Portál:Astronómia/Odporúčané články (2008)
Archív: 2005 - 2006 - 2007 - 2008 - 2009 - 2010
2008[upraviť zdroj]
1 | 2 | 3 | 4 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52
1/2008[upraviť zdroj]
Mesiac s veľkým začiatočným písmenom označuje vesmírne teleso obiehajúce okolo Zeme. Je jej jediným prirodzeným satelitom. Nemá iné formálne meno ako "Mesiac", aj keď sa občas nazýva Luna (latinský výraz pre "mesiac"), aby bol odlíšený od bežných "mesiacov". Jeho symbolom je kosák (Unicode: ☾). Okrem slova lunárny sa k odkazu na Mesiac používa aj kmeň selen- (podľa gréckej bohyne Mesiaca Seléné) (selenocentrický, Seleniti, atď.).
Zohráva mimoriadne dôležitú úlohu pri udržiavaní rotácie Zeme v určitých medziach, a tým aj pri striedaní ročných období na Zemi, a ďalej pri tvorení prílivu a odlivu na Zemi.
Priemerná vzdialenosť medzi Mesiacom na Zemou je 384 403 km. Priemer Mesiaca je 3 476 kilometrov. V roku 1969 pristáli Neil Armstrong a Buzz Aldrin ako prví ľudia na Mesiaci.
2/2008[upraviť zdroj]
Čierna diera alebo kolapsar je koncentráciou hmoty s takým silným gravitačným poľom, že úniková rýchlosť z blízkych bodov presahuje rýchlosť svetla. Z toho vyplýva, že nič, dokonca ani svetlo, nemôže uniknúť jej gravitácii, preto slovo „čierna“. Pojem „čierna diera“ sa stal zaužívaným, aj keď teória nespomína žiadnu dieru v normálnom slova zmysle, ale oblasť vesmíru, z ktorej nič neunikne.
Existenciu čiernych dier predpokladá všeobecná relativita. Podľa klasickej všeobecnej relativity, žiadna hmota ani informácia nemôže prúdiť z vnútra čiernej diery k vonkajšiemu pozorovateľovi. Napríklad nie je možné dostať von žiadnu z jej častí, ani odrazené svetlo od zdroja podobného fotografickému blesku, alebo získať akúkoľvek informáciu o látke, ktorá vstúpila do čiernej diery. Kvantová mechanika však dovoľuje výnimky z týchto pravidiel. Existencia čiernych dier vo vesmíre je dobre podložená teoreticky a aj astronomickými pozorovaniami.
3/2008[upraviť zdroj]
Slnko je hviezda našej planetárnej sústavy. Planéta Zem obieha okolo Slnka. Je to naša najbližšia hviezda a zároveň najjasnejšia hviezda na oblohe. Gravitačné pôsobenie Slnka udržiava na obežných dráhach okolo Slnka všetky objekty slnečnej sústavy. Jeho energia je nevyhnutná pre život na Zemi. Astronomický symbol pre Slnko je kruh s bodom vo vnútri (v Unicode 
).
Slovom slnko s malým s sa v niektorých prípadoch označuje aj hviezda alebo primárne hviezdne teleso, okolo ktorého obiehajú objekty.
Význam
Slnko je naša najbližšia hviezda. Svetlo z neho letí na Zem približne 8 minút a 20 sekúnd (pričom z našej druhej najbližšej hviezdy, Alfa Centauri letí svetlo na Zem 4,2 roka). Vzdialenosť Zeme od Slnka sa mení v rozpätí od 147 097 000 km (perihélium) do 152 099 000 km (afélium), tieto zmeny však nespôsobujú veľké kolísanie teploty na Zemi a nie sú ani príčinou striedania ročných období. Slnečná energia je základom takmer všetkých procesov prebiehajúcich na jej planétach a teda aj na Zemi. Od slnečnej energie nevyhnutne závisia podnebie, počasie, teplota, slnečný príliv a odliv a tiež všetky formy života na Zemi. Slnko priamo neovplyvňuje iba sopečnú a tektonickú aktivitu a tiež mesačný príliv a odliv.
4/2008[upraviť zdroj]
Termín supernova sa vzťahuje na niekoľko typov hviezdnych explózií, ktorými vznikajú extrémne jasné objekty zložené z plazmy, ktorých jasnosť potom v priebehu týždňov či mesiacov opäť o mnoho radov klesá. K tomuto koncu vedú dve možné cesty: alebo ide o masívnu hviezdu, ktorá vo svojom jadre vyčerpala zásoby paliva pre fúziu a začala sa zmršťovať pod silou svojej vlastnej gravitácie, alebo o bieleho trpaslíka, ktorý nahromadil materiál od svojho hviezdneho sprievodcu, dosiahol Chandrasekharovu medzu a prešiel termonukleárnou explóziou. V oboch prípadoch výsledná explózia supernovy rozmetá obrovskou silou väčšinu alebo všetkú hmotu hviezdy.
Explózia uvádza do pohybu nárazovú vlnu, ktorá sa šírí do okolitého priestoru a formuje zvyšky supernovy. Najznámejším príkladom tohto procesu sú zvyšky SN 1604 (na obrázku vpravo). Explózie supernov sú hlavným zdrojom všetkých prvkov ťažších ako kyslík a pri mnohých dôležitých prvkoch zdrojom jediným. Napríklad všetok vápník v našich kostiach a všetko železo v hemoglobíne boli syntetizované pri explózii supernov pred miliardami rokov. Supernovy vnášajú do medzihviezdnej hmoty ťažké prvky a obohacujú tak molekulové mračná, ktoré sú dejiskom tvorby nových hviezd. Činnosť supernov významne ovlyvnila zloženie slnečnej sústavy a umožnila tak nakoniec chémiu života na Zemi, ako ho poznáme.
5/2008[upraviť zdroj]
Rýchlosť svetla vo vákuu sa presne rovná 299 792 458 metrov za sekundu (1 079 252 848,8 km/h). Rýchlosť svetla sa značí písmenom c (údajne z latinského celeritas, čo znamená rýchlosť), ktoré je tiež známe ako Einsteinova konštanta. Táto presná hodnota nie je určená meraním ale definíciou, nakoľko samotná jednotka meter je definovaná z hľadiska rýchlosti svetla a sekundy. Rýchlosť svetla v inom prostredí (teda nie vo vákuu) je menšia ako c (čo definuje index lomu prostredia).
Podľa štandardnej fyzikálnej teórie sa všetko elektromagnetické žiarenie, vrátane viditeľného svetla, šíri (alebo pohybuje) vo vákuu konštantnou rýchlosťou, všeobecne známou ako rýchlosť svetla. Táto fyzikálna konštanta je označovaná písmenom c. Vo všeobecnej teórii relativity je rýchlosť c tiež rýchlosť šírenia sa gravitácie. Elektromagnetické zákony (ako sú Maxwellove rovnice) hovoria, že rýchlosť elektromagnetického žiarenia c nezávisí od rýchlosti objektu vyžarujúceho žiarenie; preto napríklad svetlo vyžarujúce z rýchlo pohybujúceho sa zdroja sa šíri rovnakou rýchlosťou ako svetlo vyžarované zo statického zdroja, hoci podľa relativistického Dopplerovho javu sa farba, frekvencia, energia a hybnosť svetla zmení.
6/2008[upraviť zdroj]
Slnečná sústava je naša planetárna sústava. Skladá sa zo Slnka a všetkých telies, ktoré obiehajú okolo neho (planét, trpasličích planét, planétok, komét, mesiacov, meteoroidov), rovnako ako aj prostredia, v ktorom sa tento pohyb uskutočňuje. Zem je treťou planétou Slnečnej sústavy. Všetky telesá slnečnej sústavy sa pri svojom obehu okolo Slnka riadia Keplerovými zákonmi.
Zloženie
Centrálnym telesom Slnečnej sústavy je Slnko, v blízkosti ktorého sa nachádza aj ťažisko sústavy. Po eliptických dráhach, blízkych kružniciam, obiehajú okolo Slnka planéty. K slnečnej sústave patria mesiace planét (napr. Mesiac), planétky, kométy, meteoroidy. Pohyb týchto telies sa riadi gravitačným zákonom a všetky tieto telesá priamo alebo nepriamo obiehajú okolo Slnka. Pri nepriamom obehu teleso obieha okolo telesa, ktoré obieha okolo Slnka. Len výnimočne, pri rôznych kolíziách alebo blízkych priblíženiach môže teleso nadobudnúť tretiu únikovú rýchlosť a opustiť slnečnú sústavu. Slnko obsahuje 99,866% hmoty Slnečnej sústavy. Na planéty pripadá 0,133% hmoty, na ich mesiace len 5,7.10-5 %, na planétky 1,5.10-7 % a na medziplanetárny prach a plyn iba 2.10-13.
