Portál:Astronómia/Odporúčané články (2007)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Archív: 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010

2007[upraviť kód]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1/2007[upraviť kód]

Schéma troch základných systémov tesných dvojhviezd: oddele­ných, polodotykových a dotykových (kontaktných)

Tesná dvojhviezda je sústava dvoch veľmi blízkych hviezd, ktoré vzájomným gravitačným pôsobením deformujú svoj tvar.

Na povrchu samostatnej hviezdy je gravitačné pole konštantné, t. j. ekvipotenciálna plocha je sférická. Ekvipo­tenciálne plochy tesnej dvojhviezdy nemôžu byť sférické, lebo gravitačný potenciál jednej hviezdy interferuje s gravitačným potenciá­lom druhej hviezdy. Nesférický tvar zložiek tesnej dvojhviezdy sa nazýva elipticita tesnej dvojhviezdy. Tvar ekvipotenciálnych plôch v rámci problému dvoch telies (priamo aplikovateľný na problém tesnej dvojhviezdy) odvodil É. Roche. Prvá ekvipotenciálna plocha sa nazýva kritický povrch alebo Rocheova medza. Ak sú obidve zložky tesnej dvojhviezdy svojimi rozmermi pod Rocheovou medzou, ide o oddelenú dvojhviezdu. V tesnej dvojhviezde sa rýchlejšie vyvíja hmotnejšia zložka. Zväčšuje svoj objem dovtedy, kým nevyplní celý priestor obklopený Rocheovou medzou; potom sa hmota prenáša na menej hmotnú zložku cez vnútorný Lagrangeov libračný bod (L1).

2/2007[upraviť kód]

Schéma vzniku fáz Mesiaca

Fáza Mesiaca je tvar osvetlenej časti Mesiaca viditeľnej zo Zeme. Mení sa periodicky zmenou polohy Mesiaca pri pohybe okolo Zeme relatívne vzhľadom na Zem a Slnko.

Keď je Mesiac medzi Zemou a Slnkom (t. j. v konjunkcii), strana Mesiaca privrátená k Zemi nie je osvetlená a príslušná fáza Mesiaca sa nazýva nov. (Predtým sa ako nov označoval časový okamih, v ktorom bol úzky kosák pribúdajúceho mesačného disku prvý raz znovu pozorovateľný na západnej súmrakovej oblohe. Z toho sa odvodilo pomenovanie nový mesiac.) V nove sa ekliptikálna dĺžka Mesiaca rovná ekliptikálnej dĺžke Slnka. Vychádza a zapadá na oblohe približne v tom čase ako Slnko. Po 2 až 3 d po nove stáva sa viditeľným kosáčik Mesiaca. Viditeľnosť Mesiaca vo večerných hodinách sa postupne zväčšuje. Západ Mesiaca sa odďaľuje denne asi o 50 min.

3/2007[upraviť kód]

The supermassive black hole at the center of our Galaxy. (2941518598).jpg

Jadro Galaxie nazývané aj Jadro Mliečnej cesty alebo galaktické jadro je oblasť okolo ťažiska Mliečnej cesty. Všetky objekty patriace do Mliečnej cesty obiehajú okolo jej jadra. V samotnom strede jadra sa pravdepodobne nachádza supermasívna čierna diera Sagittarius A*.

Veľkosť oblasti považovanej za jadro nie je v rôznych publikáciách jednotná. V najužšom zmysle sa za jadro považuje oblasť s priemerom zhruba 5 až 10 svetelných rokov, v širšom zmysle guľová oblasť s polomerom až 500 svetelných rokov. V najširšom zmysle ide o celú stredovú vydutinu.

Hustota objektov smerom k stredu Galaxie postupne rastie. V pomerne malom priestore galaktického jadra je nakopených množstvo hviezd, hviezdokôp, medzihviezdnej hmoty, nežiarivej hmoty, rádiových, röntgenových, infračervených zdrojov a pravdepodobne obrovská čierna diera. Slnečná sústava je od jadra Galaxie vzdialená asi 30 000 svetelných rokov.

4/2007[upraviť kód]

Challenger explosion.jpg

STS-51-L bola posledná misia raketoplánu Challenger. Cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-2 a astronomické pozorovania a experimenty. Raketoplán 73 sekúnd po štarte explodoval a nikto zo sedemčlennej posádky neprežil. Dovtedy nikdy nezahynulo až 7 osôb pri vesmírnom lete.

Ciele misie

Hlavným cieľom misie bolo vypustenie komunikačnej družice TDRS-B, ku ktorému malo dôjsť približne 6 hodín po štarte. Komunikačná družica ale nemala byť jediným nákladom vypusteným do vesmíru. V nákladovom priestore sa nachádzala taktiež družica Spartan/Halley, ktorú mal raketoplán na druhý deň letu vypustiť a počas piateho dňa letu zachytiť a uložiť späť do nákladového priestoru. Okrem toho mala posádka pozorovať a fotografovať Halleyovu kométu a vykonať mikrogravitačné experimenty. V náplni letu boli aj experimenty, ktoré pripravili študenti vysokých škôl a univerzít z celých Spojených štátov. Návrat na Zem sa predpokladal na začiatku siedmeho dňa letu, 6 dní a 34 minút po štarte.

V rámci programu Učiteľ vesmíru, ktorý vyhlásil prezident Ronald Reagan 27. augusta 1984 sa na palubu raketoplánu dostala aj učiteľka Christa McAuliffeová. Mala svojich žiakov vyučovať priamo z obežnej dráhy prostredníctvom televíznych prenosov. Označovali ju ako „prvý cestujúci do vesmíru“ a jej prítomnosť na palube budila mimoriadnu pozornosť. Vybrali ju z z viac než 11 000 záujemcov.

5/2007[upraviť kód]

Orlia hmlovina na obrázku HST

Orlia hmlovina (známa aj ako M16 alebo NGC 6611) je mladá otvorená hviezdokopa v súhvezdí Had. Súvisí s difúznou hmlovinou alebo oblasťou H II známou pod názvom IC 4703. Táto oblasť vzniku hviezd je vzdialená asi 7000 svetelných rokov.

Hviezdokopa M16 je veľká otvorená hviezdokopa, ktorá obsahuje asi 55 hviezd medzi 8. až 12. magnitúdou, na jej pozorovanie sa odporúča ďalekohľad s objektívom vyše 6 cm. Leží vo vzdialenosti asi 8 000 svetelných rokov. Obklopuje ju hmlovina s rovnakým označením M16. V slovenčine sa hmlovina M16 nazýva Orlia hmlovina, v češtine Orlí hnízdo. Oba názvy sa vzťahujú na jej tvar. Táto hmlovina, len ťažko rozoznateľná v amatérskom ďalekohľade však na snímkach z Hubblovho vesmírneho teleskopu odkrýva úchvatný pohľad. Jasná oblasť je v skutočnosti okno do stredu väčšej tmavej obálky prachu.

6/2007[upraviť kód]

Hmlovina M42 – hviezdotvorná hmlovina

Vznik hviezdy

Hviezdy ľudia dlhé tisícročia považovali za stálice. K tomuto názoru dospeli kvôli tomu, že ich mali možnosť pozorovať iba počas nepatrného zlomku ich hviezdneho života. Ak by sme však začali vnímať čas v merítku života hviezd, zistili by sme pravý opak: životný cyklus hviezd je dynamický a často až neuveriteľne dramatický proces.

Hviezdy vznikajú z chladných a riedkych prachových a plynových mračien. Mračnom nemyslíme čosi ako pozemské oblaky, v skutočnosti sú tieto mračná nesmierne riedke a predstavujú lepšie vákuum, aké sme schopní na Zemi vytvoriť, ich hustota býva iba niekoľko atómov na centimeter kubický. Tieto mračná sa nazývajú tiež hviezdotvorné hmloviny. Ide prevažne o emisné hmloviny. Príkladom takých hmlovín, v ktorých vznikajú hviezdy, je Veľká hmlovina v Orióne, alebo Orlia hmlovina.

Jednotlivé molekuly tohto mračna na seba pôsobia gravitačnou silou, čo má za následok, že sa priťahujú a pomaly hýbu. Kvôli veľmi malej hmotnosti jednotlivých častíc a obrovským vzdialenostiam medzi nimi je to veľmi dlhodobý dej, ktorý však môže byť vonkajšími vplyvmi urýchlený. Napríklad sa môže stať, že popri takomto oblaku medzihviezdnej hmoty prejde nejaká hviezda a svojou gravitáciou spôsobí pohyb molekúl v mračne. Alebo v jeho blízkosti vybuchne supernova a tlaková vlna opäť mračno premieša. V oboch prípadoch sa dajú častice do pohybu a v miestach, kde sú zhluky najväčšie, utvoria sa jednotlivé gravitačné centrá, ktoré priťahujú ďalší materiál. Tieto gravitačné centrá sa nazývajú globuly. Ide o chladné a v porovnaní s okolitým priestorom husté tmavé prachoplynové hmloviny približne guľatého tvaru. Typickým príkladom globuly sú napríklad Thackerayove globuly v hmlovine IC 2944.

7/2007[upraviť kód]

Obrázok z viditeľného svetla, prichádzajúceho z najhlbších kútov vesmíru. Autor: NASA, ESA, S. Beckwith (STScI) a HUDF tím.

