Portál:Architektúra/Odporúčaný článok/19

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Pohľad na oltár v kostole sv. Stanislava, Vilnius, Litva

Baroková architektúra je obdobie architektúry 17.18. storočia. Barok bol predovšetkým obdobím monumentálnych stavieb, ktoré porušovali všetky dovtedajšie pravidlá. Vzniklo množstvo cirkevných stavieb (kostoly, kláštory), a takmer rovnaké množstvo svetských stavieb (mestské domy pre vidieckych šľachticov, nazývané „hotel“, paláce, letohrádky, kaštiele, zámky, školy, radnice).

Ak porovnáme barokovú architektúru s predchádzajúcimi obdobiami (gotika a renesancia), zistíme, že sa snažila o porušovanie dovtedajšej pravidelnosti a striedmosti. Budovy boli stavané na nepravidelných a komplikovaných pôdorysoch, mali množstvo oblúkov a elíps, no na druhej strane architekti stavali budovy symetrické, pretože hlavný dôraz kládli na vonkajší dojem a nie na funkčnosť; a to aj za cenu toho, že niekde vznikla falošná brána, okno či dvere. Pre symetrickosť budovy sa často stávalo, že jedna jej časť bola využívaná ako obytná budova, pokým druhá - hoci vyzerala úplne identicky - bola využívaná ako hospodárska budova.

Avšak najdôležitejšou črtou barokovej architektúry je pohyb. Menšie stavby, fontány, ale i sochy bolo potrebné vnímať ako živé organizmy, ktoré treba obdivovať z pohybu - s každým uhľom pohľadu poskytovali iné zobrazenie, iný výraz, inú podobu. V tomto umení sa zmazávali hranice medzi architektúrou, plastikou a maľbou, vďaka čomu vznikali celistvé umelecké diela, v ktorých nebola technika práce dôležitá; podstatný bol len výsledok a hlavne dojem, akým dielo pôsobilo na ľudí (napr. pri rovných stropoch miestností sa freskami vytvárala ilúzia kupoly a pod.).