Podpora v nezamestnanosti

Podpora v nezamestnanosti je súčasťou pasívnej sociálnej politiky štátu, z ktorej sa nezamestnaným vyplácajú peňažné dávky. Zvyčajne je spojená s registráciou osoby ako nezamestnanej a splnením určitých podmienok. V závislosti od konkrétnej dohody môže byť vyplácaná suma veľmi nízka a slúžiť len na zabezpečenie najzákladnejších potrieb, alebo môže byť vyššia v závislosti od predchádzajúcich príspevkov osoby do sociálneho systému. Vyplácaná dávka má nezamestnanej osobe umožniť, aby si sama našla novú prácu a nemusela sa po určitú dobu starať o zabezpečenie svojich potrieb. Podpora v nezamestnanosti nahrádza príjem evidovaným nezamestnaným, ktorí prišli o prácu a spĺňajú zákonom dané, nižšie uvedené podmienky. Podporné obdobie v nezamestnanosti má dĺžku šiestich mesiacov.

Kto má na podporu nárok

Na Slovensku vypláca sociálna poisťovňa príspevok uchádzačom o zamestnanie, ktorí spĺňajú podmienky stanovené Ministerstvom práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky. Podmienkou je odpracované (a zároveň platené poistenie v nezamestnanosti) 730 dní za posledné 4 roky . Nie je nutné, aby celá doba prebehla u jedného zamestnávateľa, ide o súčet dní u ľubovoľných zamestnávateľov. Dôležité je vyplniť aj žiadosť o dávku v nezamestnanosti, ktorej sa venuje ďalší odsek nižšie. V nasledujúcom zozname sú možné scenáre, po následku ktorých je splnený nárok na podporu v nezamestnanosti:

Skončenie pracovnej zmluvy

• Výpoveď v práci bez udania dôvodu
• Hodinová výpoveď za závažné porušenie pracovnej disciplíny
• Práca na dohodu, ak pracovník nebol študent
• Pracovná zmluva počas štúdia
• Platenie poistenia v nezamestnanosti ako SZČO (samostatne zárobkovo činná osoba)

Naopak na druhej strane v týchto prípadoch vám nárok na dávku v nezamestnanosti nevzniká/zaniká:

• Občasná práca na základe dohody o brigádnickej práci študentov
• Poberanie starobného alebo invalidného dôchodku
• Požiadanie o predčasných dôchodok
• Neplatenie poistenia v nezamestnanosti ako SZČO

Sporné situácie môžu nastať u absolventov škôl, ktorí pracovali na TPP, skrátený pracovný úväzok alebo na brigádnických prácach. Vždy je najlepšie si skontrolovať a overiť, či zamestnávateľ platil poistenie v nezamestnanosti. Nárok na dávku môže byť aj prerušený za dni počas ktorých má poistenec nárok na výplatu: nemocenského, ošetrovného, materského a za obdobie kedy mu je vyplácaný materský príspevok. Nárok na dávku prirodzene zaniká aj dňom smrti fyzickej osoby, jednorazovým vyplatením 50% dávky za zostávajúcu časť podporného obdobia alebo dňom vyradenia z evidencie uchádzačov o zamestnanie, či uplynutím podporného obdobia (6 mesiacov).

Výška podpory v nezamestnanosti

Jej výška závisí predovšetkým od hrubej mzdy, ako je možné vidieť pre niektoré hodnoty v tabuľke. Výška dávky v nezamestnanosti predstavuje 50% hrubej mzdy, kedy sa do úvahy berie priemer vašej hrubej mzdy za posledné dva roky. Až do dvojnásobku priemernej mzdy (v roku 2021 dosiahla táto suma 2422 €) rastie dávka v nezamestnanosti priamoúmerne. Existuje taktiež strop, ktorý v roku 2022 dosahuje 1154,80€ pre 31-dňový mesiac. Pri žiadaní o dávku v nezamestnanosti sa pravdepodobne stretnete s pojmom denný vymeriavací základ. V období 1.7.2021 – 30.6.2022 je pri priemernej mzde rovný číslu 37,24935 €. Avšak treba upozorniť, že vymeriavací základ nie je rovný dávke v nezamestnanosti. Na vyčíslenie priemernej sumy obdržaných peňazí na deň je potrebné vydeliť denný vymeriavací základ číslom 2.

