Portál:Kozmonautika/Odporúčané články (2009)

z Wikipédie, slobodnej encyklopédie
Skočit na navigaci Skočit na vyhledávání


Archív: 2007 - 2008 - 2009 - Univerzálne články

2009[upraviť zdroj]

1 | 2 | 3 | 4 | 5 | | 6 | 7 | 8 | 9 | 10 | 11 | 12 | 13 | 14 | 15 | 16 | 17 | 18 | 19 | 20 | 21 | 22 | 23 | 24 | 25 | 26 | 27 | 28 | 29 | 30 | 31 | 32 | 33 | 34 | 35 | 36 | 37 | 38 | 39 | 40 | 41 | 42 | 43 | 44 | 45 | 46 | 47 | 48 | 49 | 50 | 51 | 52

1/2009[upraviť zdroj]

Sts-41-d-patch.png

STS-41-D bola prvá misia amerického raketoplánu Discovery. Hlavným cieľom misie bolo vypustenie komunikačných družíc SBS-D, Leasat-1 a Telstar-3C.

Užitočné zaťaženie

V nákladovom priestore družicového stupňa raketoplánu sa v čase štartu nachádzala trojica družíc: Telekomunikačná družica Leasat 1 (Syncom 4-1), telekomunikačná družica SBS-D, a telekomunikačná družica Telstar 3C. Leasat 1 bola prvou telekomunikačnou družicou skonštruovanou výhradne pre vypúšťanie z raketoplánu. Túto družicu si prenajalo americké ministerstvo obrany na dobu 7 rokov pre spojenie Pentagónu s pozemskými, námornými a leteckými silami USA v zahraničí. Zvyšné dve družice, slúžili na prenos v rámci USA; SBS-D na prenos počítačových údajov a Telstar 3C na prenos televíznych programov. Okrem družíc sa v nákladovom priestore nachádzala trojuholníková priehradková konštrukcia MPESS (Mission Peculiar Experiment Support Structure), na ktorej boli umiestnené tri experimenty: SAE (Solar Array Experiment), DAE (Dynamic Augmentation Experiment) a SCCF (Solar Cell Calibration Facility). Celková hmotnosť užitočného zaťaženia dosiahla 21 553 kg.

celý článok

2/2009[upraviť zdroj]

VanceDBrand.jpg

Vance DeVoe Brand (* 9. máj 1931, Longmont, Colorado, USA) je bývalý americký astronaut. Roku 1975 sa zúčastnil na lete kozmických lodí Apollo-Sojuz, roku 1982 bol veliteľom 5. letu raketoplánu.

Mladosť a výcvik

Strednú školu ukončil koncom štyridsiatych rokov, potom sa zapísal na štúdium stavebného inžinierstva na coloradskej univerzite. V roku 1953 štúdium ukončil, oženil sa a nastúpil na vojenskú službu a aj keď po tom nikdy netúžil, bol pridelený k letcom. Po základnom pilotnom výcviku sa zaškolil na reaktívne lietadlá, potom bol prevelený do posádky v Japonsku na celých 15 mesiacov, v čase, keď jeho manželka očakávala narodenie prvého dieťaťa (mali spolu celkom štyri). Ihneď po skončení povinnej vojenskej služby bol prepustený do zálohy a začal zo štúdiom na coloradskej univerzite, odbor letecké inžinierstvo. Štúdium zvládol a v roku 1960 získal diplom. Nastúpil vo firme Lockheed ako palubný technik pri skúškach lietadla P3A Orion a zároveň študoval školu námorných testovacích pilotov. Dokončil si tiež dizertačnú prácu v odbore obchodných vied na štátnej univerzite v Los Angeles. Ako továrensky testovací pilot odišiel do Palmdale v Kalifornii, kde skúšal prototypy lietadiel F-104 pre NSR a Kanadu.

celý článok

3/2009[upraviť zdroj]

Nepilotovaná vesmírna loď Progress

Kozmická loď alebo tiež vesmírna loď je dopravný prostriedok určený na cestovanie vo vesmíre, t.j. mimo zemskej atmosféry alebo v jej horných vrstvách. Kozmické lode zahŕňajú pilotované lode, ako aj automatické nepilotované zariadenia. Častejšie sa však o kozmickej lodi hovorí v súvislosti s telesami s ľudskou posádkou. Termín kozmická loď sa niekedy používa aj na označenie umelej družice, ktorá spĺňa podobné kritériá.

Súčasné kozmické lode sú schopné štartovať len pomocou nosnej rakety. S výnimkou lunárneho modulu vesmírnej lode Apollo sú tieto lode schopné odštartovať len z odpaľovacej rampy. Všetky súčasné kozmické lode využívajú na pohon raketový pohon, pracuje sa však aj na vývoji lodí na solárny alebo iónový pohon.

Kozmická loď musí byť schopná odolávať kozmickému prostrediu, čo zahŕňa odolnosť voči okolitému nulovému tlaku, extrémnym výkyvom teplôt a voči škodlivému kozmickému žiareniu. Musí byť tiež schopná navigácie, udržiavania orientácie, stabilizácie, musí byť schopná komunikácie, musí byť sebestačná v dodávke elektrickej energie a v prípade, že ide o pilotovanú kozmickú loď, nesmú na jej palube chýbať systémy podpory života.

celý článok

4/2009[upraviť zdroj]

Spitzerov vesmírny ďalekohľad (pôvodne Space Infrared Telescope Facility (SIRTF) je vesmírne observatórium, štvrté a posledné z veľkých observatórií NASA. Je určené na pozorovanie objektov v infračervenej oblasti spektra. Ide o najväčší infračervený teleskop, aký bol kedy vypustený do vesmíru. Urobil množstvo objavov, medzi ktoré patrí napr. priame zachytenie svetla exoplanét HD 209458 b a TrES-1, potvrdenie teórie, že Galaxia je v skutočnosti špirálová galaxia s priečkou, alebo zmapovanie atmosféry exoplanéty HD 189733 b. S jeho pomocou bola vytvorená fotografická mozaika Mliečnej cesty skladajúca sa z 800 tisíc samostatných snímok.

Časová dĺžka misie bude minimálne dva a pol roka s predpokladom, že by mohla byť predĺžená aj na 5 či viac rokov, do tej doby, kým by sa úplne vyčerpala zásoba chladiaceho hélia, bez ktorého pozorovanie v určitých častiach spektra nie je možné. Na konci roku 2007 sa predpokladalo, že by k tomu malo dôjsť v apríli 2009. Podľa výpočtov sa po vyčerpaní hélia konštrukcia Spitzera ohreje na zhruba 30 K, pričom bude stále možné vykonávať pozorovania v kratších vlnových pásmach 3,6 a 4,5 mikrometrov. Predpokladá sa, že misia môže pokračovať až do roku 2014, kedy už nebude naďalej možné so Spitzerom komunikovať.

celý článok

5/2009[upraviť zdroj]

Cassini Saturn Orbit Insertion.jpg

Cassini je americká planetárna sonda, určená pre prieskum planéty Saturn, jeho prstencov a jeho mesiacov. Je súčasťou kombinovanej misie Cassini-Huygens. Pomenovanie dostala podľa astronóma Cassiniho, ktorý objavil štyri Saturnove mesiace a Cassiniho medzeru v prstencoch Saturna.

Na jej prístrojovom vybavení sa podieľali tiež európska organizácia pre výskum vesmíru ESA a talianska národná kozmická agentúra ASI. Cassini bola prvou sondou, ktorá skúmala Saturn od preletu sondy Voyager 2 v roku 1981. Sonda bola vypustená v roku 1997 a niekoľkokrát preletela okolo Zeme a Venuše. Každý z týchto gravitačných manévrov sondu urýchlil, čím sa podstatne skrátila doba príletu k Saturnu. K svojmu cieľu sa priblížila v júni 2006. Zážihom brzdiaceho motora sa 1. júla 2004 dostala na obežnú dráhu Saturna, na ktorej je dodnes. Sonda je doteraz činná a za štyri roky svojej doterajšej činnosti získala množstvo cenných informácii o systéme Saturna.

celý článok

6/2009[upraviť zdroj]

Raketoplán Columbia štartuje cez oblaky na misiu STS-109

STS-109 alebo HST SM-3B bola misia amerického raketoplánu Columbia, štvrtá a zatiaľ posledná servisná misia raketoplánu k Hubbleovmu vesmírnemu ďalekohľadu (HST). Bola to zároveň posledná misia Columbie, pri ktorej bezpečne pristála na Zemi, prebiehajúca necelý rok pred poslednou tragicky končiacou misiou STS-107.