V prvej polovici 20. storočia sa slovo vesmír (po anglicky universe) používalo na pomenovanie celého kontinua časopriestoru v ktorom existujeme, spolu so všetkou energiou a hmotou v ňom. O porozumenie vesmíru v najväčších možných mierkach sa snaží kozmológia, veda, ktorá vznikla z fyziky a astronómie. Počas druhej polovice 20. storočia viedol vznik pozorovacej kozmológie, tiež známej ako fyzikálna kozmológia, k rozdeleniu významu slova vesmír medzi pozorovacích kozmológov a teoretických kozmológov; tí prví opustili snahy pozorovať celé časopriestorové kontinuum, tí druhí sa o to stále pokúšajú v snahe nájsť najlogickejšie domnienky na vymodelovanie celého časopriestoru, navzdory extrémnym ťažkostiam v určení si empirických (založených na skúsenosti) obmedzení týchto špekulácií a vyhnúť sa tak skĺznutiu do metafyziky.

Pojmy známy vesmír, pozorovateľný vesmír alebo viditeľný vesmír sú často používané na opísanie časti vesmíru, ktorú môžeme vidieť alebo inak pozorovať. Tí, ktorí neveria v možnosť pozorovať celé kontinuum môžu používať pojem náš vesmír, odvolávajúc sa tak len na tú časť, ktorá je známa ľuďom.

Vesmír podľa mimogalaktickej astronómie je nestacionárny, prebieha v ňom ten istý evolučný proces. Vyvíjajú sa jednotlivé kozmické objekty a ich sústavy i celý vesmír v jeho najširších známych meradlách.

8/2007[upraviť kód]

Jupiter

Joviálna planéta alebo plynný obor je planéta, ktorá je svojou veľkosťou a zložením podobná Jupitera. V slnečnej sústave obiehajú Slnko štyri joviálne planéty: Jupiter, Saturn, Urán, Neptún. Názov je odvodený od rímskeho boha Jove, tiež známeho ako „Jupiter“. Tento názov mal vystihovať, že joviálne planéty sú podobné Jupiteru, no po nájdení významných odlišností medzi týmito planétami sa stal menej populárnym. V súčasnosti sa používa aj pre exoplanéty s hmotnosťou podobnou Jupiteru.

Nemá pevný povrch. Joviálne planéty dosahujú obrovské hmotnosti (do 80 M J), ale majú nízku hustotu. Jupiter a Saturn sú zložené prevažne z vodíka a hélia, zatiaľ čo Urán a Neptún majú menej týchto plynov a viac vody. Pravdepodobne obsahujú centrálne kamenné teleso (jadro), ktoré obklopuje mohutná vrstva vodíka. Majú rozsiahlu atmosféru, v ktorej sú obsiahnuté aj organické zlúčeniny. Prejavujú sa silným gravitačným a magnetickým poľom. Majú početné rodiny mesiacov a obklopujú ich prstence.

9/2007[upraviť kód]

Spirit Rover.jpg

Spirit (oficiálne: MER-A) je jedným z dvoch vozidiel misie Mars Exploration Rover americkej NASA. Spirit pristál na Marse 4. januára 2004 o 04:35 UTC. Jeho dvojča Opportunity úspešne pristálo na druhej strane Marsu 25. januára 2004.

Miesto pristátia: Columbia Memorial Station

Spirit pristál v kráteri Gusev okolo 10 km od stredu cieľovej pristávacej elipsy 14,5718° S ± 30 metrov zemepisnej šírky, longitude 175,4785° E ± 0,5 metra zemepisnej dĺžky [1]. Vozidlo, padáky, tepelný štít a niekoľko stôp po odraze sú viditeľné na obrázku urobenom sondou Mars Global Surveyor. Panoráma [2] ukazuje jemne zvlnený povrch, pokrytý malými kameňmi, s pohorím na horizonte vzdialenom asi 27 km. Riadiace stredisko misie MER pomenoval miesto pristátia „Columbia Memorial Station“, na pamiatku siedmich astronautov, ktorí zahynuli na palube raketoplánu Columbia. 27. januára NASA na pamiatku posádky Apollo 1 pomenovala tri vrchy severne od „Columbia Memorial Station“ ako Apollo 1 Hills. 2. februára bola, na počesť poslednej misie raketoplánu Columbia, pomenovaná skupina vrchov na východ od miesta pristátia ako Columbia Hills a sedem vrchov tohto pohoria ako Anderson, Brown, Chawla, Clark, Husband, McCool a Ramon. (NASA poslala tieto geografické názvy na potvrdenie do IAU.)

10/2007[upraviť kód]

Mars v Hubblovom teleskope

Terestriálna planéta alebo terestrická planéta je Zemi podobná planéta.

Má pevný povrch, relatívne nízku hmotnosť a vysokú hustotu, vysoký obsah železa a ťažkých kovov. V raných až neskorých obdobiach ich roztavené kovové jadro (zväčša zo železa a niklu) vytvára magnetické pole. Niekedy ich obklopuje atmosféra. Za určitých podmienok sú vhodné pre vznik života.

Hlavným predstaviteľom je planéta Zem.

NASA a ESA plánujú projekty Terrestrial Planet Finder („Vyhľadávač terestrických planét“) a Darwin, ktoré by mali umožniť detekciu extrasolárnych terestrických planét, čiže terestrických planét mimo našej slnečnej sústavy (tie, ktoré obiehajú iné hviezdy). Tri zatiaľ objavené zrejme terestrické exoplanéty obiehajú hviezdy Mu Arae, 55 Cancri a GJ 436. Všetky ostatné známe exoplanéty sú príliš veľké a pravdepodobne ide o plynné obry.

V slnečnej sústave obiehajú Slnko štyri terestriálne planéty. Sú to zároveň štyri planéty nachádzajúce sa najbližšie k Slnku: Merkúr, Venuša, Zem a Mars. Najväčšia z nich je Zem, najmenší Merkúr, ktorý je zároveň aj najmenšou planétou slnečnej sústavy. Všetky štyri majú atmosféru, aj keď atmosféra Merkúra je veľmi riedka. Medzi terestrické objekty možno zaradiť aj niektoré veľké mesiace planét.

11/2007[upraviť kód]

Umelcova predstava trojitého západu "slnka" na planéte HD 188753 Ab

Extrasolárna planéta alebo exoplanéta je planéta obiehajúca hviezdu inú ako Slnko a teda patriaca do jej planetárnej sústavy.

Hoci existencia extrasolárnych planét bola predpokladaná už dávno, neexistoval spôsob, ako ich existenciu dokázať. Existenciu extrasolárnych planét predpokladal napríklad už Immanuel Kant. V jeho dobe ani dlho potom však ich existenciu nebolo možné overiť. Úplne prvou objavenou exoplanétou bol objekt obiehajúci pulzar B1257+12. Objavil ju poľský astronóm Alex Wolszczan už v roku 1992. Prvé planéty obiehajúce okolo hviezd hlavnej postupnosti boli objavené až v 90tych rokoch 20. storočia. Prvou objavenou exoplanétou obiehajúcou plazmovú hviezdu bola planéta obiehajúca hviezdu 51 Pegasi objavená v roku 1995. Objav extrasolárnych planét viedol k otázke, či na nich môže existovať mimozemský život.

Keďže nijaká planéta nežiari vlastným svetlom a všetky iba odrážajú svetlo svojich materinských hviezd, extrasolárne planéty majú veľmi malú jasnosť dosahujúcu rádovo miliardtiny jasnosti svojej hviezdy. Preto súčasnými prístrojmi extrasolárne planéty nie sú a nemôžu byť vizuálne pozorované. Všetky metódy ich objavovania sa zakladajú výlučne na pozorovaní materskej hviezdy. Oveľa ľahšie možno aj vizuálne pozorovať protoplanetárne disky – disky, z ktorých sa extrasolárne planéty tvoria.

Väčšina objavených extrasolárnych planét je veľmi veľká. Niektoré už ležia na hranici medzi hnedým trpaslíkom a planétou. Mnohé obiehajú svoje hviezdy po veľmi blízkych dráhach. Pre svoju veľkosť a blízkosť k materskej hviezde dostali tieto objekty prezývku „horúce Jupitery“. Obežné dráhy exoplanét sú väčšinou veľmi excentrické (pritom obežné dráhy planét Slnečnej sústavy sú takmer kruhové) a exoplanéty sa môžu nachádzať aj v dvoj- alebo viachviezdnych systémoch.

12/2007[upraviť kód]

JohnGlenn.jpg

John Herschel Glenn Jr. (* 18. júl 1921) je prvým americkým astronautom, ktorý trikrát obletel Zem na palube kozmickej lodi Mercury 6. V roku 1998 sa na palube raketoplánu Discovery (let STS-85) vydal podruhýkrát do vesmíru a vo svojich 77 rokoch sa tak stal najstarším človekom, ktorý sa zúčastnil kozmického letu. V rokoch 1975 až 1999 bol senátorom Amerického kongresu za štát Ohio.

