Portál:Astronómia/Odporúčané články (2006)
Archív: 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010
2006[upraviť zdroj]
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52
1/2006[upraviť zdroj]
Mesiac s veľkým začiatočným písmenom označuje vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným prirodzeným satelitom. Nemá iné formálne meno ako "Mesiac", aj keď sa občas nazýva Luna (latinský výraz pre "mesiac"), aby bol odlíšený od bežných "mesiacov". Jeho symbolom je kosák (Unicode: ☾). Okrem slova lunárny sa k odkazu na Mesiac používa aj kmeň selen- (podľa gréckej bohyne Mesiaca Seléné) (selenocentrický, Seleniti, atď.).
Zohráva mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní rotácie Zeme v určitých medziach, a tým aj pri striedaní ročných období na Zemi, a ďalej pri tvorení prílivu a odlivu na Zemi.
Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom na Zemou je 384 403 km. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci.
2/2006[upraviť zdroj]
Planetárna hmlovina je astronomický objekt skladajúci sa z približne guľovej žiariacej zmesi plynov tvorenej niektorými typmi hviezd na konci ich života. Tento pojem nemá žiadnu súvislosť s planétami: názov pochádza z v minulosti predpokladanej podobnosti so vzhľadom obrích planét. Jav netrvá dlho, iba niekoľko tisíc rokov z typického života hviezdy dosahujúceho niekoľko miliárd rokov. V našej Galaxii poznáme asi 1 500 týchto objektov.
Planetárne hmloviny sú dôležitými astronomickými objektami, pretože hrajú kľúčovú úlohu v chemickom vývoji galaxie. Vracajú totiž materiál do medzihviezdneho priestoru a obohacujú ho tak o ťažké prvky, produkty nukleárnej syntézy. V iných galaxiách sú planetárne hmloviny jedinými pozorovateľnými objektami poskytujúcimi informácie o chemickom zložení.
V posledných rokoch priniesol Hubblov teleskop snímky, ktoré odhalili, že mnoho planetárnych hmlovín má veľmi zložitú a rôznorodú morfológiu. Mechanizmus vzniku tak širokej palety tvarov a rysov dosiaľ nebol celkom objasnený.
3/2006[upraviť zdroj]
Špeciálna teória relativity (ŠTR) je fyzikálna teória publikovaná v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a čase a zahrňuje teóriu elektromagnetického poľa reprezentovanú Maxwellovými rovnicami. Teória sa nazýva špeciálnou, lebo opisuje iba zvláštny prípad Einsteinovho princípu relativity, kde sa vplyv gravitácie môže zanedbať. O desať rokov neskôr publikoval Einstein všeobecnú teóriu relativity, ktorá zahrňuje aj gravitáciu.
Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.
4/2006[upraviť zdroj]
Venuša je druhá planéta Slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová výchylka Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá tiene na Zem. Je pomenovaná po rímskej bohyni Venuši. Je to terestriálna planéta, čo do veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame "sesterskou planétou" Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica, so Slnkom iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.
Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe vždy zhruba v rovnakej vzdialenosti od Slnka, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba pred svitaním alebo po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako "Zornička" alebo "Večernica", a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Niektorí ľudia ale dokážu rozpoznať jej fázy voľným okom. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne.
5/2006[upraviť zdroj]
Rýchlosť svetla vo vákuu sa presne rovná 299 792 458 metrov za sekundu (1 079 252 848,8 km/h). Rýchlosť svetla sa značí písmenom c (údajne z latinského celeritas, čo znamená rýchlosť), ktoré je tiež známe ako Einsteinova konštanta. Táto presná hodnota nie je určená meraním ale definíciou, nakoľko samotná jednotka meter je definovaná z hľadiska rýchlosti svetla a sekundy. Rýchlosť svetla v inom prostredí (teda nie vo vákuu) je menšia ako c (čo definuje index lomu prostredia).
Podľa štandardnej fyzikálnej teórie sa všetko elektromagnetické žiarenie, vrátane viditeľného svetla, šíri (alebo pohybuje) vo vákuu konštantnou rýchlosťou, všeobecne známou ako rýchlosť svetla. Táto fyzikálna konštanta je označovaná písmenom c. Vo všeobecnej teórii relativity je rýchlosť c tiež rýchlosť šírenia sa gravitácie. Elektromagnetické zákony (ako sú Maxwellove rovnice) hovoria, že rýchlosť elektromagnetického žiarenia c nezávisí od rýchlosti objektu vyžarujúceho žiarenie; preto napríklad svetlo vyžarujúce z rýchlo pohybujúceho sa zdroja sa šíri rovnakou rýchlosťou ako svetlo vyžarované zo statického zdroja, hoci podľa relativistického Dopplerovho javu sa farba, frekvencia, energia a hybnosť svetla zmení.
6/2006[upraviť zdroj]
Let Apollo 11 bol piatym pilotovaným letom programu Apollo a prvým, ktorého posádka pristála na Mesiaci. Podľa odhadu viac ako 600 miliónov televíznych divákov na celom svete sledovalo tento historický let. Bolo to po prvýkrát, keď sa človek dostal na iné prirodzené kozmické teleso ako na Zem.
Prvé miesto pristátia pre lunárny modul programu Apollo, v južnej časti Mora pokoja (Mare Tranquillitatis) okolo 20 km juhozápadne od krátera Sabine D, bolo vybrané sčasti preto, lebo bolo automatickými pristávacími sondami Ranger 8 a Surveyor 5 ako aj orbitálnou mapovacou sondou Lunar Orbiter charakterizované ako relatívne ploché a hladké a tým pádom si nevyžadovalo nejaké namáhavé povrchové aktivity posádky. Armstrong ho pohotovo hneď po pristátí nazval "Tranquillity Base" (Základňa Tranquility/Základňa pokoja).
7/2006[upraviť zdroj]
Mars je štvrtá planéta Slnečnej sústavy. Je to tretia najmenšia planéta (po Merkúre a planéte Pluto) a obieha ako štvrtá planéta okolo Slnka. Jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme. Môže nastať situácia, že Zem sa nachádza v zákryte medzi Slnkom a Marsom (Mars je v opozícii vzhľadom na Slnko). Je to príležitosť pozorovať ho po celú noc a na oblohe je nápadným objektom.
Prvotné pozorovania[upraviť zdroj]
Spoľahlivou informáciu o tom, kedy bola planéta Mars prvý raz pozorovaná, nemáme k dispozícii, pravdepodobne to ale bolo okolo r. 3000 až 4000 pred Kr. Všetky veľké staroveké civilizácie, Egypťania, Babylónčania a Gréci, vedeli o tejto "putujúcej hviezde" a dávali jej svoje pomenovania. Horniny, pôda a obloha majú červený nebo ružový odtieň. Staré národy ju považovali za symbol ohňa a krvi. Preto to boli názvy ako "Červený objekt", "Nebeský oheň", "Pochodeň", "Nebeský bojovník" alebo "Boh vojny".
8/2006[upraviť zdroj]
Let Apollo 13 bol siedmym pilotovaným letom programu Apollo. Jeho cieľom bolo uskutočniť tretie pristátie ľudskej posádky na povrchu Mesiaca, tentokrát v oblasti Fra Mauro. Počas letu však došlo k výbuchu jednej z kyslíkových nádrží, ktorý vážne poškodil servisný modul. Následky výbuchu boli veľmi vážne. Nielen, že zabránili posádke splniť úlohu letu, ale ohrozili životy jej členov. Riadiace stredisko v Houstonu (vtedy s názvom "Manned Spacecraft Center", dnes "Lyndon B. Johnson Center") muselo v priebehu nasledujúcich štyroch dní s vynaložením nesmierneho úsilia vyvinúť núdzové scénare, vďaka ktorým sa podarilo posádku dopraviť živú naspäť na Zem. Napriek tomu, že misia Apollo 13 nesplnila zadanú úlohu, stal sa jej let legendou. Na motívy tejto udalosti, ktorú Jim Lovell popísal vo svojej knihe Lost Moon (doslova Stratený Mesiac), natočil režisér Ron Howard v roku 1995 film s názvom Apollo 13, v ktorom hlavnú úlohu Jima Lovella stvárnil herec Tom Hanks.
9/2006[upraviť zdroj]
Slnko je jednoznačne najväčšie nebeské teleso Slnečnej sústavy (má približne 100 krát väčší priemer ako Zem) a zahŕňa v sebe až 99,8% hmoty Slnečnej sústavy. Vzniklo asi pred 4,5 miliardami rokov. Je to tiež pomerne obyčajná hviezda, aj keď je jeho hmotnosť väčšia ako priemer hviezd nachádzajúcich sa v Mliečnej ceste, ktorý sa odhaduje na asi polovicu hmotnosti Slnka.