Výška podpory v nezamestnanosti

Hrubá mzda	31 dní	30 dní	28 dní
400 €	203,90 €	197,30 €	184,20 €
600 €	305,80 €	295,90 €	276,20 €
800 €	407,70 €	394,60 €	368,30 €
1000 €	509,60 €	493,20 €	460,30 €
1200 €	611,60 €	591,80 €	552,40 €
1300 €	662,50 €	641,10 €	598,40 €
1400 €	713,50 €	690,50 €	644,40 €
1500 €	764,40 €	739,80 €	690,50 €

Štatistické údaje

V období mesiacov január až marec roku 2022 sa počet poberateľov dávky drží stabilného trendu okolo 36 tisíc. Pričom v priemernej výške dávky bol zaznamenaný menší nárast počas rokov 2019 až 2021 a to z 437 € (2019) na 446 € v roku 2021. Celkové výdavky na vyplácanie dávky v nezamestnanosti kumulatívne za obdobie rokov 2019 až 2021 sa vyšplhali na viac ako 833 miliónov eur.

História

Po vytvorení 1. Česko-slovenskej republiky bolo v rokoch 1918 – 1920 zriadené ministerstvo sociálnej starostlivosti, na čele ktorého stál sociálny demokrat Lev Winter . Pod jeho vedením boli následne zavedené prvé opatrenia proti nezamestnanosti .

Dňa 15. decembra 1918 nadobudol účinnosť zákon č. 63/1918 Sb. o podpore nezamestnaných. Týmto zákonom sa zaviedli priame štátne dávky v nezamestnanosti a nepriame dávky, ktoré vyplácal zamestnávateľ, ak sa nechcel rozísť so svojimi pracovníkmi . Okrem osobných dávok v nezamestnanosti dostávala podporovaná osoba príspevok vo výške jednej koruny denne na osoby, ktoré s ňou žili v domácnosti a boli na ňu odkázané výživou (manželka alebo družka, vlastné a nevlastné deti do 18 rokov a ďalší príbuzní, ktorí nemohli pracovať) .

Podpora podľa tohto zákona sa mohla vzťahovať aj na občanov iných štátov, ktorí sa zdržiavali v Česko-Slovensku, ale len v prípade, že ich štát poskytoval podobné výhody československým občanom . Nevýhodou zákona bolo, že sa nevzťahoval na všetkých. Napríklad pracovníci v poľnohospodárstve a lesníctve nárok na podporu nemali. O poskytnutí pomoci rozhodovali tzv. demobilizačné výbory, neskôr okresné úrady .

Zákon č. 63/1918 bol pôvodne prijatý len ako krátkodobé opatrenie, keďže vláda považovala nezamestnanosť za krátkodobý problém. Neskôr sa však ukázalo, že nezamestnanosť je dlhodobý problém, a preto bolo potrebné zákon zmeniť. Stalo sa tak v septembri 1921, keď vstúpil do platnosti zákon č. 322/1921 o podpore nezamestnaných. Táto novela priniesla niekoľko zmien Napríklad výška podpory bola stanovená podľa veľkosti obce, v ktorej podporovaná osoba žila. Pre občanov v obciach do 7 000 obyvateľov predstavovala podpora 8 Kč na deň, vo väčších obciach 10 Kč. Príplatok pre osoby v spoločnej domácnosti, ktoré boli odkázané na vyživovanú osobu, bol zachovaný vo výške 2 Kč na deň pre manželku/manžela a 1 Kč na deň pre vlastné a nevlastné deti do 14 rokov. V zákone sa tiež stanovili limity podpory. V obciach do 7 000 obyvateľov nebolo možné dostať viac ako 16 Kč na deň, vo väčších obciach bol limit stanovený na 18 Kč .

