Pompilius Pirrotti

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání
Pompilius Pirrotti
Sv. Pompilus Pirrotti, Kolégium piaristov v Prievidzi, autor neznámy
Sv. Pompilus Pirrotti, Kolégium piaristov v Prievidzi, autor neznámy
Biografické údaje
Občianske menoDominik Michal Ján Krstiteľ Pirrotti
Narodenie29. september 1710
Montecalvo Irpino, Neapolské kráľovstvo (dnešné Taliansko)
Úmrtie15. jún 1766 (55 rokov)
Campi Salentina, Neapolské kráľovstvo
Pochovaný16. júl 1766
Svätenia
Cirkevrímskokatolícka
Rehoľník
RehoľaRehoľa chudobných regulárnych klerikov Božej Matky Zbožných škôl
(piaristi)
Vstup2. február 1727 (16 rokov)
Večné sľuby25. marec 1728 (17 rokov)
Kňaz
Kňazská vysviacka20. marec 1734 (23 rokov)
Andrea Maddalena
arcibiskup brindisijský
Svätec
Blahorečenie26. január 1890
Bazilika svätého Petra
Lev XIII.
Kanonizácia19. marec 1934
Bazilika svätého Petra
Pius XI.
Sviatok15. júl
V cirkváchkatolícka
Odkazy
Spolupracuj na Commons Pompilius Pirrotti

Svätý Pompilius Pirrotti,[1] krstený Dominik Michal Ján Krstiteľ Pirrotti (* 29. september 1710, Montecalvo Irpino – † 15. júl 1766, Campi Salentina) bol katolícky kňaz, piarista, svätec.

Detstvo[upraviť | upraviť zdroj]

Narodil sa 29. septembra 1710 v Montecalve – dnešné Taliansko, ako šieste z jedenástich detí Girolamovi Pirrottimu a Orsole Bozzutiovej.[2] Základné vzdelanie v humanistických vedách a lásku k literatúre získal v rodinnom prostredí pod vedením otca – advokáta. V šestnástich rokoch ušiel z domu a vstúpil do Rehole piaristov v Benevente.

Charakteristika[upraviť | upraviť zdroj]

Bol vysokej a chudej postavy, citlivej povahy a chatrného zdravia. Veľmi citlivo prežíval medziľudské konflikty. Zároveň bol človekom veľmi odhodlaným a náročným na seba. Potvrdzuje to aj jeho režim dňa – nezvyčajne plný a vyčerpávajúci. Zrejme vďaka svojej precitlivenosti trpieval bolesťami hlavy a žalúdka. O svojom zdraví často písal v listoch: "Bol som nútený priložiť si pijavice kvôli odobratiu krvi. Veľmi ma bolela hlava, mal som pocit že je ťažká a cítil som tupú bolesť. V inom liste: „Nedokážem opísať, aký hrozný tlak pociťujem na srdci posledné dni; časté závraty, jem toľko ako vtáčik aj tak moje brucho je nadmerne nafúknuté.“[3] Pred smrťou sa vyjadril: „V Ráde som nikomu neublížil, dokonca ani mravcovi.“[4] Vo svojej kláštornej cele mal len stôl, stolík a namiesto postele rohož, na ktorej i zomrel.

Pôsobenie[upraviť | upraviť zdroj]

Teologické štúdia absolvoval v Chieti a Melfi. Kňazskú vysviacku prijal ako 24 ročný v Brindisi v kostole sv. Benedikta, po nej pôsobil ako učiteľ na piaristických školách, ľudový kazateľ, duchovný vodca, exercitátor, rektor viacerých piaristických kolégií a magister študentov v Neapole. Vo svojej kazateľskej, teologickej i rehoľnej činnosti vystupoval proti jansenizmu.[5] Pracoval veľmi horlivo, často na úkor svojho zdravia. Bol obľúbený medzi ľuďmi.