Mladosť a kariéra v armáde

Glenn vyrastal v Cambridge a v New Concordu v Ohiu. Získal titul bakalára vied v strojárenstve na Muskingum College. V roku 1942 sa zapísal do programu pre budúcich letcov a v roku 1944 bol pridelený k námornej skupine VMO-155. Glenn lietal na strojoch Corsair nad Marshallovými ostrovami, predovšetkým nad Maloelapom, kde útočil na protilietadlové delostrelectvo a zhadzoval bomby. V roku 1945 bol prevelený na námornú leteckú základňu Patuxent River, kde bol ku koncu vojny povýšený na kapitána. Po druhej svetovej vojne bol Glenn pridelený na základňu na Guamu a zúčastnil sa hliadkových misií nad severnou Čínou a v roku 1948 sa stal leteckým inštruktorom v meste Corpus Christi v Texase. Do Korejskej vojny bol poslaný ako člen letky VMF-311, kde bol jeho častým spolubojovníkom baseballista Ted Williams z Boston Red Sox, ktorý bol odvedený druhýkrát v priebehu desiatich rokov.

13/2007[upraviť kód]

Artist's conception of Sedna.jpg

90377 Sedna (2003 VB12) je transneptúnsky objekt objavené 14. novembra 2003 astronómami Mikom Brownom, Chadom Trujillom a Davidom Rabinowitzom pomocou teleskopu Samuela Oschina v observatóriu v Palomare na východ od San Diega. Meno pochádza z inuitského pomenovania bohyne Sedny, ktorá vládla všetkým moriam a oceánom. Priemer Sedny dosahuje až dve tretiny trpasličej planéty Pluto, čím patrí medzi najväčšie transneptúnske objekty. Sedna obieha okolo Slnka po veľmi výstrednej dráhe.

História

Teleso objavili 14. novembra 2003 astronómovia Mike Brown, Chad Trujillo a David Rabinowitz na observatóriu na Mt. Palomar v blízkosti mesta San Diego v Kalifornii (USA) v priebehu prehliadky neba ďalekohľadom Samuela Oschina, tj. Schmidtovou komorou s priemerom 1,22 m, vybavenou 160megapixelovou kamerou Yale-Palomar Quest. V tom čase sa objekt nachádzal vo vtedy rekordnej vzdialenosti približne 90 AU od Slnka; dnes bol tento rekord už prekonaný a v súčasnej dobe ho drží planétka 136199 Eris. Dodatočne bola Sedna objevená tiež na predobjavových snímkach, urobených už 25. septembra 1990.


celý článok...

14/2007[upraviť kód]

Ursa major constellation map.png

Veľká medvedica (Ursa Major, pôvodne Ursa Maior) je súhvezdie viditeľné počas celého roka na severnej pologuli. Inak sa volá Veľký voz. Veľký voz však nie je oficiálne súhvezdie, je iba asterizmom siedmych hviezd v súhvezdí Veľká medvedica, presnejšie jej zadnou časťou. Oje vozu je chvostom medveďa. Najznámejšie súhvezdie oblohy teda v skutočnosti vôbec nie je súhvezdím! Sedem najjasnejších hviezd súhvezdia pripomína tvar voza. Arabi v ňom videli karavánu tiav, Francúzi v ňom videli panvu, pre Angličanou bol pluhom. Číňania na oblohe videli večného byrokrata, ktorý obieha severný pól a za ním behajú so svojimi žiadosťami neúnavní žiadatelia. Rimania si zase v jeho siedmich hviezdach predstavovali voly, ktoré ťahajú okolo pólu grepeľ, starodávny pohonný mechanizmus. Národy v Mezopotámii, v severnej Ázii, Féničania, Peržania a Gréci videli v tomto súhvezdí podobu medveďa. Je podivné, že aj severoamerickí Indiáni prisudzujú tomuto zoskupeniu hviezd podobu medveďa. Nie je známe, č išlo o zhodu okolností alebo si pomenovanie so sebou Indiáni priniesli, keď sa sťahovali z Ázie do Ameriky cez Beringovu úžinu. V modernej americkej terminológii sa Veľký voz nazýva Veľká naberačka (Great Dipper).

celý článok...

15/2007[upraviť kód]

STS-116 crew.jpg

STS-116 bola misia raketoplánu Discovery, ktorá mala pripojiť k Medzinárodnej vesmírnej stanici ďalšiu časť priehradového nosníka P5, prepojiť hlavný elektrický systém stanice a vymeniť tretieho člena posádky (Thomasa Reitera za Sunitu Williamsovú).

Posádka

Iba štartuje:

Iba pristáva

v zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.

Ciele letu Raketoplán Discovery má priviezť na ISS ďalšiu časť nosníka s označením ITS-P5. V porovnaní s nosníkom vynesenom pri predchádzajúcom lete Atlantis STS-115 sa jedná o oveľa menšiu časť. Dĺžka tejto časti nosníka je len 3 metre a jeho úlohou je oddeliť časti P4 a P5. Dalšou podstatnou úlohou tejto dvanásťdennej misie je prepojenie elektrických a chladiacich okruhov stanice z PVM-6 na PVM-4 (z nosníku ITS-P6 na nosník ITS-P4). Raketoplán tiež dovezie na ISS zásoby v module SpaceHab-SM a nového člena posádky Američanku Sunitu Lyn Williamsovú, ktorá vystrieda Nemca Thomasa Reitera. Naplánované sú tiež tri výstupy do otvoreného priestoru.

celý článok...

16/2007[upraviť kód]

Dione and Saturn.jpg

Slovo mesiac s malým počiatočným písmenom alebo zastarane trabant je prirodzená družica (prirodzený satelit) planéty (príp. aj planétky). Najznámejšie mesiace sú družice planét slnečnej sústavy. Objav mesiacov mimo slnečnej sústavy nie je pri súčasnej úrovni technológií možný. Slnečná sústava obsahuje minimálne 200 mesiacov, tento počet však nie je konečný, nakoľko sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem boli Galileove mesiace obiehajúce Jupiter. Po prvýkrát ich pravdepodobne pozoroval Galileo Galilei v roku 1610.

Zem má jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Mesiace neobiehajú len okolo planét – aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida.

17/2007[upraviť kód]

Halebopp031197.jpg

Kométa je malý astronomický objekt podobný asteroidu, ale zložený predovšetkým z ľadu. Kométy sa typicky pohybujú po veľmi eliptických obežných dráhach, ktorých odslnie môže byť oveľa vzdialenejšie ako obežná dráha Pluta. Veľmi často sú opisované ako "špinavé snehové gule" a z veľkej časti ich tvorí zmrznutý oxid uhličitý, metán a voda s primiešaným prachom a rôznymi nerastnými agregátmi.

Všeobecne sa predpokladá, že kométy vznikajú v oblaku (Oortov oblak) vo veľkých vzdialenostiach od Slnka skladajúcom sa z trosiek, ktoré zostali po kondenzácii slnečnej hmloviny; vonkajšie okraje takýchto hmlovín sú dosť chladné na to, aby voda mohla existovať v pevnom (a nie plynnom) skupenstve. Asteroidy vznikajú iným procesom, no veľmi staré kométy, ktoré stratili všetku svoju prchavú hmotu, sa môžu podobať na asteroidy.

18/2007[upraviť kód]

Universe expansion sk.png

Veľký tresk (po anglicky Big Bang) je vedecká teória kozmológie, ktorá opisuje raný vývoj a tvar vesmíru. Nosnou myšlienkou je, že všeobecná teória relativity môže byť skombinovaná s pozorovaniami galaxií vzďaľujúcich sa od seba, čím sa dá odvodiť stav vesmíru v minulosti alebo aj v budúcnosti. Prirodzeným následkom Veľkého tresku je, že vesmír mal v minulosti vyššiu teplotu a hustotu. Termín "Veľký tresk" sa v užšom zmysle používa na označenie časového bodu, kedy sa začalo pozorované rozpínanie vesmíru, v širšom zmysle na označenie prevládajúcej kozmologickej paradigmy, vysvetľujúcej vznik a vývin vesmíru.

Jedným z dôsledkov Veľkého tresku je, že podmienky dnešného vesmíru sú odlišné od podmienok v minulosti alebo v budúcnosti. Na základe tohto modelu bol George Gamow v roku 1948 schopný predpovedať kozmické mikrovlnné reliktové žiarenie (alebo kozmické mikrovlnné reliktné žiarenie/základné žiarenie/žiarenie pozadia; po anglicky cosmic microwave background radiation, CMB), ktoré bolo v roku 1960 objavené a poslúžilo ako dôkaz potvrdzujúci správnosť teórie Veľkého tresku, vyvracajúc tak teóriu steady state (po anglicky steady state theory).

19/2007[upraviť kód]

Accretion disk.jpg

Čierna diera alebo kolapsar je koncentráciou hmoty s takým silným gravitačným poľom, že úniková rýchlosť z blízkych bodov presahuje rýchlosť svetla. Z toho vyplýva, že nič, dokonca ani svetlo, nemôže uniknúť jej gravitácii, preto slovo „čierna“. Pojem „čierna diera“ sa stal zaužívaným, aj keď teória nespomína žiadnu dieru v normálnom slova zmysle, ale oblasť vesmíru, z ktorej nič neunikne.

Existenciu čiernych dier predpokladá všeobecná relativita. Podľa klasickej všeobecnej relativity, žiadna hmota ani informácia nemôže prúdiť z vnútra čiernej diery k vonkajšiemu pozorovateľovi. Napríklad nie je možné dostať von žiadnu z jej častí, ani odrazené svetlo od zdroja podobného fotografickému blesku, alebo získať akúkoľvek informáciu o látke, ktorá vstúpila do čiernej diery. Kvantová mechanika však dovoľuje výnimky z týchto pravidiel. Existencia čiernych dier vo vesmíre je dobre podložená teoreticky a aj astronomickými pozorovaniami.