Taktiež bolo stanovené, žen nárok na podporu, nemá ten kto:

• štrajkoval alebo bol vylúčený z práce počas výluky;
• bol prepustený z práce vlastnou vinou alebo dobrovoľne opustil prácu bez vážneho dôvodu;
• nie je schopný vykonávať pravidelné zamestnanie z dôvodu svojho fyzického alebo duševného stavu;
• poberá nemocenské dávky alebo výživné;
• má majetok, dôchodok alebo iný príjem, ktorý mu zabezpečuje nevyhnutnú výživu počas obdobia nezamestnanosti;
• nemá bydlisko na území Československa;
• je sezónny pracovník .

Až na niekoľko výnimiek bola maximálna doba podpory šesť mesiacov. Minister sociálnej starostlivosti mohol po dohode s ministrom financií predĺžiť toto obdobie pre pracovníkov v jednotlivých odboroch a okresoch až o jeden rok .

V roku 1921 bol prijatý zákon č. 267/1921 o štátnom príspevku na podporu nezamestnaných, ktorým sa zaviedol tzv. gentský systém (názov je odvodený od belgického mesta Gent, kde bol systém prvýkrát zavedený). V rámci tohto systému dostávali odborári štátnu podporu. Štát do tohto systému prispieval odborovým organizáciám, ale len 3 mesiace v kalendárnom roku Zákon opäť špecifikoval okolnosti, ktoré vylučovali nárok na dávky v nezamestnanosti, vrátane vekovej hranice (nárok nemali osoby staršie ako 65 rokov) Nevýhodou systému Gent bolo finančné zaťaženie odborových organizácií a skutočnosť, že sa nevzťahoval na všetkých pracovníkov.

Problémy s nezamestnanosťou sa v Česko-Slovensku začali zhoršovať s nástupom svetovej hospodárskej krízy v rokoch 1929 – 1933. Zatiaľ čo v roku 1929 bolo registrovaných viac ako 40 000 nezamestnaných a viac ako polovica z nich dostávala podporu od odborov, v roku 1933 sa ich počet zvýšil na takmer 740 000, z ktorých podporu dostávala len približne tretina. To bol teda obrovský problém, ktorý bolo potrebné riešiť, a preto boli vytvorené tzv. programy aktívnej starostlivosti o nezamestnaných

Jedným z prvých krokov bolo prijatie vládneho nariadenia č. 161/1933 o dočasnej úprave štátneho príplatku k podpore nezamestnaných. Týmto dekrétom sa okrem iného zaviedol mimoriadny príspevok, ktorý sa poskytoval odborovým zväzom s vysokou nezamestnanosťou a o ktorom museli spoločne rozhodovať ministerstvá sociálneho zabezpečenia, financií, obchodu a poľnohospodárstva. Ministerstvo sociálnej starostlivosti poskytovalo okresom finančnú podporu aj na tzv. mimoriadne práce (napr. výstavbu ciest alebo asfaltovanie ulíc). Ak bola jednotlivcovi ponúknutá takáto práca, nesmel ju odmietnuť, inak by stratil nárok na podporu .

Došlo aj k zmene existujúceho gentského systému, ktorá predĺžila obdobie štátnej podpory z 3 na 6 mesiacov ročne, ale mnohých nezamestnaných, ktorí neboli organizovaní v odboroch, sa táto zmena nedotkla. Štát preto zaviedol takzvanú štátnu potravinovú akciu pre nezamestnaných a osoby s obmedzenou prácou. Nezamestnaní občania dostávali potravinové poukážky alebo priamo niektoré základné potraviny (mlieko alebo chlieb). Výška týchto príspevkov často závisela od počtu detí, ktoré osoba vyživovala .