7/2008[upraviť zdroj]
Pojem "asteroid", ktorý znamená ako hviezda (z gréckeho asteroeides, aster "hviezda" + -eidos "forma, tvar"), prvýkrát použil v roku 1802 Sir William Herchel krátko po tom, čo Heinrich Wilhelm Olbers objavil druhý asteroid 2 Pallas 28. marca toho istého roku, aby opísal ich vzhľad, ktorý sa podobá hviezdam; pre porovnanie, všetky vtedy známe planéty zobrazovali disky. Tento pojem tiež použil pre malé mesiace planét z kategórie plynných obrov. Prvý eng: vedecký dokument, ktorý vo svojom názve používal pojem asteroid, napísal v roku 1840 Georg Adolph Erman (1806-1877).
Presná definícia asteroidu nie je ustálená. Pojem "planétka" (alebo "planetoid") nevyvoláva žiadnu silnú predstavu o zložení objektu alebo jeho všeobecnej polohe v Slnečnej sústave a niektorí dokonca tvrdia, že veľmi malá planétka by sa nemala volať asteroid.
Jedna možné klasifikácia asteroidov je z hľadiska veľkosti. Jedna pracovná definícia znie takto: Asteroidy dosahujú v priemere viac ako 50 metrov, čo ich odlišuje od meteoroidov, ktoré majú typicky veľkosť balvana alebo menšiu.
8/2008[upraviť zdroj]
Labuť (Cygnus) je severné súhvezdie, jedno zo 48 súhvezdí zavedených Ptolemaiom a tiež jedno z 88 súhvezdí modernej astronómie. Vďaka svojmu tvaru je niekedy nazývané aj ako Severný kríž.
Na oblohe sa niekedy hľadá pomerne ťažko, hlavne v oblastiach bez mestského osvetlenia za veľmi jasných nocí, pretože Labuť „letí v Mliečnej ceste“ z ktorej jej vytŕčajú iba krídla. Pomôckou pri jej hľadaní na nočnej oblohe môže byť fakt, že dlhý labutí krk sa nachádza medzi súhvezdím Delfína a Lýry.
Báj hovorí, že na labuť sa premieňal vládca Olympu, mocný Zeus, keď sa chcel pozrieť medzi ľudí. V tejto podobe navštívil aj spartskú kráľovnú Lédu, ktorá ho zaujala svojou krásou. Aby sa k nej mohol priblížiť, nechal sa prenasledovať obrovským orlom, pred ktorým ho kráľovná zachránila. Léda sa po návšteve Dia stala matkou blížencov Castora a Polluxa a tiež krásnej Heleny, pre ktorú vypukla Trójska vojna.
9/2008[upraviť zdroj]
Milan Rastislav Štefánik (* 21. júl 1880, Košariská, okres Senica – † 4. máj 1919 tragická smrť, Ivanka pri Dunaji) bol slovenský astronóm, politik, generál francúzskej armády.
V rokoch 1913-1918 organizoval česko-slovenské légie v Srbsku, Rumunsku, Rusku, Taliansku a v roku 1918 protisovietsku intervenciu na Sibíri; člen Národnej rady v Paríži, prvý česko-slovenský minister národnej obrany. Zahynul pri leteckej katastrofe pri návrate na Slovensko.
Milan Rastislav Štefánik sa narodil v Košariskách (od roku 1870 patrili Košariská ako osada do Brezovej pod Bradlom) v rodine evanjelického farára Pavla Štefánika. Narodil sa ako šieste dieťa. Po ňom ešte prišli na svet ďalší šiesti súrodenci. Deväť detí sa rodičom podarilo vychovať do dospelosti, čo nebolo ľahké. Štefánik teda vyrastal v biednom prostredí a jeho život sa takmer ničím nelíšil od života detí košarištianskych roľníkov, hoci bol synom farára. Pavel Štefánik však ako vzdelaný človek a oduševnený slovenský národovec mal doma bohatú knižnicu a aj touto cestou sa snažil ovplyvňovať svoje deti. Malý Milan Rastislav bol teda už od detstva obklopovaný slovenskými knihami a časopismi. Prvé tri triedy ľudovej školy vychodil v rodnej dedine a učiteľom mu bol slovenský národovec, absolvent slovenského ev. gymnázia v Revúcej, Martin Kostelný. Podľa svedectva učiteľa bol Milan Rastislav najlepším žiakom na košarištianskej škole.
10/2008[upraviť zdroj]
Planetárna hmlovina je astronomický objekt skladajúci sa z približne guľovej žiariacej zmesi plynov tvorenej niektorými typmi hviezd na konci ich života. Tento pojem nemá žiadnu súvislosť s planétami: názov pochádza z v minulosti predpokladanej podobnosti so vzhľadom obrích planét. Jav netrvá dlho, iba niekoľko tisíc rokov z typického života hviezdy dosahujúceho niekoľko miliárd rokov. V našej Galaxii poznáme asi 1 500 týchto objektov.
Planetárne hmloviny sú dôležitými astronomickými objektami, pretože hrajú kľúčovú úlohu v chemickom vývoji galaxie. Vracajú totiž materiál do medzihviezdneho priestoru a obohacujú ho tak o ťažké prvky, produkty nukleárnej syntézy. V iných galaxiách sú planetárne hmloviny jedinými pozorovateľnými objektami poskytujúcimi informácie o chemickom zložení.
V posledných rokoch priniesol Hubblov teleskop snímky, ktoré odhalili, že mnoho planetárnych hmlovín má veľmi zložitú a rôznorodú morfológiu. Mechanizmus vzniku tak širokej palety tvarov a rysov doposiaľ nebol celkom objasnený.
11/2008[upraviť zdroj]
Venuša je druhá planéta Slnečnej sústavy (v poradí od Slnka), po Slnku a po Mesiaci najjasnejší objekt viditeľný zo Zeme. Jej dráha sa nachádza vo vnútri dráhy Zeme, to znamená, že nikdy sa nevzdiali ďaleko od Slnka. Maximálna uhlová výchylka Venuše od Slnka môže byť až 48°. So Slnkom a Mesiacom patrí medzi jediné tri nebeské telesá, ktorých svetlo vrhá tiene na Zem. Je pomenovaná po rímskej bohyni Venuši. Je to terestriálna planéta, čo do veľkosti a skladby veľmi podobná Zemi; niekedy ju preto nazývame "sesterskou planétou" Zeme. Aj keď orbity všetkých ostatných planét sú elipsovité, orbita Venuše je jediná takmer kružnica, so Slnkom iba o 0,7% mimo skutočný stred Venušinej obežnej dráhy.
Pretože je Venuša k Slnku bližšie ako Zem, nájdeme ju na oblohe vždy zhruba v rovnakej vzdialenosti od Slnka, takže ju je možné zo Zeme vidieť iba pred svitaním alebo po zotmení. Preto je niekedy označovaná ako "Zornička" alebo "Večernica", a keď sa objaví, ide o zďaleka najsilnejší bodový zdroj svetla na oblohe. Niektorí ľudia ale dokážu rozpoznať jej fázy voľným okom. Výnimočne možno Venušu voľným okom uvidieť aj vo dne.
12/2008[upraviť zdroj]
Špeciálna teória relativity (ŠTR) je fyzikálna teória publikovaná v roku 1905 Albertom Einsteinom. Nahradzuje Newtonove predstavy o priestore a čase a zahrňuje teóriu elektromagnetického poľa reprezentovanú Maxwellovými rovnicami. Teória sa nazýva špeciálnou, lebo opisuje iba zvláštny prípad Einsteinovho princípu relativity, kde sa vplyv gravitácie môže zanedbať. O desať rokov neskôr publikoval Einstein všeobecnú teóriu relativity, ktorá zahrňuje aj gravitáciu.
Princíp relativity zaviedol už Galileo Galilei. Prekonal starý absolutistický pohľad Aristotela a zastával názor, že pohyb, alebo minimálne rovnomerný priamočiary pohyb, má zmysel iba relatívne k niečomu inému. Ďalej tvrdil, že neexistuje absolútne referenčné teleso, oproti ktorému by všetky ostatné veci mohli byť merané. Galileo zaviedol aj sadu transformácií nazývaných Galileove transformácie, ktoré sa používajú dodnes a definoval 5 pohybových zákonov. Keď Newton konštruoval svoju mechaniku, prevzal Galileiho princíp relativity a zredukoval počet základných pohybových zákonov na tri.
13/2008[upraviť zdroj]
90377 Sedna (2003 VB12) je transneptúnsky objekt objavené 14. novembra 2003 astronómami Mikom Brownom, Chadom Trujillom a Davidom Rabinowitzom pomocou teleskopu Samuela Oschina v observatóriu v Palomare na východ od San Diega. Meno pochádza z inuitského pomenovania bohyne Sedny, ktorá vládla všetkým moriam a oceánom. Priemer Sedny dosahuje až dve tretiny trpasličej planéty Pluto, čím patrí medzi najväčšie transneptúnske objekty. Sedna obieha okolo Slnka po veľmi výstrednej dráhe.