20/2007[upraviť kód]

Moon.jpg

Mesiac s veľkým začiatočným písmenom označuje vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným prirodzeným satelitom. Nemá iné formálne meno ako "Mesiac", aj keď sa občas nazýva Luna (latinský výraz pre "mesiac"), aby bol odlíšený od bežných "mesiacov". Jeho symbolom je kosák (Unicode: ☾). Okrem slova lunárny sa k odkazu na Mesiac používa aj kmeň selen- (podľa gréckej bohyne Mesiaca Seléné) (selenocentrický, Seleniti, atď.).

Zohráva mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní rotácie Zeme v určitých medziach, a tým aj pri striedaní ročných období na Zemi, a ďalej pri tvorení prílivu a odlivu na Zemi.

Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom na Zemou je 384 403 km. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci.

21/2007[upraviť kód]

Podľa teórie Veľkého tresku vznikol vesmír z nekonečne hustej singularity. Vesmír sa s postupom času rozpína, čím sa objekty od seba vzďaľujú

Veľký tresk (po anglicky Big Bang) je vedecká teória kozmológie, ktorá opisuje raný vývoj a tvar vesmíru. Nosnou myšlienkou je, že všeobecná teória relativity môže byť skombinovaná s pozorovaniami galaxií vzďaľujúcich sa od seba, čím sa dá odvodiť stav vesmíru v minulosti alebo aj v budúcnosti. Prirodzeným následkom Veľkého tresku je, že vesmír mal v minulosti vyššiu teplotu a hustotu. Termín "Veľký tresk" sa v užšom zmysle používa na označenie časového bodu, kedy sa začalo pozorované rozpínanie vesmíru, v širšom zmysle na označenie prevládajúcej kozmologickej paradigmy, vysvetľujúcej vznik a vývin vesmíru.

Termín "Veľký tresk" prvýkrát použil Fred Hoyle v roku 1949 počas programu rozhlasovej stanice BBC s názvom "Podstata vecí" (po anglicky "The Nature of Things"); text bol vydaný v roku 1950. Hoyle túto teóriu nepodporoval a plánoval sa jej vysmiať.

Jedným z dôsledkov Veľkého tresku je, že podmienky dnešného vesmíru sú odlišné od podmienok v minulosti alebo v budúcnosti. Na základe tohto modelu bol George Gamow v roku 1948 schopný predpovedať kozmické mikrovlnné reliktové žiarenie (alebo kozmické mikrovlnné reliktné žiarenie/základné žiarenie/žiarenie pozadia; po anglicky cosmic microwave background radiation, CMB), ktoré bolo v roku 1960 objavené a poslúžilo ako dôkaz potvrdzujúci správnosť teórie Veľkého tresku, vyvracajúc tak teóriu nemenného stavu (po anglicky steady state theory).

Podľa súčasných fyzikálnych modelov bol vesmír pred 13,7 miliardami (1,37 × 1010) rokov vo forme gravitačnej singularity, v ktorej boli merania času a dĺžky bezpredmetné a teplota spolu s tlakom boli nekonečné. Pretože zatiaľ neexistujú žiadne modely systémov s týmito charakteristikami, špeciálne žiadna teória kvantovej gravitácie, ostáva toto obdobie histórie vesmíru nevyriešeným fyzikálnym problémom.

22/2007[upraviť kód]

Terrestrial Planet Finder PIA04499.jpg

Terrestrial Planet Finder (TPF; doslova „Hľadač planét pozemského typu“) je pripravovaný projekt americkej NASA. Pôjde o unikátny dvojicu spolupracujúcich prístrojov. Prvým z nich bude koronograf TPF-C, ďalekohľad vo vizuálnom a ultrafialovom obore, ktorý dokáže zacloniť svetlo centrálnej hviezdy (aby nerušilo) a prehľadávať jej okolie. Druhým prístrojom bude výkonný interferometer TPF-I v infračervenom obore. Skladá sa zo štyroch ďalekohľadov letiacich v pevnej formácii a senzoru. Koronograf by mal štartovať niekedy okolo roku 2016 a interferometer okolo roku 2019. Základným cieľom projektu je prehľadanie okolia 150 najbližších hviezd, vyhľadávanie oblastí vhodných pre život a nájdenie planét podobných našej Zemi.

23/2007[upraviť kód]

The Earth seen from Apollo 17.jpg

Zem je naša materská planéta, v poradí tretia planéta slnečnej sústavy. Je to zároveň jediná planéta, na ktorej je podľa súčasných vedeckých poznatkov voda v kvapalnom skupenstve a život. Zem je najväčšia terestriálna planéta a zároveň prvá planéta od Slnka, ktorú obieha mesiac – Mesiac. Zem vznikla približne pred 4,57 miliardami rokov sformovaním sa z protoplanetárneho disku. Zem je predmetom skúmania napríklad kozmogónie, geológie, paleontológie či geografie.

Astronomický symbol Zeme je kríž vo vnútri kruhu Earth symbol.svg.

Pohyby Zeme

Zem obieha okolo Slnka v strednej vzdialenosti 149,6 mil. km priemernou rýchlosťou 29,8 km/s. Stredná vzdialenosť Zeme od Slnka sa stala jednou zo základných astronomických jednotiek dĺžky a označuje sa AU. V najvzdialenejšom bode svojej dráhy, v aféliu, je Zem od Slnka vzdialená 152 098 704 km. V súlade s Keplerovými zákonmi sa v aféliu pohybuje približne o 1 km/s pomalšie ako v najbližšom bode svojej dráhy, v perihéliu (147 097 149 km). Priemerná rýchlosť obehu je 29, 79 km/s. Jeden obeh ukončí za časovú jednotku nazývanú rok.

24/2007[upraviť kód]

Röntgenové observatórium Chandra je röntgenový ďalekohľad, ktorý pracuje na obežnej dráhe Zeme. Je pomenovaná prezývkou indického astrofyzika Subrahmanyana Chandrasekhara. Observatórium vyniesol na obežnú dráhu raketoplán Columbia v roku 1999 a odvtedy poskytuje veľmi cenné pozorovania a merania.

Chandru postavila firma TRW Space & Electronics Group, Redondo Beach (USA). Prevádzkovateľom je stredisko NASA Marshall Space Flight Center (MSFC) v Huntsville (USA). Chandra patrí medzi najväčšie projekty NASA. Celkové náklady na jej vývoj sa vyšplhali na jeden a pol miliardy dolárov. Spolu s Hubblovým vesmírnym ďalekohľadom, Spitzerovým vesmírnym ďalekohľadom a observatóriom Compton GRO sa zaraďuje medzi veľké kozmické observatóriá. So svojimi rozmermi 13,8 x 19,5 m a hmotnosťou 4 800 kg je to najväčší náklad, aký kedy Columbia na obežnú dráhu vyniesla.

Úlohou observatória je vytvárať podrobné snímky a spektrá kozmických rönetgenových zdrojov s vysokou uhlovou aj spektrálnou rozlišovacou schopnosťou. V zozname objektov, ktoré pozoruje, nájdeme röntgenové dvojhviezdy, supernovy, pulzary, aktívne galaxie, medzigalaktická hmotu a kvazary. Pozorovanie vesmírnu v röntgenovej oblasti spektra je inak veľmi zložité. Zemská atmosféra ho neprepúšťa, vďaka čomu je možný život na Zemi. Röntgenové detektory preto musia byť vynášané na obežnú dráhu. Chandra pozoruje v mäkkom röntgenovom žiarení od 1 keV do 10 keV.

25/2007[upraviť kód]

Grav.lens1.arp.750pix.jpg

Astronómia, čo etymologicky znamená „zákon hviezd,“ (z gréčtiny: αστρονομία = άστρον, ástro – hviezda + νόμος, nómos – zákon) je veda o vesmíre, zaoberajúca sa vznikom, vývojom, stavbou, rozložením, pohybom a vzájomnými interakciami vesmírnych telies a ich sústav. Zároveň skúma fyzikálne a chemické vlastnosti atronomických objektov, ako aj procesy, ktoré ich vyvolávajú.

Astronómia je jednou z mála vied, kde aj amatéri môžu zohrať významnú úlohu, predovšetkým pri objavoch a monitorovaní prechodných javov.

Astronómia by sa nemala zamieňať s astrológiou, ktorá predpovedá ľudský osud a ľudské záležitosti vo všeobecnosti vo vzťahu k jasným pozíciám astronomických objektov na oblohe – aj keď obe zdieľajú spoločný pôvod, sú veľmi odlišné; astronómovia používajú vedecké metódy, zatiaľ čo astrológovia nie.

Delenie astronómie

V Starovekom Grécku a ostatných včasných civilizáciách bola astronómia založená predovšetkým na astrometrii, meraní pozícií hviezd a planét na oblohe. Neskoršie práce Johannesa Keplera a Isaaca Newtona vydláždili cestu pre nebeskú mechaniku, matematické predpovede pohybov nebeských telies vplyvom gravitácie, predovšetkým pohybov objektov slnečnej sústavy.