Počas krátkeho obdobia tzv. druhej republiky nedošlo k zásadnejším zmenám v systéme sociálneho zabezpečenia. Štát musel reagovať na dôsledky okupácie, medzi ktoré patril napríklad problém utečencov a vysídlených osôb. Utečenci nemali právny nárok na podporu a starali sa o nich len charitatívne organizácie a inštitúcie, ktoré sa im snažili poskytnúť náhradné zamestnanie a potravinovú a bytovú pomoc .

Počas Protektorátu Čechy a Morava sa začali používať nové metódy riešenia sociálnych problémov, ktoré čiastočne napodobňovali opatrenia autoritatívnych alebo fašistických štátov. Organizovali sa tzv. pracovné prápory a zmenil sa aj gentský systém. Nezamestnaní mali teraz nárok na dávky len vtedy, ak boli registrovaní na okresnom úrade a neboli zaradení do pracovného práporu. Zároveň sa znížil príspevok, ktorý štát vyplácal odborom .

Gentský systém bol nakoniec úplne zrušený a nahradený systémom štátnych dávok, keď vstúpilo do platnosti vládne nariadenie č. 101/1940 o dávkach v nezamestnanosti. Nárok na dávku mali osoby, ktoré boli schopné pracovať, ale boli nedobrovoľne vylúčené zo zamestnania. Museli tiež splniť formálne a materiálne podmienky. Hlavnou formálnou podmienkou bolo včasné a pravidelné vykazovanie práce. Z materiálnych predpokladov sa hodnotila najmä zraniteľnosť nezamestnaného a podpora jeho rodinných príslušníkov .

Nariadenie tiež umožnilo poskytnúť podporu pod podmienkou absolvovania odborného vzdelávania alebo výkonu verejnoprospešných prác. Podpora pozostávala z hlavnej podpory a rodinných prídavkov, ktoré sa vyplácali rodinným príslušníkom, ktorým bol nezamestnaný povinný podľa zákona alebo morálnej povinnosti poskytovať výživné a ktorým výživné skutočne poskytoval. Výška príspevku sa vypočítavala podľa mzdových tried, ktoré vychádzali zo mzdy, ktorá by nezamestnanej osobe patrila, ak by mohla zostať vo svojom súčasnom zamestnaní . O príspevku v nezamestnanosti rozhodoval a vyplácal ho príslušný úrad práce. Tí, ktorí poberali podporu v nezamestnanosti, sa museli pravidelne hlásiť do práce. Ak niekto dostal dávky v nezamestnanosti na základe nesprávnych alebo neúplných informácií, musel uhradiť spôsobenú škodu .

Toto vládne nariadenie bolo v roku 1943 nahradené novým nariadením č. 250/1943 Zb., o podpore pracovnej integrácie. Účelom reintegračného príspevku bolo umožniť osobe, aby sa plne venovala svojej práci s cieľom dosiahnuť čo najlepší pracovný výsledok alebo v prípade dočasnej nezamestnanosti zachovať si pracovnú silu na opätovné začlenenie do pracovného procesu .

Zákon rozlišoval:

• Podpora poskytovaná na uľahčenie nástupu do práce (napr. podpora pri prvom nástupe neplnoletých do práce alebo príspevky na odborné vzdelávanie);
• podpora pri začleňovaní do práce, ktorá bola vyplácaná počas pracovného pomeru (napr. podpora rodiny);
• Príspevky na začlenenie poskytované počas obdobia nezamestnanosti .

Tieto dávky poskytoval a vyplácal úrad práce. Ak nezamestnaná osoba stále vykonávala samostatnú zárobkovú činnosť, musela preukázať, že ju stratila bez vlastného zavinenia. Pri každej výplate bolo potrebné predložiť potvrdenie, že nezamestnaný podal povinné hlásenia. Príspevok prepadol, ak sa bez vážneho dôvodu nevyzdvihol do jedného mesiaca od dátumu splatnosti .