Nakoľko predchádzajúca servisná misia STS-103 musela odštartovať predčasne, počas tejto misie sa vykonali aj niektoré činnosti plánované na predchádzajúcu misiu. Preto bol let označovaný aj ako HST Service Mission 3B (predchádzajúca misia mala označenie HST Service Mission 3A). Hlavnými cieľmi letu bola výmena oboch veľkých solárnych panelov observatória, výmena energetickej jednotky PCU (Power Control Unit), výmena kamery FOC (Faint Object Camera) za ACS (Advanced Camera for Surveys) a doplnenie chladiaceho systému. V priebehu letu sa uskutočnilo päť výstupov do otvoreného priestoru (EVA).

celý článok

7/2009[upraviť zdroj]

Montážny blok kozmodrómu Pleseck

Kozmodróm Pleseck (rus. Космодром Плесецк) je ruský kozmodróm, ktorý sa nachádza v Archangeľskej oblasti asi 800 km severne od Moskvy. O tomto kozmodróme bolo oveľa menej informácií ako o kozmodróme Bajkonur a pritom ide o najfrekventovanejší kozmodróm Sovietskeho zväzu a Ruska. Jeho existencia však podliehala istú dobu režimu utajenia, vzhľadom na vojenský program a umiestnenie vojenskej raketovej základne. Celý názov znie Kozmodróm Pleseck - 1. štátny testovací kozmodróm (rus. Космодром "Плесецк" - 1-й Государственный испытательный космодром). V súčasnosti štrukturálne spadá pod velenie Kozmických vojsk Ruskej federácie.

Poloha

Kozmodróm sa nachádza asi 180 km južne od Archangeľska, neďaleko od železničnej stanice Pleseckaja v Severnom železničnom koridore. Rozprestiera sa na ploche 1 762 km² – 82 km východo-západne a 46 km severojužne so stredom na 62° s.š. a 41° v.d.

celý článok

8/2009[upraviť zdroj]

James Lovell.jpg

James Arthur Lovell, Jr. známy ako Jim Lovell (* 25. marec 1928) je bývalý americký astronaut NASA, ktorý sa preslávil ako kapitán poškodeného Apolla 13, ktoré sa bezpečne dostalo naspäť na Zem. Bol tiež pilotom veliteľského modulu na lodi Apollo 8, ktorého posádka ako prvá uvidela na vlastné oči odvrátenú stranu Mesiaca. Veľké množstvo ľudí ho pozná najmä z filmu Rona Howarda Apollo 13, kde bol stvárnený Tomom Hanksom. Jeho matka mala český pôvod a aj to bol dôvod jeho niekoľkých návštev Česka.

Mladosť a výcvik

V roku 1952 dokončil štúdium na námornej vojenskej akadémii (U.S.Naval Academy) a slúžil ako pilot na viacerých námorných a leteckých základniach. Dňa 17. septembra 1962 bol vybraný do druhej skupiny amerických astronautov.

celý článok

9/2009[upraviť zdroj]

Umelcova predstava sondy Rosseta vo vesmíre

Rosetta je kometárna sonda Európskej kozmickej agentúry (ESA). Pôvodne bola určená na prieskum kométy 46P/Wirtanen, ale po havárii rakety Ariane 5 v roku 2002 sa zmenil dátum štartu aj cieľ sondy. Jej aktuálnym cieľom je výskum kométy 67/P Čurjumov-Gerasimenko, na ktorej povrch spustí pristávací modul Philae.

Ku kométe 67/P Čurjumov-Gerasimenko Rosetta doletí po desaťročnej misii v roku 2014. V priebehu misie má absolvovať niekoľko preletov okolo Zeme (prvé dva sa už uskutočnili v roku 2005 a 2007), Marsu a planétok 2867 Šteins a 21 Lutetia. Po navedení na obežnú dráhu okolo kométy vysadí na jej povrch malé pristávacie puzdro Philae vybavené prístrojmi na priame skúmanie kometárneho jadra. Vedeckú výbavu sondy Rosetta tvorí celkove 16 prístrojov s celkovou hmotnosťou 150 kg. Modul Philae s celkovou hmotnosťou 100 kg nesie 8 prístorjov, ktorými bude skúmať povrch kométy.

celý článok

10/2009[upraviť zdroj]

Hubble 01.jpg

Hubblov vesmírny ďalekohľad (skratka HST, z angl. Hubble Space Telescope; niekedy sa používa len skrátený názov Hubble) je ďalekohľad na obežnej dráhe okolo Zeme. Pretože je umiestnený mimo zemskej atmosféry, získava ostrejšie obrázky veľmi slabých a matných objektov ako ďalekohľady na zemskom povrchu. Na obežnú dráhu bol vynesený raketoplánom Discovery pri misii STS-31 v roku 1990. Od svojho vypustenia sa stal jedným z najdôležitejších ďalekohľadov v dejinách astronómie. Je zodpovedný za mnoho priekopníckych objavov a pomohol astronómom lepšie pochopiť základné problémy astrofyziky. Pomocou ďalekohľadu sa podarilo získať niekoľko snímok, tzv. Hubblových hlbokých polí (angl. Hubble ultra deep fields), tých najvzdialenejších objektov vo vesmíre.

Od svojej prvotnej koncepcie až po vypustenie sa projekt potýkal s množstvom rozpočtových problémov a odkladov. Ihneď po vypustení sa zistilo, že hlavné zrkadlo má sférickú aberáciu. Predsa len sa po servisnej misii STS-61 v roku 1993 podarilo ďalekohľad dostať do plánovaného stavu a stal sa tak znovu nástrojom schopným prevádzky.

Hubblov vesmírny ďalekohľad je súčasťou série Veľké kozmické observatóriá, ktorú vypracovala NASA. Ďalšími observatóriami sú Comptonove gama observatórium (Compton Gamma Ray Observatory), Röntgenové observatórium Chandra (Chandra X-ray Observatory) a Spitzerov vesmírny ďalekohľad (Spitzer Space Telescope).

celý článok...

11/2009[upraviť zdroj]

Umelecká predstava lunárnej základne

Kolonizácia Mesiaca je možné vytvorenie trvalej ľudskej prítomnosti na Mesiaci. Spisovatelia sci-fi a zástancovia vesmírneho výskumu vidia osídlenie Mesiaca ako logický krok v expanzii ľudstva mimo Zem, keďže umožní získať ekonomickú, ťažobnú a výskumnú stanicu blízko Zeme. Vďaka svojej blízkosti k Zemi je Mesiac hlavným a logickým kandidátom na vytvorenie prvej stálej základne ľudstva vo vesmíre.

Na telese sa nachádzajú ako zásoby vody, ktoré by sa dali použiť na výrobu kyslíka a paliva, ale tiež bohaté energetické a surovinové zdroje, ktoré by sa dali využiť na ďalšiu kolonizáciu vesmíru napríklad v podobe cesty na Mars.

História

Mesiac sa ako najbližší súputník Zeme, sa ponúkal na ľudské využitie od pradávna, prvé vážne úvahy siahajú do dôb začiatku sci-fi literatúry, keď sa začalo považovať za možné letieť na Mesiac (napr. román Cesta na Mesiac). Vážne sa myšlienkou začal zaoberať niekoľko rokov pred začiatkom kozmickej éry ruský vedec Konstantin Ciolkovskij spoločne s ďalšími sovietskymi vedcami.

celý článok...

12/2009[upraviť zdroj]

STS-117 new crew photo.jpg

STS-117 je misia amerického raketoplánu Atlantis, ktorá sa uskutočnila v dňoch 8.22. júna 2007. Cieľom letu bolo pripojenie nosníka ITS-S3/S4, PVA-S4 obsahujúceho 4 fotovoltaické panely k Medzinárodnej vesmírnej stanici a zloženie pravobočného solárneho panelu na ITS-P6, ktorý bol od roku 2000 umiestnený v provizórnej polohe "nad stanicou". Plánované boli tiež tri výstupy do otvoreného priestoru (EVA), napokon prebehli až 4 výstupy.

Prípravy na štart

Družicový stupeň Atlantis bol 7. februára prevezený do raketovej montážnej haly VAB, kde bol pripojený k motorom SRB a hlavnej palivovej nádrži ET. Jeho prevoz na štartovaciu rampu 39-A prebehol 15. februára, o deň neskôr oproti pôvodnému dátumu, kedy sa presun nemohol uskutočniť pre nepriaznivé počasie. Z tejto rampy budú štartovať už všetky zostávajúce misie raketoplánov, pretože druhá identická rampa 39-B bude prestavaná, aby mohla byť použitá na štarty rakiet Ares.

celý článok...

13/2009[upraviť zdroj]

Kresba sondy Mars Reconnaissance Orbiter, ktorá v súčasnosti skúma Mars z jeho obežnej dráhy

Mars sa stal jednou z prvých planét, ktorá bola skúmaná v začiatkoch vesmírneho prieskumu. Okolo tejto planéty už obiehali, dopadali na jej povrch, pristávali a jazdili po nej, aby získali dáta o jej geologickom zložení, vlastnostiach povrchu, hľadali vodu a skúmali klímu americké, ruské, európske a japonské sondy.