História
Teleso objavili 14. novembra 2003 astronómovia Mike Brown, Chad Trujillo a David Rabinowitz na observatóriu na Mt. Palomar v blízkosti mesta San Diego v Kalifornii (USA) v priebehu prehliadky neba ďalekohľadom Samuela Oschina, tj. Schmidtovou komorou s priemerom 1,22 m, vybavenou 160megapixelovou kamerou Yale-Palomar Quest. V tom čase sa objekt nachádzal vo vtedy rekordnej vzdialenosti približne 90 AU od Slnka; dnes bol tento rekord už prekonaný a v súčasnej dobe ho drží planétka 136199 Eris. Dodatočne bola Sedna objevená tiež na predobjavových snímkach, urobených už 25. septembra 1990.
14/2008[upraviť zdroj]
Polárka (α UMi) je najjasnejšia hviezda v súhvezdí Malá medvedica (lat. Ursa Minor). Taktiež je veľmi blízko k severnému pólu, čo ju vlastne robí súčasnou severnou polárnou hviezdou. Zriedkavo sa Polárke hovorí aj Cynosura. Slovo “polaris” pochádza z latinského Stella Polaris, čo je bežné meno “Polárna hviezda”. Grécke meno Cynosura (Κυνόσουρα) znamená “chvost psa”. Iné názvy sú tiež “Severka”, alebo “Polaris Borealis”.
Pretože leží skoro na priamej línii s osou otáčania sa Zeme, teda na severnom póle, môže sa zdať, že sa Polárka nepohybuje a všetky hviezdy severnej oblohy okolo nej obehajú. Práve preto sa Polárka považuje za vynikajúci fixačný bod, pre nebeskú navigáciu. To, že hviezda je niekoľko storočí objavená a používaná nasvedčuje fakt, že bola objavená už na Asýrskych tabuľkách. V súčasnosti je Polárka pod 1° od rotácie pólu (asi dvakrát zdanlivý priemer Mesiaca), a preto sa točí okolo pólu v malých kruhoch asi 2° v priemere. Asi len dvakrát počas hviezdneho dňa sa Polárka nachádza na pravom severnom azimute, zvyšok času je to len odhad a preto musí byť poopravený použitím tabuliek. Polárka je od Zeme vzdialená 431 svetelných rokov, v súlade s meraniami Hipparcosovým satelitom.
15/2008[upraviť zdroj]
Kométa je malý astronomický objekt podobný asteroidu, ale zložený predovšetkým z ľadu. Kométy sa typicky pohybujú po veľmi eliptických obežných dráhach, ktorých odslnie môže byť oveľa vzdialenejšie ako obežná dráha Pluta. Veľmi často sú opisované ako "špinavé snehové gule" a z veľkej časti ich tvorí zmrznutý oxid uhličitý, metán a voda s primiešaným prachom a rôznymi nerastnými agregátmi.
Všeobecne sa predpokladá, že kométy vznikajú v oblaku (Oortov oblak) vo veľkých vzdialenostiach od Slnka skladajúcom sa z trosiek, ktoré zostali po kondenzácii slnečnej hmloviny; vonkajšie okraje takýchto hmlovín sú dosť chladné na to, aby voda mohla existovať v pevnom (a nie plynnom) skupenstve. Asteroidy vznikajú iným procesom, no veľmi staré kométy, ktoré stratili všetku svoju prchavú hmotu, sa môžu podobať na asteroidy.
16/2008[upraviť zdroj]
Herbig-Harove objekty sú malé útržky hmloviny v blízkosti novovzniknutých hviezd a tvoria sa, keď sa plyn vyvrhnutý mladou hviezdou zrazí s blízkymi oblakmi plynu a prachu pri rýchlosti niekoľko stoviek kilometrov za sekundu. Herbig-Harove objekty sa hojne vyskytujú v oblastiach tvorby hviezd a okolo jednej hviezdy je často vidno viac ako jeden, pričom sa zarovnávajú pozdĺž jej rotačnej osi.
HH objekty sú prechodným javom, trvajú najviac niekoľko stoviek rokov. Viditeľne sa vyvíjajú počas pomerne krátkych časových období ako sa pohybujú ďalej od svojej rodičovskej hviezdy do oblakov plynu a medzihviezdneho priestoru (medzihviezdne médium). Pozorovania Hubbleovho vesmírneho teleskopu odhaľujú komplexný vývoj HH objektov v priebehu niekoľkých rokov, ako ich časti tmavnú, kým iné zosvetlievajú počas kolízií s koncentrovaným materiálom v medzihviezdnom médiu.
Objekty boli prvýkrát pozorované neskoro v 19. storočí Sherburneom Wesleym Burnhamom, ale neboli rozpoznané ako samostatný typ emisnej hmloviny do štyridsiatych rokov. Prví astronómovia, ktorí ich podrobne študovali boli George Herbig a Guillermo Haro, po ktorých boli pomenované. Herbig a Haro pracovali nezávisle na štúdiách tvorby hviezd, keď prvýkrát analyzovali Herbig-Harove onjekty a zistili, že sú vedľajším produktom procesu tvorby hviezd.
17/2008[upraviť zdroj]
Jupiter je najväčšia a najhmotnejšia planéta našej slnečnej sústavy, v poradí piata od Slnka. Slnečná sústava je niekedy položartovne opisovaná ako systém skladajúci sa zo Slnka, Jupitera a rôzneho smetia. Jupiter a ostatní plynní obri Saturn, Urán a Neptún sú označované ako jupiterovské planéty. Je pomenovaný po rímskom bohovi Jupiterovi (tiež nazývaným Jova). Symbolom planéty je štylizované znázornenie božského blesku (v Unicode: ♃).
Jupiter má plynovo-kvapalný charakter a chemické zloženie podobné Slnku. Od hviezd sa Jupiter líši iba malou hmotnosťou, ktorá nestačí k vytvoreniu podmienok pre reakcie, prebiehajúce vo hviezdach. I napriek tomu sa so svojimi mnohými mesiacmi podobá akejsi „Slnečnej sústave“ v malom. Často je označovaný za nedokončenú hviezdu aj keď toto porovnanie je rovnakého druhu ako označiť asteroid za „nedokončenú Zem“. Zaujímavé je, že nájdené extrasolárne planéty sú omnoho hmotnejšie ako Jupiter. Oproti tomu veľkosť polomeru podobnej planéty už prakticky nezávisí na jej hmotnosti, pretože väčšia hmotnosť spôsobuje iba ďalšie zmršťovanie (pokiaľ nedôjde k naštartovaniu termonukleárnych reakcií).
18/2008[upraviť zdroj]
Veľký tresk (po anglicky Big Bang) je vedecká teória kozmológie, ktorá opisuje raný vývoj a tvar vesmíru. Nosnou myšlienkou je, že všeobecná teória relativity môže byť skombinovaná s pozorovaniami galaxií vzďaľujúcich sa od seba, čím sa dá odvodiť stav vesmíru v minulosti alebo aj v budúcnosti. Prirodzeným následkom Veľkého tresku je, že vesmír mal v minulosti vyššiu teplotu a hustotu. Termín "Veľký tresk" sa v užšom zmysle používa na označenie časového bodu, kedy sa začalo pozorované rozpínanie vesmíru, v širšom zmysle na označenie prevládajúcej kozmologickej paradigmy, vysvetľujúcej vznik a vývin vesmíru.
Jedným z dôsledkov Veľkého tresku je, že podmienky dnešného vesmíru sú odlišné od podmienok v minulosti alebo v budúcnosti. Na základe tohto modelu bol George Gamow v roku 1948 schopný predpovedať kozmické mikrovlnné reliktové žiarenie (alebo kozmické mikrovlnné reliktné žiarenie/základné žiarenie/žiarenie pozadia; po anglicky cosmic microwave background radiation, CMB), ktoré bolo v roku 1960 objavené a poslúžilo ako dôkaz potvrdzujúci správnosť teórie Veľkého tresku, vyvracajúc tak teóriu steady state (po anglicky steady state theory).
19/2008[upraviť zdroj]
Fobos (gréc. phobos - strach) je prirodzený satelit Marsu. Teleso je väčšie ako mesiac Deimos. Jeho hmotnosť sa odhaduje na 1,08e+16 kilogramov. Objavený bol 18. augusta 1877 a objaviteľom bol Asaph Hall.
Fobos bol pomenovaný podľa Fobosa, jedného zo synov boha vojny Área (Marsa) a Afrodity (Venuše). On a jeho brat Deimos spoločne stále sprevádzali svojho otca, boha vojny. Mená oboch mesiacov navrhol Henry Madan (1838–1901) z Etonu, podľa citátu z XV. knihy eposu Ílias, kde boh vojny povoláva Strach (Fobos) a Hrôzu (Deimos). Podľa iných mytologických povestí boli Deimos a Fobos kone, zapriahnuté do Áresovho vojnového voza.
Popis mesiaca
Phobos má pretiahnutý fazuľovitý tvaru, blížiaci sa trojosému elipsoidu. Je s najväčšou pravdepodobnosťou zachytenou planétkou, pochádzajúcou z oblasti hlavného pásu planétok. Zachytená bola asi vzájomnou kombináciou gravitačných porúch spôsobených Jupiterom a samotným Marsom. Podľa inej teórie mohli byť obidva mesiace vyrazené z povrchu Protomarsu v čase tvorby planéty akréciou, pri dopadoch veľkých planetezimál.