Slnko je hviezda hlavnej postupnosti, spektrálnej triedy G2, čo znamená, že je o niečo hmotnejšie a teplejšie ako priemerná hviezda, ale oveľa menšie ako modrý obor. Slnko patrí do triedy svietivosti V. Dĺžka života hviezdy typu G2 je približne 10 miliárd rokov (10 Ga) a Slnko vzniklo asi pred 5 Ga (5 miliardami rokov). Slnko obehne Mliečnu cestu vo vzdialenosti od 25 000 do 28 000 svetelných rokov od jej stredu za 226 miliónov rokov.
Slnko je takmer dokonalá guľa so sploštením približne 9 milióntin, čo znamená, že polárny priemer sa líši od rovníkového iba o 10 km. To je čiastočne preto, že odstredivý efekt slnečnej rotácie je 18 miliónov krát slabší ako príťažlivosť na povrchu (na rovníku).
10/2006[upraviť zdroj]
Pojem "asteroid", ktorý znamená ako hviezda (z gréckeho asteroeides, aster "hviezda" + -eidos "forma, tvar"), prvýkrát použil v roku 1802 Sir William Herchel krátko po tom, čo Heinrich Wilhelm Olbers objavil druhý asteroid 2 Pallas 28. marca toho istého roku, aby opísal ich vzhľad, ktorý sa podobá hviezdam; pre porovnanie, všetky vtedy známe planéty zobrazovali disky. Tento pojem tiež použil pre malé mesiace planét z kategórie plynných obrov. Prvý eng: vedecký dokument, ktorý vo svojom názve používal pojem asteroid, napísal v roku 1840 Georg Adolph Erman (1806-1877).
Presná definícia asteroidu nie je ustálená. Pojem "planétka" (alebo "planetoid") nevyvoláva žiadnu silnú predstavu o zložení objektu alebo jeho všeobecnej polohe v Slnečnej sústave a niektorí dokonca tvrdia, že veľmi malá planétka by sa nemala volať asteroid.
Jedna možné klasifikácia asteroidov je z hľadiska veľkosti. Jedna pracovná definícia znie takto: Asteroidy dosahujú v priemere viac ako 50 metrov, čo ich odlišuje od meteoroidov, ktoré majú typicky veľkosť balvana alebo menšiu.
11/2006[upraviť zdroj]
Enceladus (definitívne astronomické označenie Saturn II) je mesiac planéty Saturn, z najväčších mesiacov objavených do 19. storočia druhý od planéty. Jeho obežná dráha sa nachádza medzi dráhami mesiacov Mimas a Tethys. Medzi planetárnymi telesami slnečnej sústavy má Enceladus najvyššie albedo – odráža 99 % dopadajúceho slnečného svetla a je teda „belší“ ako list papiera. Skladá sa najmä z ľadu (jeho hustota je iba 1,6 g/cm3).
Objavil ho nemecko-britský astronóm William Herschel v roku 1789. Mesiac bol pomenovaný podľa jedného z Gigantov, Enkelada, ktorého zahubila bohyňa Pallas Aténa tým, že na neho hodila ostrov Sicília. Meno navrhol objaviteľov syn, astronóm John Herschel v roku 1847.
12/2006[upraviť zdroj]
2003 UB313 je planétka, patriaca do rodiny transneptúnskych telies, pochádzajúcich z Kuiperovho pásu (skupina SDO), prvýkrát pozorovaná v roku 2003. Ďalšie pozorovanie 8. januára 2005 umožnilo presne stanoviť jej dráhu a bolo zrejmé, že ide o veľmi veľké teleso o priemere okolo 3 000 km. Vzhľadom na to, že planéta Pluto má priemer len 2 395 km, má podľa objaviteľov táto planétka nárok na to, aby bola pomenovaná 10. planétou Slnečnej sústavy.
Planétke doteraz nebolo pridelené katalógové číslo. V lete 2005 bola objeviteľmi pomenovaná, ale meno bude zverejnené až po uznaní planét(k)y IAU (očakáva sa na jeseň 2005).
Veľkosť
Jasnosť objektov Slnečnej sústavy závisí od ich veľkosti a od množstva svetla, ktoré odráža (tzv. albedo). Ak poznáme tieto dve vlastnosti, je možné z magnitúdy odvodiť priemer telesa, pričom čím vyššie je albedo, tím nižší je priemer.
13/2006[upraviť zdroj]
Galaxie existujú v troch základných typoch: eliptické, špirálové a nepravidelné. Trochu rozsiahlejší popis typov galaxií poskytuje Hubbleova postupnosť. Naša vlastná galaxia, Mliečna cesta (niekedy tiež označovaná ako Galaxia s veľkým písmenom) je rozsiahla špirálová galaxia s priemerom 100 000 svetelných rokov a šírkou 3 000 svetelných rokov. Obsahuje okolo 300 miliárd hviezd a jej celková hmotnosť dosahuje zhruba hmotnosť bilióna Sĺnk (1 bilión = 1 000 000 000 000).
V špirálových galaxiách sú špirálové ramená približne tvaru logaritmickej špirály. Teoreticky sa dá ukázať, že tento vzor vznikol narušením jednotne rotujúcej hviezdnej hmoty.
Tak ako hviezdy, aj špirálové ramená rotujú okolo stredu, ale robia tak s konštantnou uhlovou rýchlosťou. To znamená, že hviezdy vstupujú a vystupujú do/z špirálových ramien. Predpokladá sa, že špirálové ramená sú oblasti s vysokou hustotou alebo s vlnami hustoty. Keď sa hviezda pohybuje smerom do ramena, spomalí sa a tým ešte zýši hustotu; toto je podobné vlne spomalení, ktorá sa pohybuje pozdĺž dialnice preplnenej vozidlami.
14/2006[upraviť zdroj]
Hviezda (nesprávne tiež stálica) je plynné (plazmové) guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj žiarenia, ktoré drží pokope jeho vlastná gravitácia, a ktoré má hmotnosť 0,02 až 100 hmotností Slnka.
Najbližšou hviezdou k Zemi je Slnko, vzdialené približne 150 000 000 km, čiže asi 8 svetelných minút. Druhou je Proxima Centauri, vzdialená 4,3 svetelných rokov.
Hviezdy vznikajú aj v súčasnosti. Najvyšší vek hviezd sa odhaduje rádovo na niekoľko miliárd rokov.
Vlastnosti a zloženie
Hviezdy sú zložené predovšetkým z vodíka a hélia. Výskyt ostatných prvkov nie je pri všetkých hviezdach rovnaký. Chemické zloženie hviezd sa časom mení v dôsledku termonukleárnych reakcií.
Hviezdy majú rôzne fyzikálne vlastnosti, ktoré sa v určitých hraniciach líšia. Veľkosť hviezd kolíše v rozhraní od veľkosti desiatok kilometrov (neutrónové hviezdy) až do veľkosti tisícnásobkov priemeru Slnka (nadobri – napríklad Polárka). Množstvo hmoty tvoriacej hviezdy je fyzikálnymi zákonmi obmedzené, a to asi od 1/10 hmoty Slnka (červení trpaslíci) do stonásobku hmoty Slnka (Trumplerove hviezdy).
15/2006[upraviť zdroj]
Planéta (z gréckeho πλανήτης, planétés – "pútnici") alebo obežnica je teleso značného objemu, ktorého hmotnosť je menšia ako 80 MJ (hmotností Jupitera), ktoré obieha na obežnej dráhe okolo hviezdy a ktoré produkuje veľmi málo alebo žiadnu energiu prostredníctvom jadrovej reakcie.
Vznik
Predpokladá sa, že planéty vznikli zo zrútenej hmloviny, z ktorej sa tiež sformovala materská hviezda planéty, nazhromaždenej z plynu a prachu obiehajúceho prahviezdu v hustom prahviezdnom disku pred tým, než jadro hviezdy vybuchlo a slnečný vietor odfúkol ostávajúci materiál preč.
Energia
Vo vnútri planéty neprebiehajú žiadne termonukleárne reakcie, ktoré by produkovali energiu. Všetku vyžarovanú energiu získavajú planéty z gravitačných, mechanických a termodynamických javov, rozpadov rádioaktívnych prvkov, zhromažďovania a odrážania energie z centrálnej hviezdy.
Planéty slnečnej sústavy
Okrem Zeme (ktorá v staroveku nebola považovaná za planétu) sú všetky planéty v slnečnej sústave pomenované podľa gréckych a rímskych bohov, ale niektoré neeurópske jazyky, ako napríklad čínština, používajú odlišné názvy.
