Želiar (poddanstvo)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
(Presmerované z Podželiar)

Želiar (iné názvy: hofier, hofer, hošták) bol v čase poddanstva príslušník najchudobnejšej vrstvy poddanského obyvateľstva - poddaný, ktorý vlastnil v danom sídle iba malú (alebo žiadnu) poľnohospodársku pôdu v intraviláne (maximálny rozsah pôdy pre definíciu želiara bol neskôr upresnený na 1/8 poddanskej usadlosti). Ak želiar nemal vlastné obydlie nazýval sa aj podželiar, podludník, hofier (v užšom zmysle), ak mal vlastné obydlie nazýval sa aj domkár, chalupník, komorník, želiar (v užšom zmysle) či záhradník (lat. inquilinus).

V širšom zmysle sa medzi želiarov počítali aj ľudia neschopní fyzickej práce, bezmajetné vdovy poddaných, starci, remeselníci, obchodníci, ako aj Židia, ktorí nemali práva na držbu pozemku, ďalej chorí, invalidi a podobne.

Výraz želiar pochádza z maďarských textov; hofi(e)r z nemeckých; domkár, komorník, podludník, záhradník zo slovenských. Jednotlivé výrazy na označenie želiara sa líšia aj podľa regiónu Slovenska.

Želiari sa vyvinuli na šoltýstvach; šoltýsi si totiž najímali ľudí, ktorí za určitú mzdu alebo za náhradu v naturáliách obsluhovali svojho zamestnávateľa. Niektorí zámožnejší sedliaci mali podľa príkladu šoltýsov na svojej osadlosti takisto želiarov.

Postavenie a povinnosti želiarov upravovali rôzne zákony. Napr. podľa Tereziánskeho urbára komorníci odvádzali ročne zemepánovi 1 zlatý domovej dane a 18 dní ručnej práce a podludníci odvádzali len 12 dní ručnej práce do roka. Do 17. storočia sa od podželiarov robota nevyžadovala.

Na zmluvných želiarov sa nevzťahoval zákon o zrušení poddanstva z roku 1848 ani urbársky patent z roku 1853, vykúpenie z ich služobných povinností umožnil až zákon z roku 1896.

Z vrstvy želiarov vznikla v druhej polovici 19. storočia vrstva deputátnikov - pozri deputátnici.

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]