V poslednej dobe sa Mars dostáva do veľkej pozornosti. Dokazujú to aj posledné misie vesmírnych sond k tejto planéte. Dôvodom je hlavne relatívne malá vzdialenosť Marsu od Zeme (v porovnaní s inými planétami), pevný povrch, a prítomnosť riedkej atmosféry, čo veľmi uľahčuje výskum automatickými sondami. Už v minulosti sa venovalo jeho výskumu veľa vedcov, v minulom storočí dokonca prevládalo presvedčenie, že na Marse je vyspelá civilizácia. Neskôr však pozorovania a hlavne výpravy vesmírnych sond túto teóriu úplne vyvrátili. Na Marse sa však nachádza zmrznutá voda v polárnych čiapočkách, kedysi pravdepodobne dokonca tiekla i po jeho povrchu. Preto sa vedci pokúšajú nájsť odpoveď na otázku, či v minulosti nemohol na Marse predsa len život existovať, aj keď v tej najprimitívnejšej forme. Vyvrcholením výskumu Marsu by malo byť už mnohokrát odkladané pristátie človeka na Marse, s naposledy stanoveným dátumom okolo roku 2030.

celý článok...

14/2009[upraviť zdroj]

Ilan Ramon.jpg

Ilan Ramon (* 20. jún 1954 – † 1. február 2003) hebrejsky אילן רמון bol vojenský pilot v Israeli Air Force a neskôr prvý a zatiaľ jediný izraelský astronaut. Bol palubný špecialista na palube raketoplánu Columbia STS-107 a zahynul pri jej deštrukcii počas pristávania.

Životopis

Ramon sa narodil 20. júna 1954 v Tel Avive a vyrastal v meste Beer Ševa. Jeho matka aj babička prežili vyhladzovací tábor Osvienčim. V roku 1972 ukončil maturitnou skúškou stredoškolské vzdelanie. Začal študovať na vysokej škole a zároveň dostal rozkaz na povinnú vojenskú službu. Narukoval k letectvu, z ktorého odišiel až v roku 1998, pretože sa pridal ku kozmickému programu. V roku 1973 získal prvú leteckú bojovú skúsenosť v Jomkipurskej vojne. V roku 1974 dokončil štúdium na Leteckej škole izraelského letectva, ako bojový pilot a v rokoch 1974 -76 sa zúčastnil základných cvičení a opeácií na strojoch Douglas A-4 Skyhawk. Následne sa preškolil na Mirage III-C. Kdeď v roku 1980 izraelské letectvo vytvorilo prvú letku stíhacích lietadiel F-16, zúčastnil sa základných cvičení a operácií na základni amerického letectva Hill Air Force Base v Utahu. V rokoch 1981-1983 slúžil ako zástupca veliteľa F-16 Letky B. V priebehu roku 1990 dokončil velitelský letecký kurz. V rokoch 1990-1992 bol veliteľom letky strojov F-16, v rokoch 1992-1994 zastával funkciu veliteľa Leteckej sekcie v Oddelení operačných požadaviek.

celý článok...

15/2009[upraviť zdroj]

štart sondy MESSENGER s nosnou raketou Delta II

MESSENGER (MErcury Surface, Space ENvironment, GEochemistry and Ranging - doslova "povrch Merkúra, kozmické prostredie, geochémia a meranie"; zároveň messenger - posol) je planetárna kozmická sonda NASA k Merkúruu, prvá po 35 rokoch. Bola vypustená v auguste 2004; po zložitej trajektórii s dvoma preletmi okolo Venuše a troma okolo Merkúru má v marci 2011 prejsť na jeho obežnú dráhu a začať ročný výskumný program.

Misia je riadená a kontrolovaná z riadiaceho strediska MOC (Mission Operations Center) na Johns Hopkins University Applied Physics Laboratory v Laurelu (USA), kde bola sonda navrhnutá a skonštruovaná. Vedecké pozorovania sú riadené a koordinované zo strediska SOC (Science Operations Center) nachádzajúceho sa v rovnakej lokalite. Celkové náklady na misiu vrátane stavby sondy, vývoja prístrojov, nosnej rakety, riadenia letu a spracovania údajov sa odhadujú na 427 mil. USD.

celý článok...

16/2009[upraviť zdroj]

Umelecká predstava o ďalekohľade GRO vo vesmíre

Compton GRO (Compton Gama Ray Observatory) niekedy nazývané aj CGRO alebo GRO bolo družicové observatórium patriace medzi Veľké kozmické observatóriá. S hmotnosťou 16 ton bolo najťažším kozmickým observatóriom, aké bolo na obežnú dráhu vypustené.

GRO sa sústredilo na pozorovanie tých najenergetickejších procesov prebiehajúcich vo vesmíre, akými sú slnečné erupcie, vzplanutia gama žiarenia, pulzary, výbuchy nov a supernov, čierne diery a iné. Jeho prístroje boli desaťkrát citlivejšie ako zariadenia umiestnené na predchádzajúcich astronomických družiciach, pretože energetické fotóny sú pomerne vzácne. Gama detetor ERGET bol schopný určiť polohu bodového zdroja gama žiarenia s presnosťou na zlomky stupňa.

Prevádzkovateľom bolo NASA Office of Space Science, Washington (D.C.) (USA). Observatórium je pomenované podľa Arthura Comptona, ktorý je nositeľom Nobelovej ceny za fyziku za práce o rozptyle vysokoenergetických fotónov na elektrónoch. Tento proces sa nazýva Comptonov jav a uplatnil sa vo všetkých štyroch hlavných prístorjoch družice.

celý článok...

17/2009[upraviť zdroj]

Sergey Korolyov.jpg

Sergej Pavlovič Koroľov, po rusky Серге́й Па́влович Королёв (* 12. január 1907, Žitomir, dnes Ukrajina – † 14. január 1966 Moskva) bol v rokoch 19501960 počas vesmírnych pretekov medzi USA a ZSSR vedúcim sovietskeho raketového programu. Na rozdiel od svojho náprotivku v USA, Wernhera von Brauna, bola jeho kľúčová úloha v sovietskom vesmírnom programe utajovaná až do jeho smrti. Počas práce na programe bol známy len ako „hlavný projektant“.

Život

Narodil sa roku 1907 v meste Žitomir na Ukrajine, vo vtedajšom Cárskom Rusku. Jeho rodičia sa čoskoro po jeho narodení rozišli a mladý Sergej Koroľov žil iba s matkou a starými rodičmi v meste Nižin. Matka mu ešte v mladosti povedala, že otec onedlho po rozvode zomrel, ako však neskôr sám zistil, jeho otec žil až do roku 1929.

V roku 1916 sa matka znovu vydala za inžiniera Georgija Michailoviča Balanina, ktorý mal na mladého Sergeja pozitívny vplyv. V roku 1917 sa spolu s rodičmi presťahoval do Odesy. Už od samých začiatkov ho bavila matematika a zaujímal sa aj o letectvo.

celý článok...

18/2009[upraviť zdroj]

Sts-63-patch.png

STS-63 bola misia amerického raketoplánu Discovery. Cieľom letu boli vedecké experimenty v mikrogavitačnom laboratóriu Spacehab-3, a priblíženie sa (nie však spojenie) raketoplánu k ruskej kozmickej stanici Mir. Táto misia mala byť prípravou na nasledujúce lety amerických raketoplánov k Miru. Zároveň to bola prvá misia, pri ktorej letela vo funkcii pilota (resp. druhého pilota) žena - Eileen Collinsová.

Posádka

V zátvorkách je uvedený celkový počet letov do vesmíru vrátane tejto misie.

Prípravy na štart

Po svojej predchádzajúcej misii STS-64, ktorá skončila pristátím na Edwards AFB bol orbiter Discovery prevezený na chrbáte lietadla Boeingu 747-SCA z Kalifornie späť na Floridu. Na Kennedyho vesmírnom stredisku bol umiestnený v hale č. 2 hangáru OPF, kde sa podrobil poletovým previerkam a odstrojeniu.

celý článok...

19/2009[upraviť zdroj]

Test iónového motoru

Raketové pohonné látky sú pracovné látky a zmesi, ktoré prúdia z raketového motora a na princípe akcie a reakcie a zákona zachovania hybnosti, predávajú rakete pohybovú energiu. Nemusí sa jednať o látky, ktoré chemicky reagujú. Môže sa jednať aj o chemicky neutrálne látky, ktoré sú urýchľované iným spôsobom. Raketové pohonné látky preto rozdeľujeme podľa toho, akým spôsobom získavajú pohybovú energiu. Doteraz boli definované tieto druhy pohonných látok:

  • chemické pohonné látky: najbežnejšie pohonné látky, značne efektívne, zložité konštrukcie
  • adiabatické pohonné látky: najjednoduhšia funkcia, neefektívne
  • plazmové pohonné látky: vysoká efektívnosť, náročna konštrukcia a prevádzka

Chemické pohonné látky

V raketách sa pužíva množstvo druhov chemických pohonných látok, ktoré sú rozdelené do viacerých kategórií a podľa kombinácie týchto pohonných látok potom rozpoznávame niekoľko druhov raketových pohonov. Chemické pohonné látky sa zväčsia skladajú z okysličovadla a paliva. Pri chemickej reakcii zvanej horenie, je uvolňované značné množstvo energie, ktorá sa v tryske raketového motora mení na pohybovú energiu vytekajúcich splodín.