20/2008[upraviť zdroj]
Galileo bola americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Jupiter, jej okolia a systému jej mesiacov, najmä štyroch veľkých tzv. Galileových. Stala sa tiež prvou a doteraz jedinou umelou družicou tejto planéty.
Sondu postavila firma Hughes Aircraft Corp., Los Angeles, Kalifornia (USA), prístrojové vybavenie koordinovala NASA Laboratórium prúdového pohonu (JPL), Pasadena, Kalifornia (USA), ktorá ju tiež riadila pre ústredie NASA, Office of Space Science and Applications (OSSA), Washington (D.C.) (USA) a Deutsches Zentrum für Luft und Raumfahrt (DLR), Kolín nad Rýnom (Nemecko). Počas letu sa skladala z družicovej časti, ktorá bola neskôr navedená na obežnú dráhu okolo Jupitera, a malej atmosferickej sondy Galileo Atmosphery Probe (označenie COSPAR 1989-084E), určenej na priamy prieskum vrchnej atmosféry Jupitera.
21/2008[upraviť zdroj]
Hmlovina Mačacie oko (NGC 6543) je planetárna hmlovina v súhvezdí Drak. Z hľadiska štruktúry je to najzložitejšia známa hmlovina. Vo vysokom rozlíšení Hubblovho vesmírneho ďalekohľadu v nej možno pozorovať nevšedné štruktúry – chumáče, výtrysky, vlákna a akoby oblúkové rysy.
Hmlovinu objavil 15. februára 1786 William Herschel. Roku 1864 sa vďaka práci amatérskeho astronóma Williama Hugginsa stala prvou planetárnou hmlovinou s preskúmaným spektrom.
Moderné štúdie narazili na niekoľko tajomstiev. Komplikovanosť štruktúry môže byť spôsobená čiastočne materiálom vyvrhovaným z binárnej centrálnej hviezdy, aj keď doteraz neexistuje žiadny priamy dôkaz, že by centrálna hviezda mala sprievodcu. Snaha zistiť relatívne zastúpenie chemických prvkov narazila na veľký nesúlad medzi výsledkami dvoch odlišných metód merania, príčina však nie je jasná.
NGC 6543 je veľmi dobre preštudovaná planetárna hmlovina. Jej relatívna jasnosť je 8,1 mag a má tiež vysokú povrchovú jasnosť. Nachádza sa v rektascenzii 17h 58,6m a deklinácii +66°38'. Vďaka vysokej deklinácii je ľahko pozorovateľná zo severnej pologule, na ktorej sa z historických dôvodov nachádza viac veľkých ďalekohľadov. NGC 6543 sa nachádza takmer presne v smere severného pólu ekliptiky.
22/2008[upraviť zdroj]
Europa (v poslovenčenej verzii Európa) je prirodzený satelit Jupitera, jeden z Galileiho mesiacov. Je to najmenší zo štyroch veľkých mesiacov Jupitera a je aj najzáhadnejší. Pomenovaný bol po jednej z mileniek najvyššieho gréckeho boha Dia (Jupitera), Európe, ktorú Zeus v podobe bieleho býka uniesol na Krétu. Mesiac po prvýkrát pozoroval pravdepodobne Galileo Galilei 7. januára 1610.
Európa obieha Jupiter ako v poradí šiesty najbližší známy mesiac v strednej vzdialenosti 671 000 km. Jeden obeh jej trvá 86 hodín a rovnako dlho aj otočka okolo jej rotačnej osi, pretože má viazanú rotáciu. Obežná rýchlosť je 13.740 km/s, sklon dráhy k Jupiterovmu rovníku je 0.464° (1.78° k ekliptike). Jej priemer 3138 km je len nepatrne menší, ako priemer našeho Mesiaca (3476 km). Hmotnosť Europy je 4,80.1022 kg a stredná hustota 2,99 g/cm3. Povrchová teplota na rovníku dosahuje približne -140 °C, smerom k pólom sú teploty ešte nižšie. Teploty boli zistené z infračervených pozorovaní.
23/2008[upraviť zdroj]
Galileo Galilei (* 15. február 1564, Pisa – † 8. január 1642, Arcetri pri Florencii) bol taliansky filozof, fyzik, astronóm, matematik obdobia renesancie, jeden zo zakladateľov súčasnej experimentálno-teoretickej prírodovedy.
Je mu pripisované autorstvo výroku Eppur si muove! A predsa sa točí! (Zem sa otáča okolo svojej osi).
Štúdium
Narodil sa 15. februára 1564 v Pise. V kláštornej škole študoval medicínu, do ktorej ho otec nútil, pretože chcel, aby žil lepšie ako on. Zaujímala ho matematika a aj napriek otcovmu presvedčeniu, že bude mať lepší život, ak bude lekárom, začal študovať aj matematiku. V poslednom roku opustil štúdium medicíny a začal sa naplno venovať matematike, astronómii a fyzike. Štúdium dokončil ako samouk.
12. novembra 1589 ho prijali do prednášateľského zboru univerzity v Pise. Medzi učiteľmi nebol veľmi obľúbený. 26. septembra 1598 prestúpil do Padovy. Tu na jeho prednášky, najčastejšie o geometrii, chodilo okolo 2 000 poslucháčov. Galileo objavil rozpory Aristotelovej fyziky. Súhlasil s Kopernikovým učením, ale vtedy si ešte netrúfal verejne vystúpiť na jeho obranu. Až v roku 1597 poslal list Keplerovi, v ktorom sa priznáva k svojmu Kopernikovskemu zmýšľaniu. Kepler to pochopil tak, že nemá kde vydávať svoje diela, navrhol mu Nemecko a ponuku, aby spolu robili pozorovania. Galileo na list od Keplera odpovedal až po 12 rokoch, pretože sa bál cirkvi.
24/2008[upraviť zdroj]
Kuiperov pás, tiež nazývaný Edgeworthov–Kuiperov pás, je oblasť v slnečnej sústave, ktorá sa nachádza za dráhou Neptúna vo vzdialenosti 30 až 50 AU od Slnka.
Je pomenovaný po astronómovi Gerardovi Kuiperovi, ktorý v roku 1951 navrhol teóriu o pôvode niektorých komét v bližšej oblasti ako Oortov oblak. Táto oblasť bola na jeho počesť nazvaná Kuiperov pás. Pretože však podobnú teórii vyslovil o viac ako desať rokov skôr aj írsky astronóm Kenneth Edgeworth v roku 1940, niekedy sa do názvu pridáva aj jeho meno.
V roku 2006 bolo známych viac ako 1000 telies patriacich do Kuiperovho pásu (20. augusta 2006 to bolo 1007 objektov, z ktorých definitívne označenie dostalo presne 100 telies). Často bývajú označované skratkou KBO (z angl. Kuiper Belt Objects). Objekty majú spravidla veľkosť iba niekoľko desiatok kilometrov, ale vyskytujú sa tu aj telesá s priemerom niekoľkých tisíc kilometrov. Z Kuiperovho pásu pochádzajú tiež niektoré kométy, väčšina ich však prilieta zo vzdialenejšieho Oortovho oblaku.
25/2008[upraviť zdroj]
Hviezda (nesprávne tiež stálica) je plynné (plazmové), približne guľovité teleso vo vesmíre, ktoré má vlastný zdroj žiarenia, ktoré drží pokope jeho vlastná gravitácia a ktoré má hmotnosť 0,02 až 100 hmotností Slnka. Vo hviezdach je sústredená väčšina pozorovateľnej hmoty vesmíru.
Hviezda v starom chápaní bola každý objekt na nočnej oblohe ako planéta, kométa atď okrem Mesiaca. V užšom astronomickom význame sú to plynové guľovité objekty, ktoré majú vlastný zdroj žiarenia. V minulosti patrili k hviezdam len stálice, čo boli názov hviezd, odvodený zo skutočnosti, že sa na nočnej oblohe zdanlivo nepohybuje na rozdiel od bludice (planéty). Dôsledkom tejto zdanlivej nehybnosti utvárajú veľmi výrazné konfigurácie hviezd na oblohe, ktoré poznáme ako súhvezdia. V skutočnosti pohybujú hviezdy obrovskou rýchlosťou vo vesmíre až niekoľko sto kilometrov za sekundu.
26/2008[upraviť zdroj]
V prvej polovici 20. storočia sa slovo vesmír (po anglicky universe) používalo na pomenovanie celého kontinua časopriestoru v ktorom existujeme, spolu so všetkou energiou a hmotou v ňom. O porozumenie vesmíru v najväčších možných mierkach sa snaží kozmológia, veda, ktorá vznikla z fyziky a astronómie. Počas druhej polovice 20. storočia viedol vznik pozorovacej kozmológie, tiež známej ako fyzikálna kozmológia, k rozdeleniu významu slova vesmír medzi pozorovacích kozmológov a teoretických kozmológov; tí prví opustili snahy pozorovať celé časopriestorové kontinuum, tí druhí sa o to stále pokúšajú v snahe nájsť najlogickejšie domnienky na vymodelovanie celého časopriestoru, navzdory extrémnym ťažkostiam v určení si empirických (založených na skúsenosti) obmedzení týchto špekulácií a vyhnúť sa tak skĺznutiu do metafyziky.