Počas komunistického obdobia sa plná zamestnanosť dosahovala rôznymi spôsobmi. Organizáciu náboru pracovných síl najprv upravovalo vládne nariadenie č. 128/1951 Zb., ktoré bolo neskôr zrušené zákonom č. 70/1958 Zb. o úlohách podnikov a národných výborov v oblasti starostlivosti o pracujúcich. Tento zákon spolu s vládnym nariadením č. 92/1958 Zb. zabezpečil realizáciu práva občanov na prácu. Národné výbory tak boli povinné zabezpečiť, aby občania uplatňovali svoje právo na prácu .

Účinným nástrojom na zabezpečenie práva na prácu bol § 2 ods. 2 zákona č. 70/1958, ktorý stanovil, že podniky nesmú bez vážnych dôvodov odmietnuť uzatvorenie pracovnej (učňovskej) zmluvy s pracovníkmi, ktorí im boli odporučení výkonnými orgánmi okresných národných výborov a ktorí majú potrebnú kvalifikáciu na obsadenie voľných pracovných (učňovských) miest .

Medzi záruky práva na prácu patrilo aj hmotné zabezpečenie osôb, ktoré si nemohli nájsť prácu dočasne a len na prechodné obdobie. Túto problematiku upravovali vyhlášky č. 74/1970 a č. 182/1968, ktoré sa vzťahovali na pracovníkov prepustených z organizačných dôvodov a na pracovníkov prepustených v dôsledku uplatňovania zákazu niektorých prác a pracovísk pre ženy. Pracovník, ktorý napriek pomoci národného výboru nemohol okamžite nastúpiť do vhodného zamestnania, mal nárok na príspevok vo výške 60 % jeho priemerného čistého mesačného zárobku v organizácii, ktorá ho uvoľnila. Maximálna výška tohto príspevku bola 1 800 Kč mesačne a vyplácala sa do dňa nástupu do nového zamestnania, najdlhšie však šesť mesiacov. Ak by ani po uplynutí tejto lehoty nebolo pracovníkovi poskytnuté zamestnanie zodpovedajúce jeho zdravotnému stavu a schopnostiam, mohol by po dobu ďalších šiestich mesiacov dostávať príspevok vo výške 30 % jeho priemerného čistého mesačného zárobku, najviac však 600 Kč .

Hoci možnosť byť nezamestnaný teoreticky existovala aj za socializmu, bolo pravdepodobné, že o takého človeka by sa po niekoľkých dňoch začala zaujímať Verejná bezpečnosť. Ak si nezamestnaný po niekoľkých výsluchoch na VB nenašiel prácu, bol zvyčajne obvinený z trestného činu žobrania a neskôr potrestaný súdom .

Po nežnej revolúcii v roku 1989 začal v Česko-Slovensku opäť fungovať trh práce a problém nezamestnanosti sa opäť objavil. V roku 1990 bol prijatý nový zákon o zamestnanosti č. 1/1991 Zb., ktorý zmenil výklad práva na prácu , ktoré sa po novom vzťahovalo na občanov, ktorí chceli a mohli pracovať a skutočne sa uchádzali o prácu, a bolo právom na:

• Sprostredkovanie zamestnania vo vhodnom zamestnaní;
• rekvalifikácia potrebná pre zamestnanie;
• hmotné zabezpečenie pred nástupom do zamestnania a v prípade straty zamestnania.

Do roku 1992 bola štátna politika zamestnanosti financovaná zo štátneho rozpočtu, v ktorom bola na tento účel vyčlenená rezerva. Od roku 1993 sa zdroje vytvárajú na základe princípu poistenia platieb príspevku na štátnu politiku zamestnanosti, ktorý platia zamestnanci, zamestnávatelia a samostatne zárobkovo činné osoby podľa zákona č. 589/1992 Zb .

Podmienky poskytovania dávok v nezamestnanosti sa v priebehu času menili a v 90. rokoch sa postupne sprísňovali. V roku 2003 nadobudol účinnosť súčasný zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.

Zdroj

Tento článok je čiastočný alebo úplný preklad článku Podpora v nezaměstnanosti na českej Wikipédii.