20/2009[upraviť zdroj]

Umelecká predstava o pristávaní sondy Phoenix na Marse

Phoenix je robotická sonda, ktorá skúmala povrch planéty Mars od mája do novembra 2008. Vedci riadiaci Phoenix používali nástroje na palube sondy, aby zistili, či sú prírodné podmienky na Marse vhodné pre mikroskopický život. Sonda tiež skúmala históriu vody.

Zariadenie bolo vypustené 4. augusta 2007 pomocou rakety Delta II. Pristátie na Marse prebehlo 25. mája 2008. Phoenix pristál na severnej polárnej čiapočke Marsu v oblasti bohatej na ľad. Disponoval robotickou rukou schopnou odberu vzoriek zmrznutej pôdy.

Program bol riadený Arizonskou univerzitou pod dohľadom NASA. Ide o spoločný projekt univerzít z USA, Kanady, Švajčiarska a Nemecka, NASA, Kanadskej kozmickej agentúry a leteckého priemyslu.

21/2009[upraviť zdroj]

Discovery odfotografovaný z Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS) 6. júla 2006

Discovery je raketoplán NASA ev. č. (OV-103). Bol vyrobený ako tretí operačný raketoplán po raketoplánoch Columbia (OV-102) a Challenger (OV-099). Je to raketoplán s najväčším počtom ukončených letov - 35.

Dnes je najstarším slúžiacim raketoplánom. Poprvýkrát vzlietol 30. augusta 1984. V minulosti sa podieľal aj na výskumných misiách, v súčasnosti plní len zásobovacie misie pre Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS). Raketoplán je pomenovaný po lodi moreplavca Jamesa Cooka, ktorý na nej poprvýkrát v 17. storočí oboplával Severnú Ameriku severnou cestou cez Severný ľadový oceán.

Discovery má za sebou veľké úspechy. Bol to práve tento raketoplán, ktorý vypustil Hubblov vesmírny ďalekohľad. Ako prvý obnovil lety po havárii raketoplánu Challenger v roku 1986. Po páde raketoplánu Columbia v roku 2003 bol ďalším strojom na rade, nesklamal a vrátil sa na Zem 9. augusta 2005. Pri štarte sa síce objavili problémy (zvyšok krytu vonkajšej palivovej nádrže poškodil tepelný štít raketoplánu), ale na obežnej dráhe ich posádka odstránila. Po svojej 22. misii absolvoval deväťmesačnú dôkladnú údržbu, opravu a modernizáciu nazývanú OMDP (Orbiter Maintenance Down Period). Počas jeho druhej OMDP v roku 2003 havaroval raketoplán Columbia a všetky lety boli pozastavené, až kým ich svojou misiou STS-114 v roku 2005 neobnovil.

22/2009[upraviť zdroj]

Explorer1.jpg

Explorer 1 (oficiálne Satellite 1958 Alpha) bola prvá družica vypustená Spojenými štátmi.

História

Štart sa uskutočnil 31. januára 1958 o 3:48 UTC zo štartovacieho komplexu LC-26A Cape Canaveral Air Force Station na Floride. Nosnou raketou bola Juno I, ktorá bola vyvinutá zo suborbitálnej rakety Jupiter-C. Tesne pred ním, 4. októbra, bola vypustená sovietska družica Sputnik 1.

Hlavným vedeckým prístrojom na Exploreri 1 bol detektor kozmického žiarenia tzv. Geigerov-Müllerov počítač navrhnutý na meranie radiácie na obežnej dráhe Zeme. Tento experiment vedený doktorom James Van Allen z Univerzity v Iove odhalil oveľa menšie množstvo kozmického žiarenia ako sa očakávalo. Van Allen si myslel, že prístroj sa mohol nasýtiť veľmi silnou radiáciou z pásu nabitých častíc zachytených magnetickým poľom Zeme. Existencia týchto radiačných pásov bola potvrdená iným americkým satelitom vypusteným o dva mesiace neskôr, a podľa ich objaviteľa boli pomenované ako Van Allenove pásy.

23/2009[upraviť zdroj]

Thor Agena D so satelitom SERT-2 na štartovacom komplexe 10 (SLC-10), Vandenberg AFB, Kalifornia

Thor bola prvá americká operačná balistická raketa. Bola vybavená termonukleárnymi hlavicami a v rokoch 1959 až 1963 rozmiestnená v Spojenom kráľovstve. Stala sa základom pre vývoj nosných rakiet. Jej súčasným následníkom je rodina nosných rakiet Delta.

Dôvody pre vývoj

Z obáv, že Sovietsky zväz vyvinie medzikontinentálne balistické rakety skôr ako Spojené štáty, americké vojenské letectvo v roku 1956 začalo vývoj rakety Thor, 2 400 km balistickej rakety stredného doletu. Program Thor sa rozbehol závratnou rýchlosťou a už o tri roky bola prvá flotila rakiet rozmiestnená v Spojenom kráľovstve. Jedným z cieľov vývoja bolo, na rozdiel od balistickej rakety Jupiter, že raketa Thor musí byť schopná prevozu v nákladných lietadlách amerického letectva, čo umožnilo podstatne urýchliť rozmiestnenie, aj keď na druhej strane odpaľovacie rampy neboli mobilné a museli byť vybudované na mieste. Bolo to len dočasné riešenie. Akonáhle bola vyvinutá prvá generácia amerických medzikontinentálnych balistických rakiet, raketa Thor sa stala nepotrebnou. Posledná bola stiahnutá z výzbroje v roku 1963.

24/2009[upraviť zdroj]

Posádka raketoplánu Endeavour STS-118

STS-118 bola misia amerického raketoplánu Endeavour. Cieľom letu bolo pripojenie priehradkovej konštrukcie ITS-S5 k Medzinárodnej vesmírnej stanici a doprava zásob na stanicu. V nákladovom priestore bolo tiež uložené laboratórium Spacehab. Plánované boli tri výstupy do otvoreného priestoru (EVA), uskutočnili sa 4 výstupy.

Posádka

Barbara Morganová, letový špecialista tejto misie, bola v roku 1986 náhradníčkou za Christu McAuliffeovú, ktorá zahynula na palube raketoplánu Challenger. Po havárii Challengera začala bojovať za to, aby sa aj ona dostala do posádky nejakej misie raketoplánu, pretože podľa jej názoru by bola smrť Christy McAuliffeovej bez skutočného letu úplne zbytočná. V roku 1998 prešla konkurzom na doplnenie oddielov astronautov, a prvýkrát mala letieť v jeseni roku 2003 na palube raketoplánu Columbia. Po tragédii Columbie však musela ďalej čakať a napokon ju zaradili do posádky misie STS-118.

25/2009[upraviť zdroj]

Svetlana Jevgenievna Savická, rus. Светлана Евгеньевна Савицкая (* 8. august 1948, Moskva, Sovietsky zväz) je bývalá sovietska kozmonautka ruskej národnosti, mnohonásobná letecká svetová rekordmanka.

Mladosť a výcvik

Otec bol maršal letectva, dvojnásobný hrdina Sovietskeho zväzu a účastník vojny. V šestnástich rokoch sa prihlásila do klubu výsadkárov a skôr ako skončila strednú školu, mala za sebou stovky zoskokov, bola majstrom tohto športu. Po maturite sa dostala na Moskovský letecký inštitút, fakultu stavby lietadiel. Súbežne s učením sa naučila lietať. Na letisku v Tušine zvládla vyššiu pilotáž a stala sa členom športového majstrovského tímu ZSSR. V roku 1965 trikrát skočila na padáku zo stratosféry, každý zoskok bol svetovým rekordom. Stala sa tiež absolútnou majsterkou sveta na vrtuľových lietadlách. Potom sa dostala do školy testovacích pilotov. V roku 1977 dosiahla na sériovom nadzvukovom J-133 rekordnú výšku 21140 metrov, podobných rekordov dosiahla niekoľko. V roku 1980 sa stala členkou tímu pripravujúcich sa kozmonautov MMZ Skorost. Po 19 rokoch od letu Tereškovovej sa stala druhou ženou sveta, ktorá letela do vesmíru. Mala 34 rokov, je zaregistrovaná ako 111 kozmonaut Zeme.

26/2009[upraviť zdroj]

Členské štáty ESA

Európska vesmírna agentúra alebo Európska kozmická agentúra (ESA, European Space Agency) je medzivládna organizácia na výskum vesmíru založená v roku 1974, ktorá má v súčasnosti 17 členských štátov. Sídlo jej riaditeľstva je v Paríži a jej jednotlivé centrá sú vo zvyšných členských štátoch. Zamestnáva zhruba 1900 zamestnancov (vrátane subdodávateľov a zamestnancov jednotlivých štátnych kozmických agentúr) a v súčasnosti má ročný rozpočet približne 3 miliardy .