Pojmy známy vesmír, pozorovateľný vesmír alebo viditeľný vesmír sú často používané na opísanie časti vesmíru, ktorú môžeme vidieť alebo inak pozorovať. Tí, ktorí neveria v možnosť pozorovať celé kontinuum môžu používať pojem náš vesmír, odvolávajúc sa tak len na tú časť, ktorá je známa ľuďom.
27/2008[upraviť zdroj]
Mars je štvrtá planéta Slnečnej sústavy. Je to druhá najmenšia planéta (po Merkúre) a obieha ako štvrtá planéta okolo Slnka. Jeho dráha sa nachádza až za dráhou Zeme. Ide o planétu terestrického typu, tj. má pevný horninový povrch pokrytý impaktnými krátermi, vysokými sopkami, hlbokými kaňonmi a ďalšími útvarmi. Má dva mesiace nepravidelného tvaru pomenované Fobos a Deimos.
V období, keď je Mars v opozícii k Slnku a Zemi, nachádza sa tak medzi týmito dvoma telesami, je Mars pozorovateľný na oblohe po celú noc. Spoľahlivú informáciu o tom, kedy bola planéta Mars prvý raz pozorovaná, nemáme k dispozícii, pravdepodobne to ale bolo okolo roku 3000 až 4000 pred Kr. Všetky veľké staroveké civilizácie, Egypťania, Babylončania a Gréci, vedeli o tejto „putujúcej hviezde“ a dávali jej svoje pomenovania. Horniny, pôda a obloha majú červený, alebo ružový odtieň. Staré národy ju považovali za symbol ohňa a krvi. Preto to boli názvy ako „Červený objekt“, „Nebeský oheň“, „Pochodeň“, „Nebeský bojovník“ alebo „Boh vojny“.
28/2008[upraviť zdroj]
Záblesk gama žiarenia, vzplanutie gama žiarenia alebo GRB (z anglického Gamma ray burst) je prudký záblesk gama žiarenia na oblohe. Zjavuje sa náhodne, má neznámy pôvod a čas ani miesto jeho objavenia sa nedá predvídať. Záblesky gama žiarenia k nám cestujú nesmierne dlho – dalo by sa povedať, že sú akýmsi dopisom z diaľok. Nedávno bol pozorovaný gama záblesk, ktorý sa odohral takmer pred 9,5 miliardami rokov, to je v čase, keď naša slnečná sústava ešte vôbec neexistovala.
Môže trvať od niekoľko tisícin sekundy po 1,6 hodiny (najdlhší pozorovaný záblesk). Nakoľko gama žiarenie zemská atmosféra neprepúšťa, môžu byť tieto záblesky identifikované len na základe pozorovania družíc. Niektoré GRB však majú tzv. dosvit v ostatných oblastiach spektra: V röntgenovom, ultrafialovom, viditeľnom, infračervenom, mikrovlnnom a rádiovom žiarení. Dosvit vo viditeľnom svetle môžeme pozorovať pozemskými teleskopmi.
Podľa dĺžky trvania delíme záblesky na
- krátkodobé gama záblesky - trvajú kratšie než 2 sekundy, v priemere 0,5 sekundy
- dlhodobé gama vzplanutia - trvajú od 2 sekúnd do 1,6 hodiny, v priemere 35 sekúnd
29/2008[upraviť zdroj]
Strelec (Sagittarius, ♐) je zvieratníkové súhvezdie ležiace medzi súhvezdiami Škorpión smerom na západ a súhvezdím Kozorožec smerom na východ. Jeho najjasnejšie hviezdy vytvárajú ľahko rozoznateľný tvar čajníka.
Strelec je zvieratníkové súhvezdie. Prechádza ním časť ekliptiky a preto v ňom môžeme za vhodných podmienok nájsť planéty a Mesiac. Slnko ním prechádza v období od 18. decembra do 18. januára Tri dni po tom, ako do neho Slnko vstúpi, dosiahne na oblohe svoju najnižšiu deklináciu a tým pádom aj najnižšiu výšku na oblohe vôbec. Tento bod so súradnicami rektascenzia = 18h, deklinácia = -23,5° sa nazýva zimný slnovratový bod. Nastáva deň zimného slnovratu – začiatok astronomickej zimy. Slnko vtedy napoludnie kulminuje nad rovnobežkou 23° 30´ južnej zemepisnej šírky. Táto rovnobežka sa nazýva Obratník Kozorožca, pretože pred tisíckami rokov sa zimný slnovratový bod nachádzal v súhvezdí Kozorožca. Súhvezdie Strelec má medzi zvieratníkovými súhvezdiami ešte jednu zvláštnosť: je to jedno z dvoch zvieratníkových súhvezdí, ktoré v našich zemepisných šírkach nikdy nevychádza celé nad obzor.
30/2008[upraviť zdroj]
Giordano Bruno vlastným menom Fillipo Bruno, tiež Nolan alebo Nolanus (* 1548, Nola – † 17. február 1600, upálený v Ríme) bol taliansky renesančný filozof a dominikán. Bol ovplyvnený Mikulášom Kuzánskym. V astrónomii sa preslávil tézami o tom, že Zem ani Slnko nie je stredom vesmíru a že vesmír je nekonečný. Hlavné myšlienky vyložil v sérii dialógov, napísaných sčasti po latinsky, sčasti po taliansky.
Mladosť Giordano Bruno sa narodil v roku 1548 v dedine Nola neďaleko Neapola v Taliansku, pôvodným menom sa volal Filippo Bruno, za svoju prezývku si neskôr zvolil meno Nolanus alebo Nolan (podľa miesta narodenia), aj svoju filozofiu nazýval nolanistickou. Po štúdiách v Neapole vstúpil ako pätnásťročný do dominikánskeho kláštora a neskôr v roku 1565 sa stal Bruno členom dominikánskeho rádu, kde prijal svoje nové meno Giordano. O sedem rokov neskôr bol vysvätený za kňaza).
31/2008[upraviť zdroj]
1 Ceres je vôbec prvá objavená trpasličia planéta a súčasne s priemerom 950 km najväčšie teleso obiehajúce medzi dráhami Marsu a Jupitera, teda v oblasti hlavného pásma planétok. Svojou hmotnosťou predstavuje asi 30 % hmotnosti všetkých planétok vo vnútornej časti slnečnej sústavy. Objavil ju 1. januára 1801 Giuseppe Piazzi. Prvé polstoročie po objave bola považovaná za planétu, potom za planétku. Na základe rozhodnutia XXVI. Generálneho zasadania Medzinárodnej astronomickej únie (IAU) v auguste 2006 v Prahe, bol tento objekt zaradený do novej kategórie telies slnečnej sústavy, medzi tzv. trpasličie planéty.
Objav
Po objave planéty Urán v roku 1781, ktorá zapadala do tzv. Titiusovho-Bodeho radu, sa mnoho astronómov rozhodlo nájsť aj dovtedy neodhalenú planétu, ktorá mala obiehať Slnko medzi dráhami Marsu a Jupitera vo vzdialenosti 2,8 astronomických jednotiek (AU) od Slnka. Jedným z nich bol aj dvorný astronóm v meste Gotha, barón Franz Xaver von Zach, ktorý podporovaný Bodem, začal v roku 1787 s jej hľadaním. Rozumne svoje hľadanie obmedzil na oblasť nebeskej sféry blízko ekliptiky. Za tým účelom si vytvoril vlastný katalóg hviezd blízkych ekliptike, ale aj tak bolo jeho snaženie márne.
32/2008[upraviť zdroj]
Planéta (z gréckeho πλανήτης, planétés - „pútnici“) alebo obežnica je približne guľaté teleso značného objemu, ktorého hmotnosť je menšia ako 80 MJ (hmotností Jupitera). Obieha na obežnej dráhe okolo hviezdy, ale zároveň neobieha okolo iného telesa. Produkuje veľmi málo alebo žiadnu energiu prostredníctvom jadrovej reakcie.
Vznik
Predpokladá sa, že planéty vznikli zo zvyškov hmloviny, z ktorej sa sformovala materská hviezda planéty, nazhromaždených z plynu a prachu obiehajúceho prahviezdu v hustom prahviezdnom disku pred tým, než sa v jadre hviezdy zapálili jadrové reakcie a slnečný vietor odfúkol ostávajúci materiál preč. Za počiatočné štádium planéty sa považuje protoplanetárny disk, z ktorého sa sformujú planétezimály. Spájaním a zrážkami planetezimál vznikajú protoplanéty, ďalším spájaním a zrážkami protoplanét sa tvoria samotné planéty.