16/2006[upraviť zdroj]
Termín supernova sa vzťahuje na niekoľko typov hviezdnych explózií, ktorými vznikajú extrémne jasné objekty zložené z plazmy, ktorých jasnosť potom v priebehu týždňov či mesiacov opäť o mnoho radov klesá. K tomuto koncu vedú dve možné cesty: alebo ide o masívnu hviezdu, ktorá vo svojom jadre vyčerpala zásoby paliva pre fúziu a začala sa zmršťovať pod silou svojej vlastnej gravitácie, alebo o bieleho trpaslíka, ktorý nahromadil materiál od svojho hviezdneho sprievodcu, dosiahol Chandrasekharovu medzu a prešiel termonukleárnou explóziou. V oboch prípadoch výsledná explózia supernovy rozmetá obrovskou silou väčšinu alebo všetkú hmotu hviezdy.
Explózia uvádza do pohybu nárazovú vlnu, ktorá sa šírí do okolitého priestoru a formuje zvyšky supernovy. Najznámejším príkladom tohto procesu sú zvyšky SN 1604 (na obrázku vpravo). Explózie supernov sú hlavným zdrojom všetkých prvkov ťažších ako kyslík a pri mnohých dôležitých prvkoch zdrojom jediným. Napríklad všetok vápník v našich kostiach a všetko železo v hemoglobíne boli syntetizované pri explózii supernov pred miliardami rokov. Supernovy vnášajú do medzihviezdnej hmoty ťažké prvky a obohacujú tak molekulové mračná, ktoré sú dejiskom tvorby nových hviezd. Činnosť supernov významne ovlyvnila zloženie slnečnej sústavy a umožnila tak nakoniec chémiu života na Zemi, ako ho poznáme.
17/2006[upraviť zdroj]
Hmlovina Mačacie oko (NGC 6543) je planetárna hmlovina v súhvezdí Drak. Z hľadiska štruktúry je to najzložitejšia známa hmlovina. Vo vysokom rozlíšení Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu v nej možno pozorovať nevšedné štruktúry – chumáče, výtrysky, vlákna a akoby oblúkové rysy.
Hmlovinu objavil 15. februára 1786 William Herschel. Roku 1864 sa vďaka práci amatérskeho astronóma Williama Hugginsa stala prvou planetárnou hmlovinou s preskúmaným spektrom.
Moderné štúdie narazili na niekoľko tajomstiev. Komplikovanosť štruktúry môže byť spôsobená čiastočne materiálom vyvrhovaným z binárnej centrálnej hviezdy, aj keď doteraz neexistuje žiadny priamy dôkaz, že by centrálna hviezda mala sprievodcu. Snaha zistiť relatívne zastúpenie chemických prvkov narazila na veľký nesúlad medzi výsledkami dvoch odlišných metód merania, príčina však nie je jasná.
NGC 6543 je veľmi dobre preštudovaná planetárna hmlovina. Jej relatívna jasnosť je 8,1 mag a má tiež vysokú povrchovú jasnosť. Nachádza sa v rektascenzii 17h 58,6 m a deklinácii +66°38'. Vďaka vysokej deklinácii je ľahko pozorovateľná zo severnej pologule, na ktorej sa z historických dôvodov nachádza viac veľkých ďalekohľadov. NGC 6543 sa nachádza takmer presne v smere severného pólu ekliptiky.
18/2006[upraviť zdroj]
Fobos (gréc. phobos – strach) je prirodzený satelit Marsu. Teleso je väčšie ako mesiac Deimos. Jeho hmotnosť sa odhaduje na 1,08e+16 kilogramov. Objavený bol 18. augusta 1877 a objaviteľom bol Asaph Hall.
Fobos bol pomenovaný podľa Fobosa, jedného zo synov boha vojny Área (Marsa) a Afrodity (Venuše). On a jeho brat Deimos spoločne stále sprevádzali svojho otca, boha vojny. Mená oboch mesiacov navrhol Henry Madan (1838–1901) z Eton College, podľa citátu z XV. knihy eposu Ílias, kde boh vojny povoláva Strach (Fobos) a Hrôzu (Deimos). Podľa iných mytologických povestí boli Deimos a Fobos kone, zapriahnuté do Áresovho vojnového voza.
Popis mesiaca
Phobos má pretiahnutý fazuľovitý tvaru, blížiaci sa trojosému elipsoidu. Je s najväčšou pravdepodobnosťou zachytenou planétkou, pochádzajúcou z oblasti hlavného pásu planétok. Zachytená bola asi vzájomnou kombináciou gravitačných porúch spôsobených Jupiterom a samotným Marsom. Podľa inej teórie mohli byť obidva mesiace vyrazené z povrchu Protomarsu v čase tvorby planéty akréciou, pri dopadoch veľkých planetezimál.
19/2006[upraviť zdroj]
Saturn V (nazývaná aj Raketa na Mesiac) je americká viacstupňová nosná raketa, používaná v programe Apollo a Skylab. Bola to najväčšia raketa typu Saturn, aj keď NASA mala pripravené návrhy aj väčších a silnejších rakiet (ako napríklad raketa Nova). Saturn V bola navrhnutá a vyvinutá v Marshall Space Flight Center pod vedením Wernera von Brauna, ktorý počas druhej svetovej vojny pracoval na nemeckom programe raketových striel V2. Hlavnými dodávateľmi boli firmy Boeing, North American Aviation, Douglas Aircraft a IBM.
Od 1967 do 1973 NASA vypustila trinásť rakiet Saturn V bez toho aby stratila čo len jednu (aj keď Apollo 6 a Apollo 13 mali poruchy motorov, palubné počítače to dokázali eliminovať tým, že zostávajúce motory nechali bežať dlhšie). Hlavnou úlohou týchto rakiet bolo vyniesť kozmickú loď Apollo, ktorá potom dopravila astronautov NASA na Mesiac. Tieto rakety tiež vyniesli kozmickú stanicu Skylab a boli plánované aj ako hlavné nosné rakety pre neskôr zrušený program kozmických sond na Mars, Voyager. Tento projekt bol v roku 1976 nahradený programom Viking.
20/2006[upraviť zdroj]
Charles Messier (* 26. jún 1730, Badonviller – † 12. apríl 1817, Paríž) bol francúzsky astronóm, ktorý v roku 1774 publikoval katalóg 45 objektov vzdialeného vesmíru, ako napríklad hmlovín a hviezdokôp. Dôvodom publikovania jeho katalógu bola snaha pomôcť hľadačom komét, ako aj jemu samému, a tiež aj iným astronómom rozlíšiť stále a nestále objekty na oblohe.
Narodil sa ako desiate dieťa z dvanástich potomkov hajdúcha Nicolasa Messiera a jeho ženy Francoise b. Grandblaise. Šesť bratov a sestier zomrelo ešte v detstve, keďže rodina žila vo veľmi skromných pomeroch. Charlesov otec zomrel v roku 1741, keď mal Charles 11 rokov, a tak musel dokončiť školu, aby mala rodina šancu na vylepšenie svojho živobytia
Charles sa začal zaujímať o astronómiu už vo svojich štrnástich rokoch, keď mal možnosť pozorovať prelet kométy okolo Slnka. Jeho záujem o štúdium bol ešte viac prehĺbený zatmením Slnka, pozorovaným z jeho rodného mesta 25. júla 1748. V októbri 1751 odišiel do Paríža a zamestnal sa u námorného astronóma Josepha Nicolasa Delisla (1688-1768).
21/2006[upraviť zdroj]
Galileo bola americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Jupiter, jej okolia a systému jej mesiacov, najmä štyroch veľkých tzv. Galileových. Stala sa tiež prvou a doteraz jedinou umelou družicou tejto planéty.
Sondu postavila firma Hughes Aircraft Corp., Los Angeles, Kalifornia (USA), prístrojové vybavenie koordinovala NASA Laboratórium prúdového pohonu (JPL), Pasadena, Kalifornia (USA), ktorá ju tiež riadila pre ústredie NASA, Office of Space Science and Applications (OSSA), Washington (D.C.) (USA) a Deutsches Zentrum für Luft und Raumfahrt (DLR), Kolín nad Rýnom (Nemecko). Počas letu sa skladala z družicovej časti, ktorá bola neskôr navedená na obežnú dráhu okolo Jupitera, a malej atmosferickej sondy Galileo Atmosphery Probe (označenie COSPAR 1989-084E), určenej na priamy prieskum vrchnej atmosféry Jupitera.
