ po dvoch rokoch namáhavého cestovania (401 – 399 pred Kristom) podarilo dostať domov.

Desaťtisíc gréckych hoplitov v službách perzského princa

Príbeh tejto výpravy sa začína v roku 401 pred Kristom, kedy sa staroveké Grécko začínalo zotavovať z dlhej a ničivej peloponézskej vojny medzi Délskou ligou vedenou Aténami proti Peloponézskemu spolku vedenému Spartou. Z tohto takmer tri desaťročia trvajúceho konfliktu ťažili po celom gréckom svete hlavne žoldnieri. Keď boje ustali, títo muži potrebovali nájsť nový spôsob obživy a uplatnenie svojich bojových skúseností. Nová šanca pre týchto starovekých bojovníkov prišla z Perzskej ríše, v ktorej v tej dobe začínal mocenský konflikt.

Po smrti kráľa Dareia II. zasadol na perzský trón jeho starší syn Artaxerxa II. Jeho mladší brat, Kýros Mladší, však tiež túžil po korune a okamžite začal plánovať jeho zosadenie. Tieto plány údajne odhalil satrapa Tissafernes, ktorý Kýra Mladšieho zatkol. Hrozil mu trest smrti, ale poprave nakoniec unikol vďaka tomu, že sa za neho u kráľa prihovorila ich matka Parysatis. Bolo mu dovolené vrátiť sa do Iónie (historické územie v Malej Ázii), hoci s drasticky zníženými právomocami. Tam okamžite začal s prípravami na vojenskú výpravu proti Artaxerxovi.

Kýros si uvedomoval, že jeho sily nestačia na to, aby čelili kráľovskej armáde, a tak vyslal svojich mužov, aby naverbovali zahraničných vojakov. Napriek stáročiam nepriateľstva medzi Peržanmi a Grékmi Kýros obdivoval disciplínu a statočnosť bojmi zocelených gréckych hoplitov. Grécki žoldnieri, ktorých bolo okolo 10 000 (odtiaľ pochádza ich názov), boli zlákaní sľubmi o vysokom plate. Pridali sa k nim trácke jednotky ľahkoodencov a krétski lukostrelci.

Kýros Mladší sa pokúsil zamaskovať svoj vlastizradný cieľ tým, že predstieral, že armáda bude použitá proti vzbúreným kmeňom v Malej Ázii. Týmto spôsobom podviedol aj Grékov, ale Tissaferna sa mu oklamať nepodarilo. A tak ten hneď po tom, čo Kýrosova armáda na jar roku 401 pred Kristom opustila Sardy, rýchlo informoval Artaxerxa. Perzský kráľ zmobilizoval vlastné sily a pripravil sa na občiansku vojnu, ktorá mala čoskoro vypuknúť.

Koncom leta 401 pred Kristom dorazili grécki žoldnieri pod vedením spartského generála Klearchosa na okraj Babylonu, jedného z hlavných miest Perzskej ríše. Počas niekoľkomesačného namáhavého pochodu však začali mať Gréci podozrenie ohľadom svojho cieľa a dvakrát sa vzbúrili. Grékom v tej chvíli už bolo jasné, že Kýrovým skutočným zámerom nebolo odstránenie hrozby vzbúrencov, ale boj proti silnej perzskej armáde. Na ústup však bolo už neskoro. Po tom, čo im Kýros prisľúbil ďalšie zvýšenie ich žoldu, zaujalo približne 10 600 gréckych hoplitov svoje miesta a pripravilo sa na stret so 40 000-člennou armádou kráľa Artaxerxa. Okrem gréckych hoplitov tvorilo Kýrosovu armádu aj 2 500 gréckych ľahkoodencov, 2 600 jazdcov a približne 10 000 perzských pešiakov.

Bitka pri Kunaxe

Bitka pri Kunaxe, Ústup desaťtisíc. Adrien Guignet (1843). Louvre, Paríž

Obe armády sa 3. septembra 401 pred Kr. stretli pri dedine Kunaxa, kde následne došlo ku krvavej bitke. Gréci boli na pravom krídle Kýrosovej armády a hoci boli v početnej menšine, dokázali Peržanom čeliť a postupovať vpred. Keď však Kýros Mladší uvidel svojho brata na bojisku, pokúsil sa o rýchle víťazstvo a začal ho prenasledovať. Podarilo sa mu v priamom strete Artaxerxa zraniť na hrudi, ale následne ho zasiahol oštep do oka, čím ukončil jeho život. Smrť Kýra Mladšieho pripravila jeho armádu o vodcu, čo malo za následok pokles bojovej morálky. Zatiaľ čo časť Kýrových jednotiek utiekla z bojiska, tak grécki žoldnieri pokračovali v boji s Peržanmi. Rozdrvili početnejšie perzské vojsko a odrazili aj protiútok organizovaný Tissafernom.