Spiritualita[upraviť | upraviť zdroj]

Napriek neprajnosti a prenasledovaniu sa stal šíriteľom vtedy málo známej úcty k Srdcu Ježišovmu. Počas písania deväť dňovej pobožnosti k Srdcu Ježišovmu na neho útočil diabol. V beatifikačnom spise sa píše: „Pri práci na novéne sedel za ťažkým dreveným stolom, na ktorého pohyb bolo potrebných niekoľko silných mužov, stôl sa triasol a svedkovia počuli výzvy Pompilia: ‚Odíď, divoká beštia, odíď!‘“ Novéna k Srdcu Ježišovmu sa rýchlo rozšírila.[6] Mal dar uzdravovania, proroctva, bol mystikom a mimoriadnym ctiteľom Panny Márie. Nazýval ju „Bella Mama“ (dobrá mama). Modlieval sa posvätný ruženec za duše v očistci, vďaka ktorému vstupoval do dôverného priateľstva s dušami zosnulých, ktoré mu prejavovali vďačnosť za posilu, akú im on poskytoval.[7] Dobový zápis[8] z piaristického kolégia v Podolínci vyzdvihuje jeho apoštolského ducha, obetavosť, trpezlivosť pri misionárskej práci, dodržiavanie Reguly a extrémnu chudobu.

Smrť a kanonizácia[upraviť | upraviť zdroj]

Svoju smrť predpovedal svojmu predstavenému na 15. júla 1766. Tak sa i stalo. Zomrel vo veku 56 rokov v 40. tom roku rehoľného života počas modlitby prvých vešpier sviatku Panny Márie Karmelskej.[9] Pochovali ho hneď na druhý deň, kvôli obávam z davov ľudí, ktorí by sa chceli zúčastniť pohrebu.

Za blahoslaveného ho vyhlásil pápež Lev XIII. a za svätého Pius XI. roku 1934. Sv. Pompilius je zapísaný do Rímskeho martyrológia pod dátumom 15. júl.

Bol prvým kanonizovaným piaristom po sv. Jozefovi Kalazanskom.[10]

Piaristický kostol[11] v Campi Salentina je strediskom jeho úcty s každoročnými púťami. Roku 2016 bola vytvorená nová urna pre pozostatky svätca v tvare jeho postavy.[12]

Galéria[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. PIJARZ. Ojciec i syn [online]. Pijarzy, [cit. 2019-06-20]. S. 3. Dostupné online.
  2. LOPEZ SP, R. ESPEJO SP, Salvador, Manuel. Święty Pompiliusz. Boża moc. Krakow : eSPe, 2003. ISBN 83-89167-58-1. S. 116.
  3. LÓPEZ SALVADOR SCHP, ESPEJO MANUEL RODRIGUEZSCHP. Święty Pompiliusz. Boża moc. Krakow : eSPe, 2003.
  4. SALVADOR LOPEZ SP, MANUEL R. ESPEJO SP. Święty Pompiliusz. Boża moc. prvé. vyd. Krakow : eSPe, 2005. ISBN 83-89167-58-1. S. 25.
  5. BARTŮŠEK, Václav. 2016. Dostupné online.
  6. PIJARZ. Pijarskie owoce świętości [online]. [Cit. 2019-06-20]. Dostupné online.
  7. MASIMA. Ruženec vyslobodzuje duše z očistca! [online]. 30.10.2019, [cit. 2019-06-20]. Dostupné online.
  8. Liber suffragiorum [online]. Kolégium piaristov Podolínec, 1766, [cit. 2019-06-20]. Dostupné online.
  9. St. Pompilio Maria Pirrotti, a Piarist Saint - Feast July 15 [online]. Parish of St. Helena in the Bronx, [cit. 2019-06-20]. Dostupné online.
  10. FIRSZT, Stanisław. Piękne dopełnienie Kalasantyńskiego Jubileuszu [online]. Wiadomości: Jelenia Góra, 30.10.2017, [cit. 2019-11-11]. Dostupné online.
  11. DESCRIZIONE dell'URNA contenente le SPOGLIE DI S. POMPILIO
  12. BEATO ANGELICO, Scola. La nuova urna di San Pompilio Maria Pirrotti 1710-1766) [online]. 2016, [cit. 2019-11-24]. [www.scuolabeatoangelico.it%2Furna_sanpompilio.html&sandbox=1 Dostupné online.]

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]