22/2006[upraviť zdroj]
Deimos (v gréčtine Δείμος, po slovensky – hrôza) je prirodzený satelit Marsu. Je menší a obieha po vzdialenejšej dráhe ako Fobos. Deimos objavil 12. augusta 1877 Asaph Hall, iba šesť dní po objave druhého mesiaca Maru, Fobosu. Je zaujímavé, že existenciu mesiacov Marsu predpovedal už Johannes Kepler v roku 1610.
Deimos bol pomenovaný podľa Deima, jedného zo synov boha vojny Área ( Marsa) a Afrodity (Venuše). On a jeho brat Fobos spoločne stále sprevádzali svojho otca, boha vojny. Mená oboch mesiacov navrhol Henry Madan (1838–1901) z Eton College, podľa citátu z XV. knihy eposu Ílias, kde boh vojny povoláva Strach (Fobos) a Hrôzu (Deimos). Podľa iných mytologických povestí boli Deimos a Fobos kone, zapriahnuté do Áresovho vojnového voza.
Popis mesiaca
Mesiac Deimos, veľmi nepravidelného tvaru, je s najväčšou pravdepodobnosťou zachytenou planétkou, pochádzajúcou z oblasti hlavného pásu planétok. Zachytená bola zrejme vzájomnou kombináciou gravitačných porúch spôsobených Jupiterom a samotným Marsom. Na základe spektroskopických meraní sa podobá planétkam typu C, ktorých zloženie sa blíži uhlíkatým chondritom, čomu nasvedčuje aj nízka hustota objektu. Dá sa očakávať, že bude obsahovať veľké množstvo uhlíka a uhlíkatých (organických) látok.
23/2006[upraviť zdroj]
Gravitačný manéver v kozmonautike a nebeskej mechanike znamená využitie preletu planetárnej sondy gravitačným poľom planéty na zmenu smeru a rýchlosti umelého kozmického telesa. Tento manéver sa spravidla používa na návštevu vonkajších planét, pričom klasický pohon by bol veľmi nákladný alebo nemožný. Používa sa aj na dosiahnutie iných telies Slnečnej sústavy, vrátane vnútorných planét.
Gravitačný manéver okolo planéty mení rýchlosť sondy voči Slnku, ale zachováva jej rýchlosť voči planéte samotnej, v súlade so zákonom zachovania energie. Pri pohľade z veľkej vzdialenosti sa zdá, že sonda sa od planéty odrazila.
Vysvetlenie
Uvažujme o planetárnej sonde na dráhe, ktorá ju zavedie tesne k planéte, povedzme k Jupiteru. Hneď ako sa sonda priblíži k planéte, Jupiterova gravitácia ju bude priťahovať a zrýchľovať. Po prelete pericentrom dráhy okolo planéty, keď sonda bude mať vzhľadom k planéte najväčšiu rýchlosť, bude gravitácia planéty pokračovať v priťahovaní sondy a spomalí ju. Celkový efekt na zmenu veľkosti rýchlosti je nulový, zmení sa iba smer letu.
24/2006[upraviť zdroj]
4 Vesta je tretia najväčšia planétka v hlavnom pásme planétok s priemerom od 468 do 530 km a čo sa týka hmotnosti dokonca druhá najhmotnejšia. Je to jediná planétka viditeľná zo Zeme voľným okom. Podľa charakteru obežnej dráhy patrí do skupiny I v hlavnom pásme. Súčasne je materským telesom rodiny Vesta.
- História
Planétku objavil 29. marca 1807 v Brémach nemecký astronóm H. W. Olbers. V tom čase bola ešte považovaná za planétu a dostala dokonca aj grafický symbol (pozri hore v tabuľke). Ani objav ďalšej planétky 5 Astraea o 38 rokov neskôr na tom nič nezmenil; až v 50. rokoch 19. storočia, keď objavov planétok rýchlo pribúdalo, začala byť spolu s ostatnými podobnými telesami pokladaná iba za obyčajnú planétku.
25/2006[upraviť zdroj]
Titan (Saturn VI) je najväčší z dosiaľ známych mesiacov planéty Saturn a po Jupiterovom mesiaci Ganymede je druhým najväčším mesiacom v celej slnečnej sústave. Je jediným známym mesiacom s hustou atmosférou. Objavil ho Christiaan Huygens v roku 1655. Svoju materskú planétu obehne Titan raz za 16 dní vo vzdialenosti 1,2 milióna km.
- Pomenovanie
Huygens pôvodne pomenoval mesiac Saturni luna. Neskôr, keď boli objavené ďalšie mesiace Saturnu (Tethys,Dione,Rhea, Iapetus, Mimas a Enceladus) používal sa názov Huygensov, alebo Saturn VI (šiesty v poradí podľa vzdialenosti od Saturnu). Meno Titan pochádza z roku 1847 od Johna Herschela. Pomenovaný bol po Titanoch, deťoch Urana – boha nebies a Gaie – bohyne Zeme (Saturn bol najmladším z Titanov).
26/2006[upraviť zdroj]
Space Shuttle je americký pilotovaný kozmický raketoplán používaný na lety do vesmíru vládnou organizáciou NASA. Mal sa stať jednou zo súčastí projektovaného komplexného kozmického dopravného systému STS (Space Transportation System), ktorý však nebol realizovaný.
Raketoplán vyprojektovala a postavila päť plne prevádzkyschopných exemplárov firma Rockwell International, Space Systems Group (teraz Boeing North American), Palmdale, Kalifornia (USA). Lety sú riadené z riadiaceho strediska MCC (Mission Control Center) v Johnsonovom kozmickom stredisku (NASA Lyndon B. Johnson Space Center) v Houstone, Texas (USA) pre NASA Office of Space Flight, Washington, DC (USA).
Celková dĺžka zostavy raketoplánu Space Shuttle pri vzlete je 56,14 m.. Vzletová hmotnosť sa pri jednotlivých exemplároch a ich misiách líši a pohybuje sa približne okolo 2050 ton. Pristávacia hmotnosť tiež kolíše a závisí najmä na množstve nákladu, dopravovaného naspäť na Zem; zvyčajne sa pohybuje od 90 do 115 ton.
27/2006[upraviť zdroj]
Herbig-Harove objekty sú malé útržky hmloviny v blízkosti novovzniknutých hviezd a tvoria sa, keď sa plyn vyvrhnutý mladou hviezdou zrazí s blízkymi oblakmi plynu a prachu pri rýchlosti niekoľko stoviek kilometrov za sekundu. Herbig-Harove objekty sa hojne vyskytujú v oblastiach tvorby hviezd a okolo jednej hviezdy je často vidno viac ako jeden, pričom sa zarovnávajú pozdĺž jej rotačnej osi.
HH objekty sú prechodným javom, trvajú najviac niekoľko stoviek rokov. Viditeľne sa vyvíjajú počas pomerne krátkych časových období ako sa pohybujú ďalej od svojej rodičovskej hviezdy do oblakov plynu a medzihviezdneho priestoru (medzihviezdne médium). Pozorovania Hubbleovho vesmírneho teleskopu odhaľujú komplexný vývoj HH objektov v priebehu niekoľkých rokov, ako ich časti tmavnú, kým iné zosvetlievajú počas kolízií s koncentrovaným materiálom v medzihviezdnom médiu.
Objekty boli prvýkrát pozorované neskoro v 19. storočí Sherburneom Wesleym Burnhamom, ale neboli rozpoznané ako samostatný typ emisnej hmloviny do štyridsiatych rokov. Prví astronómovia, ktorí ich podrobne študovali boli George Herbig a Guillermo Haro, po ktorých boli pomenované. Herbig a Haro pracovali nezávisle na štúdiách tvorby hviezd, keď prvýkrát analyzovali Herbig-Harove onjekty a zistili, že sú vedľajším produktom procesu tvorby hviezd.
28/2006[upraviť zdroj]
1 Ceres je vôbec prvá objavená planétka a súčasne s priemerom 950 km najväčšia planétka obiehajúca medzi dráhami Marsu a Jupitera, teda v oblasti hlavného pásma planétok. Svojou hmotnosťou predstavuje asi 30 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slunečnej sústavy. Objavil ju 1. januára 1801 Giuseppe Piazzi.
Objav
Po objave planéty Urán v roku 1781, ktorá zapadala do tzv. Titiusovho-Bodeho radu, sa mnoho astronómov rozhodlo nájsť aj dovtedy neodhalenú planétu, ktorá mala obiehať Slnko medzi dráhami Marsu a Jupitera vo vzdialenosti 2,8 astronomických jednotiek (AU) od Slnka. Jedným z nich bol aj dvorný astronóm v meste Gotha, barón Franz Xaver von Zach, ktorý podporovaný Bodem, začal v roku 1787 s jej hľadaním. Rozumne svoje hľadanie obmedzil na oblasť nebeskej sféry blízko ekliptiky. Za tým účelom si vytvoril vlastný katalóg hviezd blízkych ekliptike, ale aj tak bolo jeho snažení márne.
