Podnebné pásmo

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Podnebné pásma Zeme

Podnebné pásmo (iné názvy: klimatické pásmo; zriedkavo: klimatický pás, klimatická zóna) je jedna zo zonálne usporiadaných častí zemského povrchu planetárnych rozmerov s rovnakými základnými vlastnosťami podnebia. Je to v klimatickej klasifikácii (napr. v Köppenovej klimatickej klasifikácii, Alisovovej klimatickej klasifikácii a v iných) oblasť najvyššieho rádu. Podrobnosti definície pozri nižšie.

Definícia[upraviť | upraviť zdroj]

Podnebné pásma možno definovať napr. nasledujúcimi (takmer ekvivalentnými) spôsobmi:

  • podnebné pásma sú oblasti na zemskom povrchu s rovnakým charakterom makroklímy; sú to jednotky makroklímy najvyššieho rádu, ktoré sú usporiadané prevažne zonálne a vytvárané spolupôsobením hlavných klimatických faktorov, najmä slnečného žiarenia a všeobecnej cirkulácie atmosféry [1]
  • podnebné pásma sú zonálne usporiadanie častí zemského povrchu planetárnych rozmerov s rovnakými základnými vlastnosťami podnebia, podmienené ubúdaním slnečného žiarenia od rovníka k pólom a všeobecnou cirkuláciou ovzdušia ; podnebné pásma prebiehajú približne rovnobežne s rovníkom.[2]
  • podnebné pásmo je základná kategória zemského podnebia, [keď je] členené podľa zemepisnej šírky, ktorou je podmienený príjem slnečného žiarenia na určitom mieste [3]
  • podnebné pásmo je svetová oblasť alebo región odlišujúca/-ci sa od „suseda“ významnou fyzickou klimatickou vlastnosťou, ktorá má globálny rozsah; podnebné pásma sú ohraničené hraničnými líniami prebiehajúcimi rovnobežne so zemepisnými šírkami a tvoria tak „pásy“, ktoré sa obyčajne tiahnu okolo zemegule.[4]
  • pás na povrchu Zeme, v rámci ktorého je podnebie z niektorého hľadiska vo všeobecnosti homogénne; základná (jednoduchá) oblasť jednoduchej klimatickej klasifikácie.[5]

Druhy[upraviť | upraviť zdroj]

Matematické podnebné pásmo (=solárne podnebné pásmo) je podnebné pásmo, ktoré by sa vytvorilo na (hypotetickej) homogénnej Zemi iba účinkom slnečného žiarenia. Na rozdiel od skutočných teplotných pásem Zeme sú tieto podnebné pásma obmedzené rovnobežkami. Rozlišuje sa 5 základných matematických podnebných pásem [6][2][7]:

Niekedy sa k nim dopĺňajú ešte 4 prechodné pásma:

Toto delenie pochádza od Aristotela (pozri nižšie).

Teplotné pásmo je namiesto rovnobežiek vymedzené izotermami priemernej ročnej alebo mesačnej teploty vzduchu. Obyčajne sa rozlišujú[8][4]:

  • horúce pásmo (po ročnú izotermu 20 °C)
  • 2x mierne pásmo (medzi ročnou izotermou 20 °C a izotermou 10 °C najteplejšieho mesiaca danej pologule)
  • 2x studené pásmo (medzi miernym pásmom a izotermou 0 °C najteplejšieho mesiaca )
  • 2x pásmo večného mrazu (s priemernou teplotou vzduchu najteplejšieho mesiaca pod 0 °C).

Podnebné pásma založené na všeobecnej cirkulácii ovzdušia zahŕňajú napr. jednak pásma (pásy) typu Hadleyho bunka, Ferrelova bunka a pod., a jednak pásma typu pásmo pasátov, pásmo západných vetrov, tíšiny konských šírok a pod.[4][9]

Fyzické podnebné pásma (=skutočné podnebné pásma) sú podnebné pásma, ktoré vznikli na (reálnej) nehomogénnej Zemi spolupôsobením radiačných, cirkulačných a geografických faktorov klímy. Ich existencia ukazuje, že pásmovitosť podnebia na Zemi nie je dokonalá.[10]

Dejiny[upraviť | upraviť zdroj]

Od 6. stor. pred Kr. starovekí Gréci rozlišovali na Zemi nasledujúce pásma (nazývané po grécky v jednotnom čísle klima = sklon): “bezzimné”, “prechodné” a “bezletné”.[11] Boli založené na astronomických vedomostiach a polohe slnka v nadhlavníku vo vzťahu k zmenám dĺžky denného svetla. V 4. stor. pred Kr. Aristoteles stanovil hranice týchto pásiem na obratníkoch a polárnych kruhoch. V 2. stor. po Kr. Klaudios Ptolemaios rozdelil Zem na 7 pásem podľa dĺžky denného svetla.[4]