Kozmodróm ESA je Guyanské kozmické centrum v Kourou v juhoamerickej Francúzskej Guyane, z ktorého je možné vďaka jeho blízkosti k rovníku ľahko dosiahnuť komerčne dôležité obežné dráhy. Vďaka spoľahlivému a výkonnému nosiču Ariane 4 ESA získala dôležité miesto na trhu kozmických dopravcov v súčasnosti posilnené novou výkonou raketou Ariane 5. Zároveň sa v posledných rokoch stala druhým najvýznamnejším hráčom na poli kozmického výskumu spolu s NASA.

27/2009[upraviť zdroj]

Nasa space elev.jpg

Vesmírny výťah je zatiaľ (rok 2009) teoretické zariadenie na vynášanie nákladu, objektov do kozmického priestoru na geostacionárnu dráhu Zeme.

Myšlienka vesmírneho výťahu sa prvýkrát objavila v roku 1895, keď sa ruský priekopník kozmonautiky Konstantin Ciolkovskij, inšpiroval Eiffelovou vežou a navrhol postaviť "vesmírnu vežu", ktorá by siahala až do vesmírneho priestoru. Predstavoval si, zavesenie výťahu na konci jedného kábla , ktoré by vynieslo náklad priamo na geostacionárnu dráhu. Veža, alebo výťah takéhoto druhu by bol schopný bez rakety vyniesť objekty na geostacionárnu dráhu. Pretože objekt pri výstupe zároveň musí nabrať tangenciálnu rýchlosť, pri dosiahnutí cieľa má dostatočnú rýchlosť a energiu, aby ostal na geostacionárnej dráhe Zeme.

Postavenie veže takéhoto druhu bolo nemožné, pretože neexistoval materiál s potrebnou pevnosťou. V roku 1957 navrhol sovietsky vedec Jurij Artsutanov jednu alternatívnu variantu tejto myšlienky. Kozmický umelý satelit sa mal vyniesť na geostacionárnu dráhu Zeme a tam slúžiť ako "zavesenie" výťahu. Odtiaľ sa mohol spustiť kábel smerom k Zemi. Ťažisko konštrukcie musí ostať na geostacionárnej dráhe, a tak pri uhlovej rýchlosti, ktorá zodpovedá zemskej rotácii sa odstredivá sila a zemská príťažlivosť vyrovnajú. Avšak kábel z dĺžkou 35 786km je ťažko realizovateľný.

28/2009[upraviť zdroj]

Atlas III Centaur pri štarte v roku 2000

Atlas je dlhá vývojová línia nosných rakiet pôvodne vyrábaných divíziou Convair spoločnosti General Dynamics, neskôr firmou Lockheed Martin. Pôvodne bola raketa Atlas koncom päťdesiatych rokov 20. storočia navrhnutá ako medzikontinentálna balistická raketa. Išlo o jeden a pol stupňovú raketu spaľujúcu kvapalný kyslík a RP-1. Raketa bola vybavená dvoma motormi Rocketdyne LR-89 a jedným LR-105, pričom dva LR-89 boli počas vzostupu odhodené (preto jeden a pol stupňová). Spolu s raketami Redstone a Vanguard tvorila chrbticu amerického vesmírneho programu v jeho začiatkoch na prelome 50. a 60. rokov. V porovnaní so svojimi súčasníkmi bola najsilnejšia a to ju predurčilo pre vynášanie ťažších nákladov. Medzi jej prvenstvo patrí úspešný orbitálny let s ľudskou posádkou, vypustenia prvých špionážnych satelitov, prvých sond k Mesiacu, Venuši, Merkúru, Marsu, Jupiteru a Saturnu. Neskôr boli pridané horné stupne Agena a potom Centaur. Rakety Atlas sú historicky najúspešnejšie komerčne využívané nosné rakety používané prevažne na vynášanie komunikačných satelitov. V dnešnej dobe je v aktívnej službe iba Atlas V a jeho štarty sú naplánované až do roku 2011.

celý článok...

29/2009[upraviť zdroj]

STS-4 patch.svg

STS-4 bola štvrtá misia amerického raketoplánu Columbia. Išlo o štvrtý let raketoplánu vôbec, ktorý bol zároveň posledným testovacím letom.

Sklon dráhy raketoplánu pri tomto lete bol v porovnaní s predchádzajúcimi misiami neobyčajne nízky. 28,5° je najmenší dosiahnuteľný sklon dráhy pri štarte z Kennedyho vesmírneho strediska bez toho, aby stroj musel vykonať ešte energeticky náročný manéver. Počas tejto misie sa prvýkrát na rampe použili zdvíhacie plošiny, aby bolo možné umiestniť do nákladového priestoru náklad raketoplánu, ktorý tvorila montážna plošina so šiestimi vojenskými experimentmi. Popritom niesol raketoplán ešte aj civilné experimenty, tie však boli do jeho nákladového priestoru vložené už v hangári OPF (Orbiter Processing Facility).

Pri tejto misii tiež naposledy letela v raketopláne iba dvojčlenná posádka zložená z veliteľa a pilota. Pri všetkých nasledujúcich letoch bol počet astronautov na palube vyšší.

30/2009[upraviť zdroj]

Externá palivová nádrž po oddelení od orbitera Atlantis (STS-115) padá do atmosféry

Space Shuttle External Tank (skratka ET) je externá (vonkajšia) palivová nádrž amerického raketoplánu. Obsahuje dve oddelené nádrže na pohonné látky. V hornej (prednej) časti je to nádrž na kvapalný kyslík, v spodnej (zadnej) nádrž na kvapalný vodík. Pohonné hmoty sú privádzané do troch hlavných motorov raketoplánu SSME. Po vyhorení paliva, cca 15 až 18 sekúnd po vypnutí hlavných motorov sa nádrž oddeľuje od družicového stupňa a padá do zemskej atmosféry, kde z veľkej časti alebo celá zhorí. Ako jediná časť raketoplánu nie je znovu použiteľná.

Odhazovaciu nádrž ET vyvinula firma Martin Marietta (teraz Lockheed Martin) a je vyrábaná v továrni Michoud Assembly Facility v blízkosti New Orleans, LA (USA).

Popis

Externá palivová nádrž má tvar valca so sférickým dnom a zašpicatenú prednú časť. Jej celková dĺžka je 46,8 metrov a maximálny priemer 8,4 metra. Je najrozmernejšou časťou raketoplánu. Vyrobená je z hliníkovej zliatiny hrubej 5 cm. Na špici nádrže sa nachádza hromozvod.

31/2009[upraviť zdroj]

Opportunity vložená vo vnútri pristávacieho modulu (landera)

Opportunity (angl. "príležitosť", oficiálne: MER-B) je kozmická sonda, ktorej hlavná časť je druhým z dvoch vozidiel misie Mars Exploration Rover americkej NASA. Opportunity pristála na Marse 25. januára 2004 v pristávacom aparáte (landeri).

Štart sa uskutočnil 7. júla 2003 v čase 03:18:15 UT s nosnou raketou Delta 7925. Po 203-dňovom lete lander pristál na povrchu Marsu v oblasti Meridiani Planum podobným spôsobom, ako jeho predchodca Mars Pathfinder.

Lander po pristátí zaistil otočenie vozidla (roveru) do pracovnej polohy a rover z neho bezpečne zišiel na povrch Marsu. Rover je vlastne mobilným geologickým laboratóriom, ktoré prechádza k vybraným povrchovým útvarom a detailne ich analyzuje. Pohybuje sa na šesťkolesovom podvozku, ktorý je schopný prekonať aj prekážky väčšie ako priemer kolies. Po piatich rokoch práce na Marse je sonda stále činná, čím mnohonásobne prevýšila svoju pôvodne plánovanú 90-dňovú životnosť.

32/2009[upraviť zdroj]

Trojica motorov SSME pri štarte misie STS-110

Raketový motor na kvapalné pohonné látky je druh raketového motora, ktorý používa na pohon palivo a oxidačné činidlo v kvapalnom skupenstve. Tento typ motorov je často využívaný, pretože palivo v kvapalnom skupenstve poskytuje relatívne vyšší špecifický impulz. Používajú sa varianty na jednozložkové palivo (napr. hydrazín) a binárne, klasicky palivo (kerozín, kvapalný vodík) a oxidačné činidlo (LOX). Motory na kvapalné pohonné látky sú veľmi rozšírené, využívajú ich okrem iného i hlavné motory raketoplánu Space Shuttle, prvý stupeň rakiet Delta, Atlas, Saturn, Proton, Sojuz, Ariane a veľa ďalších.