29/2006[upraviť zdroj]
Program Fobos (po rusky Программа Фобос, v západných prameňoch prepisované ako Phobos) je označenie série dvoch automatických planetárnych sond (Fobos 1, Fobos 2) určených na prieskum planéty Mars a jej mesiaca Fobos, po ktorom bol celý program pomenovaný.
Sondy boli vypustené z kozmodrómu Bajkonur v júli 1988 a mali doraziť k svojmu cieľu koncom januára 1989. V dôsledku chyby operátora bola na sondu Fobos 1 ešte počas letu medziplanetárnym priestorom v auguste 1988 vyslaná chybná povelová sekvencia, ktorá spôsobila, že sa úplne vypol riadiaci systém sondy a pozemné riadiace stredisko s ňou stratilo spojenie, ktoré sa už nepodarilo obnoviť. Druhá sonda, Fobos 2, bola 29. januára 1989 úspešne navedená na obežnú dráhu okolo Marsu. Počas ďalšieho letu sonda skúmala z obežnej dráhy povrch a atmosféru planéty a postupne sa približovala k mesiacu Fobos, ale ešte pred jeho dosiahnutím bolo s ňou tiež stratené spojenie.
Hlavnými úlohami týchto sond bolo:
- skúmať medziplanetárne prostredie;
- pozorovať Slnka;
- študovať chovanie plazmy v okolí planéty Mars;
- skúmať povrch a atmosféru planéty Mars;
- skúmať chemické, mechanické a magnetické vlastnosti povrchu mesiaca Fobos.
30/2006[upraviť zdroj]
Polárka (α UMi) je najjasnejšia hviezda v súhvezdí Malý voz (lat. Ursa Minor). Taktiež je veľmi blízko k severnému pólu, čo ju vlastne robí súčasnou severnou polárnou hviezdou. Zriedkavo sa Polárke hovorí aj Cynosura. Slovo “polaris” pochádza z latinského Stella Polaris, čo je bežné meno “Polárna hviezda”. Grécke meno Cynosura (Κυνόσουρα) znamená “chvost psa”. Iné názvy sú tiež “Severka”, alebo “Polaris Borealis”.
Pretože leží skoro na priamej línii s osou otáčania sa Zeme, teda na severnom póle, môže sa zdať, že sa Polárka nepohybuje a všetky hviezdy severnej oblohy okolo nej obehajú. Práve preto sa Polárka považuje za vynikajúci fixačný bod, pre nebeskú navigáciu. To, že hviezda je niekoľko storočí objavená a používaná nasvedčuje fakt, že bola objavená už na Asýrskych tabuľkách. V súčasnosti je Polárka pod 1° od rotácie pólu (asi dva krát zdanlivý priemer Mesiaca), a preto sa točí okolo pólu v malých kruhoch asi 2° v priemere. Asi len dva krát počas hviezdneho dňa sa Polárka nachádza na pravom severnom azimute, zvyšok času je to len odhad a preto musí byť poopravený použitím tabuliek. Polárka je od Zeme vzdialená 431 svetelných rokov, v súlade s meraniami Hipparcosovým satelitom.
31/2006[upraviť zdroj]
Misia STS-121 raketoplánu Discovery bola druhou misiou raketoplánu po havárii raketoplánu Columbia. Hlavným cieľom letu je otestovať nové bezpečnostné prvky vyvinuté a pridané po havárii ako aj dopraviť materiál, zariadenia a kozmonauta Thomasa Reitera na ISS.
Posádka
- Steven Wayne Lindsey (4), veliteľ
- Mark Edward Kelly (2), pilot
- Michael Edward Fossum (1), špecialista misie
- Piers John Sellers (2), špecialista misie
- Lisa Nowaková (1), špecialista misie
- Stephanie Wilsonová (1), špecialista misie
- Thomas Arthur Reiter (2), letový inžinier – ESA Nemecko
Thomas Reiter sa mal pôvodne na ISS pripojiť k posádke Expedície 11, ale kvôli odkladu misie STS-121 na júl 2006, sa pripojí k posádke Expedície 13. Po príchode Reitera bude na ISS opäť trojčlenná stála posádka. Od havárie Columbie stanicu obývala iba dvojčlenná posádka.
Britský astronaut Piers Sellers nahradil Carlosa Noriegu, ktorý bol pôvodne nominovaný na misiu, ale kvôli zdravotným problémom z nej vypadol.
32/2006[upraviť zdroj]
_large.jpg)
Saturn je šiesta planéta Slnečnej sústavy, druhá najväčšia z planét. Je známa i z prehistorického obdobia.
Galileo Galilei prvý pozoroval neobvyklý tvar planéty. Nedokázal však rozlíšiť, že ide o prstenec a predpokladal, že ide o trojplanétu. K záveru, že ide o prstence okolo planéty prišiel až Christian Huygens (1659).
Saturn býva na nočnej oblohe veľmi dobre pozorovateľný aj voľným okom, je takmer tak jasný ako Jupiter.
Saturn je druhou najväčšou planétou Slnečnej sústavy. Vďaka prstencom ho mnohí považujú za jeden z najkrajších objektov vo vesmíre. Patrí medzi veľké planéty, podobá sa Jupiteru. Je to z veľkej časti plynné teleso, zložené prevažne z vodíka. Je ľahší ako voda, má iba 0,7 násobok jej hustoty. Saturn má spomedzi všetkých planét Slnečnej sústavy najmenšiu hustotu (690 kg/m3).
33/2006[upraviť zdroj]
Kozorožec (Capricornus, ♑) je jedným zo zvieratníkových súhvezdí, pričom patrí tak medzi 88 moderných súhvezdí, ako aj medzi 48 Ptolemaiových súhvezdí.
Kozorožec je stredne veľké zvieratníkové súhvezdie. Prechádza ním časť ekliptiky, čiže v ňom môžeme nájsť planéty, Mesiac a, prirodzene, Slnko. Slnko do neho vstupuje 19. januára a vystupuje z neho 15. februára. Pred asi 2 000 rokmi bol Kozorožec najjužnejším zvieratníkovým súhvezdím a Slnko cez neho prechádzalo v deň zimného slnovratu. Kozorožec sa nachádzal najnižšie pod svetovým rovníkom. Vďaka precesii sa však poloha svetového rovníka posúva a v dnešných časoch sa v deň zimného slnovratu Slnko nachádza v súhvezdí Strelec. Ale dodnes sa najjužnejšia rovnobežka na zemskom povrchu, kde Slnko v priebehu roka kulminuje v zenite nazýva Obratník Kozorožca.
34/2006[upraviť zdroj]
Sojuz (po rusky Союз čiže zväz) je označenie radu sovietskych resp. ruských pilotovaných transportných kozmických lodí rôznych variantov. Vyvinulo, vyrábalo a prevádzkovalo ich Centralnoje konstruktorskoje bjuro eksperimentalnogo mašinostrojenija (CKBEM) (Центральное конструкторское бюро экспериментального машиностроения /ЦКБЕМ/), teraz RKK "Energija" im. S. P. Koroljova (РКК "Энергия" имени С. П. Королёва), Koroljov (predtým Kaliningrad), Moskovská oblasť, RSFSR (ZSSR).
Tieto lode s celkovou dĺžkou 6,98 m a maximálnym priemerom 2,72 m sa skladajú z troch častí: z návratového modulu SA (spuskajemyj apparat, спускаемый аппарат), z obytnej sekcie BO (bytovoj otsek, бытовой отсек) a prístrojovej sekcie PAO (priborno-aggregatnyj otsek, приборно-аггрегатный отсек). Keď slúžia ako transportné lode, majú v prednej časti obytnej sekcie umiestnené aktivne stykovacie zariadenie, slúžiace na pripojenie lode ku kozmickej stanici alebo inému kozmickému objektu. V zadnej časti prístrojovej sekcie je umiestnený zdvojený korekčný motor, ktorý slúži jednak na manévrovanie na obežnej dráhe, jednak pre brzdiaci manéver pri zostupe z obežnej dráhy na Zem. Niektoré verzie boli vybavené výklopnými panelmi fotovoltických (solárnych) batérií. Jednotlivé varianty sa od seba líšia podľa účelu, na ktorý boli určené. Ich podrobný popis je uvedený v samostatných heslách (pozri ďalej). Vzletová hmotnosť lodí sa pohybovala podľa variantu od 6560 do 7 250 kg.