Energia
Vo vnútri planéty neprebiehajú žiadne termonukleárne reakcie, ktoré by produkovali energiu. Všetku vyžarovanú energiu získavajú planéty z gravitačných, mechanických a termodynamických javov, rozpadov rádioaktívnych prvkov, zhromažďovania a odrážania energie z centrálnej hviezdy.
33/2008[upraviť zdroj]
.jpg)
Galaxia je hviezdna sústava zložená z hviezd, hmlovín, hviezdokôp, medzihviezdnej hmoty a tmavej hmoty.
Slovo galaxia bolo odvodené z gréckeho názvu našej vlastnej Galaxie Mliečna cesta Κύκλος γαλακτικός (Κyklos galaktikos).
Hviezdy sa takmer vždy nachádzajú v skupinách, nazývaných galaxie, spolu s plynmi, medzihviezdnym prachom a "temnou hmotou"; asi 10-20% galaxie tvoria hviezdy, plyny a prach. Galaxie držia pokope pôsobením gravitačnej príťažlivosti a jednotlivé galaktické zložky obiehajú spoločný stred. Existuje niekoľko dôkazov, že v strede niektorých, alebo dokonca väčšiny galaxií sa môžu nachádzať čierne diery. Galaxie vznikajú z protogalaxií.
34/2008[upraviť zdroj]
Neptún je ôsma a najvzdialenejšia planéta Slnečnej sústavy. Rozhodlo o tom hlasovanie na 26. kongrese Medzinárodnej astronomickej únie v Prahe 24. augusta 2006. Dovtedy bolo poslednou planétou slnečnej sústavy Pluto. Svojím priemerom je štvrtou najväčšou a podľa hmotnosti treťou najväčšou planétou. Neptún je 17 krát ťažší ako Zem a iba o niečo prekonáva svoju susednú planétu Urán (14 krát ťažší ako Zem). Planéta je pomenovaná podľa starorímskeho boha mora Neptúna. Jeho astronomický symbol je trojzubec. (♆, Unicode U+2646)
Atmosféra Neptúna sa skladá najmä z vodíka a hélia, so stopami metánu, ktorý spôsobuje modrú farbu planéty. Toto zafarbenie je omnoho výraznejšie ako pri Uráne, ktorý má tiež podobné množstvo metánu, ale v atmosfére Neptúna sa nachádza pravdepodobne ešte neznáma zložka ktorá toto zafarbenie zosilňuje.
V jeho atmosfére tiež dujú najsilnejšie vetry z planét Slnečnej sústavy, približne 2500 km/h.
Pri prelete okolo planéty v roku 1989 objavila sonda Voyager 2 na južnej pologuli Veľkú tmavú škvrnu, ktorá je porovnateľná s Veľkou červenou škvrnou na Jupiteri. Teplota na povrchu Neptúnových mrakov dosahuje okolo -220 C, kvôli veľkej vzdialenosti od Slnka.
35/2008[upraviť zdroj]
Nebeská sféra alebo nebeská guľa zriedkavo svetová sféra alebo svetová guľa je myslená guľa s ľubovoľným polomerom, na ktorú premietame polohy nebeských telies. Jej stred je buď v strede Zeme, v strede Slnka alebo na stanovisku pozorovateľa.
Pozorovateľ na Zemi vidí pri ideálnom horizonte vždy iba polovicu nebeskej sféry. Druhá polovica je zaclonená Zemou. Poloha telesa na nebeskej sfére sa určuje pomocou niektorej súradnicovej sústavy. Poznáme horizontálnu sústavu súradníc, ekliptikálnu sústavu, ekvatoriálnu sústavu a galaktickú sústavu. Určená poloha telesa však udáva len jeho smer, nie vzdialenosť.
Denný pohyb oblohy
Rotačný pohyb Zeme zo západu na východ spôsobuje zdanlivý pohyb telies na nebeskej sfére z východu na západ. Nebeská sféra teda zdanlivo rotuje okolo osi, ktorá je totožná s rotačnou osou Zeme. Os pretína nebeskú sféru v dvoch bodoch, ktoré voláme severný a južný svetový (niekedy nebeský) pól a ktoré ležia presne nad severným a južným zemepisným pólom. Hviezdy a ostatné telesá na oblohe opisujú kružnice okolo týchto pólov. Hviezdy majú na sfére prakticky stále polohy, vďaka čomu je možné ich pospájať do myslených obrazcov - súhvezdí.
36/2008[upraviť zdroj]
Areografia (gr. Ares - Mars; graphein - opísať) je náuka o povrchu Marsu (areografický - vzťahujúci sa na povrch Marsa, napríkald areografické súradnice, areografická mapa; areocentrický - vzťahujúci sa na stred Marsa).
Povrch Marsu je podobne ako povrch Zeme značne rozmanitý s vysokými pohoriami, kaňonmi, údoliami či pahorkatinami. V minulých dobách pred vesmírnymi letmi bolo možné Mars pozorovať iba ďalekohľadom, ktorý neumožňoval rozpoznať podrobnejšie detaily povrchu ako načervenalý povrch s tmavými oblasťami a dvoma polárnymi čiapočkami. Prvé fotografie priniesli nový pohľad na červenú planétu, ktorý v súčasnosti prechádza ďalšou revíziou vďaka podrobnému mapovaniu planéty kozmickými sondami a vozidlami na povrchu.
Mars, podobne ako Zem, má svoju vlastnú históriu, počas ktorej dochádzalo k jeho postupnému vývoju až do súčasnej podoby. V minulosti sa na planéte vystriedalo mnoho udalostí, ktoré mali zásadnejší význam pre podobu povrchu a existujúcich štruktúr. V období noachian dochádzalo k silnému vulkanizmu a masívnemu bombardovaniu meteoritmi, ktoré za sebou zanechalo viav ako dve stovky kráterov veľkosti do 5 km a 25 väčších ako 16 km. V tomto období sa na povrchu nachádzala aj kvapalná voda a snáď i oceán, o čom svedčia dôkazy v podobe riečnych korýt, či vzniknutých sedimentov.
37/2008[upraviť zdroj]
Problém dvoch telies je úloha klasickej mechaniky, v ktorej je cieľom skúmať pohyb dvoch telies, ktoré navzájom interagujú. Príkladom môže byť obeh planét okolo Slnka alebo rozptyl elektrónu na atómovom jadre.
Pri probléme dvoch telies je možné rozdeliť pohyb tejto sústavy na pohyb ich spoločného ťažiska a vzájomný pohyb telies. V mnohých prípadoch je možné nájsť aj rovnice týchto pohybov, teda vyriešiť problém analyticky. Naproti tomu problém troch telies nie je možné riešiť podobným spôsobom a analytické výsledky sa dajú získať iba v niektorých špeciálnych prípadoch.
Pohyb, ktorý je výsledkom problému dvoch telies sa odohráva v jednej rovine. Je to tak kvôli tomu, že sily pôsobiace medzi telesami sú navzájom opačne orientované a obe ležia v tejto rovine. V sústave preto nie je žiadna sila, ktorá by telesá vyviedla von z roviny ich pohybu. Túto rovinu pohybu môžeme nájsť tak, že nájdeme moment hybnosti sústavy - rovina, v ktorej sa bude celý pohyb odohrávať je naň kolmá. (Dá sa ukázať aj to, že moment hybnosti sústavy sa v čase nemení, zachováva sa.)
38/2008[upraviť zdroj]
Galaxia Androméda (tiež známa ako Messierov objekt 31, M31, Veľká hmlovina v Androméde alebo NGC 224; staršie texty ju uvádzajú ako Hmlovina Androméda) je obrovská špirálová galaxia, ktorá spolu s našou Mliečnou cestou, Veľkou hmlovinou v Trojuholníku a s asi tridsiatkou malých satelitných galaxií vytvárajú Miestnu skupinu galaxií. Je vzdialená asi 2,5 miliónov svetelných rokov (900 kpc) a nachádza sa v súhvezdí Andromeda.
Prvýkrát ju katalogizoval už perzský astronóm as-Súfí vo svojej „Knihe stálic“ z roku 964. Opisuje ju ako „hmlistý obláčik“ a nazýval ju Malý mrak. Galaxia však bola pozorovaná už oveľa skôr. Ešte v 17. storočí ju Christiaan Huygens považoval za „otvor do oblohy“, ktorým možno vidieť do žiariacich priestorov nad oblohou. Edmund Halley bol toho istého názoru a domnieval sa, že ide o otvor, ktorým k nám preniká svetlo „z večného dňa“, teda svetlo stvorené podľa Biblie prvý deň, ešte pred tým, ako boli stvorené Slnko, Mesiac a hviezdy. (Dnes by sme to nazvali akýmsi reliktovým žiarením.) Po prvýkrát na ňu zamieril ďalekohľad 15. decembra 1612 nemecký astronóm Simon Mayr alias Maurus (1573-1624). Popísal ju, ale rozložiť jej špirálové ramená na jednotlivé hviezdy sa podarilo až pomocou veľkých ďalekohľadov. Neskôr prevzal Maurov opis Charles Messier a do svojho katalógu zaradil tento objekt pod číslom 31.