Výhody motorov na kvapalné pohonné látky

Dosahujú veľmi vysoké pomery ťahu a hmotnosti, sovietsky/ruský motor NK-33 dosahuje až 133:1. Hustota používaných kvapalných pohonných látok je podobná ako hustota vody 700 - 1400 kg/m3 a pretlak potrebný k prevencii spontánneho odparenia je tiež relatívne nízky, to umožňuje použitie tenkých a ľahkých nádrží. Pre husté látky ako napríklad kerozín tvorí hmotnosť nádrže iba 1 % celkovej hmotnosti, u nádrží na kvapalný vodík je okolo 10 % (kvôli jeho nízkej hustote je potrebná solídna izolácia).

celý článok...

33/2009[upraviť zdroj]

Jim Irwin Apollo 15 LMP.jpg

James Benson Irwin (* 17. marec 1930, Pittsburgh, Pensylvánia, USA - † 8. august 1991, Glenwood Springs, Colorado, USA) bol americký astronaut, člen expedície Apollo 15, ktorý ako ôsmy človek chodil po Mesiaci.

Mladosť a výcvik

Narodil sa síce v Pittsburgu, ale mladosť prežil v Colorado Springs. Vysokú školu absolvoval v Salt Lake City v Utahu. Stal sa z neho námorný inžinier a v roku 1951 absolvoval aj námornú akadémiu. Potom pokračoval v štúdiu na univerzite v Michigane, odbor letecké inžinierstvo, diplom získal roku 1957. Letecký výcvik absolvoval na vojenských základniach v Texasu. Stal sa z neho vynikajúci testovací pilot, nalietal 6650 hodín, mal aj vážnu nehodu s množstvom zranení. Do NASA, strediska amerických kozmonautov, sa dostal v apríli 1966. Najskôr sa zacvičil do funkcie člena záložnej posádky Apolla 12, potom už do vesmíru letel.

celý článok...

34/2009[upraviť zdroj]

Titan 23 štartuje z Vandenberg Air Force Base

Titan boli nosné rakety vesmírnej agentúry NASA a USAF, ktoré sa používali od roku 1959 až do roku 2005. Projekt začal roku 1955 a mal slúžiť ako doplnok alebo náhrada programu medzikontinetálnych balistických striel SM-65 Atlas v prípade jeho zlyhania alebo oneskorenia. Na rozdiel od Atlasu, išlo o klasickú dvojstupňovú raketu. Prvým zástupcom rodiny rakiet bol Titan 1, označovaný tiež LGM-25 alebo SM-68, ktorý v motoroch oboch stupňov spaľoval kvapalný kyslík a RP-1. Mal mať nosnosť až 1 800 kg na nízku obežnú dráhu. Ako kozmický nosič však nebol použitý a čoskoro bol nahradený Titanom 2, ktorý bol vyrábaný pre potreby kozmickej dopravy, ale aj ako ICBM. S Titanom II prišla aj zásadná koncepčná zmena: namiesto kvapalného kyslíka a RP-1, bol použitý oxid dusičitý a Aerozín 50, vďaka čomu sa zvýšila reakcieschopnosť. Nové použité palivo nemuselo byt tankované tesne pred štartom, ale mohlo byt skladované v rakete dlhodobo.

Vývoj Titanu v 60. rokoch prebiehal súčasne so Saturnom I. Titan mal síce nižšiu nosnosť, ale relatívna jednoduchosť a schopnosť rýchlej reakcie hrali v jeho prospech. NASA aj USAF používali rakety Titan dlhú dobu, ale aj napriek solídnej úspešnosti (88,9%) komerčne prepadli. Titan 3 bol vybavený dvoma silnými pomocnými motormi a bol tak schopný dopraviť až 15 000 kg. Rakety Titan bývali vybavené rozličnými hornými stupňami: pokusne stupeň Able, Agena, Centaur, Transtage, a ďalšie.

celý článok...

35/2009[upraviť zdroj]

Sonda Near Shoemaker

Program Discovery americkej agentúry NASA je zameraný na nízkorozpočtové vysoko vedecky zamerané vesmírne misie. Program plnil požiadavky administrátora NASA Daniela S. Goldina, ktorý presadzoval prístup nazvaný "rýchlejšie, lepšie, lacnejšie" (angl. faster, better, cheaper). Misie navrhujú tímy ľudí z priemyslu, z menších firiem, vládnych výskumných pracovísk alebo univerzít. Na čele každého tímu stojí hlavný riešiteľ PI (angl. Principal Investigator). Návrhy sú volené pomocou výberových konaní, kde musia byť splnené podmienky:

  • Čas vývoja misie od začatia prác až po štart sond nesmie presiahnuť 36 mesiacov
  • Celkové náklady nesmú prekročiť stanovenú hodnotu (pre rok 2006 bola stanovená cena 425 miliónov dolárov)

36/2009[upraviť zdroj]

Sts-120-patch.svg

STS-120 bola misia amerického raketoplánu Discovery. Hlavnou úlohou misie bolo dopravenie modulu Harmony (Node 2) na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS). Tento modul umožní neskoršie rozšírenie ISS o európske laboratórium Columbus a japonský experimentálny modul Kibō. Pri tomto lete bol tiež premiestnený solárny panel P6 na svoju finálnu pozíciu. Astronaut Clayton Anderson sa vrátil na Zem a v posádke stanice ho vystriedal Daniel M. Tani. V priebehu letu sa plánovalo 5 výstupov do otvoreného priestoru (EVA), avšak prebehli len 4 výstupy.

V priebehu misie STS-120 bol presunutý priehradkový nosník ITS-P6 s blokom solárnych panelov z provizórneho umiestnenia na nosníku ITS-Z1 na svoju finálnu pozíciu na priehradkový nosník ITS-P5.

Na počesť 30. výročia udelenia licencie na natáčanie legendárnej série filmov Hviezdne vojny režiséra George Lucasa letel do vesmíru na palube raketoplánu Discovery svetelný meč, ktorý použil herec Mark Hamill ako Luke Skywalker v roku 1983 vo filme Hviezdne vojny: Epizóda VI – Návrat Jediho.

37/2009[upraviť zdroj]

Mars Observer.jpg

Mars Observer bola vedecká sonda NASA určená pre areologický prieskum a štúdium klímy planéty Mars z obežnej dráhy. Odštartovala 25. septembra 1992 pomocou rakety Titan 3 z leteckej základne Eastern Test Range na myse Canaveral. Tri dni pred vstupom na obežnú dráhu planéty bol so sondou stratený rádiový kontakt a už nikdy nebol obnovený.

Hlavné ciele misie

38/2009[upraviť zdroj]

Padalka.jpg

Gennadij Ivanovič Padalka (rus. Геннадий Иванович Падалка, * 21. jún 1958, Krasnodar, RSFSR ) bol pôvodne vojenský letec, od apríla 1989 je sovietsky, po rozpade Sovietskeho zväzu ruský kozmonaut, člen oddielu kozmonautov Strediská prípravy kozmonautov J. A. Gagarina. Na prelome rokov 1998/99 absolvoval polročný vesmírny let na stanicu Mir a roku 2004 strávil opäť pol roka na Medzinárodnej vesmírnej stanici (ISS). Od marca 2009 je vo vesmíre tretíkrát, opäť na šesťmesačnom pobyte na ISS.

Mladosť

Gennadij Padalka je ruskej národnosti, narodil sa v robotníckej rodine žijúcej v Krasnodare na juhu Rusku. Po ukončení strednej školy vyštudoval Jejskú vojenskú vysokú leteckú školu V. M. Komarova, potom od roku 1979 slúžil v Sovietskom vojenskom letectve v NDR a na Ďalekom východe.

39/2009[upraviť zdroj]

Pamätný emblém zjednocujúci prvky emblémov všetkých kozmických misií, ktoré skončili tragédiou

Columbia Accident Investigation Board (v preklade komisia pre vyšetrovanie nehody Columbie, skrátene CAIB) bola komisia, ktorá vyšetrovala príčiny havárie raketoplánu Columbia. Táto komisia bola zostavená 2. februára 2003 (druhý deň po katastrofe) a výsledkom jej práce bol plán možných dôvodov a príčin havárie raketoplánu obsahujúci takmer 3200 bodov. Na čele komisie stál Harold W. Gehram, admirál námorníctva, ktorý viedol už niekoľko vyšetrovaní.

Prví členovia komisie boli vymenovaní už v deň havárie. Komisia sa spočiatku nazývala International Space Station and Space Shuttle Mishap Interagency Investigation Board, Mezirezortná vyšetrovacia komisia pre havárie Mezinárodnej kozmickej stanice a raketoplánov. Admirál Gehman navrhol, aby sa jeho komisia premenovala na Columbia Accident Investigation Board, skrátene CAIB. 2. februára členovia komisie prilietali súkromnými lietadlami na základňu letectva Barksdale v Louisiane. V tento deň sa uskutočnilo tiež prvé zasadanie komisie. Vyšetrovanie sa začalo 3. februára. 6. februára sa komisia premeistnila do Johnsonovho kozmického strediska v Houstone.