26/2007[upraviť kód]

Galileo.arp.300pix.jpg

Galileo Galilei (* 15. február 1564, Pisa – † 8. január 1642, Arcetri pri Florencii) bol taliansky filozof, fyzik, astronóm, matematik obdobia renesancie, jeden zo zakladateľov súčasnej experimentálno-teoretickej prírodovedy.

Je mu pripisované autorstvo výroku Eppur si muove! A predsa sa točí! (Zem sa otáča okolo svojej osi).

Štúdium

Narodil sa 15. februára 1564 v Pise. V kláštornej škole študoval medicínu, do ktorej ho otec nútil, pretože chcel, aby žil lepšie ako on. Zaujímala ho matematika a aj napriek otcovmu presvedčeniu, že bude mať lepší život, ak bude lekárom, začal študovať aj matematiku. V poslednom roku opustil štúdium medicíny a začal sa naplno venovať matematike, astronómii a fyzike. Štúdium dokončil ako samouk.

12. novembra 1589 ho prijali do prednášateľského zboru univerzity v Pise. Medzi učiteľmi nebol veľmi obľúbený. 26. septembra 1598 prestúpil do Padovy. Tu na jeho prednášky, najčastejšie o geometrii, chodilo okolo 2 000 poslucháčov. Galileo objavil rozpory Aristotelovej fyziky. Súhlasil s Kopernikovým učením, ale vtedy si ešte netrúfal verejne vystúpiť na jeho obranu. Až v roku 1597 poslal list Keplerovi, v ktorom sa priznáva k svojmu Kopernikovskemu zmýšľaniu. Kepler to pochopil tak, že nemá kde vydávať svoje diela, navrhol mu Nemecko a ponuku, aby spolu robili pozorovania. Galileo na list od Keplera odpovedal až po 12 rokoch, pretože sa bál cirkvi.

27/2007[upraviť kód]

Európa na fotomozaike sondy Galileo

Europa (v poslovenčenej verzii Európa) je prirodzený satelit Jupitera, jeden z Galileiho mesiacov. Je to najmenší zo štyroch veľkých mesiacov Jupitera a je aj najzáhadnejší. Pomenovaný bol po jednej z mileniek najvyššieho gréckeho boha Dia (Jupitera), Európe, ktorú Zeus v podobe bieleho býka uniesol na Krétu. Mesiac po prvýkrát pozoroval pravdepodobne Galileo Galilei 7. januára 1610.

Európa obieha Jupiter ako v poradí šiesty najbližší známy mesiac v strednej vzdialenosti 671 000 km. Jeden obeh jej trvá 86 hodín a rovnako dlho aj otočka okolo jej rotačnej osi, pretože má viazanú rotáciu. Obežná rýchlosť je 13,740 km/s, sklon dráhy k Jupiterovmu rovníku je 0.464° (1.78° k ekliptike). Jej priemer 3 138 km je len nepatrne menší, ako priemer našeho Mesiaca (3 476 km). Hmotnosť Europy je 4,80.1022 kg a stredná hustota 2,99 g/cm3. Povrchová teplota na rovníku dosahuje približne -140°C, smerom k pólom sú teploty ešte nižšie. Teploty boli zistené z infračervených pozorovaní.


28/2007[upraviť kód]

Súhvezdie Orión

Súhvezdie v širšom zmysle je skupina hviezd alebo asterizmus, ktoré spolu navzájom zdanlivo súvisia a vytvárajú určitý obrazec na oblohe. V trojrozmernom priestore, väčšina hviezd v jednotlivých súhvezdiach spolu prakticky nesúvisí, ale pre pozorovateľa na Zemi sa zdá, že sú blízko seba. Vo väčšine súhvezdí sa nachádza výrazný obrazec, ktorý sa v hviezdnych mapách naznačuje spojnicami, čiarami, ktoré spájajú jednotlivé jasné hviezdy. Spojnice slúžia na ľahšiu orientáciu pozorovateľa na oblohe.

V užšom a presnejšom zmysle je súhvezdie oblasť hviezdnej oblohy s presne vymedzenou polohou a hranicami, pričom moderná astronómia dnes rozlišuje 88 súhvezdí, ktoré sú väčšinou sú založené na Ptolemaiových 48 súhvezdiach. Každá časť oblohy patrí do nejakého súhvezdia, teda neexistuje žiadna časť oblohy, ktorá by nebola súčasťou nejakého súhvezdia. Do daného súhvezdia patria aj všetky ostatné vesmírne objekty, napríklad hviezdokopy, hmloviny a galaxie. Jedinou hviezdou, ktorá nie je časťou nijakého súhvezdia je Slnko, pretože pri svojom zdanlivom pohybe po oblohe sa striedavo premieta do jedného z trinástich rôznych súhvezdí, ktoré nazývame zvieratníkové súhvezdia. Do zvieratníkových súhvezdí sa premietajú aj všetky planéty slnečnej sústavy a Mesiac.

29/2007[upraviť kód]

HRDiagram.sk.gif

V stelárnej astronómii Hertzsprungov-Russellov diagram (zvyčajne označovaný skrátene ako H-R diagram alebo HRD) zobrazuje matematický vzťah medzi absolútnou hviezdnou veľkosťou, svietivosťou, hviezdnou klasifikáciou a povrchovou teplotou hviezdy. Bol navrhnutý približne v roku 1910 Ejnarom Hertzsprungom a Henrym Russellom.

Hertzsprungov-Russellov diagram je sústava pravouhlých súradníc v rovine. Diagram opisuje dva ekvivalentné pohľady. Jedným je hľadisko pozorovateľa, ktoré zaznamenáva vzťah farebným indexom hviezdy na jednej osi a absolútnou hviezdnou veľkosťou na druhej osi. Tieto dve veličiny môžu byť odvodené z pozorovaní. Druhý, pohľad teoretika, zaznačuje teplotu hviezdy na jednej osi a svietivosť hviezdy na osi druhej. Tieto dve veličiny je možné vypočítať z počítačových modelov.

Presná transformácia z jednej osi na druhú nie je triviálna a závisí na použitých modeloch a ich parametroch (ako vek a zloženie). Pozri napríklad práce Sekiguchiho a Fukugitu ohľadom transformácií medzi B-V farebným indexom a teplotou.

30/2007[upraviť kód]

mapa súhvezdia Škorpión

Škorpión (Scorpius, ♏) je zvieratníkové súhvezdie ležiace medzi súhvezdiami Váhy smerom na západ a Strelec smerom na východ. Je to veľké súhvezdie južnej pologule v blízkosti stredu Mliečnej cesty.

Slnko ním prechádza veľmi krátko, ako sa hovorí aj v gréckej báji. Je to len 6 dní, od 23. novembra do 29. novembra. Zo všetkých súhvezdí, ktorými prechádza ekliptika, má Škorpión najkratší úsek. Je dlhý len približne 6°. V dávnych časoch, keď toto súhvezdie ešte ležalo v znamení, ktorému dalo meno, ho toto znamenie, 30° široké, oveľa presahovalo. Vďaka ekliptike v ňom môžeme nájsť planéty aj Mesiac, i keď sa, rovnako ako Slnko, zdržiavajú v tomto súhvezdí len pomerne krátko.

Legenda

Zoskupenie hviezd medzi Strelcom a Váhami pripomína škorpióna pripraveného bodnúť. Preto už dávne národy nazývali toto súhvezdie Škorpiónom. Grécka báj hovorí, že je to škorpión, ktorého vypustila kedysi z podzemia sama bohyňa Héra, aby bodol a usmrtil Orióna. Orión bol totiž veľmi zdatný lovec a zdalo sa, že svojimi šípmi vyhodí všetku zver na svete. Héra potom z vďačnosti za vykonanú službu preniesla škorpióna na oblohu. Orión, ktorý sa na oblohu dostal tiež, sa však doteraz Škorpióna bojí. Z tohoto dôvodu umiestnili bohovia tieto dve súhvezdia na protiľahlé miesta oblohy, aby sa nikdy nemohli stretnúť.

31/2007[upraviť kód]

Position Beta Per.png

Algol (β Per / Beta Persei) je jasná hviezda v súhvezdí Perzeus. Patrí medzi najznámejšie zákrytové premenné hviezdy, je to vôbec prvá objavená takáto hviezda, a súčasne jedna z prvých objavených premenných hviezd. Jeho zdanlivá hviezdna veľkosť sa pravidelne mení od 2,3 do 3,5 magnitúd v perióde 2 dni, 20 hodín a 49 minút. Algol tvorí trojitú spektroskopickú sústavu s periódami 2,867 d a 1,783 r. Na oblohe vo vzdialenosti 82" od seba má sprievodcu, hviezdu zdanlivej jasnosti 10,5m. Sústava je vzdialená od Zeme približne 93 ly.

Algol je najznámejšou hviezdou súhvezdia Perzeus. Jeho názov pochádza z arabského Rás al Ghúl, „hlava démona“. Ďalšie názvy sú El Ghoul, Gorgona, alebo Gorgonea Prima. V starých hviezdnych mapách býva zobrazená ako hlava Medúzy v Perzeovej ruke. Je to možno najznámejšia zákrytová premenná hviezda vôbec.

História pozorovania

Jeho premennosť objavil v roku 1667 taliansky astronóm Geminiano Montanati z Bologne. Algol sa tým stal jedinou premennou hviezdou známou už v stredoveku. V roku 1782 vyslovil John Goodricke domienku, že periodické klesanie jasnosti je spôsobené tým, že pred jasnejšou hviezdou pravidelne prechádza slabšie teleso, ktoré ju zakrýva a tiež určil jej periódu.

celý článok...

