Polygnótos z Thasosu

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání

Polygnótos (starogr. – Πολύγνωτος), grécky maliar z 5. storočia pred Kr., bol jedným z najvýznamnejších umelcov staroveku.[1][2][3]

Polygnótos, syn maliara Aglaofóna, pochádzal z ostrova Thasos.[4] Približne v roku 475 pred Kr. sa presťahoval do Atén, kde sa stal Kimónovým priateľom a údajne milencom jeho nevlastnej sestry Elpiky. Už z toho sa dá predpokladať, že v sociálnom postavení nebol len obyčajným remeselníkom (technites).[3]

Nezachovala sa žiadna z jeho nástenných malieb. Z antických správ je ale známe, že mali prevažne mytologický námet. Medzi jeho najznámejšie diela patrili maľba Iliú persis (dobytie Tróje) a Nekyia (Odyseov vstup do podsvetia), vystavená v knidskej lesché (vo verejnej miestnosti) v Delfách.[1] Tieto maľby mali viac ako 70 postáv a boli namaľované zrejme v rokoch 458447 pred Kr., v Aténach vyzdobil tiež časť stoy poikilé (maľovaného stĺporadia), Théseion a Anakeion. Už za svojho života sa stal slávnym maliarom. Aj keď ešte nepoužíval tieňovanie (skiágrafia - umenie tieňovať), tvoril už omnoho voľnejším štýlom (postavy boli napríklad zoradené naprieč maľbou, nie len v jednej línii).[1]

Antický cestovateľ Pausanias, ktorý niekoľko jeho diel podrobne opísal, uvádza, že s využitím štyroch základných farieb, čiernej, bielej, červenej a okrovej na rozdiel od iných maliarov upustil od profilových zobrazení figúr, zaobišiel sa bez základnej linky a vniesol do svojich obrazov priestorový prvok.[1][4]

Jednotná perspektíva v modernom zmysle síce ešte neexistovala, ale rozptýlené Polygnótove postavy tak voľne vystupovali z priestoru, že jeho obrazy nevzbudzovali dojem dekorácie, ale okna do sveta. Neskorší kritici tiež oceňovali Polygnótovu kombináciu ethosu (charakterový a mravný základ) a pathosu (spontánne, emotívne reakcie na vonkajší popud). Technika, ktorú používal pre zachytenie ideálnych charakterových rysov, bola značne rozmanitá. Musel mať dokonalý kresbový štýl, keď vedel vystihnúť aj tie najjemnejšie odtienky v gestách, pózach a výrazoch tvárí postáv a tiež docieliť znázornenie ich citov a celkovú atmosféru obrazu. Tvorba bez základných liniek mu umožňovala vytvárať dovtedy nezvyčajné zoskupenia postáv a oveľa výraznejšie vyjadrovať i psychologické vzťahy medzi nimi. Strata či zničenie týchto majstrovských diel, vďaka ktorým sa starogrécka maľba stala jednou z najpozoruhodnejších výtvarných prejavov svojej doby, je zrejme najťažšou ranou, akú nám starovek utŕžil.[3]

Referencie a bibliografia[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b c d Lesley Adkins & Roy A. Adkins. Starověké Řecko. Praha : Slovart, 2011. ISBN 978-80-7391-580-3. S. 398.
  2. Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 373.
  3. a b c Michael Grant. Klasické Řecko. Praha : BB/art, 2004. ISBN 80-7341-404-X. S. 78-79.
  4. a b Pausanias. Pausaniás, cesta po Řecku II.. Praha : nakladatelství Svoboda, 1974. 25-027-74. S. 317-323.