40/2009[upraviť zdroj]

Objavenie vodného ľadu na Marse

V roku 2008 sa v kozmonautike udiali niektoré významné udalosti, vrátane prvého preletu sondy okolo planéty Merkúr od roku 1975, objavenia vodného ľadu na Marse sondou Phoenix, ktorá pristála v máji, prvého čínskeho výstupu do otvoreného vesmíru v septembri a štartu prvej indickej lunárnej sondy v októbri.

Podľa medzinárodne akceptovanej definície je každý let, ktorý prekročí tzv. Kármánovu čiaru (100 km nad hladinou mora), vesmírny. Prvý zaznamenaný štart vesmírneho letu v roku 2008 sa uskutočnil 11. januára, keď raketa Black Brant odštartovala na suborbitálny let z White Sands, s nákladom LIDOS (ultrafialová astronómia). Po tomto lete nasledoval 15. januára prvý orbitálny, spoločnosti Sea Launch rakety Zenit-3SL s komunikačným satelitom Thuraya 3. Pre Sea Launch to bol prvý let po explózii rakety Zenit-3SL na štartovacej rampe z januára 2007 pri pokuse vyniesť satelit NSS-8.

V roku 2008 absolvovalo svoj prvý let päť nosných rakiet; Ariane 5ES, Dlhý pochod 3C, Zenit-3SLB, PSLV-XL a operačná verzia rakety Falcon 1 s vylepšeným motorom Merlin-1C.

41/2009[upraviť zdroj]

Iss008e22320.jpg

Posádka Medzinárodnej vesmírnej stanice je niekoľkočlenný tím kozmonautov zabezpečujúcich trvalé obývanie stanice. Všetky základné posádky sú pomenované "Expedícia n", kde n je poradové číslo, zvyšujúce sa s každou základnou posádkou.

Medzinárodná vesmírna stanica (ISS) je trvalo obývaná od novembra 2000. Členovia posádky sa striedajú zvyčajne po šiestich mesiacoch. Okrem základných posádok prichádzajú na ISS na krátkodobé pobyty návštevnícke posádky loďami Sojuz a Space Shuttle, všetky pilotované lety k stanici sú uvedené v Zozname pilotovaných letov na ISS. Nepilotované lety sú uvedené v Zozname nepilotovaných letov na ISS.

Početnosť posádok a rozdelenie miest v nich

Miesta v posádkach si NASA a Roskosmos delia paritne, pričom Američania i Rusi eventuálne prepúšťajú svoje miesta astronautom ďalších krajín zúčastnených na programe ISS. Napríklad prvý člen základnej posádky ISS z tretej krajiny, nemecký astronaut ESA Thomas Reiter, bol zaradený do Expedícia 13 na úkor ruskej kvóty na základe dohody Roskosmosu s ESA.

42/2009[upraviť zdroj]

Dvojica raketoplánov (Atlantis a Endeavour) na dvoch rampách štartovacieho komplexu 39.

STS-125 alebo HST-SM4 bola misia amerického raketoplánu Atlantis. Ide o piatu a poslednú servisnú misiu k Hubblovmu vesmírnemu ďalekohľadu (HST) a zároveň o jediný let raketoplánu po havárii Columbie, ktorého cieľom nebola Medzinárodná vesmírna stanica (ISS).

Bol to jediný let orbitera Atlantis k HST, pretože predchádzajúce štyri misie absolvoval dvakrát Discovery, raz Endeavour a raz Columbia. Pôvodne malo ísť aj o poslednú misiu raketoplánu Atlantis, ktorý ako jediný zo zostávajúcich orbiterov zatiaľ nemá systém SSPTS (Station-to-Shuttle Power Transfer System) na čerpanie elektrickej energie zo stanice. NASA však svoje rozhodnutie zmenila a podľa nového letového plánu má po tejto misii Atlantis absolvovať ešte dva lety k ISS. Hlavným cieľom tejto misie bolo zvýšiť obežnú dráhu ďalekohľadu, nainštalovať nové prístroje (Cosmic Origins Spectrograph a Wide Field Camera 3), gyroskopy a batérie, zvýšiť tepelnú ochranu a zaistiť tak ďalekohľadu životnosť minimálne do roku 2013. V priebehu letu prebehlo päť výstupov do otvoreného vesmíru a všetky hlavné úlohy misie boli splnené.

43/2009[upraviť zdroj]

Sergei Konstantinovich Krikalev.jpg

Sergej Konstantinovič Krikaľov (rus. Сергей Константинович Крикалёв, * 28. august 1958, Leningrad, RSFSR (teraz Rusko)) bol sovietsky a ruský kozmonaut ruskej národnosti. V rokoch 1988-2005 absolvoval šesť kozmických letov s celkovou dĺžkou 803 dní a osem výstupov do vesmíru. Od roku 2005 drží rekord v celkovej dĺžke pobytu v kozme. Od marca 2009 je prvým civilným náčelníkom Strediská prípravy kozmonautov J. A. Gagarina v Hviezdnom mestečku.

Mladosť

Sergej Krikaľov sa narodil v Leningrade, roku 1981 získal titul inžiniera na Leningradskom mechanickom inštitúte (dnes Baltská štátna technická univerzita "Vojenmech" D. F. Ustinova). Roku 1981 nastúpil do NPO Energija, tu sa zúčastnil na vypracúvaní pokynov pre kozmonautov a palubnej dokumentácie, bol pridelený do Strediska riadenia letov v Koroľove, po strate spojenia sa Saľutom 7 roku 1985 bol v skupine, ktorá pripravovala opravárenský let ku stanici.

celý článok

44/2009[upraviť zdroj]

Columbia

Space Shuttle je kozmický program NASA pilotovaných raketoplánov Space Shuttle. Trvá od roku 1972, kedy bol zahájený, do súčasnosti. Jeho ukončenie sa predpokladá v roku 2010.

Z technologického hľadiska je tento program úplne odlišný od všetkých predchádzajúcich amerických pilotovaných kozmických programov (Mercury, Gemini, Apollo). Zatiaľčo kozmické lode v týchto programoch mohli letieť do vesmíru len raz a vynášali ich nosné rakety, space shuttle je sčasti znovupoužiteľný a pri pravidelnej údržbe a modernizácii je schopný absolvovať až 50 letov. Zároveň je jedinou kozmickou loďou schopnou vynášať posádku aj objemný náklad do vesmíru súčasne. Pôvodné plány počítali so znovupoužiteľnosťou celého stroja, ale náklady na vývoj takéhoto kozmického dopravného prostriedku by boli priveľké. Projekt sa v úvodnej fáze niekoľkokrát menil a konečná realizácia sa dostávala do sklzu najmä pre rozpočtové problémy.

Program Space Shuttle je tiež najdlhšie trvajúcim americkým kozmickým programom a programom s najväčším množstvom letov. Do konca júna 2009 sa uskutočnilo 126 letov, čo predstavuje približne 80% všetkých amerických pilotovaných kozmických letov. 2 lety skončili haváriou, pri ktorej zahynuli v oboch prípadoch sedemčlenné posádky strojov. Napriek tomu program Space Shuttle pretrval a jeho posledným veľkým cieľom je dobudovanie Medzinárodnej vesmírnej stanice.

celý článok

45/2009[upraviť zdroj]

Test únikového systému

Únikový systém (angl. Launch Escape System – LES) je zariadenie inštalované na kozmickej lodi, ktoré má za úlohu zachrániť modul s posádkou v prípade, že dôjde k nehode a nebude dostatok času na opustenie rakety normálnou cestou. Zariadenie býva umiestnené na špici vesmírneho modulu, konštrukčne ide o vežu s výkonnými motormi na tuhé pohonné látky. Na núdzový systém bývajú väčšinou napojené ďalšie systémy na ochranu posádky, ako napríklad systém vystreľovania padákov, radiomaják alebo pristávací vak (airbag). Únikový systém sa prvýkrát objavil na konci päťdesiatych rokov na kapsuliach Mercury. Neskôr ho používali americké vesmírne lode programu Apollo. Ruské a predtým sovietske lode používali a používajú podobný systém. Vyvíjaná kozmická loď Orion bude prvou americkou loďou od čias Apolla vybavenou únikovým systémom.

46/2009[upraviť zdroj]

Voyager.jpg

Voyager 1 (po slovensky Cestovateľ) je medziplanetárna kozmická sonda pre výskum vonkajšej časti slnečnej sústavy. Váží 815 kg, bola vypustená 5. septembra 1977 a je stále funkčná. Sonda je od Zeme najvzdialenejší ľudský výtvor.

Voyager 1 sa v súčasnosti dostáva na hranice slnečnej sústavy, kde sa vplyv Slnka stretáva s medzihviezdnym priestorom. Vo vzdialenosti 14 miliard kilometrov (90 AU) od Slnka vstupuje do helioplášťa, oblasti za rázovou (terminačnou) vlnou. V tejto vzdialenosti trvá signálom zo sondy viac ako 13 hodín než dorazia na Zem, do riadiaceho strediska Laboratória prúdového pohonu blízko Pasadeny v Kalifornii. Voyager 1 je na hyperbolickej dráhe a pohybuje sa únikovou rýchlosťou, to znamená, že sa naspäť do slnenčnej sústavy nevráti.