32/2007[upraviť kód]

Jupiter a jeho mesiac Ganymedes

Jupiter je najväčšia a najhmotnejšia planéta našej slnečnej sústavy, v poradí piata od Slnka. Slnečná sústava je niekedy položartovne opisovaná ako systém skladajúci sa zo Slnka, Jupitera a rôzneho smetia. Jupiter a ostatní plynní obri Saturn, Urán a Neptún sú označované ako jupiterovské planéty. Je pomenovaný po rímskom bohovi Jupiterovi (tiež nazývaným Jova). Symbolom planéty je štylizované znázornenie božského blesku (v Unicode: ♃).

Jupiter má plynovo-kvapalný charakter a chemické zloženie podobné Slnku. Od hviezd sa Jupiter líši iba malou hmotnosťou, ktorá nestačí k vytvoreniu podmienok pre reakcie, prebiehajúce vo hviezdach. I napriek tomu sa so svojimi mnohými mesiacmi podobá akejsi „Slnečnej sústave“ v malom. Často je označovaný za nedokončenú hviezdu aj keď toto porovnanie je rovnakého druhu ako označiť asteroid za „nedokončenú Zem“. Zaujímavé je, že nájdené extrasolárne planéty sú omnoho hmotnejšie ako Jupiter. Oproti tomu veľkosť polomeru podobnej planéty už prakticky nezávisí na jej hmotnosti, pretože väčšia hmotnosť spôsobuje iba ďalšie zmršťovanie (pokiaľ nedôjde k naštartovaniu termonukleárnych reakcií).

33/2007[upraviť kód]

Edwin Powell Hubble (* 20. november 1889, Marshfield, Missouri, USA – † 28. september 1953, San Marino (USA), Kalifornia) bol americký astronóm, ktorý študoval galaxie. Dokázal, že galaxie sú samostatné hviezdne sústavy podobné Mliečnej ceste. Medzi jeho najväčšie objavy patrí vzťah medzi rýchlosťou rozpínania galaxií a ich vzdialenosťou (Hubblov zákon). Po ňom sú pomenované Hubblov teleskop, Hubblova konštanta, Hubblov vzťah a iné.

Život[upraviť kód]

Prvé roky svojho života strávil v Marshfielde, ale roku 1898 sa rodina rozhodla, že sa presťahuje do Chicaga, kde začal mladý Edwin dochádzať na strednú školu. V mladosti vynikal Edwin športovým nadaním, čo sa prejavilo napríklad tým, že vytvoril na Illinoiskej štátnej škole rekord v skoku do výšky. Pri ďalšom štúdiu na Chicagskej univerzite sa prepracoval až do základného basketbalového tímu, čo mu potom pomohlo získať štipendium na britskom Oxforde, kde začal študovať právo, literatúru a španielčinu. Netrvalo však dlho a Edwin sa rozhodol vrátiť naspäť do Spojených štátov a začal postgraduálne študovať astronómiu na observatóriu Yerkers vo Wisconsine.


34/2007[upraviť kód]

Itokawa.jpg

25143 Itokawa je planétka patriaca do skupiny Apollo a medzi Mars križujúce planétky. Patrí tiež do kategórie potenciálne nebezpečných planétok a blízkozemských objektov. V tomto storočí však jej zrážka so Zemou nehrozí; najväčšie priblíženie k Zemi na 1,9 mil. km nastalo 26. apríla 2004, ďalšie, na vzdialenosť 4,1 mil. km, sa uskutoční 9. apríla 2071. Súčasná dráha tohto objektu slnečnou sústavou nedovoľuje teoreticky bližší prelet okolo Zeme v budúcnosti ako 0,01305 AU, tj. 1,95 mil. km.

Objav

Planétka bola objavená v rámci programu LINEAR dňa 26. septembra 1998 a dostala predbežné označenie 1998 SF36.

Prieskum planétky

K planétke Itokawa bola vyslaná sonda Hayabusa, ktorá do jej blízkosti dorazila 28. augusta 2005 a postupnými brzdiacimi manévrami korekčným motorom začala so svojím cieľom vyrovnávať rýchlosť. Dňa 12. septembra 2005 sonda prakticky vyrovnala rýchlosť s planétkou a zakotvila vo vzdialenosti 20,25±0,03 km. Odtiaľ sa k nej postupne približovala.

35/2007[upraviť kód]

Spitzerov vesmírny ďalekohľad (pôvodne Space Infrared Telescope Facility (SIRTF) je infračervené vesmírne observatórium, štvrté a posledné z veľkých observatórií NASA.

Časová dĺžka misie bude minimálne dva a pol roka. Aby sa dodržali všetky tradície NASA, ďalekohľad bol premenovaný po úspešnej ukážke činnosti 18. decembra 2003. Na rozdiel od väčšiny ďalekohľadov, ktoré sú pomenované po známych zosnulých astronómoch výborom vedcov, meno pre SIRTF bolo získane z otvorenej súťaže širokej verejnosti. Vybrané meno bolo Dr. Lynman Spitzer, Jr., prvý astronóm, ktorý navrhoval umiestňovanie ďalekohľadov do vesmíru.

Spitzer bol vypustený v pondelok 25. augusta 2003 o 1:35:39 (EDT) zo základne vzdušných síl na myse Canaveral raketou Delta II 7920H ELV. Nasleduje nezvyčajnú obežnú dráhu, heliocentrickú namiesto geocentrickej, obiehajúc Zem a je unášaná preč od Zeme rýchlosťou približne 0.1 astronomickej jednotky za rok. Hlavné zrkadlo má 85 cm v priemere, f/12 (ohnisková vzdialenosť je 12 násobok priemeru hlavného zrkadla), zhotovené je z berýlia a ochladené na 5.5 Kelvinov. Satelit obsahuje tri prostriedky, ktoré mu umožnia vykonávanie fotometrie a obrázkov od 3 do 180 mikrometrov, spektroskopie od 5 do 40 mikrometrov a spektrofotometrie od 5 do 100 mikrometrov.

36/2007[upraviť kód]

134340 Pluto je trpasličia planéta slnečnej sústavy.

V minulosti bolo spravidla považované za 9. planétu, ale 24. augusta 2006 mu bolo toto označenie odňaté z dôvodu malých rozmerov, netypickej dráhy (excentricita, sklon k ekliptike) a objavov ďalších veľkých telies za dráhou Neptúna.

Medzi astronómami sa často špekuluje o tom, že Pluto by malo byť zaradené do skupiny tzv. transneptúnskych objektov (TNO). Ďalším argumentom na takéto zaradenie je i okolnosť, že jeho nízka priemerná merná hmotnosť ukazuje na to, že je zložené približne zo 70 % hornín a 30 % ľadu. Podľa dohody Medzinárodnej astronomickej únie v roku 1999 bolo Pluto formálne zaradené medzi planéty.

14. septembra 2006 (cca. 9:35) pridelila IAU Plutu katalógové číslo 134340, čím ho zaradila medzi planétky. Oznámenie vyšlo v cirkulári č. 8747.

Pluto bolo objavené 18. februára 1930 Clydom Tombaughom (objav bol oznámený 2. marca 1930). Vytýčil si úlohu objaviť deviatu planétu na základe nepravidelností v pohybe Neptúna. Neskôr sa ukázalo, že výpočty predpokladajúce existenciu takejto planéty boli chybné a Pluto bolo objavené iba náhodou, pretože je príliš drobné a nemôže spôsobovať merateľné výchylky v dráhe Neptúna.

37/2007[upraviť kód]

kométa 73P/Schwassmann-Wachmann

73P/Schwassmann-Wachmann známa tiež ako Schwassmann-Wachmann 3 alebo SW3 je krátkoperiodická kométa, ktorá sa v súčasnosti rozpadá. Objavili ju Arnold Schwassmann a Arno Arthur Wachmann. Prvýkrát bola pozorovaná 2. mája 1930. Jej orbitálna perióda je 5,36 rokov.

História

Poprvýkrát ju objavili počas pravidelnej prehliadky oblohy s cieľom nájsť nové planétky dvaja nemeckí astronómovia Arnold Schwassmann a Arno Arthur Wachmann 2. mája 1930 na Hamburgskej hvezdárni v Bergedorfu ako difúzny objekt zdanlivej hviezdnej veľkosti 9,5m. Dodatočne bola potom nájdená ešte na snímkach vyhotovených 27. a 29. apríla toho istého roka na hvezdárni v Babelsbergu. Kométa sa v tom čase približovala k Zemi. Najmenšiu vzdialenosť 0,0616 AU (tj. 9,2 mil. km) dosiahla 31. mája 1930. Naposledy bola pozorovaná 30. augusta. Štvormesačné sledovanie síce umožnilo stanoviť približné parametre dráhy, ale neboli dostatočne presné, aby umožnili jej znovuobjavenie pri ďalšom návrate do blízkosti Zeme na prelome rokov 1935 a 1936. Kométa tak bola na dlhú dobu stratená a znovu bola spozorovaná až v roku 1979.

38/2007[upraviť kód]

Umelcova predstava o osnde NEAR Shoemaker v blízkosti planétky Eros

NEAR Shoemaker (Near Earth Asteroid Rendezvous) bola kozmická sonda NASA, ktorá skúmala planétku 433 Eros a stala sa jeho umelou družicou. Bola to prvá sonda vypustená v rámci programu Discovery. Zároveň to bola prvá sonda, ktorá pristála na povrchu planétky.