35/2006[upraviť zdroj]
Prechod Venuše cez Slnko sa koná, keď planéta Venuša prechádza priamo medzi Slnkom a Zemou a prekrýva malú časť slnečného kotúča. Počas prechodu Venušu môžeme vidieť zo Zeme ako malý čierny kotúč pohybujúci sa cez Slnko. Trvanie takéhoto prechodu sa zvyčajne meria v hodinách (prechody v rokoch 2004 a 2012 trvali okolo šesť hodín). Prechod je podobný zatmeniu Slnka, ale, hoci priemer Venuše je skoro 4-krát väčší ako Mesiaca, Venuša vyzerá oveľa menšia, lebo je oveľa ďalej od Zeme. Pred modernou astronómiou pozorovania prechodu Venuše pomáhali vedcom zmerať vzdialenosť medzi Slnkom a Zemou použitím metódy paralaxa.
Prechody Venuše sú najzriedkavejším zo všetkých predvídateľných astronomických fenoménov a súčasne sa vyskytujú vo vzoroch, ktoré sa opakujú každých 243 rokov, s dvojicou prechodov oddelených od seba osem rokov a medzi tými dvojicami je rozdiel 121.5 a 105.5 roka. Pred rokom 2004 posledná dvojica prechodov Venuše bola v decembri 1874 a v decembri 1882. Prvý z dvojice prechodov Venuše na začiatku 21. storočia sa konal 8. jún, 2004 a ďalší v tejto dvojici bude 6. jún, 2012. Po roku 2012 bude ďalší prechod Venuše v decembri 2117 a v decembri 2125.
36/2006[upraviť zdroj]
Kuiperov pás, tiež nazývaný Edgeworthov–Kuiperov pás, je oblasť v slnečnej sústave, ktorá sa nachádza za dráhou Neptúna vo vzdialenosti 30 až 50 AU od Slnka.
Je pomenovaný po astronómovi Gerardovi Kuiperovi, ktorý v roku 1951 navrhol teóriu o pôvode niektorých komét v bližšej oblasti ako Oortov oblak. Táto oblasť bola na jeho počesť nazvaná Kuiperov pás. Pretože však podobnú teórii vyslovil o viac ako desať rokov skôr aj írsky astronóm Kenneth Edgeworth v roku 1940, niekedy sa do názvu pridáva aj jeho meno.
V roku 2006 bolo známych viac ako 1000 telies patriacich do Kuiperovho pásu (20. augusta 2006 to bolo 1007 objektov, z ktorých definitívne označenie dostalo presne 100 telies). Často bývajú označované skratkou KBO (z angl. Kuiper Belt Objects). Objekty majú spravidla veľkosť iba niekoľko desiatok kilometrov, ale vyskytujú sa tu aj telesá s priemerom niekoľkých tisíc kilometrov. Z Kuiperovho pásu pochádzajú tiež niektoré kométy, väčšina ich však prilieta zo vzdialenejšieho Oortovho oblaku.
37/2006[upraviť zdroj]
Strelec (Sagittarius, ♐) je zvieratníkové súhvezdie ležiace medzi súhvezdiami Škorpión smerom na západ a súhvezdím Kozorožec smerom na východ. Jeho najjasnejšie hviezdy vytvárajú ľahko rozoznateľný tvar čajníka.
Strelec je zvieratníkové súhvezdie. Prechádza ním časť ekliptiky a preto v ňom môžeme za vhodných podmienok nájsť planéty a Mesiac. Slnko ním prechádza v období od 18. decembra do 18. januára Tri dni po tom, ako do neho Slnko vstúpi, dosiahne na oblohe svoju najnižšiu deklináciu a tým pádom aj najnižšiu výšku na oblohe vôbec. Tento bod so súradnicami rektascenzia = 18h, deklinácia = -23,5° sa nazýva zimný slnovratový bod. Nastáva deň zimného slnovratu – začiatok astronomickej zimy. Slnko vtedy napoludnie kulminuje nad rovnobežkou 23° 30´ južnej zemepisnej šírky. Táto rovnobežka sa nazýva Obratník Kozorožca, pretože pred tisíckami rokov sa zimný slnovratový bod nachádzal v súhvezdí Kozorožca. Súhvezdie Strelec má medzi zvieratníkovými súhvezdiami ešte jednu zvláštnosť: je to jedno z dvoch zvieratníkových súhvezdí, ktoré v našich zemepisných šírkach nikdy nevychádza celé nad obzor.
38/2006[upraviť zdroj]
Havária raketoplánu Columbia, bola havária, ktorá nastala 1. februára 2003 pri misii STS-107. Bola už druhou haváriou raketoplánu. Na rozdiel od tragédie raketoplánu Challenger, nastala havária Columbie nie pri štarte, ale pri jej pristávaní, v okamihu, keď už do bezpečného pristátia ostávalo iba 16 minút.
31. januára bolo zahájené ukončovanie pokusov a upratovanie na palube raketoplánu aj v laboratóriu. 1. februára 2003 prebehli posledné kontroly (čerpadlá APU, funkcia elevónov a kormidla, skúšobný zážih RCS motorov). O 14:03 SEČ zahájila nič netušiaca posádka pristávací manéver. S dosadnutím stroja na pristávaciu dráhu Kennedyho kozmického strediska sa počítalo o 15:16 SEČ. Raketoplán bol otočený motormi dopredu a o 14: 15: 30 bol prevedený stopäťdesiatosemsekundový zážih motorov OMS. Potom piloti otočili Columbiu späť do pôvodnej polohy, čiže „nosom“ dopredu. Z blokov FRCS boli vypustené zvyšky pohonných hmôt. Raketoplán vstúpil do vrchných vrstiev atmosféry, kde ho začala postupne obklopovať žeravá plazma. Táto plazma s teplotou presahujúcou 1000°C vzniká trením riedkych vrstiev vzduchu o povrch raketoplánu. Raketoplán (presnejšie orbiter) je však proti nej chránený vrstvou izolačných doštičiek. Za oficiálny čas vstupu do atmosféry sa považuje čas 14:44 SEČ. Zatiaľ všetko prebiehalo podľa plánu.
39/2006[upraviť zdroj]
Neptún je ôsma a posledná planéta slnečnej sústavy.
Pomenovaný je podľa starorímskeho boha Neptúna.
Jeho existenciu predpovedali (polohu vypočítal) francúzsky astronóm Urbain Le Verrier a anglický astronóm John Couch Adams na základe odchýliek v pohybe Uránu. Na základe ich výpočtov bol potom objavený v roku 1846 nemeckým astronómom Johannom Gottfriedom Gallem.
Neptún je svojím výzorom, veľkosťou a hmotnosťou akýmsi dvojníkom Uránu.
Atmosféra Neptúna je však omnoho búrlivejšia, menlivejšia ako atmosféra Uránu. Mraky rozličnej výšky sú v nej unášané rýchlosťou vyše 1 000 km/h. (až 2 000 km/h.). Zaujímavým výtvorom je veľká tmavá škvrna, široká ako naša Zem. Je to obrovský uragán, otáčajúci sa rýchlosťou vyše 600 km/h. V najväčšej výške obrovskou rýchlosťou preletujú malé jasné obláčiky, o ktorých sa domnievame, že sú tvorené ľadovými kryštálikmi metánu.
Neptún je veľmi ďaleko od Slnka a preto dostáva 900-krát menej slnečnej energie, ako Zem. Zaujímavosťou však je, že vyžaruje 2,7-krát viac energie, ako prijíma. V súčasnosti zdroj tejto vyžarovanej energie nepoznáme. Vyžarovaná energia však vysvetľuje existenciu búrlivých procesov v atmosfére Neptúna.
40/2006[upraviť zdroj]
Labuť (Cygnus) je severné súhvezdie, jedno zo 48 súhvezdí zavedených Ptolemaiom a tiež jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie. Vďaka svojmu tvaru je niekedy nazývané aj ako Severný kríž.
Na oblohe sa niekedy hľadá pomerne ťažko, hlavne v oblastiach bez mestského osvetlenia za veľmi jasných nocí, pretože Labuť „letí v Mliečnej dráhe“ z ktorej jej vytŕčajú iba krídla. Pomôckou pri jej hľadaní na nočnej oblohe môže byť fakt, že dlhý labutí krk sa nachádza medzi súhvezdím Delfína a Lýry.
Báj hovorí, že na labuť sa premieňal vládca Olympu, mocný Zeus, keď sa chcel pozrieť medzi ľudí. V tejto podobe navštívil aj spartskú kráľovnú Lédu, ktorá ho zaujala svojou krásou. Aby sa k nej mohol priblížiť, nechal sa prenasledovať obrovským orlom, pred ktorým ho kráľovná zachránila. Léda sa po návšteve Dia stala matkou blížencov Castora a Polluxa a tiež krásnej Heleny, pre ktorú vypukla Trójska vojna.