Vzdialenosť Voyageru 1 k 28. septembru 2008 činila 107,58 AU (16.093 miliárd km) a k 28. októbru 2008 už 108,584 AU (16,243 miliárd km) čo predstavuje len 0,00170 ly

Hlavným cieľom Voyageru 1 boli planéty Jupiter, Saturn a ich mesiace a prstence. V súčasnosti sonda študuje heliopauzu a výplň medzihviezdneho priestoru. Pre oboch Voyagerov sú zdrojom energie tri radioizotopové termoelektrické generátory, ktoré síce už prekonali pôvodne plánovanú životnosť, ale dnes sa predpokladá, že budú schopné generovať dostatok energie pre komunikáciu so Zemou aj po roku 2020.

47/2009[upraviť zdroj]

Solar and Heliospheric Observatory (slnečné a heliosférické observatórium alebo SOHO) kozmická sonda vypustená v 2. decembra 1995 určená na štúdium Slnka, ktorá začala svoju činnosť v máji 1996. Je to spoločný projekt Európskej vesmírnej agentúry (ESA) a NASA. Pôvodne plánovaná ako dvojročná misia, SOHO pracuje už vyše 10 rokov a okrem jeho vedeckej misie je hlavným zdrojom dát o Slnku na predpoveď vesmírneho počasia.

Vedecké ciele misie

  • Výskum vonkajšieho okraja Slnka, ktorý sa skladá z chromosféry, prechodovej oblasti a koróny. Na sledovanie tejto oblasti sú určené prístroje CDS, EIT, LASCO, SUMER, SWAN, a UVCS.
  • Skúmanie slnečného vetra a iných javov v okolí bodu L1 (prístroje CELIAS a CEPAC).
  • Výskum podpovrchových štruktúr na Slnku - helioseizmológia (prístroje GOLF, MDI, a VIRGO).

Konštrukcia sondy

Sondu postavila britská spoločnosť Matra Marconi Space v spolupráci s firmami v 14 európskych krajinách, prevádzkovateľom je Európska vesmírna agentúra. Telo sondy má rozmery 4,3 × 2,7 × 3,7 m, rozstup roztiahnutých slnečných panelov je 9,5 m. Pri štarte sonda vážila 1850 kg, hmotnosť na obežnej dráhe je 610 kg.

48/2009[upraviť zdroj]

Saturn I na odpaľovacej rampe

Saturn I (pôvodné označenia Juno V Super-Jupiter a C-1) bola prvá raketa série Saturn a zároveň prvá americká raketa navrhnutá výlučne na vynášanie nákladov do vesmíru. Všetky predchádzajúce americké nosné rakety boli upravené verzie vojenských balistických rakiet (napríklad Redstone – Juno I, Atlas, Titan). Vývoj sa spočiatku prebiehal v Army Ballistic Missile Agency (ABMA) v Redstone Arsenal v Alabame pod vedením hlavného konštruktéra Wernhera von Brauna a na prelome päťdesiatych a šesťdesiatych rokov prešla ABMA, celý von Braunov tím a projekt rakety pod NASA. Konštrukcia prvého stupňa využívala palivové nádrže z rakiet Redstone a Jupiter spojené do jedného stupňa. Saturn I mal byť univerzálny vesmírny nosič, ale pre rýchly pokrok vo vývoji raketovej techniky bol čoskoro zastaraný a nahradený silnejšiou verziou Saturn IB. Uskutočnilo sa len desať štartov, štyri skúšobné, tri testovacie lety programu Apollo a posledné tri rakety vyniesli výskumné satelity Pegasus. Skúsenosti, získané pri stavbe Saturnu I boli použité pri konštrukcií rakety pre lunárne misie, Saturn V.

49/2009[upraviť zdroj]

New Horizons je americká planetárna sonda, určená na prieskum planéty Pluto, jej mesiacov a doteraz neurčených transneptúnskych telies (TNO). Sondu postavilo a prevádzkuje Laboratórium aplikovanej fyziky (APL), Laurel, MD (USA) pri Univerzite Johna Hopkinsa. Projekt v rámci programu New Frontiers (nové hranice) financuje NASA.

Po svojom štarte 19. januára 2006 sa New Horizons stala najrýchlejšou sondou, akú kedy človek vypustil do vesmíru. Už 9 hodín po štarte preťala obežnú dráhu Mesiaca (kozmickým lodiam Apollo to trvalo 4 dni), o tri mesiace prekonala vzdialenosť Marsu od Slnka a za 13 mesiacov sa priblížila k Jupiteru, ktorý sa stal tiež čiastkovým cieľom jej výskumu. Napriek tomu jej dosiahnutie kedysi najvzdialenejšej planéty slnečnej sústavy potrvá deväť rokov. Po prelete okolo Pluta sonda bude pokračovať ďalej do vzdialenejších oblastí Kuiperovho pásu a nie je vylúčené jej stretnutie s nejakým jeho objektom. Keďže jej rýchlosť je väčšia ako 3. kozmická rýchlosť, po dlhom čase sonda nenávratne opustí slnečnú sústavu. Na jej palube sa nachádzajú tri optické prístroje, dva plazmové experimenty, detektor kozmického prachu a rádiové vybavenie na sondáž atmosféry.

50/2009[upraviť zdroj]

The Soviet Union 1971 CPA 4060 stamp (Cosmonauts Georgy Dobrovolsky, Vladislav Volkov and Viktor Patsayev).jpg

Sojuz 11 bol jedenásty let v programe Sojuz a desiaty pilotovaný. Cieľom bolo stretnutie s prvou sovietskou orbitálnou stanicou Saľut 1, na ktorej kozmonauti vykonávali rôzne pozorovania, merania a experimenty. Misia však skončila tragicky. V dôsledku poklesu tlaku v kabíne pri návrate na Zem sa posádka udusila. Išlo o druhú tragédiu v rámci pilotovaných letov Sojuz (prvou bol Sojuz 1).

Posádka

Letu Sojuz 11 sa zúčasnila záložná posádka. Tú pôvodnú tvorili Alexej Leonov, Valerij Kubasov a Piotr Kolodin, ale neletela z dôvodu zdravotných problémov u Kubasova.

Priebeh letu

Kozmická loď Sojuz 11 odštartovala 6. júna 1971 o 5:55 SEČ z kozmodrómu Bajkonur. Štart prebehol dobre, tak ako aj prvá korekcia dráhy o 11:50 SEČ a spojenie so Saľutom nasledujúceho dňa.

51/2009[upraviť zdroj]

MSL concept February 2007 - PIA09201.jpg

Mars Science Laboratory (MSL) je vozidlo americkej NASA určené pre prieskum povrchu Marsu. MSL bude päťkrát ťažší a ponesie desaťkrát viac vedeckých prístrojov ako Spirit alebo Opportunity. Povezie viac moderných prístrojov ako ktorákoľvek iná misia na Mars predtým, a to vrátane nástrojov a vybavenia, ktoré na mieste umožnia analýzu práškov vyvŕtaných z hornín. Bude skúmať aj možnosť mikrobiálneho života v minulosti alebo prítomnosti Marsu. Prístroje pre vozidlo poskytnú vedecké organizácie Spojených štátov, Kanady, Nemecka, Francúzska, Ruska a Španielska.

Očakávaná životnosť vozidla MSL bude aspoň jeden marťanský rok (685 pozemských dní), čo umožní preskúmať územie o väčšej rozlohe ako boli schopné predchádzajúce vozidla. Celkové náklady projektu boli vyčíslené na 2,3 miliardy USD.

Štart nosnej rakety Atlas V541 a zahájenie letu k Marsu je plánované na čas medzi novembrom a decembrom roku 2011.

52/2009[upraviť zdroj]

STS-113 crew.jpg

STS-113 bola misia amerického raketoplánu Endeavour. Cieľom letu bolo dopravenie celej posádky Expedície 6 na Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS) a doprava a montáž zariadení pre stanicu: tretieho dielu priehradkového nosníka ITS, plošiny CETA-2 a radiátoru systému ATCS. V priebehu letu sa uskutočnili 3 výstupy do otvoreného vesmíru (EVA).

Priebeh letu

Pôvodný dátum štart Endeavouru bol 11. november, no postupne bol odkladaný až na 24. november. Prvotou príčinou odkladu boli problémy s tesnením na jednom z potrubí. Pri jeho oprave však došlo k ďalšiemu poškodeniu, tentoraz tepelnej izolácie manipulátoru RMS. V novom termíne štartu zase nevyhovovalo počasie na záložných letiskách, kde by musel orbiter v prípade núdze pristávať a tak sa štart uskutočnil až 24. novembra o 00:49:47 UT.