Popis sondy

Sonda NEAR bola plne stabilizovaná sonda v troch osiach. Energiu získavala za pomoci štyroch solárnych panelov s rozmermi 1.8×1.2, ktoré v pásme planétok dodávali výkon 400 W a dobíjali akumulátor. Na záznamy údajov slúžili dve polovodičové veľkokapacitné pamäte 0,67 Gbit a 1,1 Gbit. Na spojenie so Zemou sa používala parabolická anténa s priemerom 1,5 metra. Na korekcie dráhy bola sonda NEAR vybavená motorom na kvapalné pohonné hmoty a jej stabilizáciu zaisťovali štyri gyroskopy. Vzletová hmotnosť sondy bola 805 kg.

O realizácii projektu sondy NEAR rozhodli predstavitelia NASA už v roku 1993. Sonda odštartovala pod menom NEAR 17. februára 1996 s nosnou raketou Delta II zo základne Easten Test Range. 18. februára 1997 sa vzdialila od Slnka na 327 miliónov kilometrov. Bola to najväčšia vzdialenosť, akú kedy aktívna sonda vybavená solárnymi panelmi kedy dosiahla.

39/2007[upraviť kód]

Phobos-viking1.jpg

Fobos (gréc. phobos – strach) je prirodzený satelit Marsu. Teleso je väčšie ako mesiac Deimos. Jeho hmotnosť sa odhaduje na 1,08.10 16 kilogramov. Objavený bol 18. augusta 1877 a objaviteľom bol Asaph Hall.

Fobos bol pomenovaný podľa Fobosa, jedného zo synov boha vojny Área (Marsa) a Afrodity (Venuše). On a jeho brat Deimos spoločne stále sprevádzali svojho otca, boha vojny. Mená oboch mesiacov navrhol Henry Madan (1838 – 1901) z Eton College, podľa citátu z XV. knihy eposu Ílias, kde boh vojny povoláva Strach (Fobos) a Hrôzu (Deimos). Podľa iných mytologických povestí boli Deimos a Fobos kone, zapriahnuté do Áresovho vojnového voza.

Phobos má pretiahnutý fazuľovitý tvar, blížiaci sa trojosému elipsoidu. Je s najväčšou pravdepodobnosťou zachytenou planétkou, pochádzajúcou z oblasti hlavného pásu planétok. Zachytená bola asi vzájomnou kombináciou gravitačných porúch spôsobených Jupiterom a samotným Marsom. Podľa inej teórie mohli byť obidva mesiace vyrazené z povrchu Protomarsu v čase tvorby planéty akréciou, pri dopadoch veľkých planetezimál.

40/2007[upraviť kód]

NGC6543.jpg

Planetárna hmlovina je astronomický objekt skladajúci sa z približne guľovej žiariacej zmesi plynov tvorenej niektorými typmi hviezd na konci ich života. Tento pojem nemá žiadnu súvislosť s planétami: názov pochádza z v minulosti predpokladanej podobnosti so vzhľadom obrích planét. Jav netrvá dlho, iba niekoľko tisíc rokov z typického života hviezdy dosahujúceho niekoľko miliárd rokov. V našej Galaxii poznáme asi 1 500 týchto objektov.

Planetárne hmloviny sú dôležitými astronomickými objektami, pretože hrajú kľúčovú úlohu v chemickom vývoji galaxie. Vracajú totiž materiál do medzihviezdneho priestoru a obohacujú ho tak o ťažké prvky, produkty nukleárnej syntézy. V iných galaxiách sú planetárne hmloviny jedinými pozorovateľnými objektami poskytujúcimi informácie o chemickom zložení.

V posledných rokoch priniesol Hubblov teleskop snímky, ktoré odhalili, že mnoho planetárnych hmlovín má veľmi zložitú a rôznorodú morfológiu. Mechanizmus vzniku tak širokej palety tvarov a rysov dosiaľ nebol celkom objasnený.

41/2007[upraviť kód]

Light cone sk.png

Špeciálna teória relativity (ŠTR) je fyzikálna teória publikovaná v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a čase a zahrňuje teóriu elektromagnetického poľa reprezentovanú Maxwellovými rovnicami. Teória sa nazýva špeciálnou, lebo opisuje iba zvláštny prípad Einsteinovho princípu relativity, kde sa vplyv gravitácie môže zanedbať. O desať rokov neskôr publikoval Einstein všeobecnú teóriu relativity, ktorá zahrňuje aj gravitáciu.

Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.

42/2007[upraviť kód]

Umelecká predstava, ako by mohol Mars vyzerať, slúži aj ako podklad, ako približne vyzeral skôr.

Voda na Marse je súhrnné označenie všetkej vody, ktorá sa na planéte Mars nachádza. Oproti Zemi však Mars nemá výskyt vody vo všetkých troch skupenstvách v množstve podobnom pozemskému. Na povrchu neexistujú rozsiahle oblasti kvapalnej vody v podobe hydrosféry, ale voda je viazaná prevažne v kryosfére (vo forme permafrostu, polárnych čiapočiek) ako ľad alebo malá časť v atmosfére ako vodná para.

V súčasnosti nepanujú na povrchu Marsu podmienky, ktoré umožňujú dlhodobú existenciu kvapalnej vody. Priemerné hodnoty tlaku a teploty sú príliš nízke, čo vedie k tomu, že voda začína okamžite mrznúť a následne sublimovať. Výskum planéty však naznačuje, že sa na povrchu planéty tečúca voda v minulosti vyskytovala,[1] a dnešná otázka skôr znie, kam sa táto voda podela.[2]


43/2007[upraviť kód]

Urán s prstencom a mesiacmi

Urán je siedma planéta Slnečnej sústavy, tretia najväčšia.

Základná charakteristika

Urán je prvou planétou objavenou v modernej histórii. Spozoroval ho 13. marca 1781 William Herschel pri mapovaní oblohy. Veľkosťou aj zložením patrí Urán medzi veľké planéty, spolu s Jupiterom, Saturnom a Neptúnom. Podobne ako Saturn, aj plynný Urán je obria planéta so sústavou prstencov. Urán ako jediná z planét má extrémne veľký sklon osi k rovine obehu okolo Slnka, i keď dosiaľ nie je uspokojivé vysvetlenie, prečo má tak extrémny sklon osi. Je takmer kolmo sklonený. Na každom póle je 42 rokov deň a rovnako dlho noc.

Urán býva väčšinou pozorovateľný aj voľným okom či menším ďalekohľadom.

Pomenovanie

Planéta niekoľkokrát zmenila pomenovanie: Herschel planétu pomenoval na počesť svojho kráľa „Georgium Sidus“, neskôr sa nazývala Herschel. Terajšie meno Urán navrhol Bode v súlade s pomenovaním ostatných planét podľa bohov antickej mytológie, ale názov sa začal používať až od polovice XIX. storočia.


44/2007[upraviť kód]

Guľová hviezdokopa 47 Tucanae v súhvezdí Tukan na južnej oblohe

Guľová hviezdokopa je guľové zoskupenie hviezd, ktoré obieha galaxiu ako satelit. Guľové hviezdokopy sú silne gravitačne viazané, vďaka čomu majú guľový tvar a relatívne veľmi husté jadro. Obsahujú státisíce až milióny hviezd. Koncentrujú sa okolo jadra galaxie, pričom vytvárajú galaktické halo.

Charakteristika

Guľové hviezdokopy majú guľový tvar s rozmermi 50-400 svetelných rokov. V strede hviezdokopy je hustota hviezd až niekoľkotisíc krát väčšia, ako v okolí Slnka. Napríklad hviezdokopa 47 Tucanae má hustotu v jadre približne 1000 hviezd na kubický svetelný rok. Vzdialenosti medzi jednotlivými hviezdami v jadre sa počítajú na svetelné týždne. Hustota hviezd je taká veľká, že v niektorých hviezdokopách sa ani najväčšími ďalekohľadmi nepodarí rozlíšiť v jadre jednotlivé hviezdy – javí sa ako jednoliata žiariaca plocha. Smerom k okrajom hustota hviezd klesá, vo vonkajších oblastiach predstavuje len desaťnásobok hustoty hviezd v okolí Slnka. Guľové hviezdokopy neobsahujú hmloviny a netvoria sa v nich nové hviezdy, aj keď aj tu existujú výnimky – takou je napríklad Omega Centauri. Hviezdokopy sa časom nerozpadajú, na rozdiel od otvorených hviezdokôp.


45/2007[upraviť kód]

Topografická mapa povrchu

Areografia (gr. Ares – Mars; graphein – opísať) je náuka o povrchu Marsu (areografický - vzťahujúci sa na povrch Marsa, napríkald areografické súradnice, areografická mapa; areocentrický – vzťahujúci sa na stred Marsa).

Povrch Marsu je podobne ako povrch Zeme značne rozmanitý s vysokými pohoriami, kaňonmi, údoliami či pahorkatinami. V minulých dobách pred vesmírnymi letmi bolo možné Mars pozorovať iba ďalekohľadom, ktorý neumožňoval rozpoznať podrobnejšie detaily povrchu ako načervenalý povrch s tmavými oblasťami a dvoma polárnymi čiapočkami. Prvé fotografie priniesli nový pohľad na červenú planétu, ktorý v súčasnosti prechádza ďalšou revíziou vďaka podrobnému mapovaniu planéty kozmickými sondami a vozidlami na povrchu.