39/2008[upraviť zdroj]
Titan (Saturn VI) je najväčší z doposiaľ známych mesiacov planéty Saturn a po Jupiterovom mesiaci Ganymedes je druhým najväčším mesiacom v celej slnečnej sústave. Je jediným známym mesiacom s hustou atmosférou. Objavil ho Christiaan Huygens v roku 1655. Svoju materskú planétu obehne Titan raz za 16 dní vo vzdialenosti 1,2 milióna km.
- Pomenovanie
Huygens pôvodne pomenoval mesiac Saturni luna. Neskôr, keď boli objavené ďalšie mesiace Saturnu ( Tethys,Dione,Rhea, Iapetus, Mimas a Enceladus) používal sa názov Huygensov, alebo Saturn VI (šiesty v poradí podľa vzdialenosti od Saturnu). Meno Titan pochádza z roku 1847 od Johna Herschela. Pomenovaný bol po Titanoch, deťoch Urana - boha nebies a Gaie - bohyne Zeme (Saturn bol najmladším z Titanov).
40/2008[upraviť zdroj]
4 Vesta je tretia najväčšia planétka v hlavnom pásme planétok s priemerom od 468 do 530 km a čo sa týka hmotnosti dokonca druhá najhmotnejšia. Je to jediná planétka viditeľná zo Zeme voľným okom. Podľa charakteru obežnej dráhy patrí do skupiny I v hlavnom pásme. Súčasne je materským telesom rodiny Vesta.
- História
Planétku objavil 29. marca 1807 v Brémach nemecký astronóm H. W. Olbers. V tom čase bola ešte považovaná za planétu a dostala dokonca aj grafický symbol (pozri hore v tabuľke). Ani objav ďalšej planétky 5 Astraea o 38 rokov neskôr na tom nič nezmenil; až v 50. rokoch 19. storočia, keď objavov planétok rýchlo pribúdalo, začala byť spolu s ostatnými podobnými telesami pokladaná iba za obyčajnú planétku.
41/2008[upraviť zdroj]
Gravitácia je príťažlivá sila pôsobiaca medzi hmotnými telesami. Sila, ktorou sa telesá priťahujú, je priamo úmerná súčinu hmotností telies a nepriamo úmerná štvorcu vzdialenosti medzi telesami.
Ako jeden z prvých sa gravitácii venoval Aristoteles, podľa ktorého však ťažšie telesá padajú na zem rýchlejšie (toto tvrdenie vyvracal o takmer dvetisíc rokov neskôr experimentmi v Pise Galileo). Pre nájdenie vzťahu opisujúceho veľkosť gravitačnej sily boli kľúčové presné astronomické pozorovania pohybov v slnečnej sústave (jedným z najlepších pozorovateľov tých čias bol Tycho Brahe, 1546-1601) a pomocou nich formulované Keplerove zákony (1609 a 1619). Gravitačný zákon formuloval Isaac Newton v roku 1687 v svojom známom diele Philosophiae Naturalis Principia Mathematica. Jeho teóriu zovšeobecnil a prepracoval v 20. storočí Albert Einstein vo všeobecnej teórii relativity, podľa ktorej je gravitácia jedným z prejavov zakrivenia časopriestoru. Einstein túto svoju teóriu publikoval v roku 1915. Prvé pozorovanie potvrdzujúce jeho tvrdenia uskutočnil Arthur Eddington 29. mája 1919 počas zatmenia Slnka. Vtedy nameral zakrivenie lúčov hviezd presne zodpovedajúce všeobecnej teórii relativity. Gravitácia je naďalej dôležitým objektom výskumu, mnoho fyzikov pracuje na teórii, ktorá by v sebe zjednotila všetky štyri interakcie pozorované v prírode - gravitačnú, elektromagnetickú, silnú jadrovú a slabú jadrovú (táto teória sa niekedy nazýva teória všetkého. Jedným z významných pokusov o teóriu všetkého je teória strún, je však aj niekoľko konkurujúcich koncepcií.
42/2008[upraviť zdroj]
Slovo mesiac s malým počiatočným písmenom alebo zastarano trabant je prirodzená družica (prirodzený satelit) planéty (príp. aj planétky). Najznámejšie mesiace sú družice planét slnečnej sústavy. Objav mesiacov mimo slnečnej sústavy nie je pri súčasnej úrovni technológií možný. Slnečná sústava obsahuje minimálne 200 mesiacov, tento počet však nie je konečný, nakoľko sa neustále objavujú nové mesiace. Prvé objavené mesiace, ktoré obiehali inú planétu ako Zem boli Galileove mesiace obiehajúce Jupiter. Po prvýkrát ich pravdepodobne pozoroval Galileo Galilei v roku 1610.
Zem má jeden mesiac, nazýva sa Mesiac. Mars má dva mesiace, veľké (joviálne) planéty majú až niekoľko desiatok mesiacov. Mesiace neobiehajú len okolo planét - aj trpasličie planéty a asteroidy môžu mať vlastné mesiace. Prvý objavený mesiac, ktorý neobiehal okolo planéty bol mesiačik Dactyl obiehajúci planétku 243 Ida.
43/2008[upraviť zdroj]
Voyager 2 je medziplanetárna kozmická sonda vypustená v roku 1977 určená na prieskum vonkajších planét slnečnej sústavy, ktorá ako prvá a zatiaľ jediná sonda preletela okolo planét Urán a Neptún. Pôvodne mala byť súčasťou programu Mariner ako Mariner 12. Sonda je úplne identická so svojim dvojčaťom Voyagerom 1 (ten sa mal volať Mariner 11). Voyager 2 sa stal prvou a doposiaľ jedinou sondou, ktorá navštívila planéty Urán a Neptún a tiež prvou, ktorá navštívila 4 planéty Jupiter, Saturn, Urán, Neptún a to vďaka priaznivému usporiadaniu planét, ktoré nastáva raz za 175 rokov.
Voyager 2 sa 21. februára 2008 nachádzal 85,147 AU od Slnka vzdaľujúci sa rýchlosťou 15,533 km/s smerom do súhvezdia Ďalekohľad pri pohľade zo Zeme, čo sondu radí na tretie miesto medzi najvzdialenejšími objektami, ktoré kedy človek do kozmického priestoru vypustil a to za sondu Voyager 1 a Pioneer 10. V súčasnosti je sonda stále funkčná a je s ňou udržiavané rádiové spojenie.
44/2008[upraviť zdroj]
Povozník (Auriga) je severné súhvezdie. Bolo jedným zo 48 Ptolemaiových súhvezdí a je aj jedným z 88 súhvezdí modernej astronómie. Jeho najjasnejšia hviezda je Capella, ktorá sa spája s mytologickou postavou Amalthea. Tri hviezdy Epsilon, Zeta a Eta Aurigae sa nazývajú Haedi (deti).
Legenda
Povozník na zimnej oblohe predstavuje gréckeho kráľa Erichthonia, syna chromého boha Hefaista (Vulkána). Vychovávala ho bohyňa Aténa a keď dospel, stal sa athénskym kráľom. Bol po otcovi chromý a ako nevyhnutnosť vynašiel voz ťahaný koňmi a stal sa majstrom v jeho ovládaní. Bol to typický klasický staroveký povozník, ktorý viedol dvojkolesový pretekársky alebo vojnový voz ťahaný viaczáprahom. Jeho vynález bol užitočný celému ľudstvu a preto boh Zeus preniesol Erichthonia po smrti na oblohu, kde ho môžeme vidieť ako Povozníka dodnes. Povozník sa v mytologickom svete dostával do súvislosti s rôznymi ľuďmi a potomkami bohov.
45/2008[upraviť zdroj]
50000 Quaoar je transneptúnsky objekt obiehajúci okolo Slnka v Kuiperovom páse. Bol objavený 4. júna 2002 astronómami Chadom Trujillom a Michaelom Brownom na fotografiách urobených na observatóriu Mount Palomar. Pomenovanovaný bol po božstve spájanom v mytológii indiánskeho kmeňa Tongva so stvorením sveta.
Teleso je kandidátom na zaradenie medzi tzv. trpasličie planéty. Podľa Trujillovho a Brownovho merania má priemer 1 260 ± 190 km, avšak novšie merania naznačujú, že je možno až o 400 km menší. Okolo Slnka obieha po kruhovej, voči rovine ekliptiky len mierne naklonenej dráhe vo vzdialenosti asi 6 miliard km. Jeho obežná doba je 287 rokov. Teleso je tvorené zmesou kamenia a vodného ľadu s malou prímesou metánu a etánu.
46/2008[upraviť zdroj]
Prechod Venuše cez Slnko sa koná, keď planéta Venuša prechádza priamo medzi Slnkom a Zemou a prekrýva malú časť slnečného kotúča. Počas prechodu Venušu môžeme vidieť zo Zeme ako malý čierny kotúč pohybujúci sa cez Slnko. Trvanie takéhoto prechodu sa zvyčajne meria v hodinách (prechody v rokoch 2004 a 2012 trvali okolo šesť hodín). Prechod je podobný zatmeniu Slnka, ale, hoci priemer Venuše je skoro 4-krát väčší ako Mesiaca, Venuša vyzerá oveľa menšia, lebo je oveľa ďalej od Zeme. Pred modernou astronómiou pozorovania prechodu Venuše pomáhali vedcom zmerať vzdialenosť medzi Slnkom a Zemou použitím metódy paralaxa.