Nasledujúci deň si grécki hopliti uvedomili závažnosť situácie, v ktorej sa po smrti Kýra Mladšieho ocitli. Napriek tomu, že uviazli uprostred Mezopotámie bez vodcu a spojencov, odmietli odovzdať svoje zbrane a vzdať sa perzskému kráľovi, ktorý k nim poslal svojich poslov. Nasledujúce ráno prišli Artaxerxovi poslovia s ponukou prímeria, ktoré bolo uzavreté prostredníctvom satrapu Tissaferna. Ten im sľúbil bezpečný sprievod z Mezopotámie a možnosť návratu domov. Veľká a dobre vycvičená žoldnierska armáda v srdci ich ríše však predstavovala pre Peržanov obrovský problém. Preto Tissafernes nastražil na Grékov pascu. Zvolal rokovanie, na ktorom zatkol gréckych generálov a popravil ich dôstojníkov. Klearchos a ostatní generáli boli prevezení do Babylonu, kde boli predvedení pred kráľa a následne popravení.

Cesta domov

Grécki žoldnieri tak stratili ďalšieho vodcu. Namiesto rýchlej kapitulácie si však Gréci zvolili nových veliteľov vrátane Aténčana menom Xenofón. Bol to ten Xenofón, ktorý bol žiakom Sokrata a autorom viacerých významných gréckych spisov. Neskôr vo svojom diele Anabáza opísal celé toto ťaženie a návrat do Grécka.

Práve Xenofón navrhol vojnovej rade, aby sa okamžite vydali na sever, smerom k Čiernemu moru, kde sa rozprestierali územia spriatelených národov. Xenofóntov ohnivý prejav posilnil morálku armády a jej odhodlanie vydať sa na nebezpečný pochod domov. Keďže jeho návrh dostal všeobecnú podporu, Xenofón sa ujal náročnej úlohy brániť zadnú časť kolóny, jej najzraniteľnejší bod.

Bola to dlhá a namáhavá cesta. Krátko po tom, čo Gréci začali pochodovať na sever, perzskí lukostrelci a jazdectvo zaútočili na ich zadný voj. Perzské majstrovstvo v jazde a streľbe z luku bolo neprekonateľné a stalo sa prekliatím všetkých budúcich útočníkov vrátane rímskych légií. Gréci však narýchlo zorganizovali jednotky prakovníkov a malé jazdecké zbory. Aby zvýšili svoju mobilitu a flexibilitu, zreorganizovali svoju armádu tak, že vytvorili menšie bojové jednotky.

Xenofón vedie svoju desaťtisícku cez Perziu k Čiernemu moru. Ilustrácia z 19. storočia.

Keď Gréci vstúpili do severných častí pohoria Zagros, Peržania sa otočili späť. To však obkľúčeným bojovníkom poskytlo len malú úľavu. V oblasti Corduene (dnešné juhovýchodné Turecko) museli čeliť bojovným Karduchom, ktorí sa síce búrili proti Peržanom, ale zároveň považovali Grékov za hrozbu. Nový nepriateľ ich zasypával balvanmi a šípmi. Gréci sa opäť prispôsobili, rozdelili svoje sily a presúvali sa pod rúškom tmy. Menšie elitné jednotky postupovali z kopca na kopec a útočili na izolované nepriateľské formácie, zatiaľ čo hlavný voj sa pomaly kľukatil cez horské priesmyky. Prenasledovaní Karduchmi sa Gréci počas zimy 401 – 400 pred Kr. dostali na arménske územie. Tu čelili nielen silnému sneženiu a teplotám pod bodom mrazu, ale aj armáde arménskeho satrapu. Nakoniec sa však Grékom podarilo prejsť cez rieku Centrites a uniknúť istej smrti.

Na jar 400 pred Kr. dorazili do Trapezuntu (dnes Trabzon v Turecku) na pobreží Čierneho mora. Tu sa zotavili a následne pokračovali v ceste na západ. Miestni však nemali lode na prepravu všetkých bojovníkov domov, takže väčšina armády musela pokračovať v pochode. Cestou čelili poslednej hrozbe, silám nepriateľského satrapy Farnabaza. Gréci opäť zvíťazili a prinútili Farnabaza poskytnúť lode, ktoré by armádu previezli cez Hellespont. Tu sa konečne, v bezpečí gréckej kolónie Byzantion (budúci Konštantínopol), skončil epický pochod gréckych žoldnierov. Keď na jeseň 400 pred Kr. konečne dorazili do Byzantionu, ich počet sa znížil na približne šesťtisíc, čo nebola ani polovica mužov, ktorí sa nechali naverbovať do armády Kýra Mladšieho.

Po návrate sa väčšina Kyrejčanov, ako ich nazývali, nevrátila do svojich domovských mestských štátov, ale opäť vstúpila do žoldnierskej služby. Najprv slúžili tráckemu kráľovi Seuthovi a potom sa v roku 399 pred Kr. vrátili do Malej Ázie, aby bojovali za Sparťanov, ktorí sa rozhodli ísť do vojny s Peržanmi v Iónii.