Ptolemaiovo delenie sa potom používalo dlhé stáročia. Až Edmond Halley v rokku 1686 navrhol klasifikovať pásma nie podľa dĺžky denného svetla, ale podľa teploty. Prakticky realizovať jeho návrh sa však podarilo až keď boli k dispozícii namerané teplotné údaje z celej Zeme – Alexander von Humboldt podľa nich v roku 1817 ako prvý zostavil izotermickú mapu. Prvú modernú mapu podnebných pásem zostavil Alexander Supan v roku 1879. Podľa priemernej ročnej teploty a teploty najteplejšieho mesiaca rozlišoval horúce, mierne a studené teplotné pásmo. V roku 1884 Wladimir Köppen (ktorý neskôr publikoval dodnes známu klimatickú klasifikáciu) rozlišoval na základe počtu mesiacov nad alebo pod zvolené hraničné hodnoty 5 teplotných pásem (tropické, subtropické, mierne, studené a polárne); zaviedol teda do klasifikácie koncept trvania klimatického faktora. Veľa ďalších autorov následne navrhlo rôzne delenia na teplotné pásma, ale väčšinou sú podobné Köppenovmu deleniu.[4]

V roku 1735 Hadley identifikoval to, čo sa neskôr začalo nazývať podľa neho Hadleyho bunka. V 19. storočí viacerí autori Hadleyho bunku zahrnuli do viacerých modelov všeobecnej cirkulácie ovzdušia.[4] U nás je známa napr. Alisovova klasifikácia podnebí z roku 1936, v ktorej sa rozlišuje 7 hlavných podnebných pásem podľa všeobecnej cirkulácie ovzdušia a prevládajúcich geografických typov vzduchových hmôt (1 rovníkové, 2 tropické, 2 mierne, 1 arktické a 1 antarktické) a 6 prechodných pásem (2 pásma subekvatoriálnych alebo rovníkových pasátov, 2 pásma subtropického podnebia, 1 pásmo subarktického podnebia a 1 pásmo subantarktického podnebia).[2][12]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. pásma klimatická. In: SOBÍŠEK, Bořivoj, a kol. Meteorologický slovník výkladový & terminologický. 1. vyd. Praha : Ministerstvo životního prostředí České republiky, 1993. 594 s. ISBN 80-85368-45-5. S. 215.
  2. a b c Pyramída
  3. podnebný pás. In: MARĚJČEK, T. Malý geografický a ekologický slovník. Praha: Nakladatelství České geografické společnosti, 2007
  4. a b c d e f Oliver
  5. climatic zone in: Licker, M. D. (ed.): McGraw-Hill Dictionary of Scientific & Technical Terms, 6th edition, 2003
  6. pásma klimatická solární. In: SOBÍŠEK, Bořivoj, a kol. Meteorologický slovník výkladový & terminologický. 1. vyd. Praha : Ministerstvo životního prostředí České republiky, 1993. 594 s. ISBN 80-85368-45-5. S. 216.
  7. VYSOUDIL, M. Meteorologie a klimatologie pro geografy. Olomouc: Vydavatelství Univerzity Palackého, 1997, str. 143
  8. pásma Země teplotní. In: SOBÍŠEK, Bořivoj, a kol. Meteorologický slovník výkladový & terminologický. 1. vyd. Praha : Ministerstvo životního prostředí České republiky, 1993. 594 s. ISBN 80-85368-45-5. S. 216.
  9. cirkulace atmosféry všeobecná. In: SOBÍŠEK, Bořivoj, a kol. Meteorologický slovník výkladový & terminologický. 1. vyd. Praha : Ministerstvo životního prostředí České republiky, 1993. 594 s. ISBN 80-85368-45-5. S. 51-52.
  10. pásma klimatická fyzická. In: SOBÍŠEK, Bořivoj, a kol. Meteorologický slovník výkladový & terminologický. 1. vyd. Praha : Ministerstvo životního prostředí České republiky, 1993. 594 s. ISBN 80-85368-45-5. S. 215.
  11. http://glossary.ametsoc.org/wiki/Climatic_classifications
  12. [1]

Zdroje[upraviť | upraviť zdroj]

  • climate zones in: Oliver, J. E. (ed.): Encyclopedia of World Climatology, 2005
  • podnebné pásma in: Pyramída 4 - Životné prostredie a život na Zemi, 1988
  • SOBÍŠEK, Bořivoj, a kol. Meteorologický slovník výkladový & terminologický. 1. vyd. Praha : Ministerstvo životního prostředí České republiky, 1993. 594 s. ISBN 80-85368-45-5.