Prechody Venuše sú najzriedkavejším zo všetkých predvídateľných astronomických fenoménov a súčasne sa vyskytujú vo vzoroch, ktoré sa opakujú každých 243 rokov, s dvojicou prechodov oddelených od seba osem rokov a medzi tými dvojicami je rozdiel 121.5 a 105.5 roka. Pred rokom 2004 posledná dvojica prechodov Venuše bola v decembri 1874 a v decembri 1882. Prvý z dvojice prechodov Venuše na začiatku 21. storočia sa konal 8. jún, 2004 a ďalší v tejto dvojici bude 6. jún, 2012. Po roku 2012 bude ďalší prechod Venuše v decembri 2117 a v decembri 2125.
47/2008[upraviť zdroj]
Charles Messier (* 26. jún 1730, Badonviller – † 12. apríl 1817, Paríž) bol francúzsky astronóm, ktorý v roku 1774 publikoval katalóg 45 objektov vzdialeného vesmíru, ako napríklad hmlovín a hviezdokôp. Dôvodom publikovania jeho katalógu bola snaha pomôcť hľadačom komét, ako aj jemu samému, a tiež aj iným astronómom rozlíšiť stále a nestále objekty na oblohe.
Narodil sa ako desiate dieťa z dvanástich potomkov hajdúcha Nicolasa Messiera a jeho ženy Francoise b. Grandblaise. Šesť bratov a sestier zomrelo ešte v detstve, keďže rodina žila vo veľmi skromných pomeroch. Charlesov otec zomrel v roku 1741, keď mal Charles 11 rokov, a tak musel dokončiť školu, aby mala rodina šancu na vylepšenie svojho živobytia
Charles sa začal zaujímať o astronómiu už vo svojich štrnástich rokoch, keď mal možnosť pozorovať prelet kométy okolo Slnka. Jeho záujem o štúdium bol ešte viac prehĺbený zatmením Slnka, pozorovaným z jeho rodného mesta 25. júla 1748. V októbri 1751 odišiel do Paríža a zamestnal sa u námorného astronóma Josepha Nicolasa Delisla (1688-1768).
48/2008[upraviť zdroj]
Voda na Marse je súhrnné označenie všetkej vody, ktorá sa na planéte Mars nachádza. Oproti Zemi však Mars nemá výskyt vody vo všetkých troch skupenstvách v množstve podobnom pozemskému. Na povrchu neexistujú rozsiahle oblasti kvapalnej vody v podobe hydrosféry, ale voda je viazaná prevažne v kryosfére (vo forme permafrostu, polárnych čiapočiek) ako ľad alebo malá časť v atmosfére ako vodná para.
V súčasnosti nepanujú na povrchu Marsu podmienky, ktoré umožňujú dlhodobú existenciu kvapalnej vody. Priemerné hodnoty tlaku a teploty sú príliš nízke, čo vedie k tomu, že voda začína okamžite mrznúť a následne sublimovať. Výskum planéty však naznačuje, že sa na povrchu planéty tečúca voda v minulosti vyskytovala,
49/2008[upraviť zdroj]
Plejády alebo Kuriatka, známe tiež pod názvom Sedem sestier alebo M45, sú otvorená hviezdokopa v súhvezdí Býk. Dnes v nej poznáme vyše tisíc hviezd, z ktorých asi 250 je do 17. mag. Hviezdokopa zaberá na oblohe 3 stupne a jej celková jasnosť je 1,4 mag. Hviezdokopa je zahalená do zvyšku mraku, z ktorého kedysi vznikla, má skutočný priemer 20 ly (light year - svetelný rok) a je od Slnka vzdialená 380 ly.
Nádherná, voľným okom bez problémov pozorovateľná otvorená hviezdokopa, patrí podľa záznamov k najstarším známym objektom na oblohe. V roku 1999 bol v blízkosti mesta Nebra objavený disk, na ktorom je možno najstaršie semirealistické zobrazenie nočnej oblohy. Je starý vyše 3600 rokov a zobrazuje kosák Mesiaca, Mesiac v splne, nepravidelne roztrúsené hviezdy a zhluk siedmych zlatých bodov, ktorý sa interpretuje ako obraz hviezdokopy Plejády. Aj keď autentickosť disku z Nebry nie je istá, môže byť dôkazom, že túto hviezdokopu poznali ľudia už v dobe bronzovej. V mnohých mytológiách boli Plejády samostatným a významným súhvezdím určujúcim chronologické cykly. Súčasťou Býka sa stali až neskôr, ale dodnes sa niekde stretneme s názorom, že ide o súhvezdie.
50/2008[upraviť zdroj]
.jpg)
Jadro Galaxie nazývané aj Jadro Mliečnej cesty alebo galaktické jadro je oblasť okolo ťažiska Mliečnej cesty. Všetky objekty patriace do Mliečnej cesty obiehajú okolo jej jadra. V samotnom strede jadra sa pravdepodobne nachádza supermasívna čierna diera Sagittarius A*.
Veľkosť oblasti považovanej za jadro nie je v rôznych publikáciách jednotná. V najužšom zmysle sa za jadro považuje oblasť s priemerom zhruba 5 až 10 svetelných rokov, v širšom zmysle guľová oblasť s polomerom až 500 svetelných rokov. V najširšom zmysle ide o celú stredovú vydutinu.
Hustota objektov smerom k stredu Galaxie postupne rastie. V pomerne malom priestore galaktického jadra je nakopených množstvo hviezd, hviezdokôp, medzihviezdnej hmoty, nežiarivej hmoty, rádiových, röntgenových, infračervených zdrojov a pravdepodobne obrovská čierna diera. Slnečná sústava je od jadra Galaxie vzdialená asi 30 000 svetelných rokov.
51/2008[upraviť zdroj]
Blíženci (Gemini, ♊) sú jedno zo zvieratníkových súhvezdí. Sú súčasťou zimnej oblohy, ležia medzi súhvezdím Býk na západe a nevýrazným súhvezdím Rak na východe.
Je to zvieratníkové súhvezdie severnej oblohy, ktorým Slnko prechádza od 21. júna do 19. júla. Predstavuje dórskych hrdinov z gréckej mytológie Kastora a Polydeukésa. Jasné hviezdy Blížencov utvárajú nepravidelný obdĺžnik medzi Rakom a Býkom. Na večernej oblohe sú Blíženci viditeľní u nás od novembra do začiatku júna. Vrcholia o polnoci začiatkom januára vo výške asi 65° nad južným obzorom. Na oblohe zaberajú 0,157 sr. Obsahujú 70 hviezd zdanlivej jasnosti do 6m; Najjasnejšou hviezdou súhvezdia je Pollux. V Blížencoch objavil roku 1781 W. Herschel Urán, prvú planétu novoveku. Mekbuda je jednou z najjasnejších cefeíd na oblohe. V Blížencoch je aj jedna z najznámejších otvorených hviezdokôp, M 35, kopa galaxií pozostávajúca asi z 200 galaxií, vzdialená od nás asi 340 Mpc, a radiant najmladšieho meteorického roja Geminíd.
52/2008[upraviť zdroj]
Krabia hmlovina (tiež známa ako Messierov objekt 1 alebo NGC 1952) je plynová difúzna hmlovina v súhvezdí Býk. Je pozostatkom supernovy SN 1054, ktorá bola zaznamenaná čínskymi a arabskými astronómami v roku 1054, keď bola viditeľné počas 23 dní za denného svetla. Nachádza sa vo vzdialenosti približne 6500 ly od Zeme, má priemer 6 ly a rozpína sa rýchlosťou 1800 km za sekundu. Neutrónová hviezda v strede hmloviny sa otáča rýchlosťou 30 krát za sekundu.
SN 1054
Supernova, ktorej explóziou vznikla Krabia hmlovina a Krabí pulzar, dostala označenie SN 1054. Patrila k zdriedkavým supernovám, ktorej výbuch bol zaznamenaný a popísaný. V Číne počas panovania dynastie Sung a Japonsku sa o nej zachovalo celkove 8 záznamov. Číňania ju nazvali Hviezda hosť a pozorovali ju ako veľmi intenzívne svetlo porovnateľné s najjasnejšou planétou Venušou, podľa iných zdrojov jej jasnosť porovnávali dokonca s Mesiacom v splne. Opísali ju ako červenkastobielu „návštevníčku“ a pozorovali ju počas dvoch rokov, pričom jej jasnosť pomaly slabla. Medzi tými, ktorí „novú hviezdu“ pozorovali, boli aj Indiáni Navajo, pôvodní obyvatelia Nového Mexika. Zaznamenali ju ako piktogramy na skalných stenách. S magnitúdou -5 to bola jedna z najjasnejších zaznamenaných supernov.