Popradské pleso

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Prejsť na: navigácia, hľadanie
Súradnice: 49°09′12″S 20°04′47″V / 49,15333°S 20,07972°V / 49.15333; 20.07972
Popradské pleso
pleso
Popradzki Staw a5.jpg
Štát Slovensko Slovensko
Okres Poprad
Obec Štrbské Pleso
Súradnice 49°09′12″S 20°04′47″V / 49,15333°S 20,07972°V / 49.15333; 20.07972
Zdrojnica Ľadový potok
Dĺžka 0,380 km
Šírka 0,248 km
Hĺbka maximálna: 17,6 m
Rozloha 0,06880 km² (7 ha)
Odtok vody Krupá
Nadmorská výška hladiny 1 494 3 m n. m.[1]
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Slovenska
Red pog.svg
Poloha v rámci Slovenska
Poloha v rámci Tatier
Red pog.svg
Poloha v rámci Tatier
Freemap.sk: mapa
Mapový portál GKU: katastrálna mapa

Popradské pleso (staršie Rybie pleso) (poľ. Popradzki Staw, nem. Poppersee, maď. Poprádi-tó) je pleso v Mengusovskej doline pred ústím Zlomísk pod zrázmi Ostrvy a Kôpok. Má rozlohu 6,88 ha , hĺbku 17m a nachádza sa v nadmorskej výške 1 494,3 m n. m.[1]

Pri plese stojí Chata pri Popradskom plese (bývalá Chata kpt. Morávku). Popradské pleso je svojou rozlohou štvrté najväčšie jazero. V limbovom háji neďaleko plesa je Symbolický cintorín obetiam Vysokých Tatier.

Názov[upraviť | upraviť zdroj]

Pleso bolo spolu s Mengusovskou dolinou v chotári obce Mengusovce. Aj napriek tomu nesie meno vzdialeného mesta Poprad. Pravdepodobne preto, lebo cez neho preteká rieka Poprad, ktorá "vyviera" z plesa pod Ostrvou. Popradské pleso ako Poppersee spomína v latinskom diele Bibliotheca seu Cynosura Viatorium ( Ulm 1644) Kežmarčan Dávid Fröhlich. Polyhistor Matej Bel v roku 1736 spomína ho ako Rybie oko. Hovorí o ňom ako o jazere, v ktorom, ako jedinom na južnej strane Vysokých Tatier, žili ryby. Názov prevzali Maďari aj Nemci, ale pretože na poľskej strane Tatier Rybím plesom nazývali Morské oko, hovorili Popradskému plesu Malé rybie oko , ale aj Popradské rybie oko. Dokonca sa o plese hovorilo ako o Mengusovskom plese, čo malo racionálny základ. Nakoniec sa ujal a ustálil názov Popradské pleso.[2]

Zaujímavosti[upraviť | upraviť zdroj]

Jazero sa vytvorilo po ústupe ľadovcov v poslednej dobe ľadovej. Údolie zaplnila voda stekajúca z okolitých dolín a štítov.

Voda má žltozelenú farbu. Voda má teplotu okolo 16°C. Ľad pokryje hladinu jazera, podľa aktuálneho počasia, okolo 11.novembra a roztápa sa okolo 21.mája.

O výskyte pstruha potočného (Salmo trutta morpha fario) v plese sa vedú polemiky. Veľmi pravdepodobná je jeho autochtónnosť hoci sa nevie do akej miery bola jeho pôvodná populácia v minulosti vychytaná. Za hornú existenčnú hranicu pstruhov vo Vysokých Tatrách pokladajú vedci Ľadový potok nad Popradským plesom. [3]

Neďaleko Popradského plesa 20.januára 1974 spadla veľká dosková lavína, ktorá sa o 10:42 hod. odtrhla zo Sedla nad Skokom a Malej Bašty. Lavína veľkou rýchlosťou skĺzla po svahu cez Hincov potok vybehla do protisvahu vysokého asi 40 metrov a dlhého asi 140 metrov. Prevalila sa až na cestu vedúcu k chate. Na svahu boli na lyžiarskom výcviku študenti Strednej priemyselnej školy v Komárne. Zasiahla 24 osôb. 11 z nich čiastočne, ktorí sa vyhrabali sami. Po troch hodinách Horská služba našla s pomocou lavínových sond už mŕtveho 42 ročného triedneho učiteľa. Trochu neskôr vo veľkej hĺbke mŕtvych dvoch študentov. Päť hodín po páde lavíny lavínový pes Udo označil miesto ďalšieho nálezu. V hĺbke asi 60 cm našli živého študenta. Ešte v ten istý deň, približne v hĺbke 1,5 m pod povrchom lavíny, boli nájdené telá dvoch študentov. Na druhý deň záchranári našli telá piatich obetí. Telo 13 ročného syna učiteľa našli asi 400 metrov od jeho mŕtveho otca. V čase, keď lavína spadla boli obaja na svahu spolu. 3. mája 1974, približne 3,5 mesiaca po páde lavíny, bolo tesne pod Hincovým potokom nájdené telo predposlednej obete. Telo posledného študenta sa podarilo nájsť až 18. mája 1974.[4] Neďaleko Popradského plesa v limbovom háji pod Ostrvou je Symbolický cintorín. Jeho zakladateľmi boli Otakar Štáfl a Alojz Lutonský

Turistika[upraviť | upraviť zdroj]

Pleso je prístupné pre peších po celý rok. K chate vedie asfaltová cesta, po ktorej je, len pre ubytovaných a na zvláštne povolenie, možný príjazd automobilom.

Iné projekty[upraviť | upraviť zdroj]

Referencie[upraviť | upraviť zdroj]

  1. a b MARČEK, Aladár. Tatranské plesá. Vysoké Tatry, roč. VI., čís. 2, s. 18.
  2. BOHUŠ, Ivan. Od A po Z o názvoch Vysokých Tatier. 1. vyd. Tatranská Lomnica : ŠL TANAPu, 1996. ISBN 80-967522-7-8. S. 457.
  3. VOLOŠČUK, Ivan; A KOLEKTÍV. Tatranský národný park. 1.. vyd. Bratislava : Gradus, 1994. 552 s. ISBN 80-901392-4-8.
  4. -RED-. Tri lavíny - 14 obetí. Vysoké Tatry, roč. XIII., čís. 3, s. 12-13.
  5. ADAMEC, Vladimír; ROUBAL, Radek. Turistický sprievodca Vysoké Tatry. 1.. vyd. Bratislava : Šport, 1972. 182 s. 77-002-72.

Externé odkazy[upraviť | upraviť zdroj]