Mars, podobne ako Zem, má svoju vlastnú históriu, počas ktorej dochádzalo k jeho postupnému vývoju až do súčasnej podoby. V minulosti sa na planéte vystriedalo mnoho udalostí, ktoré mali zásadnejší význam pre podobu povrchu a existujúcich štruktúr. V období noachian dochádzalo k silnému vulkanizmu a masívnemu bombardovaniu meteoritmi, ktoré za sebou zanechalo viav ako dve stovky kráterov veľkosti do 5 km a 25 väčších ako 16 km. V tomto období sa na povrchu nachádzala aj kvapalná voda a snáď i oceán, o čom svedčia dôkazy v podobe riečnych korýt, či vzniknutých sedimentov.

46/2007[upraviť kód]

134340 Pluto je trpasličia planéta slnečnej sústavy.

V minulosti bolo spravidla považované za 9. planétu, ale 24. augusta 2006 mu bolo toto označenie odňaté z dôvodu malých rozmerov, netypickej dráhy (excentricita, sklon k ekliptike) a objavov ďalších veľkých telies za dráhou Neptúna.

Medzi astronómami sa často špekuluje o tom, že Pluto by malo byť zaradené do skupiny tzv. transneptúnskych objektov (TNO). Ďalším argumentom na takéto zaradenie je i okolnosť, že jeho nízka priemerná merná hmotnosť ukazuje na to, že je zložené približne zo 70 % hornín a 30 % ľadu. Podľa dohody Medzinárodnej astronomickej únie v roku 1999 bolo Pluto formálne zaradené medzi planéty.

14. septembra 2006 (cca. 9:35) pridelila IAU Plutu katalógové číslo 134340, čím ho zaradila medzi planétky. Oznámenie vyšlo v cirkulári č. 8747.

47/2007[upraviť kód]

Venuspioneeruv.jpg

Venuša je druhá planéta Slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová výchylka Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá tiene na Zem. Je pomenovaná po rímskej bohyni Venuši. Je to terestriálna planéta, čo do veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame "sesterskou planétou" Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica, so Slnkom iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.

Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe vždy zhruba v rovnakej vzdialenosti od Slnka, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba pred svitaním alebo po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako "Zornička" alebo "Večernica", a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Niektorí ľudia ale dokážu rozpoznať jej fázy voľným okom. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne.

48/2007[upraviť kód]

Magnetar.jpg

Záblesk gama žiarenia, vzplanutie gama žiarenia alebo GRB (z anglického Gamma ray burst) je prudký záblesk gama žiarenia na oblohe. Zjavuje sa náhodne, má neznámy pôvod a čas ani miesto jeho objavenia sa nedá predvídať. Záblesky gama žiarenia k nám cestujú nesmierne dlho – dalo by sa povedať, že sú akýmsi dopisom z diaľok. Nedávno bol pozorovaný gama záblesk, ktorý sa odohral takmer pred 9,5 miliardami rokov, to je v čase, keď naša slnečná sústava ešte vôbec neexistovala.

Môže trvať od niekoľko tisícin sekundy po 1,6 hodiny (najdlhší pozorovaný záblesk). Nakoľko gama žiarenie zemská atmosféra neprepúšťa, môžu byť tieto záblesky identifikované len na základe pozorovania družíc. Niektoré GRB však majú tzv. dosvit v ostatných oblastiach spektra: V röntgenovom, ultrafialovom, viditeľnom, infračervenom, mikrovlnnom a rádiovom žiarení. Dosvit vo viditeľnom svetle môžeme pozorovať pozemskými teleskopmi.

Podľa dĺžky trvania delíme záblesky na

  • krátkodobé gama záblesky – trvajú kratšie než 2 sekundy, v priemere 0,5 sekundy
  • dlhodobé gama vzplanutia – trvajú od 2 sekúnd do 1,6 hodiny, v priemere 35 sekúnd

49/2007[upraviť kód]

Pisces constellation map.png

Ryby (Pisces, Psc) sú zvieratníkové súhvezdie ležiace medzi súhvezdiami Vodnár na západe a Baran na východe.

Ryby sú zvieratníkové súhvezdie, čo znamená, že ním prechádza časť ekliptiky. Za vhodných podmienok v Rybách môžeme nájsť planéty a Mesiac. Slnko cez toto súhvezdie prechádza od 12. marca do 18. apríla. Cez Ryby prechádza veľký kus ekliptiky a samotné súhvezdie je pomerne rozľahlé. Po Panne je to druhé najväčšie zvieratníkové súhvezdie na oblohe. Cez Ryby však prechádza aj svetový rovník a dôležitejšie je, že v západnej časti súhvezdia tento svetový rovník križuje ekliptiku. Ich priesečník leží kolmo pod hviezdou omega a približne naň ukazuje spojnica hviezd gama a lambda tvoriace časť tela západnej ryby. Tento priesečník ekliptiky a svetového rovníka sa nazýva jarný bod. Tento bod patrí medzi najdôležitejšie body na oblohe. Slnko ním prechádza v okamihu jarnej rovnodennosti. Jarným bodom sa začína tiež sústava zvieratníkových súhvezdí. Preto sa za prvé súhvezdie zvieratníka považujú Ryby.

50/2007[upraviť kód]

Zvieratník zo synagógy zo 6. storočia

Astrológia je veľmi starý odbor, ktorý hľadá vzťahy a súvislosti medzi postavením nebeských telies a aktuálnymi, minulými či budúcimi dejmi na určitom mieste povrchu Zeme. Najčastejšie sa zaoberá určovaním budúcnosti a osudu jednotlivcov, skupín ľudí alebo celých národov.

Astrológovia opisujú astrológiu ako vedu s presnými pravidlami. Astronómovia zväčša astrológiu nepovažujú za vedu, ale za pseudovedu (pozri Barnumov efekt). Väčšina smerov astrológie je založená na zverokruhu a domoch. Najčastejším produktom astrológie je horoskop. V skreslenej forme – ako predpovedanie budúcnosti osôb, ktoré sa narodili v jednom z dvanástich znamení – je astrológia populárna dodnes.

51/2007[upraviť kód]

Sir Frederick Hoyle, člen FRS, (* 24. jún 1915, Gilstead – † 20. august 2001,Bournemouth) bol britský astronóm a spisovateľ. Narodil sa v Gilsteade neďaleko Bingley, West Yorkshire, Anglicko[3]. Jeho otec, George Hoyle, obchodoval s vlnou v Bradforde. Jeho matka, Mabel Pickard študovala hudbu na Royal College of Music v Londýne. Fred Hoyle študoval na Bingley Grammar School a matematiku na Emmanuel College, Cambridge. Hoyle bol známy množstvom teórií, ktoré protirečili súčasným astronomickým teóriám a bol aj spisovateľom science fiction, ktorý napísal množstvo kníh spolu so synom Geoffreym. Plodný pracovný život prežil na Institute of Astronomy v Cambridge, kde bol niekoľko rokov aj riaditeľom. Umrel na mŕtvicu v Bournemouth, v Anglicku.

Príspevok do kozmológie

Hoyle sa sprvoti venoval antropickému princípu. V snahe objasniť procesy stelárnej nukleosyntézy, spozoroval, že jedna jadrová reakcia, 3α proces, ktorá generuje uhlík, vyžaduje, aby malo jadro uhlíka určitú veľmi špecifickú energiu. Obrovské množstvo uhlíka vo vesmíre, ktoré nám umožnilo existenciu, ukazuje, že táto jadrová reakcia musí existovať. Na základe tohto predpokladu urobil predikciu energetických hladín v jadre uhlíka, ktorá bola neskôr potvrdená experimentálne.

52/2007[upraviť kód]

Topografická mapa povrchu Marsu.

Stratigrafia Marsu je vedná disciplína v planetológii, ktorá sa snaží rozčleniť základné stratigrafické jednotky na Marse. V súčasnosti sa skladá z troch základných jednotiek, ktoré boli vyčlenené na základe fotografií sond Viking zo 70. rokov 20. storočia. Vzhľadom na získavanie stále nových dát zo sond z posledného desaťročia, ktoré okolo Marsu obiehajú či po ňom jazdia, prechádzajú podstatnou revíziou. Keďže zatiaľ nie je možné získať geologické vzorky priamo z hornín na povrchu, je celá stratigrafia založená na pozorovaní vrchnej vrstvy kôry, respektíve na prejavoch impaktov cudzích telies na povrch.

Množstvo kráterov, ich prekrytie či stupeň erózie je návodom, podľa ktorého sa dá určiť približný vek pozorovanej časti. Tato nepriama metóda je teda iba orientačná a tak sa v budúcnosti môže ľahko stať, že veľká časť stratigrafie bude pozmenená, či upravená a že dáta hornín budú spresnené. Súčasné členenie je tedy iba orientačné, slúži na hrubý popis udalostí.


  1. Science@NASA, The Case of the Missing Mars Water [online]. [Cit. 2007-08-19]. Dostupné online.
  2. Water on Mars: Where is it All? [online]. [Cit. 2007-09-26]. Dostupné online.
  3. "Sir Fred Hoyle"