41/2006[upraviť zdroj]
Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, Myjava – † 4. máj 1919 tragická smrť, Ivanka pri Dunaji) bol slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády.
V rokoch 1913-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri; člen Národnej rady v Paríži, prvý česko-slovenský minister národnej obrany. Zahynul pri leteckej katastrofe pri návrate na Slovensko.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (od roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti, čo nebolo ľahké. Štefánik teda vyrastal v biednom prostredí a jeho život sa takmer ničím nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, hoci bol synom farára. Pavel Štefánik však ako vzdelaný človek a oduševnený slovenský národovec mal doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti. Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopovaný slovenskými knihami a časopismi. Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine a učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole.
42/2006[upraviť zdroj]
National Aeronautics and Space Administration, Národný úrad pre letectvo a vesmír) je americká vládna agentúra zodpovedná za americký kozmický program a všeobecný výskum v oblasti letectva.
NASA vznikla ako americká reakcia na úspechy sovietskeho kozmického programu. 29. júla 1958 americký prezident Eisenhower podpísal „National Aeronautics and Space Act“, zákon, ktorým vznikla NASA. Agentúra začala fungovať 1.októbra 1958 a po Národnom poradnom výbore pre letectvo (National Advisory Committee for Aeronautics – NACA) zdedila 4 laboratóriá a približne 8 000 zamestnancov.
Prvé programy NASA boli zamerané na výskum letov človeka do vesmíru. Program Mercury, zahajený v roku 1958, mal za cieľ hlavne zistiť, či človek môže prežiť vo vesmíre. 5. mája 1961 uskutočnil Alan Shepard balistický skok v kabíne Mercury 3 a 20. februára 1962 sa John Glenn stal prvým Američanom, ktorý obletel zemeguľu v kozmickej lodi Mercury 6.
Potom, ako program Mercury preukázal, že kozmické lety s ľudskou posádkou sú uskutočniteľné, bol zahájený program Apollo. Ten mal pôvodne za cieľ ďalší výskum vesmíru a eventuálne dosiahnutie obežnej dráhy Mesiaca. Jeho cieľ bol predefinovaný potom, keď prezident USA John F. Kennedy vo svojom prejave z 25. mája 1961 uviedol, že by Spojené štáty mali dopraviť človeka na Mesiac a bezpečne späť na Zem do roku 1970. Hlavným cieľom programu Apollo sa stalo práve pristátie na Mesiaci. Medzitým bol zahajený program Gemini, ktorý mal umožniť vyskúšanie technológií a postupov nevyhnutných pre mesačné misie.
43/2006[upraviť zdroj]
Mliečna dráha alebo Mliečna cesta (z lat. Via Lactea = mliečna cesta, čo je odvodené z gréckeho Γαλαξίας (Galaxias, γάλα znamená „mlieko“)) je hmlistý pás bieleho svetla na oblohe, vytvorený hviezdami vnútri disku rovnomennej galaxie, ktorá je tiež známa ako Galaxia, pretože jej súčasťou je aj slnečná sústava. Mliečna dráha sa javí najjasnejšie v smere súhvezdia Strelec, kde leží stred galaxie.
Vzhľadom na nebeský rovník (veľký kruh na oblohe v strede medzi nebeskými pólmi) siaha Mliečna dráha na severe až k súhvezdiu Kasiopeja a na juhu až k súhvezdiu Južný kríž. Toto odráža skutočnosť, že zemská rovníková rovina je veľmi naklonená ku galaktickej rovine presne tak, ako aj slnečný rovník a ekliptika (rovina, v ktorej Zem a ostatné významné objekty obiehajú Slnko). Galaktický pól leží na rektascenzii 12 h 51,42 m, deklinácia 27° 7,8'. Skutočnosť, že Mliečna dráha rozdeľuje našu nočnú oblohu na dve približne rovnaké pologule odráža fakt, že slnečná sústava leží blízko pri galaktickej rovine.
44/2006[upraviť zdroj]
Slnečná sústava je naša planetárna sústava. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Zem je treťou planétou Slnečnej sústavy.
Centrálnym telesom Slnečnej sústavy je Slnko, vo vnútri ktorého sa nachádza aj ťažisko sústavy. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obiehajú okolo Slnka planéty. K slnečnej sústave patria mesiace planét (napr. Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Pohyb týchto telies sa riadi gravitačným zákonom a všetky tieto telesá priamo alebo nepriamo obiehajú okolo Slnka. Pri nepriamom obehu teleso obieha okolo telesa, ktoré obieha okolo Slnka. Len výnimočne, pri rôznych kolíziách alebo blízkych priblíženiach môže teleso nadobudnúť tretiu únikovú rýchlosť a opustiť slnečnú sústavu. Slnko obsahuje 99,866% hmoty Slnečnej sústavy. Na planéty pripadá 0,133% hmoty, na ich mesiace len 5,7.10-5 %, na planétky 1,5.10-7 % a na medziplanetárny prach a plyn iba 2.10-13.
Súčasťou Slnečnej sústavy je medziplanetárny prach a plyn, na ich pohyb má vplyv aj slnečné žiarenie a magnetické pole. Najväčšou planétou Slnečnej sústavy je Jupiter, ktorý má 0,1% hmotnosti Slnka. Vzdialenosť poslednej planéty Slnečnej sústavy, Neptúna, sa považuje za hranicu planetárnej časti Slnečnej sústavy.
45/2006[upraviť zdroj]
_(19_April_2002).jpg)
Družicový stupeň raketoplánu nazývaný aj vlastný raketoplán alebo orbiter je najzložitejšia a najdôležitejšia časť celého raketoplánu. Zároveň je to jediná časť raketoplánu, ktorá sa dostane do vesmíru a potom pristane. Z hľadiska leteckej terminológie je to jednoplošník so samonosným krídlom v tvare dvojitej delty. Slúži na dopravu nákladu a osôb na obežnú dráhu okolo Zeme a späť. Štartuje ako klasická raketa, návrat prebieha riadeným kĺzavým pristátím.
Orbiter má celkovú dĺžku 37,24 m, výšku 17,25 m a rozpätie krídel 23,79 m. Jeho prázdna hmotnosť je rôzna pri jednotlivých exemplároch (Columbia bola najťažšia) a pohybuje sa okolo 90 ton. Trup stroja tvorí konštrukcia z hliníkových zliatin. Pre najviac mechanicky namáhané časti je použitá oceľ a titánové zliatiny. Skladá sa z troch hlavných konštrukčných častí:
46/2006[upraviť zdroj]
Merkúr je najbližšou planétou slnečnej sústavy od Slnka a najmenšou planétou Slnečnej sústavy.
Bol pomenovaný podľa rímskeho posla bohov Merkúra, keďže sa pohybuje po oblohe najrýchlejšie zo všetkých planét. Bol známy už od staroveku, hoci je ťažšie pozorovateľný voľným okom. Keďže jeho dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, nikdy sa na oblohe nevzdiali od Slnka o viac ako 28°, a preto ho možno pozorovať len ráno, krátko pred východom, alebo večer, krátko po západe Slnka. Aj tak môže byť niekedy pomerne nápadným objektom na večernej či rannej oblohe.
Je najmenšou planétou Slnečnej sústavy s tretinovým priemerom voči Zemi. Jeho obežná dráha je zo všetkých planét najbližšia k Slnku. Vďaka tomu je neustále bombardovaný fotónmi a slnečným vetrom -- prúdom elektricky nabitých častíc smerujúcich vysokou rýchlosťou od Slnka. Slnečný vietor a slabá gravitácia planéty spôsobujú, že má len veľmi riedku atmosféru. Okrem toho má jeho obežná dráha aj najväčší sklon a najväčšiu excentricitu zo všetkých planét. V perihéliu je k Slnku o 24 miliónov kilometrov bližšie ako v aféliu.
47/2006[upraviť zdroj]
Polárna žiara (tiež Aurora borealis = polárna žiara na severnom póle alebo Aurora australis = polárna žiara na južnom póle) je svetelný úkaz na oblohe, ktorý vzniká pôsobením elementárnych častíc slnečného vetra pri vstupe do zemskej atmosféry.
Polárna žiara vzniká, keď elektricky nabité častice slnečného vetra, hlavne elektróny ale aj protóny, alfa-častice a niektoré ťažké ióny dopadajú na vrchnú vrstvu zemskej atmosféry. To spôsobuje svetielkovanie molekúl vzduchu. Náraz častice spôsobí u molekuly/atómu nabudenie zodpovedajúce zmenenej elektrónovej konfigurácii. Po krátkom čase a nasledujúcom „uvoľnení“ je vylúčené svetlo (fotón), všeobecne sa tomu hovorí fluorescencia alebo rekombinácia. Aj výbuchy atomových bômb vo vysokých vrstvách atmosféry (400 km) vyvolávajú podobnú reakciu ako napríklad test – Starfish Prime-Test USA 9. júla 1962.
48/2006[upraviť zdroj]
Galaxia Androméda (tiež známa ako Messierov objekt 31, M31, Veľká hmlovina v Androméde alebo NGC 224; staršie texty ju uvádzajú ako Hmlovina Androméda) je obrovská špirálová galaxia, ktorá spolu s našou Mliečnou cestou, Veľkou hmlovinou v Trojuholníku a s asi tridsiatkou malých satelitných galaxií vytvárajú Miestnu skupinu galaxií. Je vzdialená asi 2,5 miliónov svetelných rokov (900 kpc) a nachádza sa v súhvezdí Andromeda.
Prvýkrát ju katalogizoval už perzský astronóm as-Súfí vo svojej „Knihe stálic“ z roku 964. Opisuje ju ako „hmlistý obláčik“ a nazýval ju Malý mrak. Galaxia však bola pozorovaná už oveľa skôr. Ešte v 17. storočí ju Christiaan Huygens považoval za „otvor do oblohy“, ktorým možno vidieť do žiariacich priestorov nad oblohou. Edmund Halley bol toho istého názoru a domnieval sa, že ide o otvor, ktorým k nám preniká svetlo „z večného dňa“, teda svetlo stvorené podľa Biblie prvý deň, ešte pred tým, ako boli stvorené Slnko, Mesiac a hviezdy. (Dnes by sme to nazvali akýmsi reliktovým žiarením.) Po prvýkrát na ňu zamieril ďalekohľad 15. decembra 1612 nemecký astronóm Simon Mayr alias Maurus (1573-1624). Popísal ju, ale rozložiť jej špirálové ramená na jednotlivé hviezdy sa podarilo až pomocou veľkých ďalekohľadov. Maurov opis prevzal Charles Messier a zaradil objekt do svojho katalógu ako 31. objekt.
49/2006[upraviť zdroj]
Gravitácia je príťažlivá sila pôsobiaca medzi hmotnými telesami. Sila, ktorou sa telesá priťahujú, je priamo úmerná súčinu hmotností telies a nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti medzi telesami.
Ako jeden z prvých sa gravitácii venoval Aristoteles, podľa ktorého však ťažšie telesá padajú na zem rýchlejšie (toto tvrdenie vyvracal o takmer dvetisíc rokov neskôr experimentmi v Pise Galileo). Pre nájdenie vzťahu opisujúceho veľkosť gravitačnej sily boli kľúčové presné astronomické pozorovania pohybov v slnečnej sústave (jedným z najlepších pozorovateľov tých čias bol Tycho Brahe, 1546-1601) a pomocou nich formulované Keplerove zákony (1609 a 1619). Gravitačný zákon formuloval Isaac Newton v roku 1687 v svojom známom diele Philosophiae Naturalis Principia Mathematica. Jeho teóriu zovšeobecnil a prepracoval v 20. storočí Albert Einstein vo všeobecnej teórii relativity, podľa ktorej je gravitácia jedným z prejavov zakrivenia časopriestoru. Einstein túto svoju teóriu publikoval v roku 1915. Prvé pozorovanie potvrdzujúce jeho tvrdenia uskutočnil Arthur Eddington 29. mája 1919 počas zatmenia Slnka. Vtedy nameral zakrivenie lúčov hviezd presne zodpovedajúce všeobecnej teórii relativity. Gravitácia je naďalej dôležitým objektom výskumu, mnoho fyzikov pracuje na teórii, ktorá by v sebe zjednotila všetky štyri interakcie pozorované v prírode – gravitačnú, elektromagnetickú, silnú jadrovú a slabú jadrovú (táto teória sa niekedy nazýva teória všetkého, en:Theory of everything). Jedným z významných pokusov o teóriu všetkého je teória strún, je však aj niekoľko konkurujúcich koncepcií.
50/2006[upraviť zdroj]
Problém dvoch telies je úloha klasickej mechaniky, v ktorej je cieľom skúmať pohyb dvoch telies, ktoré navzájom interagujú. Príkladom môže byť obeh planét okolo Slnka alebo rozptyl elektrónu na atómovom jadre.
Pri probléme dvoch telies je možné rozdeliť pohyb tejto sústavy na pohyb ich spoločného ťažiska a vzájomný pohyb telies. V mnohých prípadoch je možné nájsť aj rovnice týchto pohybov, teda vyriešiť problém analyticky. Naproti tomu problém troch telies nie je možné riešiť podobným spôsobom a analytické výsledky sa dajú získať iba v niektorých špeciálnych prípadoch.
Pohyb, ktorý je výsledkom problému dvoch telies sa odohráva v jednej rovine. Je to tak kvôli tomu, že sily pôsobiace medzi telesami sú navzájom opačne orientované a obe ležia v tejto rovine. V sústave preto nie je žiadna sila, ktorá by telesá vyviedla von z roviny ich pohybu. Túto rovinu pohybu môžeme nájsť tak, že nájdeme moment hybnosti sústavy – rovina, v ktorej sa bude celý pohyb odohrávať je naň kolmá. (Dá sa ukázať aj to, že moment hybnosti sústavy sa v čase nemení, zachováva sa.)
51/2006[upraviť zdroj]
Panna (♍, the virgin) je jedným zo súhvezdí zverokruhu. Nachádza sa na západ od súhvezdia Váhy a na východ od súhvezdia Lev. Je jedným z najväčších na oblohe. Možno ho ľahko zbadať vďaka jeho jasnej hviezde α Spika.
Panna je rozľahlé zvieratníkové súhvezdie. Slnko ním prechádza od 16.septembra do 30. októbra. Prechádza ním časť ekliptiky, preto sa v ňom môžu nachádzať planéty a Mesiac. Zároveň sa v Panne nachádza dôležitý bod: jeden z dvoch priesečníkov ekliptiky a svetového rovníka. Nazýva sa jesenný bod, lebo ním Slnko prechádza presne v čase jesennej rovnodennosti (23.9). Jesenný bod sa nachádza približne v strede medzi hviezdami beta a éta Virginis.
Najnápadnejšou hviezdou v súhvezdí Panna je hviezda Spika (α Vir), ktorá symbolizuje klas pšenice v ruke bohyne. Vďaka tejto hviezde je veľmi ľahké nájsť celé súhvezdie, a to nasledovaním krivky zo súhvezdia Veľký voz k hviezde Arcturus v súhvezdí Pastier, odkiaľ sa pokračujúc po tej istej krivke dostaneme až k súhvezdiu Panna (nasleduj oblúk k Arcturus a pridaj až ku hviezde Spica). Spika tvorí jeden z vrcholov asterizmu Jarný trojuholník spolu s hviezdami Regulus a Arktúr. S hviezdami Denebola, Arktúr a Cor Caroli tvorí zase iný asterizmus zvaný Diamant Panny.
Medzi ďalšie jasné hviezdy v súhvezdí Panna patria Zavijava (β Vir), Porrima (γ Vir), Auva (δ Vir) a Vindemiatrix (ε Vir). Ďalšie, hoci matnejšie hviezdy, ktoré boli pomenované, sú Heze (ζ Vir), Zaniah (η Vir), Syrma (ι Vir) a Rijl al Awwa (μ Vir).
Hviezda 70 Virginis tvorí exoplanetárny systém s jednou potvrdenou planétou, ktorá je 6,6-krát hmotnejšia ako Jupiter.
52/2006[upraviť zdroj]
Mesiac s veľkým začiatočným písmenom označuje vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným prirodzeným satelitom. Nemá iné formálne meno ako "Mesiac", aj keď sa občas nazýva Luna (latinský výraz pre "mesiac"), aby bol odlíšený od bežných "mesiacov". Jeho symbolom je kosák (Unicode: ☾). Okrem slova lunárny sa k odkazu na Mesiac používa aj kmeň selen- (podľa gréckej bohyne Mesiaca Seléné) (selenocentrický, Seleniti, atď.).
Zohráva mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní rotácie Zeme v určitých medziach, a tým aj pri striedaní ročných období na Zemi, a ďalej pri tvorení prílivu a odlivu na Zemi.
Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom na Zemou je 384 403 km. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci.